„A už toho mám naozaj dosť.“ Bea sa vzpriamila a naklonila sa nad svojho trojročného syna Borisa.

„Je to normálne mäsko a zemiačiky. Nie je to síce hotel Kárlton, ale je to fajné. Včera si to zjedol a nebol s tým až taký problém. Tak šup.“

Bea natiahla ruku s lyžičkou plnou zemiakovej kaše a kúskom mäsa bližšie k Borisovým ústam. Ten sa jej preslovu uškrnul, no ústa neotvoril.

Boris nebol zlé dieťa. Bol milý, hravý, no v poslednej dobe začal pri jedení špekulovať. Jedlo mu chutilo, tam problém nebol. Jeho bavilo sledovať, ako okolo neho mama pobehuje, vymýšľa nové triky, ako mu do úst dostať aspoň jedno varené jedlo denne.

Dnes ubehla už pol hodina a zjedol len päť súst. Bea bola zúfalá, no dnes si jej syn povedal, že vyskúša, koľko mama naozaj vydrží. Lyžička sa priblížila ešte bližšie a linka detských úst sa viac stenčila.

„Borisko, ak nebudeš papať, príde bubák.“ Ústa sa otvorili a jedlo do nich vplávalo. Poznámka o bubákovi Beáte ušla, nechcela ju použiť, pretože nechcela Borisa strašiť a trápiť nezmyslami, no z tohto jedenia už bola unavená a bubák zatiaľ ako jediný zaberal. Nemala sa za to rada, no uvedomovala si, aké je v jeho veku dôležité dobre sa najesť. Pre ňu to bolo podstatnejšie ako čokoľvek iné a bola rozhodnutá nakŕmiť Borisa niečím výživným aj za cenu strachu a klamstva.

Pozrela naňho a zbadala ako naťahuje hlavičku a pozerá smerom do chodby, či tam náhodou nie je bubák. Tvár mal vážnu, a sem tam mu ňou preletel strach. Bea nad sebou sklamane pokrútila hlavou a opäť si prisahala, že Borisa už strašiť nebude.

O dva roky.

Boris dnes pre mamu pripravil špeciálne prekvapenie. Mamu znovu trápil svojou zdanlivou nechuťou k jedlu, ktoré mu starostlivo pripravila. Nevedel, ako mu to napadlo, ale vyzeralo to ako dobrý nápad. Vždy, keď sa mama otočila aby nakŕmila aj mladšieho brata Jožka, vypľul to, čo mal v ústach pod seba na zem. Tajne očakával, že sa ho mama opýta kedy to stihol, postrapatí mu hlavu so slovami aký je šikovný presne ako vtedy, keď sa mu v parku podarilo preliezť prekážkovú dráhu bez toho, aby si ublížil.

Jedno sústo však nevypľul dosť rýchlo a mama ho zbadala. Najskôr neveriaco pozrela na Borisa, potom na zem s kôpkou vypľutého jedla a späť na syna. Tvárou jej prebehlo pochopenie a potom sa jej do očí natlačili slzy. Bolo na nej vidieť obrovské sklamanie a únavu zo všetkých tých rokov pri ktorých sa natrápila pri Borisovom kŕmení a ktoré teraz skončili ako kôpka rozžutej cestoviny na kuchynskej dlažbe.

Sklamanie a ľútosť v Beinej tvári čoskoro vystriedalo rozhodnutie. Boris to pobadala a vnútri sa potešil. Mama vymyslí znovu niečo zábavné.

„Tak a teraz si to prehnal. Volám bubáka,“ povedala Bea, vstala a odišla z kuchyne. Borisova zvedavosť bola preč. Nahradil ju neznámy pocit. Nebol to strach. Pri mame strach nepociťoval, pri nej sa vždy cítil v bezpečí. Lenže teraz to bolo čosi iné. Čudné a dosť nepríjemné očakávanie niečoho, čo nechcel vedieť, ako to dopadne.

