„Laura?“ Chcel som zaujať pozornosť mojej ženy, ktorá práve končila prebaľovanie našej trojmesačnej dcérky. „Niečo mi tu nesedí.“

„Áno?“ odpovedala bez väčšieho záujmu. Sústredila sa na malú, ktorá mrnčala a snažila sa nám tým niečo naznačiť. Je prebalená, najedená, tak čo jej chýba? No mňa to v tej chvíli vôbec nezaujímalo. Potreboval som sa s jej mamou o niečom súrne porozprávať.

„Niečo mi tu nesedí...“ zopakoval som a nervózne som sa postavil. „Vyzerá to reálne, ale nie je.“

Konečne som ju zaujal, lebo povedala: „Nerozumiem, o čom to hovoríš.“ Pozrela na mňa s výrazom človeka, ktorý má problémov vyše hlavy a niekto mu ide pridať ešte jeden navyše.

„To s tou Zemou,“ zamrmlal som, nedokázal som ani vysloviť slovo Armagedon, ktoré sa po niekoľkých dňoch od zničenia Zeme medzi nami prvými a poslednými pozemskými osadníkmi Marsu prirodzene udomácnilo.

Laura si vzdychla. Tiež sa postavila a začala ako zvyčajne uspávať postojačky malú Hope v náručí. Hojdala ju zo strany na stranu nielen rukami, ale aj celým svojím telom. Vyzerala krásne a zároveň unavene. Svoje blonďavé vlasy mala nedbalo zopnuté do gumičky. Jej zelené oči boli tmavšie a hlbšie ako v minulosti. Počul som ju, v noci zase plakala. Možno to súvisí v pôrodom. Neustále sa jej menia nálady. Raz je plná elánu a inokedy chytá z našej situácie depresiu. Zato ja som úplne vyrovnaný. Mám iba druhé spomenuté duševné rozpoloženie. Vlastne ani nie, u mňa sa depresia miesi s občasnou zlosťou na celý svet.

Malá sa upokojila a konečne začala zatvárať oči. Preto som pokračoval tlmeným hlasom: „Idem po poriadku. Pamätáš si, ako sme sa zobudili z umelého spánku ešte vo vesmírnej lodi? Vtedy nastal taký malý nečakaný problém. Nesedeli údaje o stave kyslíka v zásobníkoch určených pre cestu. V podstate sme ho minuli. Hoci plánovaná bola viac ako tretinová rezerva. Nakoniec sa to uzavrelo ako pokazený senzor stavu kyslíka v nádrži. Nebol čas to rozpitvávať, museli sme sa pripravovať na pristávací manéver.

Druhá vec, ktorá mi začala vŕtať v hlave, ale teraz sa neuraz, boli tvoje neskutočne rýchle úspechy s pestovaním a plošným rozširovaním lišajníkov. Nemáme presné prístroje. Si si istá, že zloženie tejto povrchovej horniny je totožné s tou, ktorá mala byť na Marse?“

Moja žena si sadla, ale neustále jemne hojdala malú v náručí. O pár minút ju položí do stredu „manželskej postele“ v našej bunke, ktorú obývame od začiatku misie. Taký luxus ako detská postieľka tu neexistuje. Aj tak by sme ju nemali kam dať. V malej miestnosti máme minimum nábytku. Priestor pod lôžkami slúži zároveň ako odkladací priestor. Jednoducho spím na všetkom, čo mám. Už som si zvykol. Problém mám len vtedy, keď malá spí a ja sa neviem dostať k osobným veciam.

„Dobre, Heňo, budem uvažovať spolu s tebou. Senzor sa nepokazil, to sme si overili. Používam ho teraz v prvej zo skleníkových bublín, aby som množstvo kyslíka vyprodukovaného rastlinami a posielaného do ostatných priestorov zmerala. Je funkčný. Kyslík sa mohol minúť z viacerých dôvodov, napríklad niekde unikal. Kým my sme boli v hybernovanom stave v našich sarkofágoch, kyslík mal tiecť iba do nich a vo všetkých ostatných priestoroch mal klesnúť na nulu. Počas nášho spánku mohol postupne niekde unikať vo veľmi malých množstvách. To už nik nezistí odkiaľ. Vesmírnu loď sme v podstate rozobrali.“

„Ja viem, mohol. Ale napadla ti ďalšia možnosť?“ Skúsil som ju nenápadne dotlačiť k uvažovaniu mojím smerom.

„Že sme ten kyslík vydýchali my sami zavretí v sarkofágoch? Napadla. Ale to by mohlo znamenať len dve veci, že rýchlosť rakety bola nižšia, ako sa predpokladalo a teda čas, za ktorý sme doleteli na Mars sa predĺžil. Alebo...“ Vtedy zaváhala, tak som ju doplnil.

„Alebo sme cestovali omnoho dlhšie, ako sme si mysleli a vôbec nie sme na Marse.“

Laura sa potichu zasmiala. Ale aj tak to malá počula a jej telo sa zatriaslo. Jej mama pokračovala úplne pošepky. Videl som na nej, že si ešte ani na sekundu nepripustila, že by mohla byť niekde inde.

