Vlhká hmla pokryla krajinu hustým závojom. Bledé chuchvalce hustej masy ponorili okolie

do nejasného pološera. Zavládlo ticho, mĺkve ticho ukrývajúce v sebe temný prísľub hrozby.

Na čelo mu vystúpili chladné kvapky potu. Nehýbal sa. Bál sa čo i len pohnúť, aby na seba

neupozornil. Krk mu zmeravel od napätia a nohy prudko oťaželi. Zúfalo sa snažil spomenúť,

ako sa sem dostal. Netušil, kde sa nachádza, no tušil, že nie tam, kde by byť mal, chcel . . .

kde by necítil to, čo cítil teraz. Nebezpečenstvo. Nepokoj v jeho srdci vytrvalo rástol, sekundy

ubiehali, menili sa na minúty, no ticho, desivé ticho neprestávalo. Napokon to už nevydržal

a opatrne sa začal otáčať . . . a takmer súčasne sa v diaľke ozval praskavý zvuk. Stuhol.

Nohy mu silne znekľudneli – pripravené vyraziť – no mozog velil zostať na mieste. Srdce

sa mu silne rozbúšilo, túžba rozbehnúť sa preč z toho hrozného miesta v ňom neprestajne

rástla a iba posledné zbytky sebaovládania zabránili, aby neprepadol panike. Nejasne chápal,

že útek nesprávnym smerom . . . že by to nebol útek. Uvedomil si, že ešte nikdy nebol

taký vydesený. Bol to strach, ktorému nevedel čeliť, pretože nemal jasnú predstavu, čo

mu vlastne hrozí. Keby mal aspoň tušenie, keby si dokázal spomenúť, potom . . .

Nedozvedel sa, čo by bolo potom, pretože spomienky neprišli. Pamäť zlyhala. Márne sa

pokúšal nájsť aspoň náznak, aspoň drobný detail, ktorý by mu mohol pomôcť, no nedarilo

sa mu to. Spomienky boli zablokované. Nevzdával sa. Ešte jeden pokus . . . ešte jeden zúfalý

pokus prinútiť mozog k spolupráci. Sústredené – priam fyzické – úsilie, ktoré . . . sa opäť

skončilo nezdarom. Vzdal to. Nedokáže to. Frustrovane pokýval hlavou a . . . a preľakol

sa . . . ešte viac sa vyľakal. Pamäť mu vynecháva. To . . . je to začiatok niečoho? Čo bude

nasledovať? Aký ďalší orgán zlyhá? Nikdy doteraz nemal podobný problém. Pamäť? Bola

niečím, o čom nikdy nepremýšľal, čo . . . čo jednoducho bolo, čo fungovalo. Samozrejmosť,

o ktorej sa nepremýšľa, až kým nám jej strata nepripomenie význam, ktorý má pre

nás . . . význam, ktorý sme si dovtedy ani neuvedomovali. Tak, ako teraz. Pripomenutie jej

dôležitosti bolo až nečakane dôrazné. To, že mu chýbali potrebné informácie, mohlo . . .

mohlo rozhodnúť o . . . mohlo to znamenať rozdiel medzi životom a . . . a radšej to ani

nedomyslel. Tá predstava bola . . . nie, to predsa . . . to nemôže byť pravda. Nemôže. Nemôže

predsa vážne predpokladať, že mu pôjde o život. Žije predsa v modernom, civilizovanom

svete, kde . . . kde platia isté pravidlá. Áno, tak to bude. Čoho sa to vlastne bojí? Tej hmly

naokolo? Je toto dôvodom na paniku? To asi nie. Tak prečo . . .?

„ Kvaaak“.

Zvuk zaznel nad ním. Neočakávaný, silný, hrozivý. Podskočil od strachu. Srdce sa mu

takmer zastavilo a potom urýchlene dobiehalo zameškané – bilo ako splašené. Telom mu

prešla mrazivá vlna a nohy náhle zoslabli. Ani si neuvedomil, ako sa ocitol na zemi.

Zúfalo sa pritláčal k zemi a snažil sa nedýchať – byť nenápadný a nedýchať – no nešlo to.