Ocitol sa v novej situácii, ktorú si zapríčinil sám tým, že nahneval mamu hrou s jedlom. Urobil niečo zlé, lebo mama sa takto čudne ešte nikdy nesprávala. Niežeby od neho ešte uprostred jedenia neodišla. Nie, to nebola nová situácia. Ona odišla od neho a od JOŽKA. Ešte nikdy sa nestalo, aby od nich odišla, keď boli spolu v kuchyni. Aj keď mal Boris len päť rokov, dobre chápal, že malému bratovi by sa mohlo bez dozoru v detskej sedačke niečo stáť. Nebola v najlepšom poriadku a už ho mama pár krát na poslednú chvíľu zachytila, ako podklzuje pod jej horným okrajom. Vtedy však bola pri nich. Teraz niekam zmizla so slovami, že zavolá bubáka. Pozrel na Jožka. Ani on nechápal, čo sa deje a nemal ďaleko k plaču. Čo keď mama išla fakt zavolať bubáka? Kdesi vzadu v hlave ho pichol nepríjemný, ľadový osteň.

Z chodby, v ktorej zmizla mama, sa vynorila postava. Mala na sebe deku pod ktorou spával Boris a blížila sa k nemu čudným kolísavým krokom.

„Hú, huhuhú, prichádzam aby som sa pozrel na deti, ktoré nejedia, ale hádžu jedlo na zem, huhuhú,“ huhlala postava maminým hlasom.

Boris strnul. Zrazu mal sucho v hrdle, oči sa mu rozšírili a hlava ho rozbolela. Chcel sa ukryť niekam ďaleko od tejto postavy. Deku bezpečne poznával. To je tá z jeho postele pod ktorou spával. Aj hlas spoznával. Patril mame. Veľké znetvorené ruky vytŕčajúce spod deky zakončené špinavými ostrými pazúrmi však nie. Vyzerali silné a nebezpečné. Vôbec sa mu nepáčili. Vlastne celé toto sa mu nepáčilo. Najskôr si myslel, že sa mama schovala pod deku, tak ako už neraz, kaď sa hrali na skrývačku, teraz však bol na pochybách. Ak bola pod dekou mama, čo tam robili tie škaredé ruky? Už sa netešil, čo vymyslí mama. Bál sa. Mama odišla, zavolala bubáka a ten ho teraz odnesie do nejakého zlého a tmavého miesta.

Znetvorené ruky pokryté akýmisi žltkastými odpadávajúcimi šupinami sa začali načahovať za Borisom. Jedna z rúk sa zachytila do deky a pazúry ňou ľahučko prešli a vyrezali v nej tri pásiky.

„Huhuhú, kto to tu hnevá mamu? Kto to tu nepapá? Jedlo nepatrí na zem, jedlo patrí do bruška, huhuhú.“

Boris toho už mal dosť. Bál sa už celkom dosť a aj slzy mal na krajíčku. Ľutoval, že vypľúval jedlo na zem. Chcel povedať, že ho to mrzí, no hrdlo mal stiahnuté strachom tak, že z neho nevyšli ani len vzlyky. Hlas, ktorý sa ozýval spod deky už nebol mamin. Tento hlas bol hlboký, mužský a hladný. Boris nepochyboval, na kom si chce utíšiť hlad.

Netvor ukrývajúci sa pod jeho dekou sa sklonil ku kôpke vypľutého jedla, na jeden špinavý pazúr nabral cestovinu, vopchal ju strachom ochromenému Brisovi pod nos a hlasom mrazivým, čudne škrípavým hlasom povedal: “Toto zješ.“

Vtedy sa v Borisovi niečo zlomilo. Z očí rozšírených strachom začali tiecť slzy. Nabral do pľúc vzduch a začal kričať. Kričal od strachu a krik mu pomáhal dostať zo seba nahromadenú hrôzu a bezmocnosť. Kričal ako nikdy v živote, kričal tak, že nemal šancu počuť, ako Jožko kričí s ním.

Ich dvojhlasný krik mal akú intenzitu, až to postavou pod dekou trhlo a zdalo sa, akoby sa celá stiahla sama do seba. Ruky sa začali zaťahovať pod deku, najskôr tam zmizli šupinaté predlaktia, potom špinavé prsty a nakoniec pazúry aj s napichnutým kusom rozžutej cestoviny.