„A kde sme podľa teba?“ V jej tóne som cítil výsmech, ale nenechal som sa tým vyviesť z rovnováhy. Už dávno som mal pripravené, čo jej poviem.

„To netuším, ale niekto veľmi chce, aby sme si mysleli, že sme na Marse a že Zem bola zničená. Pričom nič z toho nie je pravda.“

Laura ma asi vôbec nepočúvala. Vedel som to podľa toho, že sa nezatvárila prekvapene. Myšlienkami bola niekde inde.

„Nerozumiem, prečo si myslíš, že by moje pokusy s pestovaním lišajníkov mali byť niečím podozrivé. Netuším ako, ale rýchlo sa prispôsobili tunajšiemu prostrediu. Mal by si sa z toho tešiť, aspoň máme nejakú šancu na prežitie!“ Na chvíľu stíchla a potom sa jej oči nepríjemne zúžili. Ženy majú úžasnú schopnosť vedieť človeku vynadať len pohľadom.

„Skoro všetko sedí, teplota, otáčanie planéty, poloha voči Slnku, výhľad na Zem, na hviezdy, ako by sa dalo toto všetko nasimulovať, prosím Ťa!“ Krútila neveriacky hlavou.

„Pekne si to povedala. Skoro. Inak pamätáš si, že druhá misia mala tiež meškanie, hoci oni mali pocit, že prišli načas? Nemohlo sa im stať to isté s kyslíkom ako nám? Priatelíš sa s Máriou, skús sa jej na to nenápadne opýtať.“

Laura len mlčky potriasla hlavou na znak súhlasu. Potom sa venovala opatrnému ukladaniu malej do postele, vybrala si ruku spod jej hlavičky a s láskou sa na ňu pozerala. Obaja sme stíchli a zahľadeli na bábätko pred nami. Ruky si spokojne uložilo nad hlavou, ležalo na chrbte, všetky črty sa postupne uvoľnili. Nepomôžem si, je to najkrajšie dieťa, aké som kedy videl.

Možno niečo podobné si pomyslela Laura, lebo zrazu do ticha zašepkala: „Ale ona je ozajstná! Nech už sme kdekoľvek, musíme sa o ňu postarať, Heňo. Mňa skôr zaujali iné veci. Napríklad, prečo tu nikdy nikto nebýva dlho chorý? Prečo sa každé zranenie lieči omnoho rýchlejšie ako na Zemi? Nerozumiem tomu. Nemáme takmer žiadne lekárske vybavenie, nehovoriac o tom, že už niekoľko mesiacom nie je čím dezinfikovať rany. Keď budeme mať dostatok kukurice, tak sa môžem pokúsiť vyrábať alkohol, samozrejme na lekárske účely. Nie iné. Chcem tým povedať, že okrem smrti tých dvoch detí na začiatku, darí sa nám nad očakávanie."

Musel som doplniť: „Doslova, ako keby si nás niekto pestoval...“

Naozaj sa nám vo všetkom darí. Nie sú tu v podstate žiadne hádky, sme dokonale fungujúca spoločnosť. Nikto sa tu nikdy nepobil, každý spor sa dá vyriešiť jedným, dvomi rozhovormi. To sa nám, hoci aj dokonale vybratým ľuďom, vôbec nepodobá.

„Hovorím ti, niečo tu naozaj nesedí!“ vyhlásil som víťazoslávne.

„Heňo, prestaň! Momentálne je mi jedno, kde som. Potrebujem sa vyspať. Dnes už nevládzem nad tým uvažovať. Zhasol by si prosím? Počkaj, ešte nie.“

Opatrne sa postavila, aby nezobudila Hope a zobrala do rúk jedno zo zašpinených tričiek malej. Preniesla našu jedinú stoličku a postavila ju k stene v mieste, kde bola kamera, ktorá mala prenášať kvalitný zvuk aj obraz pre potreby reality show, priamo oproti našej posteli. Postavila sa na ňu a demonštratívne zakryla kameru.

„Zajtra ju, prosím ťa, znič, teraz by si zobudil malú. Ja to tu už nechcem. Kašlem na predpisy, aj tak nás už nikto zo Zeme nesleduje. Vždy mi prekážala. Dobrú noc.“

Zhasla. Bez slova si ľahla späť do postele, aby načerpala sily do marťanského dňa, ktorý bol presne o 40 minút dlhší ako pozemský. No ja som ešte dlho ležal. Nepokojné myšlienky mi nedovolili spať. No nudné divadlo meniacich sa červených čísel na hodinách nakoniec zabralo.

XXX

Ďalší deň sme začali ako ktorýkoľvek iný. Postarali sme sa o dcéru, každý z nás išiel do svojej práce v rámci kolónie, Laura za svojimi rastlinami a skleníkmi, ja k mojim strojom a ich údržbe. Na obed sme sa stretli v jedálni. Letmo sme sa pobozkali a v spoločnosti ostatných ledva prehodili pár slov. Laura malú nosí v plachte uviazanej na chrbte. Neexistujú tu kočíky. Všade ju musí brať so sebou, presne tak ako po tisícročia robili všetky mamy na Zemi a ja jej verím, že je z toho unavená. Moja práca je úplne mimo tej jej. Neviem jej vôbec pomôcť a mrzí ma to.

