Klub synchronicity
Rad pred klubom sa hýbal pomaly, ale stabilne. V pravidelných intervaloch niekto vyšiel von, a ďalšieho vpustili dovnútra. Cez steny prenikalo len minimum hluku, ale vždy, keď sa otvorili dvere, dostalo sa von aj dunenie, ktoré ste mohli cítiť v hrudi.
Rad pred klubom sa hýbal pomaly, ale stabilne. V pravidelných intervaloch niekto vyšiel von, a ďalšieho vpustili dovnútra. Cez steny prenikalo len minimum hluku, ale vždy, keď sa otvorili dvere, dostalo sa von aj dunenie, ktoré ste mohli cítiť v hrudi.
„Koľko ešte?“ spýtal sa netrpezlivo chlap v čiernom neďaleko vchodu, zdanlivo nikoho. Nebyť neónových kruhov na zápästiach a krku, vyzeral by až podozrivo – nikto iný sa neponáhľal, neprešľapoval na mieste a nepočítal ľudí pred sebou. To zase pripadalo podozrivé jemu. Čo vedel, tak väčšinou boli ľudia schopní sa aj pobiť, len aby sa dostali do vychyteného klubu.
„Huš, huš, Grizzly,“ ozvalo sa mu pobavene v uchu. „Ešte dvaja a som na rade.“
Grizzly netrpezlivo pozeral ponad hlavy pred sebou, aby našiel svojho parťáka. Vďaka svetlám na krku a rukách a pásoch však nebolo nikomu dobre vidieť do tváre. Žiarivé neónové farby spoľahlivo priťahovali pohľady a skrývali črty tváre. Hľadal preto kombináciu farieb – modrá na zápästiach, zelená na krku.
Dvere sa otvorili a on zbadal, ako modro-zelená vchádza dovnútra.
„One in,“ zašepkal do mikrofónu spokojne.
„Ide to vlastne dosť rýchlo. Aspoň v porovnaní s tým, čo si pamätám zo svojej mladosti,“ zachechtal sa Chopstick, ktorý stál ďaleko vzadu. „A nikto sa nepredbieha, aby sa dostal dovnútra.“
Keď sa Grizzly dostal na rad, kriticky si prezrel mladú ženu pri dverách. Videl z nej len siluetu, ktorej krivky až neprirodzene zdôrazňovali neónové obruče okolo stehien, bokov, pŕs a krku. Dodávali jej vzhľad cybernetickej kňažky strážiacej vchod do virtuálnej reality. Tvár jej nevidel.
Boli informovaní o týchto „neónových ozdobách“, ktoré boli povinnou vstupenkou do klubu – aby sa zachovala anonymita, vaša tvár musela ostávať v tieni. Žiarivé svetlá ťahali oči a znemožňovali tak rozoznať črty. Vraj ľudí vyhadzovali aj za takú maličkosť, ak im bol vidieť kúsok brady, ale to mu pripadalo už prehnané. Musel však uznať, že ľahšie sa mu svoju identitu ešte nikdy predtým nepodarilo skryť. Keď sa otvorili dvere a vyšla trojica spotených ľudí so širokými úsmevmi, žieňa ho schmatlo za ruku a stiahlo si ku k sebe.
„Koľko si prajete previesť?“ spýtala sa, so starodávnym razítkom pripraveným nad jeho rukou. Nechtiac sa zachechtal, o takom niečo mu rozprával dedo, keď bol malé decko. Nepovedal by, že sa niečo také ešte reálne používa.
„Koľko je minimum?“
„Nemáme určené minimum. Môžeme dať jeden kredit, môžete dať 50, môžete dať tie drobné čísielká za desatinnou čiarkou. Je to len na vás.“
Vyvolal si stav účtu. Povedal si, že nebude držgroš a poslal 2 kredity.
Razítko dopadlo na zápästie. Bolo studené. Zamrazilo ho.
„Ste tu prvý raz?“
Prikývol, našťastie nemohla vidieť, ako spod zamračeného čela vrhá pohľady na dvere. „Dávajte si na seba pozor a, prosím, dodržujte pitný režim. Po vstupe dostanete dávku vody – hneď ju vypite. Na prízemí je tanečný parket, na poschodí je bar, kde sa môžete občerstviť a pripojiť sa na VR. Prosím, berte ohľad na ostatných a bavte sa,“ oboznámila ho so základnými pokynmi a pokynula mu, aby vošiel.