Hrudník mu zvieralo od nedostatku vzduchu, ktorý tak nutne potreboval, že to začínalo byť

bolestné. Napokon to vzdal a nadýchol sa. Vlasy sa mu naježili pod hrozbou očakávaného

útoku, no . . . nič sa nestalo. Útok neprichádzal. Žiadostivo sa opäť nadýchol. Zhlboka . . .

dôkladne . . . a srdce sa trochu ukľudnilo. Mierne sa nadvihol, pokľakol, rukami sa podoprel

a . . . a s chrbtom prehnutým nahor . . . dýchal. Bola to jediná činnosť, ktorej sa odvážil . . .

Napokon sa trochu ukľudnil, potichu vstal a . . . a nerozhodne vyčkával, čo sa bude diať.

Nebol schopný ničoho rozumného. Inštinkty, ktoré mu velili nehýbať sa, nemali očividne

v zálohe nejaký vyšší zámer, pretože sa odmlčali. Sekundy sa pomaly premieňali na minúty,

nohy mu začínali tŕpnuť od nečinnosti, no okolie zostávalo naďalej pokojné. Srdce sa začalo

mierne upokojovať a zvieranie v hrudníku ustalo. Aj ruky začínali nachádzať stratený pokoj.

V mysli sa mu začínala vynárať neurčitá túžba po . . . po čine. Potreboval niečo urobiť, tá

nečinnosť bola ubíjajúca. To vyčkávanie očividne nič neriešilo. Potreboval niečo . . . potreboval

premyslený čin. Premyslený čin, ktorý . . . ktorý bol asi nad jeho sily. Myseľ . . . nepremýšľala.

Nebola toho ešte schopná.

Prešli ďalšie minúty nehybného státia, keď sa zrazu niečo zmenilo. Hmla sa začala rozplývať.

Pomaly, neochotne, zdráhavo. Pred jeho užasnutými očami sa začali vynárať predmety, ktoré

tam . . . ktoré tam nemali byť . . . predmety, ktoré vrátili strach do jeho srdca. Reakcia prišla

vzápätí. Pľúca opäť pocítili nedostatok vzduchu, oči strácali ostrosť, žalúdok hlásil nepokoj.

Neveriacky sa pred seba díval. To, čo videl . . . nemalo to tam byť . . . nepatrilo tam . . . nie do

sveta, v ktorom žil. Bolo to obrovské . . . hrozivé . . . závratne vysoké. Srdce sa opäť rozbúšilo

a hrdlo sa začínalo zvierať. V podvedomej snahe zabrániť panike urobil . . . to, čo už raz

zabralo. Sklonil sa a začal zhlboka dýchať . . .

Keď sa znovu narovnal, odhodlane sa pozrel pred seba. Takže . . . takže je v lese. V hustom

lese, so stromami týčiacimi sa do závratných výšok. Ich veľkosť . . . bola znepokojujúca,

desivá. V porovnaní s nimi si pripadal taký nepatrný . . . bezvýznamný . . . taký bezbranný,

že . . . že chvíľu zapochyboval, či je to reálne, či sa mu to nesníva. Kiež by to tak bolo.

Kiežby sa prebudil a zistil, že to všetko bola iba čudná nočná mora. Možno . . . možno by

sa mal zamyslieť, ako to má zistiť. Nepomôže obľúbený spôsob z románov . . . uštipnutie?

Síce to nedávalo logiku, ale čo keď . . .?

Zabolelo ho to až príliš presvedčivo a . . . a neprebudil sa. Keď je to iba sen, tak je to

nezvyčajne realistický sen. Asi sa bude musieť zmieriť s tým, že je to skutočné . . . aj keď

nechcel, aby to tak bolo. Znovu zdvihol hlavu . . . a hneď ju aj sklonil. Stromy okolo neho

boli až príliš reálne na to, aby pokojne čelil náporu ich existencie. Nedokázal to. Pohľad

na ne vzbudzoval . . . emócie. Neželané emócie. Myseľ pohotovo . . . až príliš pohotovo začala

vytvárať to, v čom bola asi dobrá . . . desivé scenáre toho, čo mu hrozí. A bola nápaditá.

A srdce na ňu reagovalo . . .

V zúfalej snahe ukľudniť sa sústredil svoju pozornosť na jeden zo stromov, aby . . . aby si

vzápätí uvedomil, že nie je schopný vnímať detaily . . . zrak toho nebol schopný . . . myseľ

toho ešte nebola schopná. Zmätene odvrátil zrak a . . . a náhly závan strachu opäť zovrel

jeho hrudník. Podvedome si uvedomil, že to musí . . . musí to učiniť . . . musí prinútiť svoju

myseľ sústrediť sa na podrobnosti, ak . . . ak jej chce zabrániť, aby pokračovala v kreovaní

hororových scenárov. Myšlienka musí vytesniť inú myšlienku a . . .