Keď som sa vrátil do našej „jaskyne“, tak som sa potešil, že malá už spí. Laura sedela pri stole a niečo zapisovala do svojho Mpadu.

„Aký si mala deň?“ opýtal som sa potichu, hoci som ani nebol zvedavý na odpoveď. Chcel som sa iba prihovoriť, počuť jej hlas.

No ona na mňa žmurkla a ja som pochopil, že mám k nej prísť. Pomyslel som, že nechce zobudiť Hope, že asi mali ťažký deň a chce, aby si malá konečne pospala.

Prstom naznačila, aby som prečítal niečo z Mpadu.

Bolo tam napísané: „To ty si zložil tričko z kamery? Nepozeraj sa tým smerom! Nie je tam. Bolo „spadnuté“ na zemi.“

Zobral som jej z ruky prístroj a odpísal som jej: „Určite nie.“

Prievan ani nič také neprichádzalo do úvahy. Okná tu nemáme. Vlastne som už aj zabudol, aké je to cítiť silnejšie prúdenie vzduchu na nahú pokožku. Vietor nie je nezvyčajný úkaz ani pre túto planétu. Ale okrem premenlivého tlaku na môj skafander, ho v skutočnosti necítim, keď sa pohybujem mimo základne. Nie je to to isté.

Videl som jej na očiach, že chce pokračovať v písaní, tak som je podal minipočítač naspäť „Niekto tu bol. Prečo nemáme kľúče? Prečo sa nevieme zamknúť?! Nevšimol si si, či ráno bola kamera odkrytá?“

Striaslo ma ako od zimy. Niekto nás stále pozoruje a zdá sa, že vôbec nie nenápadne.

Zobral som tričko a opäť ho pripevnil ku kamere na stene. Ale tak pevne, ako som vedel, dokonca som použil aj Laurinu gumičku do vlasov. Teraz už nemalo žiadnu šancu spadnúť samé.

Potom som si sadol k mojej žene a pošepkal jej: „Poďme spať.“

No ona mi zase chcela niečo napísať. No ja som jej chytil ruku a zabránil som jej v tom. Vybral ceruzku a písal som priamo na plastovú dosku stola.

„Možno to z Mpadu čítajú. Toto je bezpečnejšie. Skúsme si ľahnúť a ráno uvidíme.“

Ona mi odpísala: „Bojím sa. S tým kyslíkom si mal pravdu, to isté sa stalo aj druhej posádke. Mária mi to potvrdila.“ Zobral som iný kus odevu, trochu vody a zmazal som naše vety, aby som mohol napísať: „Viem, tiež som si to overil z inej strany.“ A to boli posledné slová, ktoré sme si v ten večer na túto tému napísali.

Ráno sa situácia opakovala, kamera bola odkrytá a ja som začal ľutovať, že tu nemáme ani zbrane ani psa.

XXX

„Odteraz sa tu budeme v prípade potreby stretávať. Tu je heslo.“ Podal malý papierik Laure a potom Simonovi. Je to môj najlepší priateľ zo všetkých osadníkov Marsu. Slovo priateľ je asi prisilné, ale nemám nikoho iného, komu by som mohol v našej situácii veriť. On sám už mal podozrenie, takže súhlasil, že sa so mnou pokúsi prešetriť situáciu. So záujmom si pozrel text správy a vrátil mi ju.

„Dobre, pamätám si. Sme dohodnutí. Dnes v noci skúsime zájsť do monitorovacej miestnosti a priateľsky sa porozprávame s Russellom,“ zosumarizoval Simon.

Kývol som hlavou na znak súhlasu. Nevydržím ďalšiu noc čakať na nezvanú návštevu. Preto som počas dňa na naše dvere zvnútra namontoval kúsok kovového kábla a klinec. Mali by fungovať ako provizórna zámka. Niečo podobné som raz videl u jednej starej pani. Vynález ktohovie ktorého storočia. Dúfam, že toto primitívne bezpečnostné zariadenie ochráni naše súkromie počas noci. A takisto dúfam, že nám nebude to rána odmontované.

Pozrel som sa na Lauru, vyzerala dosť vydesene, musel som ju nejako upokojiť.

„Neboj, bude to naozaj len rozhovor, ide len pár minút. Otvoríš mi až potom, ako ti poviem heslo, dobre?“ Pohladil som ju po vlasoch a mal som hroznú chuť ju pobozkať. Keby sme boli niekde na Zemi, tak by som ju okamžite odtiaľto zobral do bezpečia niekde veľmi ďaleko. Ale takto... Nemáme kam uniknúť. Dosť ma to štvalo.

