Bledá, už trochu zmodrelá noha nadskakovala na nosidlách. Mladá žena fučala, ťahajúc telo za sebou hore vrchom. Hlava vykúkajúca spod rubáša občas udrela o kameň, ale tej to bolo už jedno. A žene to bolo jedno duplom.

Na vrchole kopca takmer zlostne hodila nosidlami o zem a sadla si na zem. Slnko pomaly zapadalo za obzor, no už bola takmer v cieli. Nič sa nestane, ak si trochu oddýchne.

Teraz, keď ustalo jej fučanie, bola krajina navôkol takmer bolestne tichá. A keby nadohľad nestúpal z blízkej jaskyne tmavý, štipľavý dym, tak aj nudná.

Pohľad jej klesol na mohutný mosadzný náramok na zápästí, akoby jej čierne kúdole pripomenuli, prečo je tu. Lebo vedma musí svoju dedinu chrániť. Lebo vedma v sebe nosí múdrosť predchádzajúcich pokolení. Vedma všetko vie. Nevadí, že po tomto svete chodí sotva dvadsať rokov, jej myseľ predsa pozná tajomstvá všetkých jej predchodkýň. Sama mala pocit, že jediné tajomstvo, ktoré si vedmy medzi sebou po celé generácie vymieňali, bolo, že nemajú o ničom ani páru. Na tom však nezáležalo. Pokiaľ na ruke nosila mosadzný dedičný šperk, celá dedina okolo nej chodila po špičkách a ľudia urobia, čo im povie. No aj s tým treba narábať opatrne a občas... Občas musí svojmu postaveniu priniesť obetu v podobe menšej nepríjemnosti, ako napríklad terigať sa s mŕtvolou hore kopcom.

„Onen... Za drakom?“ vyrušil ju zo zamyslenia trasľavý, priam hrdzavý hlas starého pastiera. Ani si nevšimla, kedy k nej prišiel.

Spýtavo nadvihla obočie.

„To... onen...“ ukázal starec najprv na telo a potom na jaskyňu. „Dračí dych. Prebúdza mŕtvych. Viacero tadeto...“

Vedma mávla rukou. „Nie, ujo. Draci nie sú. To sa len prebúdza sopka.“

Pastier na ňu chvíľu hľadel, potom si priložil ruku k uchu.

„DRACI NIE SÚ!“ zakričala na nedoslýchavého.

Starec pokrútil hlavou a trasúci sa prst namieril k jaskyni.

„TO JE LEN SOPKA!“ zakričala mu znovu. „JA!“ ukázala na seba a zdvihla ruku s náramkom, „VEDMA! ON,“ priskočila k mŕtvole a prešla si prstom popod hrdlo, „OBETA!“ Naozaj dúfala, že v nadohľad okrem pastiera nikto nie je, lebo si vedela predstaviť, ako asi jej pantomíma vyzerá.

„Prišiel tu pre troma dňami, ten drak,“ húdol si svoje dedo. „Viacero ľudí tu prišlo so svojimi mŕtvymi, ale draka nenašli. Skrýva sa, spí. Lenivé hovädá sú to, draci.“

Vedma znovu hodila rukou a uhla si z čutory. Pach alkoholu pomohol prebiť pach oviec a mŕtvoly. Bol celkom pekný, spomenula si, pred pár dňami. Keď sopka začala čmudiť, bolo jej jasné, čo ju čaká. Ako obvykle, jediné, čo Matku Zem dokázalo v ťažkých časoch upokojiť, bola ľudská obeta. V tom čase prišiel do mesta mladý bard. Na nohách mal kožené čižmičky, na hlave klobúk s pierkom. Nožičky v kožených čižmičkách ešte neboli modré, modré očká boli živé a zvedavé. Nebol problém nasmerovať jeho zvedavosť správnym smerom, pod niekoľko vrstiev jej farebných sukníc. Nebol problém vytiahnuť spod vankúša nôž. Bola rada, že nemusí dedinčanov žiadať o obeť niekoho miestneho, to bývalo vždy ošemetné. Prišiel jej do rany. Keď bola mladá, myslela si, že obetu treba vykonať priamo v sopke, ale skúsenosť ju naučila, že to je jedno. Dôležité bolo, aby tryskajúca láva strovila telo, potom sa Zem upokojila. Zem je božská, Zem je hladná. A ľudia sú chutní.

Tento rozhodne bol, spomenula si na jeho usmievavé oči.

Odmietla od starca uchytaný kus syra, zdvihla nosidlá a vošla do jaskyne. Po pár krokoch po pamäti zastala. Jej oči si tak rýchlo nevedeli zvyknúť na tmu, ale to vôbec nevadilo – vedela, že stojí pred strmým zrázom. Stačilo prevrátiť nosidlá, špičkou okúsiť, či sa telo skotúľalo dolu, ak nie, trochu ho postrčiť, a mohla odísť. Keď tu bola po prvýkrát, zatancovala aj rituálny tanec. Skúsenosť ju ale naučila, že bez tanca sa jej spáva lepšie. A Zem si na kultúrnu vložku nepotrpí.

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Otvoril oči. Bolo mu horúco a nepohodlne, na tvári ho otláčali kamene.

Som v pekle? pomyslel si.

Nie, ozvalo sa niekde v jeho hlave. Len znovuzrodený. Nebýva to prijemné.

Bard sa pomaly podoprel rukami a vytiahol sa najprv do pokľaku, potom do podrepu a napokon sa mu podarilo vstať. Na to sa mu nohy roztriasli a takmer znovu capol na zem.

„Drak!“ vykríkol, no odpoveďou mu bola iba vlastná ozvena, lebo jediný, kto tam s ním bol, bol drak, a ten si bol toho, že je drakom, vedomý.

Chvíľu čakal, či ho obluda zožerie, ale ten na neho len hľadel hlbokými, zlatočiernymi očami.

„Ja žijem!“ prehmatal sa bard nadšene. „A mám na sebe nejaké nechutné prádlo. A žijem! A je tu skvelá akustika!“ smial sa na plné kolo a od radosti zatrilkoval. Drak sa k nemu pridal.

Naozaj je, ozval sa jeho hlas spevákovi v hlave. To si ešte nikto nevšimol.

„Ako to že žijem?“

Dračí dych prebúdza mŕtvych, priznal drak. Zlatisté šupiny na lícach sa mu zapýrili. Keď som lenivý ísť von loviť ovce ako poctivý drak a žeriem len špinavé myši, čo tu pobehujú, začne sa mi čkať a čmudím ako fajka starého námorníka.

Drak naozaj čmudil, no bard si to všimol až teraz, lebo jediným svetlom v hlbokej jaskyni boli dračie žiarivé oči.

A pomôže ti, až keď zješ ovcu?

Väčšinou narýchlo zjem to, čo mi tu hodia.

Barda zamrazilo. „Ale mňa si predsa oživil.“

Drak kývol zlatistou hlavou a usmial sa. Baví ma hrať sa na mačku a myš.