Deka dopadla na zem a spod nej sa objavila mama. Chvíľu dezorientovane pozerala čo sa deje, akoby sa tu práve zjavila a potom oboch svojich synov zobrala ku sebe a tíšila ich dovtedy, kým neprestali plakať.

Nechápala, prečo tak strašne vreštia. Veď iba vstúpila do kuchyne ukrytá pod dekou, aby vytrestala Borisa za to, že vypľul na zem jedlo, na ktorom si tak dala záležať. Povedala iba huhuhú, prichádzam aby som sa pozrela na deti, ktoré nejedia, ale hádžu jedlo na zem a to bolo všetko. Asi to nemala robiť. Zbytočne ich oboch rozrušila. Pozrela na nich. Jožko bol od plaču celý červený, no intenzita jeho plaču bola normálna. Zato Borisov plač jej trhal srdce. Takto žalostne ešte neplakal, doslova kričal. Bol bledý a pod očami mal temné kruhy. Pritisla si ich oboch ku sebe ešte tesnejšie a tíšila ich so slovami: „Š š š, tichúčko, no tak chlapci, kričíte, akoby ste videli strašidlo.“ Pri poslednom slove Borisovým telom prešiel skoro nebadateľný kŕč.

To bolo pred týždňom a to bol prvý deň, kedy Boris zistil, že so svetom, ako ho poznal, nie je niečo v poriadku.

Tri dni sa spamätával zo šoku, mama ho vypýtala zo školy a on mohol byť doma. Postupne tá nepríjemná chvíľa vyprchávala a stávala sa šedivejšou a v Borisove mysli prechádzala čím ďalej viac do úzadia. Až prišiel piatok a po ňom desivý víkend.

V piatok išiel do školy aj preto, aby si dopísal úlohy za vymeškané dni. Cez prestávku si schuti zahryzol salámový chlebík a tak ako bolo jeho zvykom, čo nedojedol, odhadzoval do koša. Teraz sa však Borisov ruka zastavila tesne pred odhodením.

Z koša počul zvuk. Bol to obyčajný plastový sivý odpadkový kôš. Pozrel okolo seba, ale deti si ho nevšímali ani jeho, či kôš. Premiestňovali sa medzi triedami, pokrikovali po sebe, smiali a skackali tak, ako vždy. Pozrel na odpadovú nádobu a sklonil sa nižšie, aby lepšie počul.

„Toto zješ,“ ozvalo sa z koša. Ten hlas poznal. Znel ako keď niekto oškrabuje primrznutý ľad z kapoty auta. Bubák. Odskočil od koša, akoby ho niekto pichol. Bledou tvárou stiahnutou v bolestivej grimase sa znovu poobzeral na šantiacich spolužiakov. Nikto si ho nevšímal. Ako zmagnetizovaný otočil hlavu smerom ku košu a stŕpol, pretože sa z neho začala vynárať ohyzdná ruka pokrytá nezdravými žltkastými šupinami. Prsty boli zakončené veľkými, špinavými pazúrmi a na ukazováku bolo niečo napichnuté. Vyzeralo to ako hnijúci slimák a pôvod tej hmoty sa dal ťažko určiť, no Boris presne vedel, čo to je. Bola to cestovina, ktorú vypľul pod stôl a za tie tri dni sa pokryla nechutnou, slizkou plesňou.

Borisovi sa zo šoku odkrvil mozog a pocítil slabosť. Zdalo sa mu, že na svet pozerá cez tlsté, mliečne sklo.

Ruka prudko vystrela smerom k nemu. „Toto zješ!“ Škrípavý hlas neoznamoval, ani neprosil. Borisove ruky spravili to jediné, čo bol v strese pracujúci sedemročný mozog vymyslieť. V obrannom geste hodili po ruke nedojedený chlieb. Z koša bleskurýchle vystrelila druhá ruka a obratne chlieb vo vzduchu zachytila. V momente kontaktu s odpornou končatinou sa nedojedený krajček chleba začal pokrývať špinou a plesňou.