A napokon to dokázal. Sústredil sa, oči začali vnímať detaily, skúmať ich . . . a myseľ

začala o nich premýšľať. Iste, k žiadnym hlbokým a podstatným záverom nedospel – vlastne

ani k tým menej podstatným – no . . . ukľudnil sa. Uvedomil si, že . . . že hrudník má už

voľný. Dýchanie sa znormalizovalo. S náznakom mierneho potešenia chcel . . . chcel niečo

neurčité učiniť, no . . . neučinil. Neurčité sa nekonalo. Nedošlo k tomu. Zabránili mu v tom

. . . otázky. Nečakane sa objavili v jeho mysli a naliehavo čakali na zodpovedanie. Takže

les. Je v lese. Prečo? Odkiaľ sa tam vzal . . . odkiaľ sa tam ten les vzal? Nemal tam byť.

Nemal existovať. Bol si istý, že v okolí jeho bydliska žiadne lesy nie sú. Nielen v okolí.

V rozmedzí pár stoviek kilometrov sa určite nevyskytovali. Vlastne – ešte nikdy v lese

nebol. Nemal dôvod a ani príležitosť. Žil s matkou v meste . . . presnejšie – na predmestí

veľkomesta. Nie lesy, ale autostrády, továrne a sídliská . . .

Čiže . . . nachádza sa v lese. V lese . . . ozrutnom . . . s ozrutnými stromami . . . v lese veľmi

starom a drevorubačmi nedotknutom. Les? Lepšie tu sedel výraz prales, ale pre pokoj srdca

sa vzpieral prijať toto pomenovanie. Prales? Možno to zbytočne dramatizuje. Prečo by mal

prijať takéto označenie, keď žije vo svete, kde sa pralesy nevyskytujú . . . aspoň nie v okolí

jeho bydliska . . . v jeho krajine . . . v jemu známom svete? Prales a moderný svet? Neladili

spolu. Nevylučovali sa, ale neladili. Nie, toto bude les . . . teda aspoň pre neho . . . zatiaľ . . .

kým sa nepredvedčí o opaku. Nie je pomenovanie vecou dohody? Tak on sa teraz dohodne –

sám so sebou – že toto je les. A je to . . . bukový . . . dubový? Koľko lesných stromov vie

spoznať? No . . . očividne nie veľa. Jeho vedomosti botaniky neboli nikdy oslňujúce, aj keď

sa ešte úplne nevytratili . . . nestihli to. Iba pred týždňom ukončil základnú školu a teraz

si mal užívať sladký čas prázdnin . . .

Tak dobre, je v lese a . . . čo s tým? Ako to býva v detektívkach? Miesto, čas . . . hmm,

tak miesto už čiastočne pozná, na rade je čas. Pozrel sa na náramkové hodinky . . . dvanásť

hodín a desať minút. Poludnie. Takmer poludnie. Malo by byť, no . . . no bolo otázne, či to

tak aj je. Takže ďalšia úloha – zistiť skutočný čas. Nutne potrebuje vedieť, koľko času mu

ešte zostáva do príchodu súmraku. KÝM PRÍDE SÚMRAK – slová, ktorých naliehavosť si

práve uvedomil. Nečakane, intenzívne, nástojčivo. Je sám, neozbrojený . . . a blíži sa noc.

Takže . . . ako by to mal zistiť? Ako určiť čas na mieste, kde . . . kde nemá k dispozícii . . .

technickú podporu? Na mieste, kde nie je internet, rozhlas, či prostý výhľad z okna . . .

—Mal by si sa pokúsiť nájsť slnce.

Tie slová zarezonovali v jeho mysli. Takmer sa obrátil v domnení, že ho niekto oslovil.

Ešte sa mu to nestalo, aby myseľ . . . aby vnútorný hlas jeho mysle prehovoril . . . naliehavo,

jasne a presvedčivo. Chvíľu nad tým premýšľal. Jednoduchá úloha? Keby bol v normálnej,

bežnej situácii, tak iste, no toto bolo až príliš vzdialené od bežných situácií. Tak dobre,

nájsť slnce . . . čiže . . . asi by sa mal premiestniť. Tam . . . tam sú stromy . . . vyzerajú byť

o niečo redšie . . .