„Dobre,“ súhlasila. „Ale z dvoch pracovníkov monitoringu je mi Russell menej sympatický. Ja by som mu neverila.“

Simon nesúhlasil: „Pozri, najviac nočných služieb má on. Odjakživa. Znamená to, že je viac v obraze. A musíme ísť v noci, aby sme boli nenápadní. Ich miestnosť je v centre základne, cez deň by sme nemuseli mať možnosť na pokojnú debatu.“

Chcel som našu schôdzu v jednom z Lauriných skleníkoch, ktoré neboli vybavené kamerami, rýchlo ukončiť. Naša dlhá neprítomnosť by mohla byť niekomu podozrivá. Hoci ja som sem za mojou ženou chodieval aj predtým, ale málokedy v sprievode inej osoby.

„Stretneme sa, ako sme sa dohodli. Ruku na to Simon.“ Pevne som mu stisol dlaň a pozrel hlboko do očí. Odteraz nás bude spájať niečo viac. Neviem, či mu naozaj môžem veriť, to sa uvidí až po dnešku. Ale potrebujem spojenca, bohužiaľ Laura je aj kvôli malej nepoužiteľná.

Deň sa mi vliekol ani nikdy. Po skončení práce sme išli na večeru. Pohľadom som vyhľadal Simona, ktorý si sadol zámerne na inú stranu jedálne. Vyzerá, že si to nerozmyslel. O hodinu a pol ideme na to. Nakoniec dorazil aj Russell, ako vždy medzi poslednými. Viem, komu sa snažil vyhnúť. Je to vlk samotár. Vekom je to jeden najstarších osadníkov, malý tichý pán. S pokojným svedomím by som ho mohol nazvať čudákom. On bol jedným z tých, ktorému ušla žena a vymenila ho za iného. No a iná chudera, ktorú zas partner odkopol, sa k nemu pridala. Ale nevyzerá šťastne. Dobre si uvedomuje, že má na výber iba dve možnosti, žiť niekde na chodbe alebo s Russlom. Koniec koncov, aj tak sa skoro vôbec nevidia. V noci je sama a cez deň v robote. Zdá sa, že obom to viac menej vyhovuje.

Po večeri sme rýchlo uložili Hope, zhasli, pustili si hudbu a čakali v objatí na čas, kedy odídem. Keď som bol na Zemi, tak sa mi zdala zásoba 3 tisíc piesní pripravených odborníkmi pre náš projekt, prehnane veľká. Veď išlo o skoro 200 tisíc minút hudby. Čo je približne 130 pozemských dní. Ale realita je taká, že z každého žánru od vážnej hudby, operné árie, folk, metal, pop, rap, slap, a tak ďalej, bolo nakoniec len niekoľko desiatok piesní, ktoré človeka veľmi rýchlo začalo nudiť. A tak skoro nič iné nevznikne. Ešte, že som si na poslednú chvíľu do môjho Mpadu nahral nejaké svoje obľúbené skladby. Ale mohol som si viac. Škoda, že nikoho s nami nenapadlo poslať aspoň píšťalku. Hneď by nám bolo veselšie. Laura by ma zabila, keby som vetvu z niektorého z jej mladých stromov odrezal na vytvorenie hudobného nástroja. Budem si musieť pár rokov počkať...

Keď ma Laura objímala na rozlúčku pri odchode, cítil som napätie v tele. Ona ma má naozaj rada a mňa to stále prekvapuje. Viem, že za iných podmienok by o mňa ani nezakopla. V podstate tu na Marse sa mi splnil chlapčenský sen, mám dokonalú babu a s ňou dieťa. Je mojou povinnosťou ich ochrániť!

XXX

Do miestnosti plnej obrazoviek a nahrávacích zariadení sme prenikli v úplnej tichosti. Nikto v nej nebol. Len poriadna kopa technológií, ktoré podľa oficiálnej verzie mali náš život mapovať a prenášať do reality show na Zem. Tu sa to malo len zhromažďovať a pracovník mal neustále dohliadať, aby všetky kamery fungovali. Taká bola oficiálna verzia. Ale po „zániku“ Zeme vznikli diskusie, či ich nevypneme, ale naši vodcovia v tom mali jasno. Vraj kvôli zachovaniu poriadku bude lepšie, ak budeme mať záznamy o dianí.

Napoly sklamane som si sadol na stoličku pred svietiacimi monitormi, čakal som na niečo ako súboj. Zlosť, ktorá ma stále viac ohlodávala už niekoľko dní, sa nemala zatiaľ kde a na kom vybúriť. Simon zostal s ťažkým kovovým nástrojom v ruke strážiť dvere a ja som sa musel rýchlo zorientovať v obrazovkách. V týchto priestoroch som bol neraz. Pravidelne som čistil a opravoval vzduchotechniku. Nie som slepý, vždy som potajomky sledoval ich prácu s monitormi. Koho fascinujú prístroje, tak chce vedieť ako fungujú. Ani som netušil, že raz to využijem.

Preto som poľahky vyfiltroval našu bunku, všetko bolo v poriadku. Obe moje dievčatá spali. Všimol som si, že okrem jednej kamery, o ktorej sme vždy vedeli, bola ešte jedna umiestnená na paneli ukazujúcom tepelné a vzduchové parametre našej jedinej obývacej miestnosti. A ďalšia v odsávači pár umiestnenom v strope nad toaletou v kúpeľni. To sa dalo čakať.

