Postava

„Prečo si ho zabil?“ opýtal sa Eda muž, ktorý si k nemu bez opýtania sadol. Nepredstavil sa a hneď mu začal tykať. Stále rozprával a Edovi už začal liezť na nervy, nechal to však tak. Neznámy mu totiž prezradil, že pozná Jeremiáha Stola. To h potešilo.

Miesto odpovede Edo pokrčil ramenami a odpil si z piva. Do kaviarne Pútnik chodil rád, bolo tu prítmie, nemusel s nikým viesť nudný rozhovor, navyše tu mali najväčšie plátno v meste na ktoré tu nepretržite premietali jeho obľúbený futbal. Akurát išla Chelsea proti Arsenalu. Navyše tu mali úžasné pivo od Brontvaya.

„Ale prečo? Bol to fajn chlapík.“

Edo prvý krát zbystril pozornosť. Tvrdiť, že Jeremiáh Stol bol fajn chlapík bolo ako vychutnávať si kúpanie v rope. Nasilu sa usmial.

„Mal som blbý deň. Dortmund prehral s Freiburgom, doma sa mi pokazila kosačka, zabudol som kúpiť pivo. No uznaj, niekto to musel schytať. Navyše, Jeremiáh Stol bol obyčajné chlípne prasa. Zaslúžil si to.“

Muž stuhol a Edo pocítil ako mu prebehol mráz po chrbte. ´Preboha,´ pomyslel si, ´on to berie osobne. Bože, to je smola. Ak existuje niekto, kto má rád Jeremiáha Stola, akurát sedí tu, pri mne. Určite bude chcieť, aby som ho vzkriesil.´

„Počúvaj, nechaj to tak, zaplatím ti pivo a každý pôjdeme svojou cestou.“

Muž nechápavo prevŕtal Eda očami.

„Ale prečo práve jeho? Mal som ho rád.“ S týmito slovami položil na stôl malú krabičku. „Zbožňoval som ako svoje obete presviedčal.“

„Myslíš mozgovou sondou.“

Muž prikývol a pozrel na škatuľku.

Edo naprázdno prehltol. „To je...“

„Áno, to je ona. Jeremiáh ma inšpiroval a tak som si vyrobil vlastnú.“

„To nie je možné, niečo také môže existovať iba...“

„... v knihách?“ muž neslušne skočil Edovi do reči. Ten iba mlčky prikývol. Muž chytil krabičku do ruky.

„Tak Jeremiáh umrel iba kvôli blbému futbalu a sekačke? Najskôr ho vypipleš, precízne ho vyformuješ, dáš mu hlas, tvár, dokonalý charakter a potom nejakú čaptoš náhodou trafí bránu a je koniec? Akú hru to tu so mnou hráš?“

Edo nemal slov. Očami zúfalo hľadal čašníka. Chcel zaplatiť a vypadnúť odtiaľto.

„Máš pero?“ opýtal sa muž a Edovi odľahlo. Prikývol. Takže to skončí autogramom. Vytiahol postriebrenú prepisovačku.

Muž zobral krabičku do ruky a niečo na nej stlačil. Malá, no silná pružina vymrštila malú sondu a tá sa Edovi zapichal do čela. Okamžite ovládla elektrický systém tela a teda aj impulzy v jeho mozgu. Tesne predtým, ako si z celej sily zapichol pero cez oko do mozgu, ešte si stihol v duchu povzdychnúť.

´To hádam nie. Kvôli postave z knihy?´