Než sa mu otvorili vstupné dvere, pred očami mu zažiaril veľký znak klubu – ružový trojuholník so špicom otočeným k zemi a dvomi väčšími modrými otočenými opačne. Modré svetlo na okamih vykrojilo jeho hrubo rezanú tvár z tieňa, vzápätí mohol vstúpiť.
Za vchodom bol záves, za závesom bol hluk a niekto mu strčil do ruky poddajnú bublinu vody. Grizzly si ju síce zobral, ale nevypil ju. Nechcel riskovať, že ho nadrogujú. Vyšiel po schodoch, aby mal výhľad na spodné poschodie. Natiahol ruku v nepremokavej rukavici cez zábradlie a prudko vodnú bublinu stlačil. Jemný želatínový obal sa roztrhol a kvapky vody dopadli na dav pod ním. Niežeby si to niekto z neho všimol.
Po chvíli sa k nemu pridal aj Yeti, ktorý medzitým prezrel celé poschodie a obkrúžil dav.
„Ježišikriste,“ zahrešil Chopstick, keď sa konečne dostal na poschodie aj on.
Bolo tam niekoľko stoviek ľudí; telá a neónové svetlá sa hýbali do rytmu basov syntetickej hudby, ktorá sa ozývala z obrovských reproduktorov rozmiestnených po obvode miestnosti. Akurát že sa hýbali v absolútnom súlade; naraz vyskakovali, naraz dopadali, naraz kričali, naraz dvíhali ruky. V dokonalom súzvuku s hudbou. V dokonalej súhre s DJ-om, ktorý na pódiu udával tempo. Bolo to desivé a nádherné zároveň
Hore, dolu.
Hore, dolu.
Dolu, dolu, dolu.
Hýb sa a nezastavuj a nemysli...
Skoč!
Absolútne synchronizované šialenstvo.
Bol tam strašný hluk a teplo, ale nezdalo sa, že by to niekomu okrem trochu mužov na terase vadilo. Nebyť zabudovaných komunikátorov, nepočuli by ani slovo.
„Kedy má prísť?“
„To nikto nevie, pochybujem, že on je s niekým tak zosynchronizovaný.“
Grizzly im neodpovedal, pozorne sledoval dav. Mali len hrubý popis, nikto toho zasraného hackera poriadne nevidel a on sa už vlastne ani nečudoval, ako je to možné. Čo vošli, nevidel poriadne ani jedinú tvár a dokonca aj telá splývali do jednej rozmazanej masy. Do jedného hlučného organizmu.
„Ale mal by tu dnes byť. Je toho plná sieť, že sa hlavný Koordinátor ukáže na jednej zo svojich diskoték. Ľudia sú celí bez seba nadšením,“ Chopstick aj počas rozhovoru sledoval diskusné fóra. Ako sa noc rozbiehala, ľudia pridávali čoraz viac príspevkov s haštagom #seenSYNcare, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou ho nevidel nikto.
„Ticho!“ zahriakol ich zrazu Grizzly. Niečo zbadal... nie pohyb, práve naopak. Nehybnosť uprostred chaosu.
„Tam,“ ukázal dole a jeho dvaja spoločníci okamžite zmĺkli a zapozerali sa do davu.
Uprostred stála postava v kapucni. Ako jediná sa nehýbala. Keď na ňu veliteľ ukázal, pomaly sa otočila. Vnútro kapucne osvetľoval veľký ružový trojuholník.
„Pozerá sa na nás,“ zašepkal Yeti. Trochu sa stiahol od zábradlia.
„Blbosť. Vidíš, koľko ľudí je okolo nás? Môže sa pozerať na kohokoľvek,“ namietal Chopstick, ale to pocit nevoľnosti nezmiernilo.
Vtedy postava zdvihla ruku a ukázala na nich – vystrčený ukazovák a palec na znak zbrane. Ak by si ešte stále neboli istí, ružová bodka laserového zameriavača uprostred Grizzliho hrude to jasne potvrdila.
