Len spomienka...

Prerývane dýchal, pri ústach sa mu zrážali obláčiky pary. Dopadali naňho ťažké kvapky studeného jesenného dažďa. Hľadel na zem, z očí sa pomaly vytrácal odtieň šialenstva.

Čo to urobil? Čo to, kurva, urobil?

Nie, nestalo sa to, drmolil v duchu. Nie, on za to nemohol. Urobil všetko správne. Tak prečo potom ten pocit viny?

Konečne sa prinútil otočiť. Vykročil v nádeji, že všetky čierne myšlienky a výčitky svedomia ostanú pochované pod nánosom hliny, ktorá hrozila, že sa každým okamihom zosunie z náprotivného svahu. Dážď čoskoro dokončí to, čo začala erózia.

Zíde z očí, zíde z mysle. Zabudne na všetko a bude sa mu ľahšie žiť.

***

Žene sa v očiach zjavili slzy. Aj dnes skúšala svoje šťastie, tak ako každý deň už niekoľko rokov.

Gabriel iba zavrtel hlavou. Predpisy mu to nedovoľovali, tabuľka hovorila jasne. Navyše sa mu ani nechcelo. Preňho znamenala iba ďalšiu otravnú klientku v ešte otravnejšom úradníckom živote. Vraj sa dobre uživí... Jebať!

Otvorila ústa v snahe zasypať ho ďalšími prosbami.

„Ešte raz vám hovorím, naše kritériá to nedovoľujú!“ skríkol hlasnejšie než zamýšľal. „Tak tu neotravujte, za vami ešte čakajú ďalší ľudia.“

Žena sa odhodlávala k poslednému zúfalému pokusu, no Gabrielovo myknutie hlavou k hlavohrudi, ktorá im robila esbéesku ju definitívne zlomilo. Sklonila hlavu, zvesila ramená a odšuchtala preč.

Krava, pomyslel si. Takto míňať jeho čas.

Kedysi taký nebol. Občas prižmúril očko, občas aj niekomu poradil viac, než vyžadovala situácia. Rád videl ľudí šťastných, keď im slovkom-dvomi navyše uľahčil život. Lenže potom prišlo pár auditov, niekoľkokrát sa ocitol na koberčeku a to ho zlomilo. Aj keď ho platili luxusne, stále primálo na to, aby zlízaval pucovanie od šéfstva. Striktne podľa kritérií. Ani o kúsok viac, ani menej.

„Ďalší!“ vyzval staršieho pána.

Dedkovi sa triasli ruky, papiere mal pokrčené.

Do faka aj s takým dňom!

***

Poobede chcel zrelaxovať doma. No večer už po márnej snahe prísť na iné myšlienky kapituloval. Obliekol sa, navoňal sa kolínskou a sadol do auta. Možno mu nejaká jednorazovka vyčistí myseľ.

Skoro sa mu aj podarilo očariť jednu obzvlášť peknú ženu. Tancovali telo na telo, alkoholové opojenie stieralo vzdialenosť medzi nimi, aj zábrany, ktoré ich delili. Dnes večer zaskóruje! Práva sa chystal na záverečný ťah, bozk na šiju. Potom si ju pritisne k sebe, sadnú do auta a zvyšok dokončí na byte.

„Tak čo, zlatko. Ideme k tebe?“ zaševelila sladko.

Magické slová zazneli. Kývol na znak súhlasu, hrdo jej nastavil rameno. Vykročili von z baru.

Keď vyšli z dverí, skoro zdrevenel. Pri aute stála ona. Tá otrava, čo nespĺňala kritériá. Hľadela jeho smerom, zúfalo mávala tlačidlom. Prstom ukazovala na prázdne miesto, kde chýbalo razítko od pečiatky.

„Deje sa niečo, mucko?“ spýtala sa brunetka netrpezlivo. V koktejlových šatách jej už začínala byť zima.

„Nie, v pohode,“ zavrtel hlavou a zavrel oči. Keď ich otvoril, už tam nebola.

„Fíííha, to je autíčko!“ vykríkol jeho najnovší objav nadšene.

Lenže Gabriel ju vnímal len na pol ucha. Premýšľal, čo mala znamenať tá vidina tej ženskej. Dofrasa, veď z úradu vypoklonkoval tisíce takých ako ona. Tak prečo vidí práve ju?

Naštartoval. Zvuk motora ho upokojoval. Áno, to je ono. Sedí vo svojom športiaku, zviera kožený volant. On je pánom tvorstva, on bude dnes režírovať, ako dopadne táto noc.

Z boku mu niekto zaklopal na okno. Otočil sa a vykríkol. „Do piče, to čo je?!“

„Problém, mucko?“

Za oknom zúrivo gestikulovala ženská postava. Prstom ďobala na prázdne miesto na formulári. To ho naštvalo. Spustil okienko a zreval.

„Ja vám ten posratý formulár nepotvrdím, čo na tom nechápete?!“

„Mucko?“

Preskočil pohľadom na brunetu vedľa neho. Potom naspäť na neodbytnú klientku. No tá tam už nebola. Po prednom skle bubnoval dážď. Zavrtel hlavou a vysunul okienko naspäť.

„Asi by som mala k ísť domov,“ nadhodila neisto.

„Prepáč, ťažký deň. Sľubujem, že u seba ti to vynahradím. Nebudeš ľutovať.“

Lenže stačilo pár minút cesty a už ju zazrel opäť. Na autobusovej zastávke. Na križovatke ako čaká na prechode pre chodcov. Otŕčala naňho neorazítkovaný papier.