Borisov mozog konečne ovládol nohy a tie otočili telo smerom od koša a rozbehli sa.

„Toto zješ, toto zješ,“ hlas sa pásol na jeho strachu a hoci bol záchod, na ktorý Boris dobehol a vyvrátil doň celú desiatu oddelený od miestnosti s košom hrubou stenou, Boris ho stále počul.

Nevedel, čo robil celú tú dobu, pokiaľ poňho neprišiel do družiny oco. Nepamätal si jeho otázky, nepamätal si svoje odpovede. Len okrajom vedomia zaregistroval svoj príchod domov a to, že mama hneď zistila, že ho niečo trápi. Mal mierne zvýšenú teplotu a mama mu dala niečo vypiť a uložila ho do postele. Do minúty zaspal.

Zobudil sa do tmy. Pár krát zažmurkal, no temnota okolo neho nezmizla. Bolo mu chladno a snažil sa nahmatať svoju deku, no na posteli nebola.

Spával v detskej izbe spolu s Jožkom a posteľ mal orientovanú tak, že keď ležal otočený na ľavom boku videl dvere a na druhom boku videl posteľ svojho brata. Konečne sa oči prispôsobili tme a on začal rozoznávať obrysy v izbe.

Zahľadel sa na dvere. Mali sklenenú výplň, ktorú sa jeho rodičia už dlhší čas chystali vymeniť za niečo, ako hovorili, nezničiteľné. Chodbu osvetľovalo pouličné osvetlenie a tak bolo pekne vidieť knihovňu na chodbe.

Zbadal, ako sa niečo zahalené v jeho deke zakrádalo chodbou a načahovalo veľké pazúry ku kľučke. Cez sklo jasne videl, ako ju strašidelná ruka v kŕči zovrela. Druhá odporná ruka, mŕtvolne visiaca vedľa tela, bola zakončená niečím ostrým a na jednom prste bola napichnutá neforemná cestovinová hmota a na druhom plesnivý kus chleba.

Borisovi zatínal zuby, po tvári mu tiekli tiché slzy, rukami zvieral posteľnú plachtu, kolená mal pritiahnuté ku brade, no strachom rozšírené oči nedokázal ani zatvoriť, ani odvrátiť. A tak videl, ako ruka stisla kľučku a dvere sa začali otvárať. Z hrdla sa vydral zmučený ston a Jožko spiaci za ním sa v posteli pomrvil. Ten zvuk ho vyslobodil zo strnulosti a on sa konečne otočil a nemusel sa pozerať, ako bubák vstupuje do izby. Videl, ako braček spí schúlený na svojej posteli zabalený do klbka a celý od hlavy až po päty je zakrytý svojou červenou, kockatou dekou. Znovu sa pomrvil a spod deky vyliezla šupinatá ruka. Zvyšky jedla, ktorým tak arogantne pohrdol, sa na nej hompáľali a boli akoby z gumy.

„Hrôza,“ pomyslel si Boris, „celý čas tam spal. Bubák spal vedľa mňa celú noc.“ Boris sa nadýchol a chystal sa v omračujúcom strachu vykríknuť. Bol by to jeho životný výkrik, no spod deky sa vymrštila druhá obludná ruka a zakryla mu ústa. Bola studená, mazľavá a Boris mal pocit, že mu na lícach ostávajú odpadnuté šupiny, ktoré ho nepríjemne bodavo pálili. Ruka páchla, ako keď oco tri dni nevysypal kôš. Týždeň ten smrad nemohli vyvetrať.

„Teraz zomriem.“ Horšie, ako myšlienka na smrť však bolo pomyslenie, že mu koniec prinesú tieto odporné ruky.

Zhnitá cestovina s chlebom sa priblížili k Borisovým očiam. Cítil ich zápach a zdalo sa že si v nich našli skrýšu nejaké červy.

„Som rád, že si pohrdol,“ ozvalo sa spod deky a aby bolo jasné, o čom je reč, ruka natiahnutá pred Borisovým nosom zatriasla zvyškami skazenej potravy.

Bubákov hlas bol škrípavý, plný hladu a hlienov.