Po zhruba 200 m opatrnej chôdze začali medzi stromami presvitať slnečné lúče, boli však

príliš . . . slnce bolo príliš nízko na to, aby bolo poludnie. Buď bolo včasné ráno, alebo sa

blížil večer. Tipoval skôr tú druhú možnosť. Nevedel prečo. Možno . . . vzduch . . . nevoňal

ránom. Zamyslel sa. Ako často bol v lese, aby vedel, ako vonia les zrána? Nikdy. Tak

prečo potom tá myšlienka? Skúsil nad tým uvažovať. Aká alternatíva je horšia? No . . .

asi tá, že sa blíži večer. Tak potom . . . potom bude z nej vychádzať. Radšej počítať s horšou

možnosťou a byť neskôr príjemne prekvapený, než . . . než naopak. Tak dobre, toto sme

si ujasnili a . . čo ďalej? Máme už miesto, čas a . . . a spôsob? Aký spôsob? Spôsob čoho?

Spôsob . . . odpoveď neprichádzala. Nič zmysluplné . . . nič užitočné ho nenapadlo. Nepatril

k typom, ktorí sa ľahko zorientujú v každej situácii a neomylne nájdu jediné správne

riešenie. Teraz si tento fakt uvedomoval so zvýšenou naliehavosťou. Nespokojný sám so

sebou pokúsil sa ešte raz o stručné zhrnutie. Neprehliadol niečo? Takže . . . je v hustom

lese, sám . . . a blíži sa večer. Prosté slová, ktoré . . . ktoré mu opäť zrýchlili tep. Cítil, že

strach sa znovu začína predierať na povrch. S námahou sa vrátil k pôvodnej myšlienke.

Takže . . . je tu sám a blíži sa večer. Čo má vlastne k dispozícii . . .?

Po krátkej chvíli zamyslenia to mal. Takže . . . čo má na sebe a pri sebe? Jedny jeansy . . .

modré, obnosené jeansy, hnedú flanelovú košeľu, kožený opasok, spodné bavlnené prádlo,

vreckovku, ľahkú, modro-čiernu nepremokavú bundu, kožené botasky, okuliare / 2 dioptrie

a hrubý čierny rám /, náramkové digitálne hodinky s čiernym plastovým puzdrom / údajne

vodotesné do 20 m – doposiaľ nevyskúšané / a s fotočlánkami na dobíjanie. Ešte tam mal

lupu. Malú, skladaciu. Blší trh mal občas zvláštne ponuky, táto sa mu však hodila. A ak by

pri návšteve obľúbeného trhoviska natrafil na niečo zaujímavé – napríklad nečakaný úlovok

do svojej zbierky známok – chcel si byť istý. Čo ešte? Igelitová taška zo supermarketu, ktorú

si zabudol vo vrecku bundy. A nôž – s čepeľou dĺžky cca 15 cm. Výhodný nákup pri poslednej

návšteve trhoviska, ktorý . . . vlastne ani nevedel, prečo ho mal pri sebe. A . . . a to bolo

všetko. Žiaden mobil, žiadna fľaša na vodu, či iné veci, ktoré by potreboval. Hladný ani

smädný zatiaľ nebol, no cítil sa veľmi unavený. Potreboval sa rýchle rozhodnúť, čo podnikne.

Tak v prvom rade . . . asi by mal zistiť, kde sa nachádza. Bez toho nedokáže určiť smer,

ktorým sa má vybrať, aby sa dostal von z lesa. Takže . . . ktorou stranou sa vybrať? Kam má

zamieriť, keď všetky strany vyzerajú rovnako správne . . . či nesprávne? Ako získať potrebné

informácie? Potreboval by sa na veci pozrieť z iného uhla . . . z nadhľadu . . . vlastne . . . áno,

bude musieť vyliezť na strom.