Nervózne som pozrel na Simona, či je stále v strehu a pokračoval som v pátraní. Skúsil som spustiť záznam z pred dvoch nocí, keď som poriadne zatienil kameru približne o desiatej večer. Potom kamera stmavla. Spustil som prehrávanie. Čas plynul rýchlejšie ako v skutočnosti. Asi o dve hodiny zrazu kamera ukazovala opäť izbu a tri spiace osoby v nej. Vrátil som záber o pár sekúnd vpred a chcel som ho pustiť, keď sa prudko otvorili dvere na miestnosti a v nich stál prekvapený Russell s vodou v ruke. Simon neváhal a vrhol sa na neho. Ja som v rýchlosti odhodil stoličku, na ktorej som dovtedy sedel a prišiel som mu na pomoc. Nemohli sme si dovoliť, aby zalarmoval pomoc. Keďže sa tu obaja na rozdiel od neho živíme ozajstnou fyzickou prácou, tak sme ho rýchlo premohli, zapchali mu ústa kúskom prichystanej handry, zalepili mu ich lepiacou páskou ako v nejakom filme. Ruky a nohy sme mu zviazali. A celého sme ho k najvhodnejšiemu miestu.

„Prišli sme si len niečo overiť.“ Povedal som mu výhražne pri uchu. Potom som si pokojne zdvihol stoličku a začal pozerať spomalený záber z našej izby. Simon si ku mne sadol a tak isto ako ja videl, že tvár, ktorá odstránila handru z našej kamery bola práve Russellova. Nevybúrená zlosť, ktorá vo mne stále bola, sa teraz drala bleskovo na povrch. Vrátil som záber o pár sekúnd a zastavil ho na jeho tvári. Zväčšil som ju a prstom ukázal na obrazovku. Potom som sa prišiel k nemu. Veľmi ma nahnevalo, že mal tú drzosť vstúpiť do našej bunky v čase nášho spánku.

„Čo si nám pridal do vzduchu, že sme sa nezobudili?“

Jeho oči sa mi vysmievali. Neovládol som sa a tresol som mu poriadnu facku až ma ruka zabolela. Radšej som odstúpil, inak mi hrozilo, že ho znova udriem. Bolo to ťažké, za porušenie nášho súkromia si poriadnu nakladačku zaslúži.

„Neprišiel som ti ublížiť, chcem vysvetlenia. Teraz ti dá Simon dole náplasť z úst a povieš mi všetko, čo vieš. Ak nebudeš spolupracovať, tak ťa zbijeme obaja. Toto bola len predohra. Je ti to jasné?“ Samého ma prekvapilo, aký výhražný tón viem zo seba vydolovať.

Russell kývol hlavou, že súhlasí. Simon sa pokúsil dať dole náplasť, ale neurobil to dosť rýchlo a spôsobil čudákovi poriadnu bolesť. Ja som sa na tom iba dobre pobavil.

„Skús to dokončiť svižnejšie,“ povedal som, keď som sa už na to nevydržal pozerať. Simon asi veľa kriminálok vo svojom pozemskom živote nenapozeral.

Keď mu konečne uvoľnil ústa, tak môj komplic zahundral : „Robil som to schválne. Nech si dobre rozmyslí, či bude rozprávať alebo mu ich znova zalepíme.“

„Len to nie,“ zamrmlal Russell hneď potom, ako vypľul kus látky. „Čo vlastne chcete vedieť?“

„Kto ti dal právo prísť nám v noci?!“ zasyčal som a uvedomil som si, že sa mi hrudník od rozrušenia v pravidelných intervaloch prudko dvíha.

Náš rukojemník sa cynicky usmial a odpovedal: „ Pravidlá. Je mojou povinnosťou udržiavať všetky kamery neustále v činnosti. Teda aj v noci. Nemohol som čakať do rána.“

Skúsil som to zahrať na nevedomého: „ Ale prosím ťa, svet už neexistuje a tí, čo ti túto prácu zadali, tiež nie. Ako si to spravil, že si nás nezobudil?“

„Plyn. Odtiaľto sa dá regulovať vzduch v každej bunke. Viem uspať aj všetkých osadníkov naraz, napríklad pri generálnu opravu kamerového systému.“ Mal som nepríjemný pocit, že sa vystatuje mocou nad našimi životmi.

„Ale prečo, respektíve, pre koho to robíš?!“ Konečne som položil otázku, kvôli ktorej som sem prišiel. Drobný vyschnutý chlap zaryto mlčal. Kopol som ho do píšťaly až zastenal.

„Tak? Pre koho pracuješ? Počuj, nechci ma naštvať ešte viac! Viem dobre, že nás klamete! Vo všetkom! Nie sme na Marse a všetko je ilúzia. Hoci musím uznať, že skoro dokonale prepracovaná."

Pohľad zviazaného muža hovoril, že sa ma bojí. Hodilo sa mi to. Možno bude stačiť iba jemné doklepnutie, aby prehovoril. Už len nájsť citlivé miesto, ktoré zmení jeho názor.