„Odmietnuť môžeš. To je tvoje právo. Tak si ma oslobodil.“ Spod deky sa ozvalo suché dávivé zakašľanie, no mohol to byť aj smiech.

„Vyhodil si to. A tak je v bruchu dosť miesta... na maškrtýýý.“

Boris hneď pochopil, aké dobroty má bubák na mysli. V rôsolovitej cestovine mal už namočený skoro celý nos.

„Mam už nemusí kŕmiť. Ja trpezlivý. Ja kŕmiť, ty jesť.“

Stisk zosilnel. Boris od bolesti zaskučal.

„Toto zješ,“ zaškrípal bubák. Smrad z pokazenej cestoviny bol šokujúci. Z Borisových obrovských vystrašených očí sa kotúľali slzy strachu, pretože spod deky sa naňho pozerala dvojica zlých svietiacich dúhoviek. Bál sa, tak strašne sa bál, až prekročil hranicu strachu. On nadobudol také obrovské rozmery, až ho myseľ nevládala oblapiť. Bolo to, akoby si mal predstaviť rozmery nekonečného vesmíru. Borisovi začalo byť jedno, čo ho to bude stáť. Najdôležitejšie bolo, že to musí skončiť. Nezáležalo na tom, či pri tom zomrie, alebo nie, dostal sa do fázy, že chcel túto situáciu ukončiť za každú cenu.

Mykol hlavou, čo bubák neočakával a týmto manévrom dostal jeden z prstov ruky, ktorá mu zakrývala tvár pred ústa. Otvoril ich, prst zobral do úst a z celej sily zahryzol. Na jazyk sa mu vyvalila bubákova krv. Nič odpornejšie v ústach v živote nemal. Spod deky sa ozval vzdych bolesti, svetielkujúce oči dostali prekvapujúci výraz. Ruky sa stiahli pod deku, Boris bol voľný, šok opadol a on sa mohol konečne rozkričať. Kričal z plného hrdla.

Kričal tak, až sa mu začalo zatmievať pred očami a on začal niekam padať.

Keď otvoril oči, hoci si nevzpomínal, žeby ich zatvoril, zbadal, že sedí na posteli a kričí od strachu. Naproti nemu sedel malý Jožko a plakal. V izbe sa svietilo a rozospatý oco s mamou sa nad nimi skláňali a utišovali ich.

O hodinu neskôr bol v posteli pri mame a ocovi a spal nepokojným, ale predsa len spánkom. Keď rodičom rozprával, čo sa mu stalo, v tvárach mali znepokojený výraz a snažili sa mu vysvetliť, že sa mu to všetko len zdalo a že bubáci v skutočnosti neexistujú. Vtedy si Boris uvedomil, že od rodičov sa mu pomoci nedostane. Neverili mu a on vedel, že sa mu nič z toho nesnívalo. Bubákova krv ho stále pálila na jazyku.

Tesne pred tým, ako zaspal, pošepol mame, že ho mrzí, že vypľul jedlo na zem. Mama ho pohladkala po hlave a povedala mu na to, že sa naňho dávno nehnevá.

Celý deň preležal a mame tvrdil, že sa cíti lepšie. Dokonca si sám vypýtal hovädzí guláš a bez problémov ho zjedol, čím spravil mame radosť. S pribúdajúcim časom v ňom však rástla nervozita a strach. Veľmi sa snažil, no nedokázal to skryť a mama to zbadala.

„Ak chceš, môžeš spať pri mne,“ navrhla mu.

Boris celý deň rozmýšľal nad tým, čo sa mu v noci stalo. Denné svetlo ho zbavilo časti strachu a on svojim škôlkarskym rozumom rozanalyzoval situáciu najlepšie, ako vedel.

