„Tak ako si nakoniec včera dopadol?“ Aiden mal hlas ešte stále trochu zachrípnutý, no nikto by si na ňom nevšimol, že minulú noc takmer vôbec nespal. Očakávanej odpovede sa však nedočkal. „Tak sa nenechaj prosiť! Na rovinu povedz, čo sa včera dialo.“ Aj keď mal z minulej noci poriadne okno, neustále sa snažil pozliepať si roztrúsenú mozaiku včerajšieho posedenia.

„Vôbec neviem, čo máš na mysli, kamarát,“ usmieval sa za sklom svojej prilby John. Ich stíhačky leteli vedľa seba ešte len pár minút, no mali pred sebou let dlhý takmer dve hodiny. Eskortovanie zásobovacej lode Astra 1 patrilo skôr k nudným častiam ich kariéry stíhačov. John dobre vedel, že ak teraz všetko Aidenovi vyrozpráva, pripraví sa o možnosť ho nechať trochu tápať a tým sa aj riadne vytrápiť. Bolo mu úplne jasné, že sa z neho snaží vylomiť informácie hlavne o tom, čo robil práve Aiden a vôbec ho nezaujíma priebeh spoločného večera. Aiden totiž dosť skoro skončil s hlavou na stole a silno pod vplyvom. Teraz nemá ani tušenia, čo sa s ním celý večer dialo.

„Vieš presne, čo mám na mysli! Nenechaj sa prosiť a vyklop to! Bolo niečo s tými kočkami?!“

„S kočkami?“ hral John nechápavého.

„Ježiši! S tými dvoma, pri našom stole, predsa! S tými, s ktorými sme celý večer tancovali a stále do nich liali burbon.“

„Ahá,“ po chvíli núteného uvažovania, zahral John nie moc vierohodné pochopenie. „Ty myslíš Jessicu a Kaianu! No tak to ti nepoviem kamoš, prepáč.“

„Takže ty si tiež nepamätáš?“ spýtal sa s nádejou Aiden. Tak nejak pocítil, že kolektívny výpadok pamäte sa mu prijme ľahšie.

„No to nie. Pamätám si všetko. Bože, ako dobre si ja všetko pamätám.“ spokojne a s úsmevom mu referoval John. „Len proste musíš pochopiť, že džentlmen o niektorých veciach hovoriť nesmie. To je všetko.“

„Neštvi ma a vysyp to už!“

John sa strhol do smiechu tak silno, že si musel zdvihnúť štít svojej prilby, aby si mohol chrbtom rukavice utrieť z kútikov očí slzy.

„Ok, ok! Len sa ukľudni.“ Pokúšal sa stále utlmiť svoj smiech , no rozhodol sa kamaráta ďalej nedráždiť. „Pamätáš si ten moment večera, kde si dostal spásonosný nápad tie dve opiť?“ John čakal na odpoveď márne. Formátovanie Aidenovho mozgu prebehlo úspešne a na komplet. „No tak si si povedal, že keď ich opijeme, všetko prebehne rýchlejšie a k spokojnosti všetkých zúčastnených. Doslova si to nazval: „Prelomenie ľadov““ teraz sa na moment zamyslel pre zmenu John. „Myslím, že sa mi tvoju myšlienku podarilo zreplikovať celkom presne,“ spokojne si pokýval hlavou a pokračoval: „No to s čím tvoj plán nerátal bolo, že tie dve opijú teba.“

„Takže som už len spal?“

„No to nie! Ty si totiž tancoval! A tancoval si ako lev!“ John bojoval so škodoradosťou padajúcou na hlavu kamaráta. „Bol si lev celého parketu!“

„A s ktorou som teda tancoval?“ Johnov kamarát odrazu zo seba nemal až taký zlý pocit. Možno z toho až taká hanba nebola.

„Tancoval si s tou, teraz si neviem presne spomenúť, vydrž, nó...“ John naťahoval jeho nervy ako gumu na praku, „tuším sa volal Patrik alebo tak nejak. Áno na sto percent to bol Patrik!“ Uvoľnil predstieranú vážnosť a spustil nové kolo hlasného smiechu.