„Doprdele!“ zahrešil Yeti a odstrčil Grizzliho do strany. Ale to nebolo potrebné; nikto po nich nestrieľal, chcel si z nich len vystreliť. Len sa s nimi trochu pohrať.
Keď sa znova pozreli do davu, postava v kapucni tam nebola. Ale pri troche pozornosti sa medzi zjednoteným pohybom masy dal rozoznať jeden iný; jedna postava cieľavedome smerovala k pódiu a von z davu.
Bez slova sa začali predierať pomedzi postávajúcich ľudí najskôr ku schodom a potom na parket. Lenže ten zrazu začal byť príliš veľký. Bolo ťažké určiť správny smer, keď ich jednoliata masa pohltila. Po chvíli sa rozdelili a nebyť toho, že všetci naraz sklonili hlavy, nenašli by sa. Oni jediní stáli vystretí.
„Ale, ale páni, takto sa to nerobí. Dovoľte, aby som vám to predviedol!“ začuli všetci traja v hlave syntetický hlas, ktorý do ich interných komunikátorov nepatril. Grizzly si všimol, že mu na okraji zorného uhla svieti otvorená správa od užívateľa SYNcare1.0. Nepamätal si, že by ju otvoril a dovolil mu vstup do ich uzavretej siete.
„Pripravte sa, pri ďalšom beate skáčeme!“
Grizzly zachytil pohľadom postavu Chopsticka a spokojne sa uškrnul. Odkedy sem prišli, nemali žiadne jedlo ani pitie, ničoho sa nedotýkali bez rukavíc, ani sa s nikým nerozprávali, takže sa im nijaká droga nemala ako dostať do tela. A mali najlepší ochranný software, len dnes ráno aktualizovaný. Nemohlo sa nič stať.
Pri ďalšom beate všetci traja naraz vyskočili.
„Tak je to správne!“ ozvalo sa pochvalne a Grizzlymu zamrzol úsmev na tvári. Sledoval, ako mu pravá ruka vyletela dohora. Nemal dojem, že by jej to dovolil.
Ďalší skok. Začínal mal pocit, že si necíti nohy. Ale pritom ich cítil a robilo mu dobre, ako sa ohýbajú a zase narovnávajú. Cítil ich silu, keď ho vymršťovali do skoku a trhnutie, keď dopadol na zem. Bol to iný pohyb než pochodovanie alebo poklus, na ktoré bol zvyknutý.
Zachytil v dave siluety svojich spoločníkov. Už sa neovládali a keby im videl do tvárí, zistil by, že majú zatvorené oči a blažený výraz. Pomaly sa zlievali s davom.
Ale ako je to možné? Nič sme nejedli, ničoho sme sa ani poriadne nedotkli! Jedine žeby... to razítko pri vstupe!
„Bingo!“ odpovedal niekto na jeho myšlienky. „Nie je to len potvrdenie platby za vstup.“
Grizzly si spomenul na jemné mravčenie, ktoré pocítil na zápästí. Myslel si, že je to len chlad kovu.
Otočil sa a ocitol sa pred nehybnou postavou. Trojuholník na čele pulzoval v rytme hudby a hypnotizoval ho, nemohol od neho odtrhnúť pohľad. Za ním bola už len nekonečná tma, žiadne črty tváre, žiadne oči, žiadne zuby. Dokonalá anonymita.
„Myslíte si, že som o vás nevedel, agent Grizzly? Myslíte si, že by ste sa o mne niečo dozvedeli, keby som vás nechcel stretnúť? Viem o vašej ponuke a viem o vašej odmene. Ale nikdy môj software nedostanete. Vidíte tých ľudí?“
Grizzly odolal nutkaniu rozhliadnuť sa, hoci sa mu svaly na krku bolestne napínali v snahe otočiť mu hlavu.
