Nekromancer je bytosť, ktorá zabudla rozdiel medzi životom a smrťou.

.

Prvýkrát porazil smrť, keď mal desať rokov. Prvýkrát to bola náhoda. Zakalené oči jeho matky sa zrazu rozjasnili a opätovali mu jeho zovretie. Pohladila ho na vlasoch rukou s čiernymi vredmi rovnako, ako toľkokrát predtým. A potom sa ho pokúsila zabiť. Žena, ktorú priviedol späť bol niekto iný, ako tá, ktorá odišla. Rovnako to bolo aj s jeho otcom, aj s jeho siedmymi súrodencami.

Smrť rodiny nebola popri vyčíňaní čierneho moru nič výnimočné. Vďaka nákaze ubudlo tých, ktorí by boli ochotní čosi také vyšetrovať a popri vozoch mŕtvol a hromadných hroboch sa mladí nekromancer učil rýchlo.

Netrvalo dlho, kým prišiel na to, ako ovládať mysle tých, ktorých poháňali len nenávisť a hlad. Dokázal poslať nakazeného kam chcel, zničiť život kohokoľvek, kto mu stál v ceste, zničiť dom, cech, dedinu a v čase jeho najväčšej moci, aj celé mestá. Jeho sláva rástla rýchlo, jeho schopnosti naháňali strach každému. Mnohí sa najprv z povestí o ňom smiali, Prvých zopár grófov, ktorí spravili tú chybu, že černokňažníka nebrali vážne rýchlo mizli v útrobách miest decimovaných morom. Ale čo mladý mág nevedel bolo, že nebol sám, kto dokázal privádzať mŕtvych k životu.

.

.

Starý muž vedel presne, kým mladý nekromancer bol. Starec si tiež niesol spomienku o svojom putovaní svetom, kde mu každý musel vzdať hold. A rovnako dobre vedel, že on je jediný, kto je ochotný a schopný ho zastaviť.

Nervózne hľadel na tmavý obrazec na bielej mramorovej dlážke. Prešlo veľa času, odkedy ho použil naposledy. Zvráskavené ruky boli pokryté hrubými jazvami v tvare symbolov a nápisov podobných, ako boli tie na dlážke. Nadýchol sa. Vydýchol. Znova. Tentokrát pomalšie. Pomalý nádych. Rýchly výdych. Celý priestor sa zachvel, keď starec udrel dlaňami o chladný mramor.

Obrazec sa začal hýbať. Temnel. Otáčal sa a vznášal a jeho čierne a červené časti sa do seba vlievali a menili sa navzájom.

Starec vykríkol. Z úst sa mu vzniesol tenký pramienok krvy a zmiešal sa s obrazcami v priestore.

„Príď zloba a nenávisť. Príď a zničíš toho, kto si nárokuje tvoj trón. Poď boží vrah, poď nenávisť, posadni tohto starého muža a nechaj ho konať tvoje dielo.“

.

Záblesk svetla zalial miestnosť. Starec kľačal a čakal na železnú chuť v ústach. Na smrad síry. Na bolesť. Na smrť.

Pred starcom čupelo mladé dievča. Hladilo ho po hlave a usmievalo sa.

Starec vystrašene skríkol a s očami široko roztvorenými hľadel na čisté stvorenie pred ním. Nebol to démon, ktorého vyvolával.

„Čo robíš?“

„Musím ho zastaviť! Nesmie pokračovať, musí zomrieť! Odíď bytosť svetla, toto nie je miesto pre ..“

„Teba,“ doplnil anjel.

„Mŕtvi nemôže ísť späť. To predsa dobre vieš,“ povedala pokojne „a ty si už dávno mŕtvy.“

„Nie, ja .. musím ho zastaviť .. on“ bľabotal vystrašene.

„Prepáč, veľký nekromancer. Strávil si priveľa času hľadaním seba samého. Vždy mi bolo ľúto, že si musel zomrieť ako prvý zo svojej rodiny, ale takto to bolo pre teba ľahšie. Všetko sa raz končí. Zomrel si prirýchlo a tvoja temnota nestihla zaliať svet. Je čas sa s tým zmieriť.“

„JA NIE SOM MŔTVY!“ zvrieskol. „Ja nemôžem ..“ začal neisto.

Pozrel sa do jej úprimných očí.

„Ja som nestihol zaliať svet temnom?“ opýtal sa. Jeho pohľad bol ako pohľad dieťaťa.

„Nekromancer je bytosť, ktorá zabudla rozdiel medzi životom a smrťou.“ povedala a zobrala ho za ruku. Veľkého mága, ktorý nestihol zničiť svet.