Bubák čosi splietal o tom, že ho oživil. Z celého toho Boris vyrozumel, že bubáka oslobodil svojim zlým správaním sa k jedlu. Bubák ho teraz za to bude chodiť strašiť presne, ako mu to sľúbila mama, ktorá na bubákov neverila. Bol z toho zmätený a preto o tom prestal rozmýšľať. Trápilo ho, ako sa bubáka zbaviť. Nechcel žiť v strachu, čo príde v noci. Už teraz cítil, že by to dlho nevydržal. Strach ho ničil, oslaboval ho. Zdalo sa mu, že ho stravuje zvnútra. Ak bubáka privolal tým, že bol zlý k jedlu, hádam ho zaženie, keď si jedlo bude vážiť. Aj preto si vypýtal guláš. Nikdy predtým sa to nestalo. Musí to zastaviť a toto bol jeho prvý krok. Vedel, že už nikdy žiadne jedlo nezahodí. Veril, že takto by mohol donútiť bubáka, aby sa už nevrátil.

Trochu sa mu uľavilo. Musí sa bubákovi postaviť, veď už sa mu to raz podarilo, hoci nevedel prečo. On uhryzol strašidelného bubáka. To bolo niečo. Bol na seba pyšný. Takže ak sa vráti, vzoprie sa mu znovu, no bude na to sám. Strach bol späť. Áno, iná možnosť nebola. Rodičia mu neverili a Jožko bol príliš malý. Preto musel mamin návrh odmietnuť.

„Nie mami, už je mi dobre,“ odpovedal až príliš rýchlo, no s ustupujúcim svetlom začal pochybovať, či sa rozhodol správne.

Keď si ľahol do postele už vedel, že spať vo svojej posteli bolo zlé rozhodnutie. Ako sa on, päťročný chlapec mohol postaviť príšere s takými desivými rukami a nenávistnými žiariacimi očami? Byt utíchol a on si pritiahol perinu až pod oči. Pri každom zaškrípaní, prasknutí, alebo zakašľaní, ktorý sa v paneláku ľahko šírilo, sa strhol. Žalúdok sa mu zovrel a v ústach mu vyschlo. Strach z príchodu bubáka ho úplne ovládol, stále ležal čelom ku dverám a hoci ho už bolel chrbát a krk, nenabral odvahu, aby sa otočil a uvidel bubákove ruky vyliezať spod Jožkovej periny.

Tesne pred tým, ako išla mama spať, ho prišla skontrolovať a veru mal problémy, aby mame nevyrozprával, ako veľmi sa bojí. Stále však mal pred očami, ako sa obaja rodičia tvárili, keď im o bubákovi hovoril. Dosiahol by len to, žeby ho mama zobrala ku sebe a nočná mora by pokračovala ďalšiu noc. Preto zahral to, že spí, mama ho pohladila po vlasoch a odišla. V byte sa zotmelo a Boris sa ocitol v temnote noci a svojho strachu. Po dvoch hodinách nepokojného hliadkovania unavený upadol do ľahkého spánku.

Zobudil sa náhle a okamžite otvoril oči. Strach bol späť. Nepríjemný, slizký, páchnuci. V kuchyni sa svietilo. Teda presnejšie, z kuchyne sa šírilo svetlo, aké ešte nevidel. Videl ho chodbou vedúcou z kuchyne ku jeho izby. Bolo také mdlé, také mŕtvolné. Borisovi naskočila husia koža, bruchom mu prešiel kŕč a v ústach vyschlo.

Bubák je v kuchyni. To bolo prvé, čo ho napadlo. Skoro mu povolil zvierač, no na poslednú chvíľu ho s vypätím síl ovládol. Bál sa, tak strašne sa bál. Znovu prekročil hranice strachu, ktorému je schopné čeliť dieťa a tým vyburcoval svoju myseľ k boju proti tomuto strachu. Borisa ovládol pud sebazáchovy, ktorý sa spustil keď existovali už len dve možnosti. Buď od strachu zomrieť, alebo strach prekonať. Boris bojoval a z boja vykvitla myšlienka. Predstavil si, že už má za tým, že bubák ho už neprenasleduje, že ho nejako porazil, alebo že jednoducho zmizol a on už sa nemusí báť. Bol to povznášajúci pocit. Chcel, aby to skončilo, chcel mať za tým. Pôjde za bubákom, povie mu, že ho to mrzí a požiada ho aby ho už nechodil strašiť. Držal sa tej myšlienky ako kliešť a ona mu na oplátku dávala silu. Postavil sa a zistil, že nebol ničím prikrytý. Jeho deka je preč. Nasucho prehltol. Takže bubák je naozaj v kuchyni. Skôr, ako stratil odvahu, podišiel k dverám a otvoril ich. Neozval sa žiadny škripot, žiadne vŕzanie starých pántov na ktoré bol zvyknutý.