„Bavia sa a je im dobre. Dávam im zábavu a voľnosť a možnosť aspoň na okamih vypnúť všetok ten otravný hluk, ktorý im plní hlavy. Žiadne správy, žiadne reklamy, žiadne telefonáty. Krásne ticho. Sú len sami so sebou. A viete, čo robí pohyb tela s mysľou? Ak vás ten pohyb teší? Očistí ju. Skúšali ste to niekedy? Pochybujem.“
Hlas sa stratil, na okamih nastala tma. V diaľke sa objavil maličký ružový trojuholník, ktorý sa začal zväčšovať; približoval sa. Tlmil a zasmiecal sa do rytmu hudby, tma, svetlo, tma, svetlo, až kým sa nedostal až k nemu, tma, svetlo, tma, svetlo, trojuholník prešiel cez neho a Grizzly prvý raz pocítil svoje telo tak, že mu naozaj robilo radosť. Robilo pohyby, ktoré boli o toľko odlišné od tých, ktoré doňho vtĺkali na výcvikoch. Tancoval, voľne a divoko, bez obmedzení myšlienkami, bez pravá, ľavá, pravá, ľavá, kry sa, páľ, utekaj, pravá, ľavá. Žiadne prekonávanie bolesti, len čistá radosť z dobre fungujúcich svalov. Prvý raz sa naozaj cítil.
„Chápete to, že ano? Alebo to aspoň cítite? Vy chcete ľudí ovládať, robiť z nich zautomatizované bojové stroje; ja im chcem dať slobodu a aspoň na chvíľu ich očistiť.“
„Ale aj ty ich ovládaš!“ obvinil ho Grizzly a nasilu si pritiahol vystretú ruku späť k telu.
„Ano. Ovládam. Ale vidíte ako? Nikto nikomu neubližuje. Sú vo vymedzenom priestore a je o nich dobre postarané. Keď sú smädní, dostanú vodu. Keď ich telo začne byť príliš vyčerpané, odídu domov a tam si ľahnú spať. Nerobia výtržnosti. Nekradnú. Nebúria sa proti nikomu. Chodia sem preto, aby sa cítili bezpečne.“
Hacker mu luskol prstami pred tvárou. Grizzly, ešte ako-tak ovládajúci svoje telo, cúvol a do niekoho narazil. Otočil sa a bol tam Hacker. Zaspätkoval a otočil sa; bol tam Hacker.
„Vás je VIAC?“
Museli byť aspoň traja, možno štyria. Stáli v kruhu okolo neho, všade, kam sa pozrel.
„My sme Hacker,“ oznámili mu unisono. „My sme jeden, tak, ako oni sú jeden, tak, ako my sme oni, tak, ako ty si oni, tak, ako on je nami...“
Grizzly cítil, ako sa mu vedomie rozplýva a končatiny sa hýbu bez toho, aby ich ovládal. Vnímal len hudbu, ktorá mu plynulo prechádzala do svalov.
A potom už len skákal a skákal a skákal a...
Magda Medvecká
Diskusia
8HitBoy
Dooosť dobré, veľmi ma to chytilo a vtiahlo do deja a čítalo sa to neskutočne ľahko a na jeden dych. Tuším mi do oka padol nejaký jeden preklep alebo vypadnuté písmeno, ale to je len maličkosť. Super, držím palce v súťaži.
03.07.2020
Dooosť dobré, veľmi ma to chytilo a vtiahlo do deja a čítalo sa to neskutočne ľahko a na jeden dych. Tuším mi do oka padol nejaký jeden preklep alebo vypadnuté písmeno, ale to je len maličkosť. Super, držím palce v súťaži.
03.07.2020
Trastof
Čítalo sa mi to skvelo, len som si do toho pustil nejakú elektro hudbu, aby som si to predstavil aj so zvukovou stránkou. Tým nechcem povedať, že bez hudby by sa mi to páčilo menej.
Téma kybernetiky mi je celkovo veľmi príťažlivá.
Ti agenti sa dostali do dobrej „pasci“, ale aspoň si zatancovali a vypli myseľ od stresu a povinnosti.
09.07.2020
Čítalo sa mi to skvelo, len som si do toho pustil nejakú elektro hudbu, aby som si to predstavil aj so zvukovou stránkou. Tým nechcem povedať, že bez hudby by sa mi to páčilo menej.
Téma kybernetiky mi je celkovo veľmi príťažlivá.
Ti agenti sa dostali do dobrej „pasci“, ale aspoň si zatancovali a vypli myseľ od stresu a povinnosti.