Zdanlivo jednoduchá myšlienka však mala k jednoduchosti uskutočnenia ďaleko. Stromy

boli príliš mohutné. Ich najspodnejšie konáre sa nachádzali privysoko. Výška odhadovaných

siedmich metrov bola nedosiahnuteľná a kmene . . . boli prihrubé na objatie. Je pravdou, že

aj keby boli tenšie, asi by mu to nepomohlo. Spomenul si na hodiny telesnej výchovy . . . na

márne pokusy vyšplhať sa aspoň jeden meter po lane . . . áno, fyzická zdatnosť nebola jeho

silnou stránkou. Mal značnú nadváhu. Vlastne – prečo to otvorene nepovedať – bol tučný

a slabý. Spomenul si na scénu . . . na svoj ďalší neslávny výstup – a výsmech spolužiakov

– keď po zúfalom úsilí pri meraniach na hodine telesnej výchovy urobil . . . zvládol iba

jeden kľuk. Teda . . . necelý . . . skôr . . . skôr polovičný. Smerom k zemi. Túto časť kľuku

ešte zvládol . . .

Stačí. Tieto nemilé spomienky mu teraz veľmi nepomôžu. To, čo potrebuje, je riešenie . . .

riešenie problému. Takže . . . čo by mu pomohlo?

Myseľ mu pohotovo ponúkla trojzubec s lanom. Iste. Keby bol počítal s takou situáciou,

možno by to bolo súčasťou jeho výbavy. Spolu so sekerou, kompasom, čutorou, hrncami. . . .

—Stačí! Hľadaj iné riešenie.

Zrak sa mu pristavil na jednom z mála tenkých mladých stromov. Príliš malých a slabých

na to, aby mu pomohli. Alebo by mohol byť užitočný? Možno . . . zrakom odhadol výšku

stromčeka. Postačovala by . . . pomohlo by mu to dosiahnuť najnižší konár vysokého stromu?

Zrejme áno. Ale potom . . . to je predsa riešenie!

Krátkodobý pocit uspokojenia mu pripomenul emócie, ktoré zažíval, keď dosiahol vyšší

level pri niektorej z počítačových hier . . . no podobne rýchlo aj vyprchal. Riešenie? A ako

ho asi zrealizuje? Sekeru predsa nemá a strom – aj keď nie príliš hrubý – nevyzerá na to,

že by chcel spolupracovať. Možno . . . zaprel sa do kmeňa v neskrývanom úsilí zlomiť ho,

no nebolo mu to nič platné. Strom sa vcelku ochotne ohýbal, no jeho ochota mala svoje

hranice, za ktoré nebol ochotný ísť . . . hranice vlastného prežitia. Tak dobre, je čas hľadať

iné riešenie . . .

Pohľadom blúdil okolo seba – hľadajúc inšpiráciu – no nenašiel nič. Alebo . . . alebo predsa?

Ten spadnutý strom vo vzdialenosti asi tridsať metrov by . . . snáď by mohol byť riešením.

Zamieril k nemu, aby . . . aby zistil, že je to na hranici použiteľného. Jeho veľkosť mohla

byť neprekonateľnou prekážkou. Iba ak . . . iba ak by odstránil všetky prebytočné konáre

a . . . a okamžite sa pustil do práce. Nič lepšie v zálohe nemal a čas plynul . . .

Nebolo to jednoduché, nebolo to rýchle, no zvládol to. Viac používal silu rúk – a kolien – než

ostrie noža, keďže vetvy už neboli dostatočne pružné, aby odolali jeho cielenému útoku. Keď

skončil, s miernym zaváhaním pristúpil ku kmeňu . . . a skúšobne sa ho pokúsil nadvihnúť.

Podarilo sa mu . . . zdvihnúť jeden okraj . . . ktorý vzápätí vrátil na zem. No . . . očividne to chce

správny prístup. Takže . . . zdvihneme okraj kmeňa . . . uložíme si ho na rameno a sústredeným

ťahom sa . . . pokúsime pohnúť vzdorovitým objektom . . .

Vzdorovitý objekt napokon prestal vzdorovať a . . . a nechal sa ťahať. Jeho cesta nebola

dlhá . . . skončila pod mohutným stromom, ktorý si vyhliadol. Zložil to ťaživé bremeno zo

svojho pleca a uľahčene si vydýchol. Prvú časť zvládol. Unavene sa oprel, otrel si kvapky

potu z čela a pozrel sa hore. Vetva, ktorú mal v úmysle dosiahnuť, bola vysoko . . . možno

až privysoko . . . nebezpečne vysoko. Zaváhal. Smie . . . má to risknúť? Nie je to až príliš

nebezpečné? Zvažoval alternatívy, váhal, no nakoniec sa rozhodol, že to skúsi. Odhodlane

sa pustil do ďalšej práce. V zemi vyhĺbil solídny otvor, ktorý mal zabrániť posunutiu kmeňa.