„Aký Patrik, čo to melieš?!“ Aiden sa neustále dožadoval odpovede, aj keď vo vnútri tušil, že už nič ďalšie počuť nechce.

„No s Patrikom. Ten zo sto dvojky. Pred týždňom prišiel s nováčikmi. Určite ho poznáš. Veselý chlapík. A ak ti to ešte nedošlo, tak je gej!“ Johnov smiech nemal konca kraja.

„Kurva! to myslíš vážne? A prečo si ma nezastavil?!“

„No ja som naozaj chcel a aj som sa snažil, ale ty si ma zakaždým vyhodil s tým, že Patrícia je tvoja a mám sa starať o tie dve fifiny.“

„To nemyslíš vážne!“

„Môžeš byť kľudný. Patrik bol zhovievavý a videl rovnako ako všetci naokolo, že si na kašu. Po prvom tanci, ktorý ti mimochodom nejde ani keď si na mol, ťa posadil ku nám, kde si už naozaj iba spal.“

„No aspoň, že tak,“ uľavilo sa konečne Aidenovi. „Na izbu som to potom zvládol sám?“

„Ani náhodou. Jessica s Kaianou, mi ťa pomohli odniesť. Bol si totálne mimo.“

Aiden iba zahanbene preglgol. „Hm,... no a ty?“

„No ja som sa potom postaral o tie dve fifiny,“ dodal John a zdvihnuté kútiky úst mu na lícach vyformovali hlboké vrásky.

Niekoľko ďalších desiatok minút prebiehal let veľmi pokojne, až takmer nezáživne. Teda len do momentu, než na radare zbadal John nový objekt.

„Astra 1, môžete potvrdiť neidentifikovaný objekt v sektore tri, nula, jedna?“

„Vidíme ho, Čistič. Spomaľujeme na polovicu impulzu a skúšame ho volať.“

„Rozumiem. Kryjeme vám chrbát.“

Mala to byť len rutinná misia. Obyčajná eskorta zásobovacej lode, cez známe, aj keď hraničné územie s pozemskými silami. Nikto už presne nedokázal vysvetliť, čo robila nepriateľská loď, tak ďaleko od svojich dokov. Možno to bola iba zhoda náhod, ktorá ju priviedla na stretávací kurz s Astrou 1. Možno šlo o špionážnu misiu s úmyslom preniknutia hlboko na územie nepriateľa a jeho cieľ bolo niečo úplne iné, no Astra 1 sa mu proste iba priplietla do cesty. Ba dokonca mohlo ísť o sabotáž a ich misia bola prezradená niekým z vnútra. Toto sa už Aiden s Johnom nikdy nedozvedeli. To čo vedeli naisto bolo, že po tom, ako sa Astra 1 niekoľko krát snažila skontaktovať objekt v sektore tri, nula, jedna, ich radar zaznamenal početné signály prichádzajúce k nim z každej strany. Každý z týchto signálov sa v zapätí premenil na kov trhajúcu explóziu na povrchu Astry. Strely ktoré na ňu dopadali boli načasované tak presne, že nebolo možné ich všetky zneškodniť. Prileteli k svojmu cieľu náhle a bez možnosti na únik. Johnovi s Aidenom sa v ten deň podarilo vyviaznuť len tak tak so zdravou kožou. Útok trval len niekoľko sekúnd a po ňom už nebolo koho ochraňovať. Nikto na Astre neprežil. Hneď ako sa zásobovacia loď rozptýlila v prach, stali sa ďalšími terčmi práve oni dvaja. V okamihu sa rozhodli spáliť značnú časť obsahu svojich nádrží a plnou rýchlosťou sa vrátili k pozorovacej stanici Eye of Mars, odkiaľ pred necelou hodinou vyrazili. Nikto im tam nechcel veriť, keď vo vysielačkách prekrikovali jeden druhého a snažili sa posádku stanice varovať pred príchodom nepriateľa. Trvalo niekoľko dlhých minút, než bol k Marsu odvysielaný núdzový signál a na miesto bola vyslaná prvá flotila Marsovských obranných síl.