09.07.2020
Veronika
Ak by sa zapracovalo na dynamike textu a rôznorodosti prítomných postáv, dokázala by súťažná práca osloviť minimálne v tomto konkrétnom smere, keďže samotná pointa vyznela dostratena, a to z dôvodu, že sa nielenže dala predvídať, ale tvorí súčasť väčšiny populárnych vedecko-fantastických aj popkultúrnych kníh (i, bohužiaľ, súťažných textov v rôznych lokálnych či medzinárodných literárnych súťažiach). Pokiaľ sa teda stane, že motív, ktorý sa ako autor rozhodnem spracovať, nebude obsahovať žiadny malý "vau" efekt (nie vždy sa to totiž dá, čo je normálne), potom sa naozaj musím vyhrať s celou kostrou príbehu.
Nemastné a neslané postavy, ktoré sa vzájomne odlišovali od seba len svojimi menami, neponúkali čitateľovi priestor na to, aby s nimi nadviazal nejaký intímnejší kontakt, ktorý je, bohužiaľ, potrebný - v opačnom prípade nebude prežívanie práve prečítaného fungovať a čitateľ si text v celej jeho kráse nevychutná, skôr ho bude všetko (a to právom) rušiť; prípadne sa ponoril do deja a intenzívne vnímal to, čo sa navôkol neho práve robí.
Vzhľadom na rozsah súťažnej práce bolo potrebné zakomponovať do rozprávania dynamiku, a to aj z dôvodu, že poviedka už v úvode ponúkala akciu - čiže hon na záškodníka vo virtuálnej realite (jemný nádych military sci-fi). Zatiaľ čo sa úvodné odseky venovali opisu prvotnej scény, uvádzali čitateľa do diania popisom miesta a príčiny, zvyšné rozprávanie už nevenovalo pozornosť ani miestu, ani pohnútkam prítomných postáv, do popredia pretláčalo postavu hekera, ktorá ale nedokázala vzbudiť väčší záujem o odkaz ukrytý za jeho "rebéliou", pretože nebola v príbehu vystavaná dobre. Podobne ako zvyšným komponentom aj jej chýbala dôslednejšia práca s jazykovou i opisnou zložkou. Len ťažko sa s z týchto útržkov dá vyskladať konkrétna funkčná scéna.
Ak mala poviedka pôsobiť "odľahčene" a aj čitateľovi priniesť len obyčajný reset hlavy, potom jej viac-menej chýbala práve samotná ľahkosť (v prejave, gradácii, zápletke, vyvrcholení, rozhovoroch...), ktorú vlastne ubíjala kostrbatá štylistika, dialogická vata aj samotná vetná skladba. Na druhej strane, stačilo si k textu viac-menej poriadne sadnúť, odstrániť do očí bijúce nedostatky a text by svoj účel splnil celkom dobre - mohol by sa zaradiť k slušnému priemeru a fajn strávenému popoludniu.
14.07.2020
Ak by sa zapracovalo na dynamike textu a rôznorodosti prítomných postáv, dokázala by súťažná práca osloviť minimálne v tomto konkrétnom smere, keďže samotná pointa vyznela dostratena, a to z dôvodu, že sa nielenže dala predvídať, ale tvorí súčasť väčšiny populárnych vedecko-fantastických aj popkultúrnych kníh (i, bohužiaľ, súťažných textov v rôznych lokálnych či medzinárodných literárnych súťažiach). Pokiaľ sa teda stane, že motív, ktorý sa ako autor rozhodnem spracovať, nebude obsahovať žiadny malý "vau" efekt (nie vždy sa to totiž dá, čo je normálne), potom sa naozaj musím vyhrať s celou kostrou príbehu.
Nemastné a neslané postavy, ktoré sa vzájomne odlišovali od seba len svojimi menami, neponúkali čitateľovi priestor na to, aby s nimi nadviazal nejaký intímnejší kontakt, ktorý je, bohužiaľ, potrebný - v opačnom prípade nebude prežívanie práve prečítaného fungovať a čitateľ si text v celej jeho kráse nevychutná, skôr ho bude všetko (a to právom) rušiť; prípadne sa ponoril do deja a intenzívne vnímal to, čo sa navôkol neho práve robí.