„Mlčíš, fajn, zistím si to aj bez teba. Nie si tu sám, kto je informovaný. Stavím sa, že aj naši vodcovia o tom vedia. Mohli by sme aspoň jedného teraz uspať, priniesť sem a tu zobudiť. Alebo vieš čo, práve som dostal lepší nápad. Čo robí tvoja bývalá?“ Vrátil som sa k obrazovkám a veľmi rýchlo som našiel jej novú bunku. Obyvatelia teraz pokojne spali v objatí. Dokonalá idylka.

Rozhodol som sa ho trochu potýrať. Našiel som záznam z minulej noci, ktorý by bolo možné na Zemi odvysielať iba po desiatej hodine večer. Stačil mi jediný pohľad na Russella, aby som vedel, že som sa nemýli. Stále mu na nej záleží. Mal pohľad týraného psa. Bolo mi ho ľúto, ale prišiel som si pre odpovede. Pre vyšší účinok som spomalil prehrávanie.

„Ako vidím, tak sa má bez teba lepšie. Aj tak by bolo zaujímavé sledovať, ako by sa ti rozviazal jazyk, keby som ju sem dovliekol a trochu ju vyspovedal. Vieš, mohol by som zvoliť podobný štýl na ako na teba. Čo ty na to? Páčilo by sa ti to??? Alebo by som mohol byť aj tvrdší. Čo myslíš?“ Nemal som to v pláne urobiť, ženám neubližujem. Veľmi som dúfal, že ona zaberie.

Simon sa pridal: „Pozri táto ikonka vyzerá podobne ako býva na zásobníkoch plynu. Už len prísť na to, ako sa to pridáva do konkrétnej bunky. Prídeme na to.“

Vyľakaný mužík na zemi zrýchlene mrkal viečkami a uvažoval, čo má spraviť. Nakoniec sa celkom nehrdinsky rozhodol chrániť jednotlivca a nie celok.

„Tak dobre,“ začal potichu svoje rozprávanie. „Sme v stále v našej galaxii, v hviezdnej sústave hviezdy Thuban. Áno, presne tej, ktorá bola v čase stavania pyramíd Severkou. Áno, mimozemská civilizácia nás sem dostala a vďaka nim ľudstvo bude pokračovať, keď sa na Zemi samo vyhubí. Pretože sa to stane. Všetko k tomu smeruje. Príroda na planéte hynie, ľudstvo sa premnožilo a neustále prijíma samé zle rozhodnutia. Oni sa nás snažili zachrániť, presvedčiť. Dostali sa medzi významných predstaviteľov rôznych vlád. Napriek tomu toho veľa nedosiahli, ľudia sa naďalej rútili k záhube, akurát len trocha inou cestou. Spolu s niekoľkými veľmi bohatými priaznivcami zorganizovali kryciu akciu, našu misiu na Mars. A ostatné už poznáš.

Veril by si tomu, že svetové mocnosti nás predali, za drobný vynález, ktorý mal prekonať energetickú krízu? Aj v tom boli sprostí, dostali možnosť získať dostatok vody alebo mať viac energie... To bola posledná skúška, vtedy už naši dobrodinci vedeli, že je s ľudstvom definitívny koniec. Nikde vo vesmíre by vodu nevymenili za energiu.

To, čo ste videli ako zánik našej planéty, bol naozaj len film. Hoci ktohovie, aká je dnešná realita. Naši priatelia, naši záchrancovia, chcú, aby sme si čo najlepšie zvykli na nové prostredie planéty zvanej Oheň a nedúfali v pomoc zo Zeme. Preto to divadlo.

Sme niečo ako prenesený skanzen s časťou bohatstva, čo Zem má, či mala. Priviezli sme veľké množstvo rastlín, ktoré tu nájdu živnú pôdu pre život. Existovalo niekoľko ďalších mimozemských vesmírnych plavidiel, ktoré už roky zhromažďovali tie najzaujímavejšie druhy rastlín a živočíchov. Oni zostanú zmrazené čakajúc na vhodné podmienky pre život, ktoré im máme postupne zabezpečiť my.

Hernandez, čo si si dokelu myslel, že tu robíme? Budeme obdoba Noemovej archy, ale aj z obsahom rastlín a toho geneticky najlepšieho ľudského materiálu, aký sa na Zemi našiel! Pozri, sú tu všetky rasy, všetky možné typy ľudskej pokožky, rôzne farby očí, vlasov, máš tu všetku základnú rôznorodosť. Nie je jedno, prečo sme tu a kto nás sem poslal? Nemáš kam utiecť. Jednoducho musíš tu byť, zmieriť sa s realitou a robiť všetko, aby ste vy a tvoja rodina mali ako taký život. O čo je to iné ako na Zemi? Tam si bol skoro celý život väzeň jednej modrej planéty. Tam sa ti zdalo, že si slobodný a tu nie?!“

Na chvíľu prestal hovoriť, lebo mu vyschlo v ústach. Poprosil o trocha vody, ktorú si priniesol a Simon do hrobového ticha poznamenal: „Možno to bol dôvod, prečo ľudia vymysleli rakety...Zem im začala byť pritesná.“

