Staré dvere z dubového dreva sa s ťažkosťami otvorili, nočné ticho preťal škripot roky nenaolejovaných pántov. Malou škárkou vniklo do chodby mesačné svetlo a spolu s ním aj postava, tichá ako tieň, zahalená v ľahkom plášti, ktorý skrýval ladné krivky jej tela. ,,Kráľovná“ z hĺbky tmavej chodby sa ozval škriekavý, rokmi nepoužívaný hlas starca. ,,Najvernejší z rytierov, láska moja“ šepla kráľovná do tmy, a naslepo sa pohla vpred. Vírenie prachu, ktoré spôsobila otvorením dverí konečne ustalo a jej oči si privykli na tmu. Pri stene rozoznala obrys skrčenej postavy. Kráľovná nasala nosom vzduch silno raziaci zatuchlinou a niečím, čo nevedela identifikovať. Starec sa odlepil od steny a vykročil smerom k nej. ,,Zostarol si“ Postava v tuláckej kutni sa zasmiala neveselým smiechom. ,,Zato ty si stále rovnako krásna ako keď som ťa videl naposledy, kráľovná moja. Dokonca si ešte krajšia. Každý deň, odkedy si odcválala z Lesa a mňa si tu nechala, povereného úlohou, na ktorú sa nikto iný neodvážil a ty si nikomu dostatočne nedôverovala, som sníval o dni kedy sa vrátiš a kedy opäť uvidím tvoju tvár. Štyridsať rokov som žil v odlúčení od ľudí a chránil tvoje tajomstvo. Pri zdravom rozume ma držala len spomienka na tvoju hrdú postavu a plamennú povahu, na teba moja kráľovná, ktorá si sa vzoprela kráľovi a vybrala si mňa, obyčajného pohraničného rytiera.“ ,,A akej odmeny sa ti dostalo? Ty si mi celé desaťročia verne slúžil a vykonával úlohu, ktorej plnenie som nemala právo žiadať od nikoho, nieto ešte od teba. A ja som po celý ten čas žila po boku kráľa na dvore“ zašepkala kráľovná. ,,Ale milovala si mňa, prosím, nesnaž sa ma presvedčiť o opaku, vidím ti to na očiach“. ,,Milovala a stále milujem, štyridsať rokov premýšľam o tom, aké to mohlo byť, keby sme vtedy spolu odišli.“ ,,To by si neurobila, si dcéra svojho otca, miluješ našu krajinu, miluješ náš ľud, nikdy by si ho nenechala napospas uchvatiteľovi trónu.“

V diaľke sa ozvalo zavytie. ,,Čo to bolo?“ ,,Prichádzajú“ šepla kráľovná. ,,Prečo si prišla Katarína? Prečo si tu po toľkých rokoch?“ rytier tasil meč a postavil sa ku dverám. ,,Kráľ je mŕtvy. Krvavý princ, kráľov brat potajme pripravil štátny prevrat. Kráľ si bol sebou samým a svojou absolútnou mocou taký istý, že prehliadol sprisahanie, odohrávajúce sa mu priamo pod nosom. Nebol pripravený na zradu z vlastných radov.“ povedala kráľovná silným, vyrovnaným hlasom bez náznaku emócií. ,,Nech žije kráľ“ zatiahol starý rytier posmešne a odpľul si k nohám. ,,A čo je s princeznou?“ rytierov hlas preťala náhla obava. ,,Je v bezpečí“ kráľovná pristúpila ku starému rytierovi a nežne sa dotkla jeho zarastenej tváre. ,,Je to presne tam, kde si to vtedy nechala, ani som sa toho nedotkol ako si prikázala. Bež, ja ich na chvíľu zdržím.“ Kráľovná sa váhavo pohla do tmy na konci chodby. ,,A kráľovná, ďakujem, že sa mi pred smrťou dostalo tej potechy ešte raz ťa vidieť. Zbohom láska moja.“ ,,Zbohom Martin, najstatočnejší a najvernejší z rytierov, dejiny na teba zabudnú, no v mojom srdci a kráľovstve lesných bohov budeš žiť naveky. Dúfam, že sa tam už čoskoro stretneme.“ Kráľovná sa rozbehla do chodby, a rytier Martin by bol odprisahal na česť svojej rodiny, že pri poslednom pohľade, ktorý mu venovala, sa na jej hrdej tvári zjavila krištáľovo čistá slza. Pobozkal rodinný erb na rukoväti svojho meča a vyslal krátku modlitbu lesným bohom. Jeho úloha sa skončila, bol pripravený umrieť a zobrať so sebou čo najviac bastardov, ktorí chceli ublížiť jeho jedinej láske.

Kráľovná bežala podzemným labyrintom chodieb. Už dávno sa zabudlo, kto ich vystaval a za akým účelom. Iba málo ľudí čo i len tušilo o ich existencii. Starostlivo pridržiavala pravú ruku na stene a počítala odbočky. Dych sa jej zrýchlil a prepadla ju silná klaustrofóbia. Na chvíľu zastala a zhlboka sa nadýchla. Boli to už roky čo sa naposledy ponáhľala týmito chodbami. No tu dole akoby čas prestal plynúť, akoby znova bola tou mladou ženou, skoro dieťaťom, na ktorého pleciach spočíval osud kráľovstva. Často ľutovala svoje vtedajšie rozhodnutie, no nikdy ho nespochybňovala. Bolo to to najlepšie, čo vtedy mohla urobiť.