No jasne, pomyslel si Boris, to zariadil bubák preto, aby som nikoho nezobudil, keď pôjdem za ním, alebo on ku mne. Nik mi nesmie prísť na pomoc. Vykročil do chodby a pomalým krokom vstúpil do kuchyne.

Sedel tam. Mŕtve svetlo sa šírili spod deky, ktorou bol prikrytý a hnusnú ruku na ktorej bolo napichnuté jedlo pravidelne pchal pod deku asi do miest, kde by normálne mali byť ústa, keby ňou bol prikrytý človek. Spod deky sa ozývalo mľaskavé chrúmanie. Na jednom prste bola Borisova vypľutá plesnivá cestoviny a na druhom sa triasom Borisom odhodený už tiež skazený a smradľavý chlieb. Bubák si na jedle očividne pochutnával, no z jedla neubúdalo.

Boris ako zhypnotizovaný pozeral na scénu pred sebou. Zabudol prečo sem prišiel, zabudol čo chcel povedať. Iba tu stál, oči vytreštené a žilami mu koloval strach. Znovu bol maličký a bezmocný.

V kúte hlavy mu čosi zablykalo. Bola to spomienka na život bez strachu. Áno, toto bol čas pre takýto život niečo urobiť.

„Uhm,“ odkašľal si. Bubák ustal v kŕmení a prepichol ho žiariacim pohľadom, bol hadom a Boris malou myškou.

„Už nebudem plytvať jedlo a chcem, aby si odišiel,“ vyrapkal zo seba a zrazu nevedel, čo má robiť. Tak ďaleko to nepremyslel. Bolo vidieť, ako sa bubákove oči pod dekou privreli. Rýchlosťou blesku bol pri ňom, voľnou rukou ho držal za krk a druhú aj s plesnivým jedlom mu strčil pred tvár. Borisa zacítil smrad.

„Nikdy neodídem,“ zastenal bubák a potom, akoby považoval rozhovor za ukončený dodal: „toto zješ.“

Borisovi sa často stávalo, že sa k nemu ľudia správali, ako k malému Jožkovi. Ťuťuťu, ňuňuňu, neznášal tie maznavé slová, pretože on už bol veľký chalan, s ktorým sa dala viesť celkom slušný rozhovor. Mal síce len päť rokov, hlupák však nebol a nemal rád, keď si dospelý mysleli, že každé dieťa je automatický len malé, prihlúple vrece plné hlúpych otázok a neškodných hier. Nemal rád, keď ho niekto ignoroval. Bol v zovretí strašidla, ktoré on sám prebral k životu, krk mu zvierala veľká démonická ruky, z ktorej asi vinou nejakej choroby odpadávali nezdravé žltkasté mazľavé šupiny, no Boris na svoje veľké prekvapenie dokázal jasne uvažovať. Pocítil pobúrenie nad tým, že bubák ignoroval jeho žiadosť. Boris svoj čin oľutoval a slušne ho poprosil, aby odišiel a bubák ho pokladal za nehodného na posúdenie jeho prosby. Ignoroval ho, ale ako mohol ignorovať svojho tvorcu? Boris sa vzbúril. Mal toho dosť. Strachu, aj ignorácie. Skončí to hneď a zaraz a dospel do štádia, kedy mu bolo jedno aký koniec ho postretne.

„Dobre,“ odpovedal na bubákovu najčastejšiu výzvu a zahryzol sa do cestoviny pokrytej smradľavým mazom a loziacimi červami. Vyzeralo to, akoby bubáka udrelo do brucha gigantické kladivo. Prehol sa v páse, nadvihlo ho a prudko narazil chrbtom do stola. Spod deky sa ozval výkrik. Bola v ňom zúrivosť a bolesť.