Po chvíľke oddychu muž s krvavou ranou na tvári po útoku Simona pokračoval: „A čo na tom, že nám to zabezpečili Itetovia? Starobylí obyvatelia viacerých planét v rôznych častiach vesmíru? Prešli sme červou dierou, vďaka ich navigácii sme dorazili až sem. Vlastne môžeš byť rád, že si tu. Urobia aj nemožné, aby si ty, tvoja žena a decko prežili. Kto by to na Zemi pre teba urobil?“

„Chceš mi povedať, že som niekde v zadku galaxie a že aj keby som mal raketu, tak bez ich pomoci sa na Zem nikdy nedostanem? Že tu bude o mňa postarané, ako o vtáčika, ktorý bude mať stále čo jesť a piť, ale o slobode bude môcť iba snívať? A že mám sa s tým zmieriť a spievať pre nich spokojné piesne?“

Muž sediaci na zemi na mňa hľadel nechápavo. Moja metafora nepadla na úrodnú pôdu. Ako dieťa som mal kanárika. Hoci som ho miloval a videl som ako trpí v klietke, tak som ho na slobodu nepustil. Nechcel som, aby ho nejaký dravec poľahky ulovil. Často som si kládol otázku, či bol jeho život plnohodnotný. Nikdy iný nepoznal. Ale to nie je to isté. Ja už viem, o čo tu ide. Ja viem, ako chutí voľnosť. Myšlienka na život vo vytýčenom priestore, pod niečím dohľadom a vopred určeným spôsobom sa mi vôbec, ale vôbec nepáčila.

Na jednej strane mi odľahlo. Ľudia na Zemi stále žijú a môžu sa zmeniť. Moja rodina, moji priatelia nezomreli a to ma hrialo pri srdci. Ale dozvedel som sa krutejšiu pravdu ako som očakával. Vo svojej podstate som v „luxusnom“ väzení odsúdený na doživotie. A jediné, čo môžem, je pracovať na tom, aby sa prostredie tejto planéty pod dohľadom vyspelejšej civilizácie menilo na vhodnejšie pre život. Bude smutné pozerať sa zo zlatej klietky na umelý svet navôkol a vedieť, že mimo by som zahynul.

„Uvidím tých Itemitov, či ako sa volajú, niekedy?“ zaujímal som sa.

Russel sa pousmial a opravil ma: „Itetov. Asi nie, oni sem neprichádzajú. Ale komunikujeme s nimi a občas nám niečo pošlú. My dvaja vyzdvihujeme zásielky s jedlom a všetkým možným, napríklad s liekmi, aby sme vám mohli nasadiť patričnú liečbu. Alebo nám pošlú vitamíny a tie pridávame do jedla. To by si nečakal, že aj hlavný kuchár je zapojený. Samozrejme kapitáni dvoch expedícií boli o všetkom oboznámení a spolupracujú.“

Pristúpil som k Russelovi, prerezal som mu laná na rukách a nohách a skonštatoval som: „Verím ti. Počuj, napriek tomu, že oni chcú o nás všetko vedieť, ja to odmietam. Nechcem, aby ma doma sledovali! Musím mať miesto, kde budem mať aspoň zdanie voľnosti. Vieš to pochopiť? Mohol by si im to povedať? Človek musí mať priestor, kde môže byť nerušene sám so sebou.“ Potom som sa zamyslel, pozrel som sa do jednej z kamier sledujúcej miestnosť. Uvedomil som si, že nemusím posielať odkazy po niekom. Oni ma určite sledujú!

Preto som ďalšie slová adresoval im: „Viem, že ma vidíte a počúvate. My nie sme zvieratá, aby ste nás sledovali pri všetkom. Vráťte mi moju ľudskú dôstojnosť! Ja teraz pôjdem do mojej bunky, zničím vaše kamery a vy nepošlete nikoho, aby ich opravil!!! A sľubujem, že na oplátku nič neprezradím. Ak ich tam znova uvidím, tak si to nenechám pre seba. A nikto z nás netuší, akú vzburu sa mi podarí zorganizovať a koľkí z nás pri nej prídu o život. Ľudia boli odjakživa ochotní umierať za utopické ideály. Cesta domov by takým mohla byť. Takže si to dobre rozmyslite, pretože tento váš „záchranný“ projekt môže veľmi ľahko stroskotať na vašej neochote spolupracovať.“

„Tie kamery odstránim aj ja,“ pridal sa Simon, „pre mňa platí to isté. Budem vám robiť poslušného pokusného králika, ale musíte mi dopriať súkromie. Nie je toho veľa, čo chceme. Rozhodnutie je len na vás.“

Zdvihol som zo zeme Russella, posadil ho na stoličku a ospravedlnil som sa mu. V podstate on za nič nemôže. Akurát je len vyššie postavená figúrka šachovnice, ktorú takisto dávajú do pohyby sily mimo nás. Už som nemal chuť zostávať dlhšie na jeho pracovisku. Váha prijatých informácií mi začala byť nepríjemná.