„Počkaj, zlatko,“ zašomral.

Vystúpil z auta. Napriahol sa k úderu, vložil doň všetku svoju silu.

„Tak dosť!“ ozvalo sa za ním. „Možno si sexoš, máš super fáro, ale s psychopatmi ja do postele neleziem! Daj sa vyšetriť, kokos!“

Ani sa ju nepokúsil presvedčiť. Mal v posteli dosť žien na to, aby vedel, že táto je už stratená. No nič takže zasa len porno... Za toto tú nemožnú chuderu s tým zasraným lajstrom zabije. Lenže cieľ jeho hnevu opäť záhadne zmizol.

Rozbehol sa k autu, nadával ako pohan. Už nech je doma. Tam bude mať pokoj.

***

Zavrel kartu prehliadača. Koňaku v pohári sa ani nedotkol. Nech sa snažil akokoľvek, stále musel myslieť na tú otravnú pani. Posrala mu deň, zničila večer.

Z chmúrnych úvah ho vyrušil zvuk zvončeka. Kto môže otravovať v takú neskorú hodinu?

Otvoril dvere, za nimi ale čakala iba hustnúca tma. Asi nejaké decká od susedov... Tresol dverami od toľkej frustrácie a vykročil naspäť k pornu a chľastu. Teda, vykročil by. Keby medzi ním a izbou nestála žena. S papierom v rukách.

„Čo chceš? Čo, kurva, chceš?! Daj mi už pokoj! Neschválim ti to, aj keby si sa postavila na hlavu a kývala ušami! Rozumieš?!“

Pokrútila hlavou. Opäť ďobla prstom do štvorčeka, z ktorého mal už vyrážky.

>>Ty si nepamätáš, však?

„Čo by som si mal pamätať?“

>>Ty vieš. Ten deň...

„Aký deň?“

>>Ten deň...

Hľadel na ňu. Náhle sa mu vyjasnilo.

***

„No tak, prosím, pane. Pomôžete tým mojej rodine,“ prosíkala zronene.

„Nie som samaritán, tak ma už neotravujte. Príďte, keď budete mať vyšší plat.“

„Urobím čokoľvek...“

Teraz Gabriela zaujala. „Čokoľvek?“

Prikývla.

Hmm, nevyzerala zle, zhodnotil okom znalca.

„V poriadku. Počkajte ma večer pred úradom. Prídem po vás a spoločne to, ehm, vyriešime.“

Keď už má porušovať pravidlá, nech aspoň z toho niečo získa. Klientka bola sexy, určite mu pomôže uvoľniť sa.

Večer skutočne nasadla do jeho auta. Zaviezol ju na odľahlé miesto, kde vedel, že policajti nechodia, ani keby im zaplatili dvojnásobok platu.

Užil si. Nebránila sa.

„A čo to potvrdenie?“

„Žiadne nebude,“ zaškeril sa.

„Nahlásim to!“

V očiach sa mu objavil náznak hnevu. „Zabudni, ty suka.“

Vybehla z auta, rozbehla sa smerom do lesa.

Trielil za ňou ostošesť. Nakoniec ju dobehol. Zvalil ju na zem. Bránila sa, no veľmi rýchlo získal prevahu.

„Tak tebe nestačilo, há?“

Okej, tak druhé kolo. Začal jej rozopínať nohavice, no vtedy sa jej podarilo uvoľniť sa z jeho zovretia. To už viedol jeho činy amok.

„Nikomu nič nepovieš!“ zreval a z celej sily jej tresol hlavou o zem. Teda, aspoň si to myslel. No praskot ho veľmi rýchlo vyviedol z omylu.

Zdvihol jej hlavu, na prstoch zacítil niečo teplé a vlhké. Náhle ho oblial studený pot. Preboha, veĎ ona nedýcha! On ju... Nie, nie, len sa bránil. Niečo za niečo, či ako to bolo? Dobre, ovládla ho chamtivosť, ale uvedomovala si, čo po ňom žiada?

Na tvár mu začali dopadať kvapky dažďa.

Postavil sa, uprel pohľad na telo pred sebou. Musí s ňou niečo urobiť!

Vtedy ho z úvahy vyrušilo zadunenie pred ním. Zo svahu sa uvoľnila časť zeme, s hukotom sa kotúľala smerom nadol. Zvyšok hliny zrejme čakal na podobný impulz. Čas ísť. Načo sa namáhať, ak príroda vykoná prácu zaňho?

***

Pár dní ešte tŕpol od strachu. No keď sa nikto nehlásil, usúdil, že mal šťastie. Akurát ten svah sa nakoniec zosunul, ale nikomu sa nič nestalo. Na ceste totiž vtedy nebolo žiadne auto.

***

„Tak čo odo mňa chceš?“

Ukázala na prázdne miesto.

„A potom odídeš?“

Prikývla.

Rezignovane vytiahol zo šuflíka pečiatku. Vytrhol jej papier z rúk, z celej sily ho orazítkoval.

„Stačí?“

Namiesto odpovede sa iba usmiala.

Práve jej potvrdil úver na byt. Na ten, ktorý za života nemala nárok. Tým dupľom ho nevyužije ani po smrti. No aspoň dosiahla, čo chcela.

Gabriel nechápal. No ani nemusel.

No jeho život ovládali tabuľky. Nepotreboval im rozumieť. Stačilo sa ich iba držať a nerobiť hlúposti.