Záhadný nepriateľ sa už ale nikdy neobjavil. A až niekoľko dňová analýza kamerových a radarových záznamov spolu so všemožnými skenmi stoviek kilometrov vzdialeného miesta potvrdila ich verziu. Na miesto útoku dorazila flotila o dva dni neskôr. No tu našli iba roztrúsené trosky, ktoré nebolo možné nijak identifikovať. Jediným tichým svedkom tragédie Astry 1 na mieste bol ohorený výrobný štít s jej sériovým číslom. O niekoľko týždňov neskôr, po skončení vládneho vyšetrovania, sa celý incident zapísal do utajených záznamov ako „Konflikt Thanatos“. Do dnešného dňa o tejto udalosti John s Aidenom nikdy opäť nehovorili. Nemali si k tomu čo povedať. Svoje zážitky nespočetnekrát vyrozprávali vyšetrujúcim komisárom. A každý z nich sa na konci pozeral na nich tváre s tým istým pochybovačným výrazom. Nakoniec neverili už ani samým sebe a vážne pochybovali o tom, čo sa v skutočnosti v sektore 43 A stalo.

Tento „incident“ ,ako sa uvádzalo v záznamoch, bol pre nich sivou škvrnou, ktorú nedokázali vysvetliť najlepšie analytické mozgy ich súčasnosti, tak ako by ho mohli vedieť vysvetliť práve oni dvaja?

*

„Thanatos,“ ešte raz a pomaly zopakoval John. „Urobíme to tak, ako zničili Astru počas incidentu Thanatos.“

„Ale veď nevieme, čo sa presne stalo. Strely roztrhali Astru naraz a prileteli odvšadiaľ!“

„A presne toľko nám teraz stačí vedieť. Musíme vypáliť všetko čo máme, ale nepriateľ nesmie mať šancu ich likvidovať jedno za druhým.“

Aidenovi sa na široko roztiahli oči a tvár sa mu predĺžila do výrazu pochopenia. Keď si uvedomil, čo sa mu John snaží povedať, zamyslene pokýval hlavou. „Chápeš už, však? Nie je tak veľmi dôležité, koľko torpéd vypálime, ale to, ako trafia svoj cieľ. A hlavne kedy ho trafia!“

Aiden ho radostne buchol päsťou do ramena. „Thanatos!“ Na to sa otočil k Johnatanovi. „Pán Black, pripravte naše torpéda k útoku. Odpálime na toho hajzla všetko čo máme. Pripravte aj proti stíhacie rakety.“

„Pane, ale tie sú určené na ničenie nepriateľských stíhačiek. Proti cieľu takýchto rozmerov, to bude ako útočiť na slona utierkou na prach,“ udivene namietal Johnatan, ako by to jeho veliaci dôstojník nevedel.

„Teraz nám ide o kvantitu pán Black. Potrebujeme ich skenery zahltiť čo najväčším počtom cieľov. Úplne nám postačí, keď každá zo striel bude schopná doletieť k cieľu. Dovtedy Budeme po ňom hádzať aj papuče, ak to bude treba,“ chvatne vysvetľoval Aiden. „S akým najmenším oneskorením dokážeme odpaľovať torpéda?“

„Všetky sú v pripravené v zásobníku, takže každé štyri sekundy odpálime jedno.“ Johnatan si stále nebol istý, o čo Aidenovi ide.

Aiden priskočil k jeho pultu a prstom mu začal niečo kresliť po displeji. Po krátkej chvíli a niekoľkých výpočtov, opäť spustil: „Trajektória každej strely bude mierne iná. Od nás k nim,“ ukázal prstom na obrovskú loď na hlavnej obrazovke, „bude letieť štyridsať tri torpéd s polo eliptickou dráhou. Dráhu prvého torpéda som už zadal do počítača. Excentricita každej ďalšej strely bude menšia o jedno percento. Vypaľujte jedno za druhým a vždy z inej strany. Ak prvé poletí oblúkom k cieľu zľava, druhé opíše menší oblúk a poletí sprava. Po každom každom torpéde striedajte stranu. Za nimi v priamom smere odpálite všetky rakety. Rozumiete?“

Johnatan Black konečne pochopil, čo sa kapitán snaží urobiť. Chce, aby všetky strely dosiahli cieľ v rovnakom okamihu. Alebo aspoň v čo najkratšom časovom rámci. Tak bude väčšia šanca, že aspoň niektorá z nich svoj cieľ aj naozaj zasiahne. „Rozkaz, pane!“ Johnatanove prsty lietali po displeji zo strany na stranu. Občas sa pod nimi displej rozžiaril zeleným alebo žltým svetlom. Po niekoľkých nekonečných sekundách výpočtov trajektórií každého z torpéd sa nakoniec Johnatan dopracoval k úspešnému potvrdeniu počítača, že všetky strely majú zadaný svoj cieľ aj trasu a sú pripravené na odpal.