XXX

Netušil som, čo poviem Laure, keď prídem. Našťastie som nič nemusel. Nebolo jej do rečí. Keď mi otvorila dvere, tak len rozospato povedala, že malá má zlú noc. Asi podvedome cítila moju neprítomnosť. Ľahol som si k nim a sledoval ich pokojný spánok. Keď som mal istotu, že sa neprebudia, tak som jednoduchým pohybom skrutkovača vypáčil všetky kamery. Potom som si ľahol do postele a veľmi dlho uvažoval, čo bude nasledovať ďalej. Bude ráno platiť naša jednostranná dohoda?

Vlastne mi zostávajú iba tri možnosti. Dve viem ovplyvniť, tretiu nie. Ak niekto opraví kamery, tak urobím všetko preto, aby som sa im vzoprel a nahovoril na to aj iných. Nedokázal by som dlho žiť v pomyselnej zlatej klietke, v ktorej si nemôžem ani vybudovať hniezdo, aké chcem.

Ďalšia možnosť je rešpektovať situáciu, zmieriť sa s ňou a naučiť sa ju ignorovať. Dosť mi to pripomína biblický príbeh. Adam dostal Evu a s ňou Raj, hoci táto nová planéta má zatiaľ dosť ďaleko od životom prekypujúceho dokonalého miesta. No raz by ním mohla byť. Dokážem poslúchať niekoho iného a neodtrhnem jablko zo Stromu poznania? Lebo to je práve tretia možnosť. Navonok budem so všetkým súhlasiť, ale potichu v tme môjho podvedomia bude stále hlasnejšie kričať hlas, ktorý bude chcieť, aby som sa vzbúril. A zničil nám našu jednoduchú pripravenú budúcnosť. Neviem, naozaj neviem, či mu budem schopný odolať. Už teraz ho počujem šepkať...

Hoci som sa snažil nezaspať, aby som prípadného neželaného hosťa vyhodil, tak som to nad ránom nezvládol a nachvíľu zadriemal. Zobudilo ma spokojné bľabotanie a výskanie mojej už prebalenej a nakŕmenej dcéry. Potešilo ma, že aspoň malá má dnes dobrú náladu. Posadil som sa na posteľ a s láskou pozeral na moje ženy. Laura ma rýchlo zaregistrovala a povedala Hope: „Pozri, ocino sa nám zobudil. Povieme mu dobré ráno?“

Potom sa ma opýtala: „Tak ako, zistil si niečo? Prepáč, v noci som nebola schopná sa s tebou rozprávať. “

Pohľadom som skontroloval obe kamery v miestnosti, nikto sa ich ani nedotkol. Je rozhodnuté...Ale srdce ma bolelo, že jej idem klamať. No musel som ju chrániť. Šťastnejšia a spokojnejšia bude v nevedomosti. A hlavne bude žiť! Prvá a posledná možnosť by mohla viesť k našej záhube. Možno nie je až také zlé byť súčasťou nového začiatku.

Zhlboka som sa nadýchol a po krátkom váhaní odpovedal: „Ty si mala pravdu. Sme na Marse a kameru nám odkryl Russell. Sú na to vraj predpisy. Chvíľu som ho musel presviedčať, ale nakoniec som sa s ním dohodol, že u nás nebudú.“

Laura pozrela na mňa tými jej velikánskymi, teraz smutnými očami a položila mi krutú otázku: „A čo Zem?“

To, čo som jej chystal povedať, bola milosrdná lož. Tak snáď mi to na Zemi, aj tu v inom kúte vesmíru odpustia.

Pritúlil som ju a do ucha, tak aby Hope nepočula moju lož, zašepkal: „So Zemou je koniec. Ale my tu môžeme vybudovať novú lepšiu, Laura. Ukázať, že v nás ľuďoch je viac dobra, ako si sami dokážeme pripustiť. Musíme byť zodpovední a každý deň sa o to zas a znova snažiť.“

Dlho mi pozerala do očí a netuším, aké myšlienky jej lietali v hlave. Bruškami prstov ma pritom jemne hladila po zarastenej tvári. Nakoniec mi podala malú do náručia a pragmaticky povedala: „Podrž ju, prosím ťa, idem sa umyť a prezliecť. Nemá zmysel sa ľutovať. Sme tu, potrebujeme prežiť. Vďaka dnešnému zberu zemiakov budeme mať k tomu o niečo bližšie.“

S výčitkami svedomia som hľadel za jej útlou postavou miznúcou vo dverách kúpeľne. Malá Hope sa mi spokojne uložila v náručí a ja som sa začal hrať s jej malými prstami, ktoré ma nevedomky chytili a nechceli pustiť.

„Neboj sa,“ potichu som jej povedal, „ocino urobí všetko preto, aby ťa ochránil. Aj keď možno bude musieť bojovať sám so sebou každý deň svojho života. A nikdy nevieš, nádej umiera posledná a snáď raz sa objaví možnosť vrátiť sa na Zem a pomôcť našim, ako to ešte bude v tom čase možné.“