Bostonský Salem nie je jediné miesto na východnom pobreží opradené legendami o podivných udalostiach spojených s miestnymi čarodejnicami. Takmer každá dedinka či mestečko má svoju čarodejnícku legendu. Obvykle sa však jedná o variácie na príbeh sestier Sendersonových zo Salemu. Vymyslené, odvodené príbehy prišpendlené na chrbát miestnym chudákom a čudákom, ľuďom čo sa vymykajú striedmosti bežného priemeru. Kde tu sa však objavujú aj variácie, ktoré sa odlišujú. Sú o niečo, originálnejšie, nápaditejšie... a niektoré z nich sú... možno... aj... pravdivé.

Miesto o ktorom píšem tento zápisok, ktorý ako predpokladám zapadne hlboko do análov Miscatoniku a bude pochovaný pod ešte väčšou vrstvou prachu než udalosti z Dunwitch, ktoré sa nikto už nikdy neobťažoval vytiahnuť na svetlo sa týka miesta, ktoré je aj na mapách možné nájsť pod názvom “Koniec sveta”. Jedná sa o polostrov vo Weir River Area, konkrétne mokradiská za Nantasketskou Surry Road. Viem znie to ako absolútne klišé, no dávam Vám svoje slovo, že udalosti ktoré opisujem sa skutočne odohrali v predvečer všetkých svätých.

...

Do Nantasketu som pricestoval drožkou 29. Októbra, dva dni vopred, reagujúc na zúfalý list vdovy Kellenburkovej. Písalo sa v ňom, že jej rodina sa do oblasti prisťahovala ani nie pred rokom. Jej nedávno, za záhadných okolností zosnulý manžel Clark Kellenburk tam výhodne kúpil z inzerátu dom na Porters Cove. Nikto z jeho rodiny samozrejme nepripisoval žiadnu väčšiu vážnosť táračkám o vyvolávaní diabla v mokradiskách Na Konci Sveta starým, tajným spolkom. Ale človek zmení názor keď mu v dome na smrť uhorí manžel, potom ako sa mu údajne od fajky chytia fúzy. A tak zavolali mňa Quincyho Quagmirea z Miscatonikej historicko-okultistickej spoločnosti. Ako sa totiž šírili reči, že smrť pána Kellenburka bolo znamenie, že rodina bola označená a vybraná pre obeť. Clark Kellenburk a jeho manželka mali totiž syna, sedemnásťročného Iana. A podľa jednej verzie miestnych poviedačiek, ktorú som si osobne vypočul v miestnom hostinci, pátrajúc okrem zdroja informácií aj po niečom silnejšom než je domáci bázový sirup, onen tajný spolok bol spoločenstvom čarodejníc, ktoré si vraj, pred samotným vyvolávaním diabla, zo svojou panenskou obeťou rady trochu zašpásujú. A preto sú vraj obeťou vždy mladý muži. Uznávam, že zdroj informácií, traja miestny násoskovia pri najvzdialenejšom stole, sa nedá práve považovať za najspoľahlivejší, ale čo má človek robiť?

...

30. Októbra 1897.

Mladý Ian zmizol! Aj napriek tomu, že som urobil všetky možné a obvyklé opatrenia ako náramok z Achátu, cibuľa pod vankúšom ani soľný kruh či zametanie izby brezovom metlou nepomohli. Nič som si nevšimol a to ma v dome ubytovali vedľa izby mladého pána. Ráno bol proste preč. Posteľ prázdna, dokonale ustlaná akoby v nej ani nespal, okno zatvorené, aj keď Iana niekto alebo niečo unieslo presne práve tadiaľ. Naznačovalo to narušenie soľného kruhu práve v týchto miestach. Do hodiny som zorganizoval pátraciu akciu za pomocí vyše tucta miestnych chlapov a zopár psov, no ani celodenné brodenie mokraďami na Konci Sveta neprinieslo nič viac než to, že som nachladol. O túto drobnosť som sa musel ale postarať sám. Vdova Kellenburková sa pochopiteľne po tejto udalosti zrútila a nespamätala sa nielen v ten deň, ale ani na ďalší.

...

31. Októbra.

Za pomoci otvoreného účtu v miestnom hostinci a ehm “štedrého” finančného príspevku vdovy sa mi podarilo naverbovať dvoch, z troch násoskou a muža menom Humprey, ktorý jediný z nás bol ozbrojený flintou, do pátrania po mieste večerného rituálu. Podľa inštrukcií sme sa hľadať vydali až tesne pred západom slnka. Ak by sme sa po mokradiach obšmietali skôr, kult by vraj mohol zavetriť nebezpečenstvo a rituál presunúť inam. Nebrali sme zo sebou ani len psa. Čarodejnice sa podľa niektorých legiend vraj vedia dívať očami zvierat. Jock, jeden z miestnych náchlastov nás opäť viedol mokradinou. Postupovali sme najtichšie ako sa vzhľadom na terén dalo. Na prvom a ani na druhom mieste, kde sa vraj takéto obrady obvykle konávali sme nenašli skutočne níč nezvyčajné. Až keď sme prešli najužšou časťou polostrova za Rocky Neck spozorovali sme v ďiaľke slabé svetlo. Ako sme sa približovali vietor doniesol našim smerom melodické prevolávanie. Chvíľu to trvalo než sme si uvedomili, že sa jedná o ženský chór:

“Ala-ná lengoroth thássivé dosú. Sental-wa Octoroth sú. Yenkal, yenkal Octoroth iwa théva wes. Yenkal Octoroth thiwas-nes!”

Útržky som spoznával. Predovšetkým meno Octoroth. Určite sa spomínalo v Nekronomikone! Ak sa správne pamätám niekde vo vyčte nižších prastarých. Do chóru sa ale okrem už zreteľného praskania vatry miešal aj iný zvuk. Stony. Posledné metre sme sa takmer plazili aby sme na seba neupozornili. To čo sme uvideli keď sme opatrne rozhrnuli húštinu aby sme nahliadli, myslím, že už každý z nás čakal. Okolo ústrednej vatry sa vinul hadík postáv zahalenými v plášťoch tmavých farieb. Knísali sa zo strany na stranu a neprestávali prevolávať:

“Yenkal, yenkal Octoroth iwa théva wes. Yenkal Octoroth thiwas-nes!”

Hadík sa končil pri kole pred vetrov o ktorú bola uviazaná nahá postava. Postavy v plášťoch sa pri nej striedali, zhadzovali plášte aby odhalili svoje nahé, ženské telá a striedali sa v obcovaní s mladíkom v ktorom som spoznal Iana. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Vybavovalo sa mi niečo o tom, že Octoroth sa má do sveta zrodiť z tela čarodejnice a panenskej esencie. Huphrey namieril zbraň na najbližšiu z postáv a už už chcel vystreliť... Jedna z postáv náhle naklonila hlavu na stranu, ako keby niečo začula a potom sa ako na nejaký neslyšný povel všetky ako jedna postavy z kruhu obrátili čelom k nám a prudko rozhodili rukami do strán. Zavial ľadový vietor tak prudko, až uhasil aj mohutnú centrálnu vatru a všetko zahalila hmla. Ozval sa výstrel. Nestihol som Humpreyho zadržať! Tápali sme hmlou a snažili sme sa dostať k rituálnemu kruhu. Po pár minútach sa nám to aj podarilo. Žiadna z osôb v plášťoch tam však už nebola. Našli sme iba nebohého Iana, z dierou po guľke v hrudi, ale blaženým výrazom na tvári.