„Sme pripravení, kapitán!“

Aiden stál pred obrazovkou a pozeral na čierneho obra, ktorý im blokoval warpové pole. Na okamih Aiden zaváhal, či sa chystajú spraviť naozaj správnu vec. To čo v tomto krátkom momente nastalo mu výrazne uľahčilo rozhodovanie.

Vtedy totiž na kapitána skríkla Misaki: „Desiatky menších objektov sa oddeľujú z neznámeho krížnika, pane!“

„Zaznamenávam rovnaké údaje,“ potvrdila jej hlásenie Minarta. „Takmer sto päťdesiat a pribúdajú ďalšie.“

Aiden počúval hlásenie a pozeral na obrazovku pred sebou. Obrovský mrak nepriateľských stíhačiek sa formoval priamo pred jeho očami. Otočil sa k tváram svojej posádky a konečne bol pevne odhodlaný. Ak sa chce pokúsiť zachrániť týchto ľudí, nesmie viac otáľať. Na koniec mu zrak spočinul opäť na Johnatanovi.

„Odpáľte torpéda, pán Black!“

Ukazovák Johnatana sa dotkol modro pulzujúcej značky na displeji. V momente na to, opustila torpédovú komoru prvá strela. Presne o štyri sekundy neskôr ju nasledovala ďalšia a za ňou ďalšia, až kým sklad zbraní neohlási prázdny stav. Za menej ako tri minúty odpáli Maven celý arzenál a vyšle svoj deštruktívny náklad na čierny krížnik. No nepriateľ sa tak isto rozhodol skončiť s vyčkávaním. Smerom k Mavenu vyrazil ako jeden muž oblak čiernych stíhačiek. Ich palebná sila prevyšovala čokoľvek, čomu ľudská rasa doposiaľ čelila. John odhadol, že ak by iba desatina z týchto stíhačiek, vypálila na Maven iba raz a zasiahla ho, nezostala by z nich ani len tabuľka s výrobným číslom, ktorú po sebe zanechala Astra 1. Nepriateľ sa v podobe obrovskej vlčej svorky hnal lačne k svojej koristi. O pár sekúnd nato, sa skupina vlkov začala so skracujúcou vzdialenosťou k Mavenu, preskupovať. Z pôvodného nesúrodého kŕdľa sa vytváral akýsi polmesiac. Jeho ostré cípy jasne mierili na nepriateľa. Na Aidenovu škodu a škodu ostatných členov posádky, to boli práve oni. Celá posádka Mavenu. Ich formácia mu pripomínala doširoka roztvorenú papuľu dravca, ktorý ich prehltne na jedno sústo. Vystrašené oči posádky sa teraz upierali na priestorovú mapu na centrálnej obrazovke. Okrem zhluku červených bodiek nepriateľov letiacich k nim jasne zobrazovala aj modré bodky letiace k zacielenému krížniku. Malá skupina torpéd spočiatku znázorňujúcu ničivý arzenál Mavenu, pripadala teraz posádke žalostne nedostačujúco. So zatajeným dychom čakali, čo sa stane, keď sa tieto dve skupiny stretnú. Ak čierne stíhačky dostanú rozkaz tieto strely zneškodniť, jediné čo by tým Maven získal, by bol čas. Veľmi málo času. Pravdepodobne, by ani nestihli nahrať ucelený odkaz pre ich velenie na MS 1. Čas bol odrazu nekonečný. Veľmi pekne sa tu aplikovala Einsteinova teória relativity. Tam kde niekoľko krátkych sekúnd človek pocíti iba ako zopár nádychov a výdychov, tu trvali nekonečne dlho. Až nakoniec sa k sebe obe skupiny priblížili len na niekoľko stoviek metrov. Ak sa stíhačky rozhodli ich zničiť, teraz po nich začnú strieľať. No stal sa pravý opak. Ako keby pod závojom neviditeľnosti preleteli nerušene všetky strely okolo nich. Ani jedna zo stíhačiek im nevenovala žiadnu pozornosť. V miernych rozostupoch ich po svojich eliptických krivkách takmer naraz minuli všetky marsovské torpéda. Salva sa v plnej sile valila ku krížniku a letka útočníka smerovala plnou rýchlosťou k Mavenu.

