Vždy na vás dočiahnu, vždy. A teraz sa dívam do očí ich majiteľom. Och bože...

Aj keď to vládou nikdy nebolo priznané, každému bolo jasné, že by bola príliš veľká náhoda, keby chápadlová choroba nesúvisela s misiou, ktorá sa vrátila z Marsu. Tamojšia posádka prišla zdecimovaná údajne po útoku obrovských chápadiel. Presnejšie sa vrátil jeden človek, pomätený od hrôzy. Nikto mu neveril. Mysleli si, základňa bola zničená dažďom asteroidov alebo zemetrasením, pričom sa on jediný ako zázrakom zachránil, a trauma sa na ňom podpísala. Nakoniec sa ukázalo, že pravda bola len v tom, že sa jediný ako zázrakom zachránil. Bodaj by sa to nestalo...

Muža poslali do blázinca. O týždeň na to sa to začalo. Bol to prvý človek nakazený H.P.L.-3033 ľuďmi nazývaná chápadlovou chorobou. Šírila sa enormne rýchlo a než sa ľudia stačili spamätať, bola nakazená polovica sveta, a kým sa zaviedli opatrenia, ostalo len pár jedincov. Vírus sa šíri vzduchom ale prvé viditeľné príznaky, slizké bradavice sa ukazujú až po mesiaci. Zdravotne bol pacient č. 1 podľa kontrol v poriadku čo znamená, že vírus sa nedá žiadnymi nami známymi metódami zistiť. Dokonca aj z objektov pokrytých slizom sa nič nezistilo a podľa testov boli negatívni. Vírus bol akoby spôsoboval iba “prirodzený“ rast. Nakazení sa postupne menia na podivné zväzky chápadiel, ktoré sa neustále hemžia a krútia. Situácia bola zúfalá a vláda sa rozhodla vytvoriť loď menom Archa. Posledných 100 ľudí, ktorí majú zachovať ľudskú rasu. Mali byť podrobení najdetailnejším prehliadkam, zatiaľ čo boli umiestnení v izolačných bunkách, uvrhnutí do hyperspánku. Tam boli sledovaní, či na nich nie je vidno známky vírusu. Pokiaľ prešli, boli prevezení v bunkách na Archu. Ja, ako veliteľ Archy som bol umiestnený do oddelenej bunky, ktorá bola načasovaná na obdobie jedného mesiaca. Následne som sa mal vzbudiť do svojho kapitánskeho mostíku, a otvoriť ostatné bunky. No sa zachoval sebecky a zničil som ľudstvo. V strachu som na loď prepašoval svoju rodinu bez kontroly...

Zobudil som sa z hyperspánku, zapol som naplno prúd a rozhliadol som sa z veliteľského okna na bunky v hale pred sebou. A zachvátila ma hrôza. Z buniek mojej rodiny vyrastali obrovské chumáče chápadiel. Tie už otvorili asi polovicu buniek a šírili sa k ostatným. Deň za dňom som nemohol robiť nič iné, len sa s hrôzou prizerať skaze Archy...

Ako veliteľ mám zabezpečený vlastný dlhodobý prístup k zdrojom a tak som netrpel hladom a smädom... No inak som bol prázdny. Čo som to urobil...

Vírus ma neprestával prekvapovať. Zrejme sa dostala do nejakej novej fázy, o ktorej nebolo nič zistené. Začali sa zväčšovať... Deň za dňom zapĺňali čoraz viac priestor haly. Po mesiaci sa chápadlá začali driapať po vnútornom okne veliteľského mostíka...

Nejakým spôsobom to začalo hýbať celou loďou. Nabralo to kurz smerom späť k zemi...

Šialenstvo. Nič iné... Na mieste, kde kedysi stála zem, teraz stojí neforemná obrovská hruda chápadiel. Nie Chápadiel. Pretože to nie sú chápadlá. Ale Chápadlá! A dívajú sa na mňa. Aj zvonka, aj z nimi zastreného veliteľského okienka. Akoby vraveli jednu jedinú vetu. Budeš našou súčasťou...