Zranil som ho, napadlo Borisa. Z chute, ktorú mal v ústach ho napínalo na vracania, z pohybov červov v ústach naňho išli mdloby. Nemohol však ustúpiť. Dal do stávky svoj život.

„Ty,“ zareval bubák a vrhol sa na Borisa. Ten potlačil nevoľnosť a prehltol. Tentoraz na bubáka dopadlo kladivo zhora. Ohromnou rýchlosťou sa sklátil k zemi, niečo prasklo a ruka s jedlom ostala bezvládne visieť pri deke spod ktorej sa ozval druhý výkrik. Tentoraz v ňom bola len bolesť.

Vtedy to Borisovi došlo. On stvoril bubáka a on ho môže aj zničiť. Silu k zrodu dal bubákovi tým, že pohrdol jedlom, keď to jedlo prijme nazad a zje ho, nech už je akékoľvek, zoberie bubákovi energiu a takisto zmysel existencie. Musí to urobiť rýchlo, aby sa bubák nestihol spamätať. Priskočil k nevládnej ruke a znovu si odhryzol z ohyzdného prstu. Kladivo dopadlo na bubákov chrbát. Prehol sa ako luk, deka zaviala vzduchom a on narazil predkom na kuchynskú linku a ostal bezvládne ležať.

Boris sa nenechal oklamať, v mnohých príbehoch ho doslova šokovala hlúposť hlavných hrdinov, ktorí podcenili ležiaceho a zdanlivo nevládneho nepriateľa, premohla ich ľútosť a priblížili sa mu nepozorne na dosah, čím dali príčinu k záverečnému súboju. Ten samozrejme hrdinovia vyhrali, no Boris pochyboval, že by bol tiež úspešný, keby sa to stalo jemu.

Rýchlo sa zohol k ležiacemu bubákovi, zdvihol nevládnu ruku k ústam a s odporom sa pustil do zvyšnej cestoviny. Odhryzol, prehltol, odhryzol a znovu prehltol. Bubákove telo sa krútilo, spod deky sa ozývali zmučené stony, Boris však jeho ruku držal pevne. Jedlo strácalo svoju odpornú chuť. Boris neveriaco pozeral na cestovinový zlepenec. Červy zmizli, pleseň bola preč. Bola to obyčajná cestovina. Boris ju ovoňal. Bola v poriadku, dokonca si tú vôňu po toľkom smrade vychutnal. Po cestovine prišiel na rad, chlieb, ktorý v škole hodil po bubákovi. Ten sa takisto zmenil do normálnej podoby. Ovoňal ho. Pach čerstvej salámy mu pripadal báječný. Hoci bola všade tma a v tento čas nejedával, stále cítil hlad. Keď dojedol chlieb, mŕtvolná žiara vychádzajúca spod deky zmizla a kuchyňa sa ponorila do tmy, ktorú narúšalo len pouličné osvetlenie. Boris si sadol. Bol koniec. Cítil sa veľmi unavený a veľmi spokojný. Zodvihol zo zeme deku a chystal sa na odchod do postele. Na zemi ležali dva žlté krúžky.

Bubákove oči, prebleslo Borisovou mysľou. Potlačil paniku, ktorá ho začala ovládať, zohol sa a zodvihol ich. Boli to dve piškóty a ako slnko vychádzajúce spoza hôr ho osvietila spomienka. Toto bolo prvé jedlo, ktoré som v škole vyhodil do koša. Bubákove žiariace zúrivé oči. Bez zaváhania ich zjedol.

O päť minút už pokojne zaspával prikrytý svojou obľúbenou dekou, ale ešte predtým sa mu zazdalo, že kdesi z veľkej diaľky začul bubákov smiech. Bol plný hladu a trpezlivosti. Pokrčil plecami a otočil sa na druhý bok. ´Mňa už nie. Nikdy viac,´ bola posledná myšlienka, s ktorou zaspal. Chrchľavý smiech prešiel do tiahleho zaskučania, ktoré sa zmenilo do šušťania vetra preháňajúceho sa korunami stromov v neďalekom parku.