„Tak aspoň trochu šťastia sa na nás dnes usmialo.“

John ale nenechal Aidena v jeho eufórii pridlho: „Byť tebou sa ešte neteším.“ Zodvihol ruku a ukazovákom namieril na rýchlo sa odrátavajúcu časomieru stretu s blížiacimi sa stíhačkami. Podľa tohto údaju ich rozmetajú len o niekoľko sekúnd skôr než, ich torpéda zasiahnu krížnik.

„Do čerta starého!“ buchol Aiden päsťou do opierky kresla. „Pán Dean, na plný výkon vzad! Musíme získať čo najväčší odstup.“

„Na plno vzad, kapitán!“ Zaznelo potvrdenie rozkazu a predné trysky zažiarili jasným chemickým svetlom spaľovanej zmesi. Odpočet času do stretu sa mierne spomalil. „To nebude stačiť,“ zazúfal Aiden.

„Musíme im trochu rozhodiť rady. To by nám mohlo získať pár sekúnd.“ John si sadol na svoje miesto a vyslal cez svoju konzolu niekoľko krátkych príkazov. „Johnatan, preberiem velenie rotačného guľometu. Ty si ponecháš pulzný kanón. Budeme do nich páliť, pokiaľ sa bude dať. Snáď ich aspoň trochu spomalíme.“ Nikto neprotestoval. Johnatan Black a John Waterbi boli nateraz najlepší strelci v miestnosti. Obaja sa chopili ovládania zbraní. Usadení na svojich miestach sústredene hľadeli na displeje zaplavené nepriateľskými stíhačkami. „Pošleme im to na stred.“ John si pátravo prezeral pulzujúce body pred sebou. Zvolil si pomyselný stred skupiny a zameral sa na jedinú značku na displeji. „Pripravený?“

„Môžem páliť,“ potvrdill Johnatan.

„Pustíme to na nich o tri, dva, jedna, páľ!“ Obe zbrane vystrelili naraz. Pulzné delo sa rozštekalo ako besný pes a vysielalo jeden jasný záblesk energie za druhým. Hoci prvé strely míňali útočníkov vo veľkých odstupoch, ďalšie sa k nim blížili čoraz viac. Nakoniec jedna z nich predsa len zasiahla svoj cieľ. Čierny povrch stíhačky však aj naďalej pôsobil ako dokonalý absorbent jej energie. Jediným znakom zásahu bolo letmé zaiskrenie na trupe. „Kurva!“ Potichu si zašomral Johnatan a paľba z dela ustala.

„To nevadí, páľ ďalej!“ Zakričal John a jemne korigoval hlaveň rotačného guľometu. Jeho do biela rozžeravené projektily leteli vzduchoprázdnom ale nepriateľa stále nešťastne míňali.

„Tridsať sekúnd do stretu s nepriateľom.“ Oznámila so zvláštnym kľudom nadporučíčka Saltová. Jej pokojný hlas sa do kontextu tejto vety vôbec nehodil.

„John,“ začal neisto Aiden.

„Viem.“

„John!“ opakoval stále nervóznejší Aiden.

V tom malý magnéziový projektil odtrhol krídlo jednej zo stíhačiek. Bočný náraz poslal celý stroj do nekontrolovanej vývrtky a o sekundu nato vrazil do ďalšieho z nich. Let oboch ukončila následná explózia. Hoci bol jej krátky záblesk sotva postrehnuteľný, do odvahy ostatných v kokpitoch zasial strach. Celá skupina mierne spomalila a jej rady sa zavlnili. Niekoľko stíhačiek takmer úplne zastalo. Ďalšie sa začali vyhýbať bielym strelám s čo najväčším odstupom.