Presunul sa na opačný koniec a . . . a s vypätím všetkých síl to napokon zvládol. Kmeň

bol zakotvený v jame a horným koncom / aj so značným kusom rezervy . . . / sa opieral

o spodný okraj vetvy, na ktorú sa chcel dostať. Skusmo tam vzhliadol. Bolo to príliš vysoko

na to, aby ho to nechalo v kľude, ale . . . už sa rozhodol. Takže . . . teraz príde čas pravdy.

Šplh. Disciplína, ktorú v škole neznášal. Neznášal, pretože ju neovládal. Nedokázal to. Nikdy

to nedokázal. Bude to tentoraz iné?

Krátky okamih koncentrácie, pristúpenie ku kmeňu . . . . obopnutie . . . sústredená snaha rúk

a . . . a tým to skončilo. Nezvládol to. Bol príliš slabý. Frustrovane odstúpil, no . . . no ešte

to nevzdával. Chvíľu oddychoval, potom sa znovu sústredil, pristúpil ku kmeňu a . . . a opäť

nič. Gravitácia vyhrávala. Ako vždy doteraz. Pri ňom. Asi ho nemala rada. Alebo mala až

príliš?

Myšlienky odovzdanosti, bezmocnosti a zmierenia sa s osudom striedali jedna druhú. Aká

to irónia. Jedna nedôležitá telocvičná disciplína – šplh – sa môže nakoniec stať kľúčovou

pre jeho prežitie. Nezvládne ju . . . nedokáže sa vyšplhať hore . . . nedokáže určiť trasu

k najbližšiemu obydliu, zablúdi, stratí sa v lese . . . a skončí. A ten koniec možno nie je až

taký vzdialený. Noc sa blíži. Čas spánku, odpočinku, no aj čas . . . šeliem . . . čas lovu . . . čas

krvi. Posledná myšlienka v ňom vyvolala zdesenie. Ruky sa mu roztriasli a na čelo mu

vystúpil studený pot. Pred očami sa mu začalo stmievať. Inštinktívne sa predklonil a hlboko

sa nadýchol. Prudko, namáhavo, upokojujúco. A ešte raz . . . a ešte . . . až kým to nezabralo . . .

Myseľ sa mu vyjasnila. Duchaprítomne to využil a položil svoje ruky na kmeň , ktorý chcel

zdolať. Zaťal zuby a s maximálnym úsilím . . . nedosiahol nič. Ruky boli až príliš slabé.

—Mal by si byť silnejší.

Geniálny postreh. Tak toto poznanie mu teraz určite pomôže. Fakt . . . uvedomenie si toho, že

je slabý. Čo by bolo, keby bolo. Keby bol silnejší . . . ono je to asi pravda, ale . . . čo s tým?

Ako by mu mohol . . . ako mu môže tento fakt . . . toto uvedomenie si vlastnej nedostatočnosti

. . . ako mu to môže pomôcť? V mysli sa mu vynoril obraz spolužiakov, ktorí na hodinách

telesnej výchovy bez väčších problémov vyliezli až na samý vrchol. Oni to dokázali, on nie.

Po chvíli uvažovania si uvedomil, že to dokázali aj tí, ktorí nepatrili k žiadnym silákom.

Prečo oni áno a on nie? Zrazu si uvedomil, že to vie. Iste – nohy. Tam je problém. Práca

nôh. Príliš veľký diel práce zveril rukám, ktoré však na to nemali dostatočnú silu. A nohy

nevyužíval. Takže zmena taktiky . . .

Postavil sa ku kmeňu, obopol ho rukami aj nohami a snažil sa posunúť vyššie . . . a stále

to nešlo. Sústredil sa, ruky sa kŕčovito primkli k drsnej kôre a nohy trochu povytiahol –

pokrčil sa v drieku. Pomohlo to. Nohy sa ocitli o zopár centimetrov vyššie a pevne znovu

obopli kmeň. Teraz narovnal driek a posunul ruky trochu vyššie . . . a opäť si to všetko

zopakoval . . . a ešte raz . . . a opäť vyššie . . . a znova . . . a znova . . . a zrazu zistil, že je

tam. Dokázal to. Zvládol to. Nohami spočinul na spodnom konári stromu. Srdce mu búšilo,

pľúca takmer nezvládali dopraviť kyslík, pred očami sa mu zatmelo, bol totálne vyčerpaný

a . . . a napriek tomu šťastný. On to dokázal. Dokázal to sám, bez cudzej pomoci, dokázal to

prvýkrát v svojom živote . . . a dokázal to práve teraz, keď to potrebuje. Prekonal hranicu,

ktorá bola predtým pre neho neprekonateľná . . .

