Neznesiteľný zápach, hrubá vrstva bahna z výkalov a potoky rozkladajúceho sa moču. Ľudia si za tie roky na to dusno a pálivú atmosféru zvykli. Kedysi im to však vadilo. Obchody s kozmetikou, všelijakými voňavkami a osviežovacími prípravkami prežívali zlaté časy. Mnohí vtedy, pred 168 rokmi, na tomto obchode nesmierne zbohatli. Po niekoľkých mesiacoch však už ani tie najlepšie kozmetické prípravky nepomáhali. Ľudia ich prestali kupovať a obchody rad-radom krachovali. Ľudí bolo jednoducho priveľa. Niežeby ich bolo predtým málo. Populácia dosiahla už v roku 2900 číslo 40 miliárd. Na mnohých miestach už predtým nastávali problémy s výživou obyvateľstva. Vlády zavádzali prídely potravín. Každý kúsok jedla bol presne prepočítaný a pridelený. Nik nedostával viac, ako bolo nevyhnutné. Každý voľný kúsok pôdy sa využíval na pestovanie kukurice, ktorej sa, ako jedinej plodine, na Zemi ešte ako tak darilo. Všetky parky a voľné priestranstvá už nezdobili kvety a ani stromy. Všade bola nasiata kukurica. V prídelových jedálňach každému naservírovali normovanú varechu kukuričnej kaše. Nič viac a nič menej. Počet obéznych a ľudí s nadváhou prudko klesal.

Drastické regulačné opatrenia na kontrolu pôrodnosti po čase začali prinášať svoje ovocie. Rýchly nárast počtu ľudí sa na niekoľko rokov zastavil. Dokonca päť rokov po sebe bol zaznamenaný pokles. Apokalyptický kazatelia strácali popularitu a svetová ekonomika sa po rokoch dostávala do zelených čísel. Celú planétu ovládol nebývalý optimizmus.

Všetko sa však zmenilo v to horúce augustové ráno roku 2979. Robotníci pracujúci na kukuričných plantážach zbadali na oblohe zvláštny medovožltý opar. Čakali, že čoskoro spŕchne, ale namiesto vody sa na zem zniesol žltý prášok. Všetko bolo zrazu žlté a voňajúce ako včelý med. Upratovacie čaty všetok povlak po niekoľkých dňoch umyli a zdalo sa, že sa nič nedeje...

Zrazu však všetkých ľudí zachvátila priam zvieracia vášeň. Muži po rokoch odriekania znova zatúžili po ženách a ženy po mužoch. Zabudli na všetky zákazy a príkazy regulácie. Odhodili všetky druhy antikoncepcie a začali sa v divom opojení vzájomne páriť. Zmizli všetky morálne zábrany, ktoré boli v 30. storočí veľmi silné a morálka bola prudérnejšia, než vo viktoriánskom Anglicku dávnych čias. Ženy boli mimoriadne plodné. Rýchlo počali. Dvojčatá a trojčatá sa rodili častejšie ako jedno dieťa. Čoskoro to viedlo k prudkému nárastu obyvateľstva Zeme. Každý rok pribudla jedna miliarda ľudí. Zem začala byť po niekoľkých mesiacoch totálne preplnená. Nielen potraviny začali byť na prídel. Obmedzil sa aj životný priestor. Ľudia nemali kde spať, kde bývať a kde siať kukuricu. Kanalizácie vypovedali službu. Ľudia iba ležali v bahne a bezmyšlienkovite sa párili a párili. Detí a výkalov bolo stále viac. Napokon sa celá zem premenila na obrovskú žumpu, plnú bahna, zápachu a močovky, v ktorej sa váľali miliardy nahých ľudských tiel. Kukurica sa síce minula, ale od toho augustového rána, každé ráno spadol na zem žltý prášok, ktorý chutil ako koláč s medom, už nik nemal hlad. Prášok sýtil tú obrovskú masu ružového ľudského mäsa. A tí, ktorí ešte aspoň trochu zostávali pri rozume, nazvali prášok MANNOU...

Kapitán zásobovacej lode Nykus Nys stlačil červený spínač. „Je čas pozbierať úrodu!“ poznamenal a usmial sa na svojho asistenta Akarina Pakata. „Bol to výborný nápad.“ opätoval úsmev Pakat. „Lepšie podmienky pre tých ružových tvorov sme nemohli nájsť v celom vesmíre. Na tejto planéte sa im mimoriadne darí. A to sme vtedy dávno na nej vysadili iba jeden pár- samca a samičku. Parádne sa tu namnožili.“ nadchýnal sa ďalej. „Nebyť však toho vášho fertilizačného prášku, bolo by ich omnoho menej...“ zalichotil šéfovi Pakat a na obrazovke pozoroval, ako veľké elektródy usmrcujú milióny ružových tvorov. Mechanická ruka zase nakladala ich mŕtve telá do veľkých boxov mimozemskej lode. Keď boli naplnené, Nys sa spokojne uškrnul: „A teraz prikŕmime tých ostatných...“ Na oblohe sa objavil veľký žltý oblak a na zem sa začal sypať žltkastý prášok. „Manna, manna je tu.“ radovali sa ružové telá, ležiace v bahne...