„Výborne! Presne o toto nám šlo!“ kričal Aiden po celej miestnosti a potľapkával Johna po ramenách.

John ani nevzhliadol od obrazovky a rýchlo kamaráta schladil: „Asi to ale nebude stačiť, pozri.“ Stíhačky ktoré boli k Mavenu najbližšie spustili paľbu. Spočiatku taktiež veľmi nepresnú a ich strely míňali Maven s odstupom niekoľko desiatok metrov. No každá ďalšia preletela okolo nich o niečo bližšie ako tá predchádzajúca.

„Dvadsať sekúnd do stretu.“

„Čert aby vzal tvoje kľudné ja Minarta Saltová,“ bleslo hlavou Johnovi a vtom opäť zasiahol ďalší cieľ. Tentoraz ho projektily rozmetali rovno na prach. Čím bol nepriateľ bližšie, tým ľahšie sa mu mierilo. No platilo to aj opačne a prvá zo striel letiacich opačným smerom zasiala Maven. Svetlá zablikali a okamžite sa opäť ozval varovný signál.

„Kde sú naše torpéda, pani Saltová?!“ Aiden sa opýtal bez skrývania nervozity v hlase. Na nič sa nemusel hrať, nervy všetkých boli napnuté k prasknutiu.

„Práve prilietajú k svojmu cieľu, kapitán.“ Minarta na veľkú obrazovku zobrazila nepriateľský krížnik. Z každej strany sa k nemu blížilo torpédo odpálené z Mavenu. V širokom zábere zvierali uhol takmer stopäťdesiat stupňov. Posádka krížniku sa vôbec nezdala byť znepokojená. Jej obranne mechanizmy sa totiž aktivovali práve včas. Pravdepodobne to bol nejaký druh laseru, ktorý v tenkom zelenom lúči zostreľoval torpédo za torpédom. Tie končili svoju púť v malých výbuchoch príliš ďaleko od krížniku.

„No tak, no tak“ Aiden behal po obrazovke očami a sledoval ako zelený laser páli okolo seba v rýchlo sa meniacom rozptyle. Jeho paľba bola čím ďalej efektívnejšia. Torpéda Mavenu vybuchovali bez náznaku účinku ako neškodné petardy. Jedno za druhým mizlo nenávratne z obrazoviek. No po chvíli aj zelený lúč, ktorý ich likvidoval, začal javiť známky vyťaženia. Akoby si nestíhal vyberať svoje ciele, ktoré sa neustále blížili. Zopár torpéd sa odrazu dostalo k jeho užšiemu obrannému kruhu. A keď to už nikto nečakal, prvé z nich explodovalo v tesnej blízkosti krížniku. „Dobre!“ potešil sa Aiden a spolu s ním pocítila nádej aj jeho posádka. No okolo miesta výbuchu sa vo vlnách zelenej farby otriaslo akési energetické pole. Deštrukčná sila bola úplne odklonená od jeho trupu. Medzitým Mavenom otriasol ďalší zásah a Maven ustal vo svojom ustupujúcom manévri.

„Práve sme prišli o pulzný pohon, kapitán. Stojíme tu ako krava na bitúnku.“ Dean zdvihol ruky od riadiaceho pultu v náznaku bezmocnosti.

„Rozumiem pán Dean, viedli ste si výborne.“

Oči všetkých sa upierali na posledné svetelné body označujúce torpéda. Ostávalo ich sotva šesť. Buď všetky podľahli paľbe zeleného laseru alebo ich zachytilo silové pole. Ďalší náraz otriasol Mavenom v celých základoch. Z dvoch konzol vyšľahli prúdy iskier a Misaki sila nárazu odhodila do steny. Po nej sa zviezla na podlahu, kde ostala ležať v bezvedomí a s tvárou od krvi. Poručík Dean, ktorý bol v tej chvíli najbližšie k nej v sekunde priskočil. Sklonený nad jej hlavou, jej kontroloval zranenie. Prstami pravej ruky sa jej popritom snažil nahmatať pulz.