Vzhľadom na rozsah súťažnej práce bolo potrebné zakomponovať do rozprávania dynamiku, a to aj z dôvodu, že poviedka už v úvode ponúkala akciu - čiže hon na záškodníka vo virtuálnej realite (jemný nádych military sci-fi). Zatiaľ čo sa úvodné odseky venovali opisu prvotnej scény, uvádzali čitateľa do diania popisom miesta a príčiny, zvyšné rozprávanie už nevenovalo pozornosť ani miestu, ani pohnútkam prítomných postáv, do popredia pretláčalo postavu hekera, ktorá ale nedokázala vzbudiť väčší záujem o odkaz ukrytý za jeho "rebéliou", pretože nebola v príbehu vystavaná dobre. Podobne ako zvyšným komponentom aj jej chýbala dôslednejšia práca s jazykovou i opisnou zložkou. Len ťažko sa s z týchto útržkov dá vyskladať konkrétna funkčná scéna.
Ak mala poviedka pôsobiť "odľahčene" a aj čitateľovi priniesť len obyčajný reset hlavy, potom jej viac-menej chýbala práve samotná ľahkosť (v prejave, gradácii, zápletke, vyvrcholení, rozhovoroch...), ktorú vlastne ubíjala kostrbatá štylistika, dialogická vata aj samotná vetná skladba. Na druhej strane, stačilo si k textu viac-menej poriadne sadnúť, odstrániť do očí bijúce nedostatky a text by svoj účel splnil celkom dobre - mohol by sa zaradiť k slušnému priemeru a fajn strávenému popoludniu.
14.07.2020
cyberstorm
dost dobre! Najlepsia poviedka tohto kola. Mal som z nej velmi dobry pocit. Kyberpunk ako vysity! A co je dolezite, kyberpunk ako zo straej skoly. Pri citani som citil neonovu vonu Gibsona a anarchistickost Sterling, drogy od Ruckera a takmer na konci chute cosi co troska pripominalo Dicka. Dievca, dotiahni par detailov a moze to byt jednou z najlepsich slovenskych kyberpunkovych poviedok vobec! Skvele!
15.07.2020
dost dobre! Najlepsia poviedka tohto kola. Mal som z nej velmi dobry pocit. Kyberpunk ako vysity! A co je dolezite, kyberpunk ako zo straej skoly. Pri citani som citil neonovu vonu Gibsona a anarchistickost Sterling, drogy od Ruckera a takmer na konci chute cosi co troska pripominalo Dicka. Dievca, dotiahni par detailov a moze to byt jednou z najlepsich slovenskych kyberpunkovych poviedok vobec! Skvele!
15.07.2020
draculin
Dobre! Akurat nie vyborne, ani velmi dobre. Prvym nedostatkom je pribeh, i ked to je mozno sposobene velmi kratkym rozsahom, na ktorom sa nic nedalo rozohrat. Jednoducho dvaja typci (agenti? koho a coho?) pridu do nejake uber-cool klubu (bez akejkolvek pripravy, proste planovanie a realizacia ako Pat a Mat), kde chcu zatknut nejakeho hackera, ktory ich ale ojebabre a sfetuje, takze nakoniec skoncia hopsajuc s ostatnymi. Hopsanie je asi predstavou slobody, hacker je asi na "dobrej" strane, ale to mozeme len tipovat. Takze to ma niekolko cool cyberpunkovych rekvizit, ale pribeh naozaj nic moc - a myslim, ze v mensom priestore by sa na tom dalo zapracovat.
S cyberpunkov je vo vseobecnosti ale iny problem, ktory sa tyka vacsiny (aspon nasich, domacich) diel - legendarny Neuromancer vysiel v roku 1984, Johnny Mnemonic v 1981. Vacsina dnesnych spisovatelov cyberpunku boli vtedy spermiami. Cyberpunk, tento klasicky, je jednoducho stary - stale citatelny, ale to co vtedy bolo predstavou buducnosti, je dnes retro. Dokazali vymysliet globalne siete, ale nie facebook, twitter, MMORPG, lootboxy, cinskych muklov vyrabajucich itemy pre WoW, paypal. Hackerov vymyseli ako Robinov Hoodov, kym v realite ich mame ako tych co odrbavaju emailami a snazia sa ziskat pristup k e-bankovnictvu. Vymysleli inu ekonomiku, ale nie kryptomeny - a uz vobec nie staty ako KLDR, ktora ich cielene minuje. Vymysleli spolocnost ovladanu korporaciami, ale nie Facebook, ktory dostava od statov miliardove pokuty a jeho sef musi ist na kobercek pred politikov, ani Google odmietajuce spolupracovat s vladou. Vymysleli svet so znicenym zivotnym prostredim, ale nie miliony ludi tvrdiacich, ze klimaticka zmena neexistuje, ale inych diskutujucich o plochej zemi ci chemtrails. A stovky inych veci.
