Nevidel som ho skoro 10 rokov. Posledný rozhovor neprebehol celkom v priateľskom duchu. Ukázal mi jeho maľbu inšpirovanú biblickou potopou, na ktorej pracoval takmer dva roky. Vravel mi o podprahových odkazoch a o druhom pláne v 3d textúre nanášania maľby, bol z toho úplne nadšený, ale popravde, kompozícia bola tuctová a obrazu chýbala hĺbka.

Nebol to práve jeden z mojich lepších dní, tak som k nemu nebol celkom vľúdny.

" Ľudia na vrcholku hôr, okolo rozbúrené more, trhajú si vlasy, vo vode mŕtve telá... Pri prvom pohľade vidím, že je to doslovná vizualizácia opisu ideálnej maľby biblickej potopy podľa DaVinciho David, toto Ti povie každý kritik keď sa k tomu obrazu postaví." Povedal som mu krútiac hlavou.

"Odkedy je tuctové vizualizovať DaVinciho predstavy? Pozeráš sa na ten obraz, ako keby som bol jeden z tvojich žiakov! Naozaj tam tvoja pedantná myseľ nenájde nič zaujímavé, nič nové, nič pozitívne?" Bránil sa rozrušene David.

"No, v podstate som rád že si tie roky nezabíjal pitím a žialením. To je to pozitívum, a rám je fakt skvelý , kde si ho zohnal v copyshope?" Otočil som sa na neho s falošným úsmevom.

David sa nadýchol a prehodil cez obraz plachtu v ktorej bol pôvodne obraz zabalený.

"Pozri ten obraz mal byť dar na uzmierenie, viem že si mi nikdy neodpustil, že som Ti vzal Janu a myslíš si, že keby sa to nestalo, neviedlo by to nejakým zvláštym spôsobom k jej smrti.

Tie postavy na tom vrchole sme my dvaja a potopa je ten zármutok. Viem že ho cítiš aj ty!"

"Prestaň! " odvrkol som.

"Ten obraz je zlý! Nemá nič čo má skvelý obraz mať!"

"A čo je to Peter? Čo je to?!" Zvýšil hlas David.

" Hĺbku, originálnu myšlienku, niečo čo ťa vtiahne a nepustí, niečo čo ťa prinúti pozerať na ten obraz hodiny a hodiny, tomu obrazu to všetko chýba! Obraz ti musí niečo vziať, alebo niečo dať ! To je niečo o čo sa môžeš zbytočne snažiť, o obraz ktorý niekomu vezme dych!"

Sotva som to dopovedal, schmato obraz a dvere na mojej pracovni sa zabuchli. Teraz v ruke držím pozvánku na jeho veznisáž s názvom "Odraz tieňa". Aké patetické.

Možno to tak má byť, stretneme sa, pôjdeme na pohárik, trochu mu pomastím ego, ako sa zlepšil a bude pokoj.

Na druhý deň som sa vybral do sieňe kde sa konala vernisáž, prekvapila ma návštevnosť tejto udalosti, uškrnul som sa keď som si predstavil, či mu príde toľko ľudí aj napohreb, do nosa mi vbehlo víno, ktoré som si vzal z podnosu.

Á je to tu potopa sveta, nezmenil na nej vôbec nič, na jeho škodu. Nasledovalo ukrižovanie Krista, požiar Ríma. Uff.

"Tieto niesu pre Teba, pozri si ten na konci." ozvalo sa spoza môjho ľavého pleca.

Bol to David, v obleku, vyzeral ináč, spokojne.

Podal som mu ruku a za jeho sprievodu sme kráčali nakoniec haly. Postavil som sa pred obraz na ktorom bola biela miestnosť v perspaktíve a na nej pootvorené dvere, v tom som zostal ako prikovaný, nemohol som sa od toho obrazu odtrhnúť , stiahlo mi krk a hrádza mojich emócií sa pretrhla, vyhŕkli mi slzy, spaľovalali moje líca ako horúci vosk. Srdce zažilo úľavu. Zhlboka som vydýchol, bol som bezmocný, začal som v náznakoch vidieť siluetu tváre, bola to Jana, mala v tvári smútok. Obraz bol viacvrstvový, ako to ten sviniar spravil, všetky aspekty maľby som prešiel,nemal so jednej vítky. Na niečo som ale zabudol, tep sa mi stále zrýchľoval, čo to je? Na niečo som zabudol. Pred očami sa mi začalo robiť sito, ktoré pulzovalo, dvere na obraze zmizli a videl som len Janu. Usmiala sa na mňa a ja som si pomenul, nenadýchol som sa, nedokázal som sa n......