Zmluva

Slnko si to nemohlo lepšie načasovať. Jeho prvé lúče vykukli spoza obzoru práve v okamihu, keď sa Santos konečne po troch týždňoch vynoril z tej prekliatej džungle a vyšiel na rovné priestranstvo.

„Zázrak. Je to zázrak. Sme tu,“ bľabotal José a oči plné sĺz dojatia upieral na dva kamenné stĺpy. Oba dosahovali možno do výšky piatich metrov a boli mimoriadne zručne opracované. Po jednom akoby liezol had, ktorý mal miesto očí veľké smaragdy. Na vrchole druhého sedel orol s krvavo červenými rubínmi. Josému sa zdalo, že ho obe zvieratá nenávistne sledujú. Zakrútila sa mu hlava. Do stĺpov boli vytesané znaky.

„Pohrebisko Arawakov,“ predniesla Jesebel a už opatrne hladkala nápisy na stĺpoch.

„Oplatilo sa,“ povedal Santos. José ho prepichol pohľadom plným bolesti a hrôzy. Zo päťdesiat člennej výpravy ostali len oni traja. Tam za nimi našlo smrť veľa dobrých ľudí. ´Oplatilo sa´ neboli dobré slová. Nepatrili do týchto miest. Josého zoslabnutou mysľou bojujúcou s horúčkou preblesklo šialenstvo.

„Mali by sme počkať, kým to prečítam celé,“ povedala Jesebel.

„Tak počkaj,“ odvrkol Santos a vykročil k hrobom, nad ktorými sa týčili zmenšeniny kamenných stĺpov, ktoré ich tu privítali. Odhadom ich tu mohlo byť päťdesiat. José sa rozosmial. Santos ho zmrazil pohľadom.

„Ja len, že tých hrobov je tu toľko, ako nás na začiatku.“

„Bude lepšie, keď začneš kopať z tej strany,“ ukázal Santos napravo a sám vykročil na opačnú stranu.

Viac sa o Josého nestaral. Predieral sa nízkou trávou a od vzrušenia mu divoko bilo srdce. Na dnešný deň čakal celý život. Za pochodu skladal malú poľnú lopatku a pristúpil ku hrobu na okraji pohrebiska. Ak títo divosi dávali do očí sôch také veľké drahokamy, čo asi vkladali do hrobov?

Rozohnal sa.

„Dobrého dňa vinšujem,“ ozvalo sa za jeho chrbtom.

Santos sa preľakol. Cítil, ako naňho ide nevoľnosť. Otočil sa, pripravený k úderu. Na susednom stĺpiku sedel muž v saku. Na krku sa mu hompáľal prívesok. Vyzeral ako hroz šípu.

„U nás je slušné odzdraviť,“ skúsil neznámy znovu.

„Ako si sa sem...“

„...dostal?“ skočil muž Santosovi do reči. „Nijako.“

„Ako to?“ vypadla zo Santosa otázka a začudoval sa, že ju položil. Musí kopať, vyhrabať čo sa dá a vypadnúť odtiaľto.

„Vstúpili ste na súkromný pozemok. Ja ho strážim.“

„Toto je cintorín uprostred Amazonského pralesa. Aký súkro...“

„... a keďže ma jeho obyvatelia snažne prosili, aby ich nik nevyrušoval, budem vás musieť požiadať, aby ste urýchlene odišli.“

Santos zovrel lopatku nabrúsenú z oboch strán. „Inak čo?“

Muž si pomaly zvesil prívesok z krku. Mal mimoriadne bledú tvár. Oblek musel stáť celý majetok. Mykol rukou a niečo sa mu objavilo v ruke. Nebol to hrot šípi. Bola to malá lopatka. Teraz bola veľká. Švihol ňou. Santosova odťatá hlava ešte letela vzduchom, keď jeho telo dopadlo na zem.

„Nesmieš kopať, počuješ José?“ Jesebel divoko triasla chlapom a snažila sa pritiahnuť pozornosť jeho neprítomného pohľadu.

„Je to zmluva, chápaš?“

José konečne zaostril. „Aká zmluva?“

„Medzi nimi a niekým. Neviem kým. Píše sa tam, že kto poruší kľud pohrebiska, bude prekliaty.“

„To sme boli už keď sme začali plánovať tento cirkus,“ povedal José a divoko sa rozosmial.

„Ale ona má pravdu,“ ozvalo sa za nimi. Muž v saku opatrne našľapoval, aby si čo najmenej zamazal fajnové kožené poltopánky.

„Uhm,“ povedal José.

„Nerozumiem vám síce, ale rád by som doplnil slová doktorky Estavesovej, že je to tak preto, lebo na tomto území je dovolené kopať len raz. Tak to stojí v zmluve. Osobne na tento bod dohliadam, pretože ja som ten, kto druhému jamu kope. Uznáte, že je to zaujímavá slovná hračka pre hrobára.“

Doktorka Jesebel Estavesová cítila ako jej vyschlo v ústach a ako jej tá bytosť, ktorá na seba zobrala výzor bankového úradníka, vysáva teplo z tela.

„Nič sme nevykopali. Ideme preč,“ dostala konečne zo seba a zdrapila Josého pod pazuchy. Niečo sa ligotalo na mužovom krku. Akýsi prívesok, či čo.

„Lenže je tu taký maličký problém. Arawakovia sú mimoriadne úprimný kmeň a veria, že aj keď na niečo pomyslíte, je to isté, ako keby ste vec vykonali. Vaše odhodlanie prekopať tu každý meter, som cítil hneď, ako ste vstúpili do pralesa.“ Muž si zobral prívesok do ruky.

José sa rozrehotal. Lomcovala ním horúčka a Jesebel mu ju závidela.