Želanie

Vietor sa jej oprel do vlasov a prinútil vytiahnuť zips na koženej bunde až ku brade. Po baletnej arabeske, do ktorej zdvihla nohu, položila rifľami obtiahnuté stehno do sedla svojho motorového tátoša a zatlačila pätu k zemi. V okamihu po nej zostal len kúdol prachu.

Prišla až do hangáru. Nikdy nechodí s motorkou až do vnútra.

„Čo je, zlato? Čo tu robíš?“

„Štartuj tryskáč,“ zasipela cez zuby a ani sa naňho pritom nepozrela. Mohlo ho to zamrzieť, ale na to nemal čas. Séria naučených pohybov bola zautomatizovaná natoľko, že v priebehu troch a pol minúty sa už niesli vzduchom.

„Na juh?“ stihol sa opýtať, kým nabrali výšku. Za posledný mesiac tam leteli dvakrát. Po tej malej nehode v jadrovej továrni sa v okolí akosi rozmnožili zmutované zvieratá, čo stále viac prahli po benzíne. Chodili ho lízať zo zeme na pumpách. Pre jedinú kvapku by sa bili na život a na smrť. V noci chodili aj ich páni – nechceli prísť ľuďom na oči a mali už odsledované, ktoré benzínky majú v noci aspoň na hodinu zavreté. Takto to bolo najbezpečnejšie. A továreň bola skvelou zámienkou na to, aby ľudia verili, že zvieratá zmutovali z nejakého dôvodu. Chvíľu sa o tom písalo v novinách, no teraz už nikoho neudivuje zajac s polmetrovými labkami, čo rozkošne kýva ňufáčikom v snahe vystopovať si olejovú desiatu na dve líznutia.

„Nie. Na severozápad,“ upresnila kurz. Zostal zaskočene mlčať. Žalúdkom mu prešla nepríjemná vlna a nebolo to preťažením ani náhlym obratom. Zhlboka vydýchol. Počul, že sa začali rozširovať aj na omnoho odľahlejšie miesta, ale priamo k rafinérke? To by chcelo posily... Možno idú len na prieskum. Do riti, keby sa tak s ním rozprávala a nehrala už druhý deň urazenú.

„K rafinérke?“ overoval si.

„Kam inam?“ odsekla. Dráždila ho tou úsečnosťou. Prehol by ju cez koleno.

Po predošlej skúsenosti už vedel, kde má pristáť. Zvládol to bez problémov. Na mieste boli ľahkým behom za desať minút. Benzínka blízko rafinérky. Super. Na moment, kým si nabíjal zbraň pocítil to zvyčajné vzrušenie dobrodružstva – akú potvorku asi stretnú dnes? Nič horšie ako to, čo sem doviezol, to nebude. Tajne sa uchechtol popod fúz. Pozrel na ňu. Mala dávno nabité obe zbrane a nečakala naňho. Tráva cez ktorú sa vybrala, jej siahala akurát po okrúhly zadok. Dnes sa jej ospravedlní - za hocičo, čo chce od neho počuť. Bude mu to jedno. Len nech sa udobria.

Benzínka bola ľudoprázdna. Na dverách nápis – Mimo prevádzky. Skvelé. Takže tu tej hávede bude viac, keďže sa nemusia pred nikým kryť. Zastala na hranici lúky a obrubníka. Rozhliadala sa. Kývla mu rukou bez toho, aby sa obzrela. Podišiel bližšie. Z trávy vyskočila lasica s krvavočervenými očami a krkom dlhším než mala chvost. Bez zaváhania sa hladne zahryzla do jej stehna. Zvrieskla od ľaku a chcela ju zo seba zhodiť. Držala ako prísavka. Bila do nej, trhala ju zo seba. V okamihu priskočil a vykrútil lasici krk. Pre istotu ňou tresol o zem. Keď sa aj tak pohla, namieril zbraň, aby vystrelil. Bola to posledná možnosť – nechcel vyplašiť ostatné poskrývané mrchy. Nestihol. Vystrelila ona. A padla na zem. Vyplašene pozerala na čerstvú mŕtvolku, a potom na neho. Sklonil sa k nej. Na krvavom stehne zbadal na rifliach aj škvrnu po benzíne. Motorka...

Zhodil bundu, aby ju prikryl a odtrhol si rukáv košele, aby jej zaškrtil ranu. Vtedy jej trhlo hlavou. To nie, dostáva sa to do nej... už to má v krvi... ešte ju môžu zachrániť. Vytáča trojciferné číslo. Ešte to stihne, mesto nie je ďaleko, hádam prídu včas, keď povie kód. Povedal. Prídu.

Podíde k nej.

„Prepáč mi ten podnik predvčerom...“ začne, aby s ňou hovoril. Zrejme ju to vytočí, ale aspoň udrží pri vedomí. Je pri vedomí. Ale inom.

„Posledné želanie?“ opýta sa s oranžovými očami.

„Aby si si raz odpustila, čo teraz spravíš.“

Nad opustenou benzínkou zahučí výstrel.

Vietor sa jej oprel do vlasov a prinútil vytiahnuť zips na koženej bunde až ku brade. Podvečerné slnko svieti priamo do očí a zvýrazňuje v nich slzy. Prešla bránkou a zabočila doprava. Na čerstvý hrob položila bielu ružu. „Počula som ťa. Ale nemohla som nič spraviť. Nemyslím, že si to niekedy odpustím. Ale budem sa snažiť – keď to bolo tvoje posledné želanie.“