Príjemný pocit uspokojenia ho hrial na duši a na chvíľu mu poskytol úľavu zabudnutia,

no netrvalo to dlho. Bola to iba prvá prekážka. Koľko ďalších ho ešte čaká . . .?

Áno, toto bola iba prvá prekážka. Takže . . . je čas pokračovať . . . je čas začať s lezením.

Odhodlane sa pridržal vedľajšieho konára a začal. Strom mal – našťastie – hustú korunu,

takže mohol stúpať z konára na konár. Systematicky sa prepracovával stále vyššie, až sa

nakoniec ocitol na samom vrchole. Vydýchol si . . . . nedočkavo sa rozhliadol . . . a pohľad

ten ho príliš nepotešil . . . to, čo uvidel, ho príliš nepotešilo. Nie teraz . . . nie v tejto situácii.

Keby to bolo za iných okolností, tak . . . tak by mu srdce – pri takom nádhernom pohľade

– iste zaplesalo radosťou. Pred jeho zrakom sa objavil . . . les. Lesy. Rozprestierali sa až

k obzoru. Listnaté, ihličnaté, na obzore lemované zlatistými lúčmi zapadajúceho slnka.

V diali na severnej strane / už vedel, kde je západ / sa vypínali skalisté hory s bielymi

končiarmi najvyšších štítov. Vzduch bol presýtený sviežou lesnou vôňou, nad stromami sa

vznášali vtáci a ich spev prekrásne dotváral atmosféru. Bol to majestátny obraz divej,

nespútnej prírody . . . ale bez známok ľudskej prítomnosti. Ani stopa po ľudskom obydlí. Bol

sám, v divočine , bez zbraní, bez potravy, bez vedomostí a schopností potrebnými k prežitiu.

Srdce mu opäť začalo búšiť a pocítil nepríjemné zvieranie v hrdle. Pred očami sa mu

začalo stmievať. Bál sa, že o chvíľu odpadne. Sadol si na mohutný konár a rukami obopol

kmeň . . .

Napokon pocit závratu pominul a zrak sa mu rozjasnil. Takže . . . čo musí urobiť, aby sa

v zdraví dožil zajtrajšieho rána? Tak . . . v prvom rade by si mal nájsť bezpečné miesto na

spánok. Chránené pred predátormi a súčasne dostatočne teplé a suché. Bude musieť zísť

dole a . . . asi sa pokúsi prespať niekde pod hustými kríkmi. Bude potrebovať . . .

Sled jeho úvah prerušil zvuk . . . vzdialený zvuk . . . zatiaľ vzdialený zvuk . . . zvuk, ktorý ešte

nikdy nezažil, no poznal ho . . . poznal ho z filmov. Áno, bol to zvuk, ktorý v ňom doma

zvláštne emócie nevyvolal . . . doma, v kresle pred televízorom ho to nevzrušovalo, no teraz

to bolo iné . . . naliehavo iné. Ten zvuk . . . ten desivý zvuk bol . . . bolo to . . . zavýjanie . . .

Zavýjanie vlka. Presnejšie . . . zavýjanie vlkov. Zdrevenel, keď si to uvedomil. Noc a vlci.

Mozog mu na chvíľu vypovedal . . . krátky výpadok služieb, ktorý . . . možno až taký krátky

nebol. Napokon sa spamätal a primkol sa k stromu. Meravo pozeral pred seba a zarazene . . .

nepremýšľal . . . nebol toho schopný . . .

„Kvááák“.

Takmer spadol zo stromu. Vták, ktorý vydal zo seba ten príšerný zvuk – spevom by to iba

ťažko nazval – odletel preč. Srdce mu bilo ako šialené, no po chvíli sa začalo upokojovať.

Tak vlci. Už len toto mu chýbalo. Čo má robiť? Aká má byť tá správna voľba?