„Nedýcha!“ teraz k nemu pribehla aj Minarta a skontrolovala Misaki ústa, či jej nezapadol jazyk. Ten bol však na svojom mieste a príčina musela byť vážnejšia.

„Zdravotné hláste príjem!“ Aidenove slová však ostávali bez odpovede. „Zdravotné ohláste sa, máme tu osobu v kritickom stave!“ Keď sa ani na ďalší pokus nikto neozval, Aiden to vzdal. „Určite nevedia kam skôr skočiť. Pán Dean, vyberte nosidlá a preložte na ne Misaki. Pani Saltová pôjde s Vami. Cestou na ošetrovňu zahájte resuscitáciu. Pán Black, prevezmite vedecké stanovisko!“ „Rozkaz, kapitán!“

„Zdravotné, tu je kapitán Cox, dúfam, že ma aspoň počujete. Náš komunikačný dôstojník je v bezvedomí a bez vitálnych známok. Pripravte sa na jeho prijatie. Cox končí!“ Johnatan sa presunul k pultu Minarty a okamžite hlásal nový stav. „Posledné dve torpéda v dosahu nepriateľa, pane!“ Aiden sa v duchu prežehnal. „Boh nám pomáhaj.“

Zelený laser už nestihol odpáliť ani jedno z nich. Obe strely dosiahli svoj cieľ zároveň. Jedno sa neškodne rozptýlilo po ochrannej bariére, no druhé pri výbuchu ožiarilo hlavnú obrazovku jasnejšie ako výbuch supernovy. Niekoľko nasledujúcich sekúnd všetky duše na veliteľskom mostíku so zatajeným dychom čakali na nový obraz.

„Pán Black, zaznamenávate niečo?“

„Nič pane. Všetky senzory a skenery sú vyradené. Sme hluchí a slepí.“

„A sedíme tu ako krava na bitúnku, ako pred chvíľou podotkol poručík Dean. Posádka, pripravte sa na ďalšie zásahy!“ Po poslednej vete sa zvyšok posádky prikrčil k zemi. Skoro, akoby to malo pomôcť odvrátiť nadchádzajúcu katastrofu. Keď Mavenom ani o moment nato neotriasol žiadny ďalší výbuch, miestnosťou sa rýchlo šírilo prekvapenie. Potom sa hlavná obrazovka začala konečne vyjasňovať. To čo na nej videli, bolo len ťažko uveriteľné. Komojev reagoval na nový výjav hlasným úľakom a takmer spadol zo svojho kresla. Len niekoľko desiatok metrov, priamo pred veliteľskou miestnosťou, sa vznášali desiatky nepriateľských stíhačiek a mierili rovno na nich.

„Čo čo to má znamenať?“ vysúkal zo seba hlavný navigátor a opäť sa dvíhal na svoje miesto. „Prečo nestrieľajú?“

„Pravdepodobne dostali rozkaz zastaviť paľbu, ale prečo?“ Uvažoval nahlas Johnatan.

„Nemyslím, že by im taký rozkaz ešte niekto mohol vydať,“ povedal John a otočil sa. Potom vyskočil na nohy a niekoľkými rýchlymi skokmi dobehol k vedeckému stanovisku. „Pán Black, môžete potvrdiť zničenie nepriateľa?“ Johnatan zadával do konzoly nové príkazy a rýchlo kalibroval diaľkové senzory. „Už to mám, môžeme sa pozrieť.“

Obraz bol jasný a ostrý. Miesto, kde sa len pred chvíľou vznášal nepriateľský kolos, bolo prázdne a bez známok života.

„Zaznamenávam nové objekty na kolíznom kurze s nami, pane!“ Johnatanov hlas upadal nechcene do zúfalstva.