Ti co pisali "klasicky" cyberpunk si vymyslali buducnosti, zatial co vela dnesnych cyberpunkerov recykluje minulost. (inac obdobny, snad este vacsi problem je s military scifi, ale to uz ina kapitola).
Tolko k filozofii :-) Co sa tyka pisania, nabuduce sa (ovela!) viac sustredit na dej, zapletku, postavy - ak bude toto slusne, nebude prilis prekazat ani recyklacia generaciu starych rekvizit. No ak by si chcela niekedy napisat cyberpunk ktory vyvola pocit "wow!", tak extrapoluj rok 2020, nie diela z polovicky 80-tych rokov. Klasiku uz mas zvladnutu, chyba urobit len ten dalsi krok.
16.07.2020
Dobre! Akurat nie vyborne, ani velmi dobre. Prvym nedostatkom je pribeh, i ked to je mozno sposobene velmi kratkym rozsahom, na ktorom sa nic nedalo rozohrat. Jednoducho dvaja typci (agenti? koho a coho?) pridu do nejake uber-cool klubu (bez akejkolvek pripravy, proste planovanie a realizacia ako Pat a Mat), kde chcu zatknut nejakeho hackera, ktory ich ale ojebabre a sfetuje, takze nakoniec skoncia hopsajuc s ostatnymi. Hopsanie je asi predstavou slobody, hacker je asi na "dobrej" strane, ale to mozeme len tipovat. Takze to ma niekolko cool cyberpunkovych rekvizit, ale pribeh naozaj nic moc - a myslim, ze v mensom priestore by sa na tom dalo zapracovat.
S cyberpunkov je vo vseobecnosti ale iny problem, ktory sa tyka vacsiny (aspon nasich, domacich) diel - legendarny Neuromancer vysiel v roku 1984, Johnny Mnemonic v 1981. Vacsina dnesnych spisovatelov cyberpunku boli vtedy spermiami. Cyberpunk, tento klasicky, je jednoducho stary - stale citatelny, ale to co vtedy bolo predstavou buducnosti, je dnes retro. Dokazali vymysliet globalne siete, ale nie facebook, twitter, MMORPG, lootboxy, cinskych muklov vyrabajucich itemy pre WoW, paypal. Hackerov vymyseli ako Robinov Hoodov, kym v realite ich mame ako tych co odrbavaju emailami a snazia sa ziskat pristup k e-bankovnictvu. Vymysleli inu ekonomiku, ale nie kryptomeny - a uz vobec nie staty ako KLDR, ktora ich cielene minuje. Vymysleli spolocnost ovladanu korporaciami, ale nie Facebook, ktory dostava od statov miliardove pokuty a jeho sef musi ist na kobercek pred politikov, ani Google odmietajuce spolupracovat s vladou. Vymysleli svet so znicenym zivotnym prostredim, ale nie miliony ludi tvrdiacich, ze klimaticka zmena neexistuje, ale inych diskutujucich o plochej zemi ci chemtrails. A stovky inych veci.
Ti co pisali "klasicky" cyberpunk si vymyslali buducnosti, zatial co vela dnesnych cyberpunkerov recykluje minulost. (inac obdobny, snad este vacsi problem je s military scifi, ale to uz ina kapitola).
Tolko k filozofii :-) Co sa tyka pisania, nabuduce sa (ovela!) viac sustredit na dej, zapletku, postavy - ak bude toto slusne, nebude prilis prekazat ani recyklacia generaciu starych rekvizit. No ak by si chcela niekedy napisat cyberpunk ktory vyvola pocit "wow!", tak extrapoluj rok 2020, nie diela z polovicky 80-tych rokov. Klasiku uz mas zvladnutu, chyba urobit len ten dalsi krok.
16.07.2020