Po krátkom premýšľaní sa rozhodol pre niečo, čo by bol predtým – ešte pred hodinou –

pokladal za nepredstaviteľné. Rozhodol sa stráviť noc na strome. Na strome, kde práve sedel.

Nechystal sa opustiť bezpečie, ktoré mu poskytoval. Ani na chvíľu. Neočakávaný prílev

sympatií k tomuto nádhernému výtvoru rastlinnej ríše potvrdil správnosť jeho rozhodnutia . . .

Hlboko v jeho vnútri sa hlas – mierne ironický hlas – pobavene opýtal, či jeho nedávny

výlev antipatií k tomu istému stromu tiež znamená správnosť jeho rozhodnutí. Zamyslel sa. No

. . . zrejme to závisí od uhla pohľadu. Vtedy bol presvedčený o svojej pravde . . . a rovnako

je o nej presvedčený aj teraz. Aj keď sa líšia . . . tie pravdy sa líšia. Rozdiel ja však v tom,

že teraz má k dispozícii viac faktov. A fakty zmenili desivé monštrum na . . . neočakávaného

spojenca, priateľa, útočisko. Masívne, spoľahlivo chránené výškou a pritom elegantné. Hmm.

Toľko k téme stálosti presvedčenia . . . predstáv . . . názorov . . . postojov . . .

—Visuté lôžko. Hodilo by sa ti visuté lôžko.

Skvelý postreh jeho premýšľavého vnútra. A rovno k veci. Ďalšia položka v zozname toho,

čo nemá. Že to nič nerieši? No . . . nebuďme zase príliš prísni. Aspoň sa snaží. Takže visuté

lôžko? Hmm . . . keby tu bolo, tak . . . mohol by napríklad . . . mohol by si ho zavesiť medzi

tie mohutné konáre a vdychovať opojnú atmosféru prichádzajúceho podvečera, cítiť jemný

vánok na svojej tvári, načúvať spevu vtákov, jemnému šumu lístia, kochať sa pohľadom na

hviezdy . . .

—Tak toto snáď stačí. Nachádzaš sa v nebezpečnej situácii a ty tu snívaš o romantickom

večere?

Mierne zaskočený si to uvedomil . . . uvedomil si, že na chvíľu zabudol na strach. Aspoň

na krátku chvíľu . . . ktorá sa práve skončila. Takže . . . späť do reality. Pred chvíľou sa síce

rozhodol, že tento strom neopustí, no spôsob . . . konkrétny spôsob bol . . . nejasný. Nocľah na

strome . . . bez lôžka . . . bez zabezpečovacích popruhov . . . tak to asi nezaspí. Ale ak . . . ak by

náhodou zadriemal, mohol by sa zrútiť dole. A z takej výšky by to bol asi posledný pád

v jeho živote. Tak čo je tu vlastne menšie riziko? Má zliezť dole a riskovať, že ho objaví

nejaký predátor, alebo zostať na strome a riskovať pád zo stromu? Chvíľu nad tým uvažoval

a potom . . . potom nasledoval čin. Začal preliezať strom . . .

Skúmal strom, preliezal ho zhora nadol a zúfalo hľadal miesto, kde by sa mohol pohodlnejšie

usadiť. Postojačky stráviť noc nevedel – a ani nechcel – akceptovať. Nakoniec ho aj objavil.

Nachádzalo sa v dolnej tretine stromu, vo výške asi desať . . . pätnásť metrov nad zemou.

A vyzeralo . . . prívetivo. Strom bol obrovský a na tomto mieste vychádzalo z kmeňa viac vetví,

ktoré vytvárali akúsi pazuchu . . . pazuchu dostatočne veľkú na to, aby sa mohol v nej usadiť.

Presnejšie – aby sa tam pokúsil ľahnúť. Áno, zdanlivo absurdná myšlienka mala nakoniec

nečakané vyústenie.

Únava ho už silne zmáhala a myšlienka, že si bude môcť ľahnúť, mu zrazu začala pripadať

neodolateľná. Neodolával. Vyzliekol si bundu – keďže bolo príjemne teplo – a poskladal si ju

pod hlavu. Zavrtel sa a hľadal najpohodlnejšiu polohu. Nebolo to síce najpohodlnejšie, ale

v danej situácii nemohol byť prieberčivý . . .

Nebol. Zaspal.