„To snáď nie je pravda! To sa proti nám dnes spriahol celý vesmír?!“ Štekal Aiden na svojho dôstojníka uvedomujúc si, že za ne nemôže. Aj keď prinášal zlé správy, bol stále iba ich posol. „Sú to ďalšie stihačky?!“

„Nie pane, nemyslím. Tieto sú o niečo menšie.“

„Takže na nás mieria nepriateľské strely, áno?“

„Ani to nebude celkom pravda. Šíria sa všetkými smermi a vychádzajú z jedného bodu.“

„Kriste pane, ľudskou rečou prosím!“

„Sú to trosky.“ John sa postavil od Blackovej konzoly a podišiel k hlavnej obrazovke. „Pozrite tam!“ ukázal prstom na zhluk menších častí letiacich vákuom. „Niektoré sú väčšie, niektoré menšie a všetky vyzerajú trochu inak.“

„Takže sme toho bastarda dali dole?!“ Aiden pocítil slabý nával úľav, no obozretný z predchádzajúcich sklamaní svoju radosť teraz držal na uzde.

„Môžeme zodpovedne prehlásiť, že osa skutočne fungovala.“ Zhodnotil Johnatan a Aiden mu prikývol. John úplne nechápal, aká sila mohla toto dokázať.

„Osa?“

„Osa. Náš nepriateľ pocítil poštipnutie osou,“ zasmial sa Aiden. „Experimentálne torpédo, ktoré sme mali v počte jeden na palube. Ak by bola príležitosť, mali sme ho otestovať ďaleko od pozemských očí. Neskôr ti poviem viac.“ Náhle opadnutie adrenalínu pocítil okrem neho asi každý na palube.

„No dobre, ale čo títo,“ ukázal John prstom na nechutne blízke čierne stíhačky.

„Netuším. Ale aby sme ich neprebrali k aktivite, nebudeme na ne ani útočiť.“ Aiden sa opäť posadil do svojho kresla. „Doktorka Zinová, ako je na tom náš warpový pohon?“

„Otlčený, doškriabaný, ale funkčný a pripravený vyraziť. Už nás tu nič nedrží.“

„Takže tu anomáliu, ktorá nás tu uväznila mal na svedomí naozaj on,“ Aiden mykol bradou k miestu, kde sa ešte pred chvíľou nachádzal čierny krížnik.

„Všetko tomu nasvedčuje, kapitán.“

„Dobre, detailnejšie sa na to pozrieme doma, už tu nebudeme ani o minútu dlhšie. Doktorka, aktivujte...“

Aidenova posledná veta, ostala nedopovedaná, pretože hlavnú obrazovku zahltili už raz videné neznáme znaky. Ich rýchly sled sa teraz striedal na každom displeji. Po krátkej chvíli, počas ktorej bol Maven opäť neovládateľný, sa všetkým displejom opäť vrátila pôvodná funkcionalita. Iba hlavná obrazovka zobrazovala desať neznámych znakov. Tie sa začali opäť meniť a prelievali sa z hluku čiar a kriviek do ľudského jazyka. Než sa Aiden stihol znova rozčúliť, na obrazovke stálo slovo „Ďakujeme“. Za ním boli už len numerické znaky a bodky.

„A to je zasa čo?“

„To je hviezdny dátum,“ povedala doktorka Zinová, „aspoň tá prvá polovica.“

„A súradnice,“ odpovedal na ďalšiu chystajúcu sa otázku Peter Komojev.

Na ďalšie otázky, už neostal čas. Vtedy totiž vedľa Mavenu sa vznášajúca loď, ktorá len o vlások unikla úplnému zničeniu, otvorila svoj warpový portál. Jeho obruč svetla ju v zapätí úplne pohltila. V zlomku sekundy zmizla Mavenu z radarov. Aj pohľad cez tvrdené sklo riadiacej miestnosti utvrdil všetkých prítomných, že loď je nenávratne preč.

„Takže máme rande.“ Johnov úsmev silno kontrastoval s Aidenovým úžasom. Potľapkal svojho kapitána a priateľa v jednej osobe po pleci a s úškrnom dodal: „Nechcel by som písať toto hlásenie.“

Aiden si zavrel ústa a vydal v tomto sektore posledný rozkaz.

„Doktorka, vezmite nás domov.“

„Bude mi potešením.“

Maven s námahou jemne skorigoval svoj kurz s Marsom a následne vstúpil do vlastného warpového poľa. Na mieste ostalo niekoľko desiatok nepriateľských stíhačiek, pohupujúcich sa v beztiažovom vzduchoprázdne.