Letmo sa dotkla malého obrázku jedného z lesných bohov vyrytého v tráme. Na hlave mal parožie, okolo krku kvety a divoký výraz v tvári. Mnoho ľudí by jeho podobizeň vydesila, no kráľovnú nie. Katarína patrila do starého sveta, verila v starých bohov a mágiu prírody. Dotyk s drevenou podobizňou bôžika ju zvláštne upokojil. Po dlhom čase sa cítila doma. Na chvíľu si spomenula na Jediného boha, v ktorého veril jej manžel, náboženstvo, ktoré vytlačila starú vieru do lesov. Svätyne boli označené za pohanské a iba málo ľudí sa odvážilo verejne sa priznávať k viere v lesných bohov. Katarína svojho manžela rešpektovala, bol to dobrý vladár a v posledných rokoch života si vytvorili pekný, harmonický vzťah. No nikdy ho nemilovala. Jej srdce vždy patrilo iba jedinému. Tomu, ktorý sa za ňu práve chystá položiť život.

Z ničoho nič k nej doľahol príšerný rev a zvonenie mečov. Už sú tu. Vojaci čo ju prenasledovali, objavili tajné dvere skryté pod skalným previsom a bojujú s Martinom. Kráľovná znovu pridala do kroku. Ešte posledný krát odbočila a ocitla sa pred ďalšími dverami. Dvere boli vyrobené z lipového dreva s vypálenými ochrannými runami. Kráľovná si rozopla retiazku s drobným zlatým kľúčikom, ktorý kedysi dostala od starej dojky a nikdy si ho neskladala z krku. Teraz sa bez neho cítila zvláštne nahá. Zamrmlala pár slov v Neznámom jazyku a vložila kľúč do zámky. Zámka jemne cvakla a dvere sa nehlučne otvorili. Kráľovná Katarína vstúpila do malej kruhovej miestnosti vytesanej do kameňa. Po obvode horeli fakle a osvetľovali kamenný oltár uprostred miestnosti. Okolo oltára vyrastali z kameňa drobné lúčne kvietky. Na oltári ležala malá drevená truhlička so železným kovaním. Vyzerala stará a nijako zvlášť vzácna. Katarína schmatla truhličku pod pazuchu a započúvala sa do ticha. Zvuky boja utíchli, čo znamená, že Martin padol a jej prenasledovatelia sú už v labyrinte. Nepotrvá dlho kým ju nájdu. Krvavý princ poznal rovnako dobre ako ona kľúč na prekonanie labyrintu.

V návale zúfalstva vytiahla zo záhybov plášťa malý mažiar a nôž. Z okolia oltára odtrhla pár kvietkov a zamrmlala rýchle ospravedlnenie lesným bohom. Kvietky rozpučila v mažiari na kašu a bez mihnutia oka si rozrezala dlaň a kvapla pár kvapiek krvi do zmesi z byliniek ktorú pripravila. Chodbou sa ozývali kroky bežiacich okovaných vojenských topánok. Zmesou nakreslila na stenu pár rún a vykríkla tri slová v Neznámom jazyku. Stena sa rozžiarila a kráľovná ňou prebehla akoby tam ani nebola a zmizla v lese.

Kapitán vojska Krvavého princa vbehol do okrúhlej miestnosti práve v tej chvíli, keď kráľovná mizla za stenou. Nezľakol sa, bol síce mladý, a väčšinu života prežil vo vojenskom tábore no kým bol ešte dieťa vychovávala ho otcova sestra. Stará dedinská vedma, ktorá ho čo to naučila o starej viere. Bol nahnevaný sám na seba. Mal za úlohu priviesť princeznú a kráľovnú k novému kráľovi a on zlyhal. Princezná zmizla ešte pred napadnutím paláca nevedno kam a kráľovnú prenasledoval až do Lesa, kde ju kvôli tomu starému rytierovi, ktorý sa jemu a jeho družine postavil na odpor stratil.

Kráľovná postávala na hranici Lesa a pozorovala plamene šľahajúce z kráľovského paláca. Z Lesa sa žiaden dym nedvíhal. Zvláštne, očakávala, že vojská Krvavého princa zapália podzemnú svätyňu. ,,Zbohom“ zašepkala kráľovná, dávala zbohom mestu, kde prežila celý svoj život, zbohom svojmu titulu, zbohom svojej mŕtvej láske, zbohom svojej krásnej dcére, zbohom mŕtvemu manželovi a zbohom svojmu predchádzajúcemu životu. Ešte raz skontrolovala drevenú truhličku, bezpečne pripevnenú o sedlo, otočila koňa a bez toho aby sa obzrela odcválala do čierno-čiernej tmy.