Čitateľský klub
PNP
Maroš sa zobudil s hroznou bolesťou hlavy. A keby len hlavy! Skoro nestihol dobehnúť na záchod. Keď z neho vyšli snáď aj raňajky z predvčerajška, so zavretými očami si opatrne umyl zuby a pokúsil sa vypiť aspoň dúšok vody z vodovodu. Naplo ho, len čo sa mu dostala na jazyk, tak si len omočil rozpraskané pery a začal sa prepracovávať do kuchyne. Bol hladný.
Strčil hlavu do chladničky, ale akosi sa mu nič nepozdávalo. Postupne ovoňal všetky potraviny a postupne ich všetky vyhodil do koša, lebo boli pokazené. Napriek tomu, že v obchode bol včera.
Zarazil sa. Včera... čo sa stalo včera? Kde bol? Nikdy v živote sa neopil tak, aby ráno nemohol cítiť ani len čistú vodu.
Z chlebníka vytiahol starý, uschnutý chleba. Nebol cítiť najlepšie, ale rozhodne nebol taký zlý, ako ostatné veci. Trasúcimi rukami si nabral do pohára vodu a snažil sa ju po ceste späť do postele nevyliať.
Odostrel závesy a chcel vyvetrať, ale poludňajšie slnko ho tak oslepilo, až nevdojak vykríkol. Rýchlo záves zatiahol a len popamäti trochu pootvoril okno.
Sadol si do postele, namáčal si kus chleba vo vode a snažil sa spomenúť, čo sa včera dialo.
Aký je deň? Jedným oknom mrkol na mobil – sobota. Takže včera bol piatok. Bol v práci, nebol dobrý deň, ale ani príliš hrozný. Potom išiel na nákup. Potom prišiel domov a uvaril si večeru. A o ôsmej sa vybral do LitCafé, kde sa každý druhý piatok stretával s pár priateľmi z čitateľského klubu. Dovtedy bolo všetko v poriadku. Takže sa niečo muselo stať tam. Žeby niekto „tematicky“ priniesol nejaký alkohol alebo inú drogu? Občas si nosili vlastné koláčiky alebo slané pečivo, ak sa niečo chutné vyskytlo v čítanej knihe. Zatiaľ ale neskúšali iné veci.
Niekde ďaleko zazvonil mobil, ale nevšímal si ho. Ani si neuvedomil, kedy odložil jedlo na zem a uložil sa na chrbát. Takmer nedýchal, ako sa snažil preraziť hmlu v mysli, ktorá mu zakrývala spomienky.
Akú knihu čítali? Nemohol si spomenúť. O čom sa rozprávali? Snažil sa spomenúť si, kto sedel okolo neho. Postupne si v mysli prechádzal tváre známych, vždy sedeli rovnako...
Ale včera nie. Včera tam bola jedna nová, hneď oproti nemu.
Bol to muž neurčitého veku, s dlhými, tmavými, jemne vlnitými vlasmi, hlbokými očami a perami, ktoré šťavnato vyslovovali ich mená. Mal slušivý oblek a namiesto kravaty čipkované žabó s brošňou, na nohách vyleštené oxfordky. Bol očarujúci.
Áno, ten muž. Nepredstavil sa, ale priviedla ho Margaréta ako nového hosťa. Svoj výtlačok knihy mal viazaný v červenej koži a všetci svorne híkali, keď im ukázal, že je to prvé vydanie. Keď sa však začali o knihe rozprávať, nepovedal takmer nič. Len ich sledoval, tými veľkými tmavými očami a prikyvoval a oni sa snažili rozprávať čo najzaujímavejšie, aby sa pred ním ukázali v najlepšom svetle.
Ani si neuvedomili, ako minula polnoc...
Maroš sa náhle strhol; v izbe bola tma. Zaspal, hoci sa mu zdalo, že stále spomínal. Obrazovka mobilu svietila, prišla mu správa. Zažmúril do silného svetla – bolo niečo po deviatej. Mal tam tri zmeškané hovory a správu od Milana: „Žiješ? Mne je strašne zle. Volal som s Milou, tá jediná zdvihla. Pamätáš si, čo sa stalo včera? My nie. Ozvi sa.“
Maroš hneď volal späť.
„Žiješ!“ ozval sa v telefóne chrapľavý hlas kamaráta. „Ako ti je?“
„Hrozne,“ odpovedal mu rovnako chrapľavým hlasom a pomaly sa posadil. Zakrútila sa mu hlava a pocítil slabosť. Bol strašne hladný. „Už vieš, čo sa stalo? Kam sme išli po krúžku?“
„To neviem, ale Mila vraví, že podľa nej sme nešli nikam. Že sme boli celý čas tam a potom sme išli domov. Vládzeš chodiť? Pokúsim sa ešte zavolať aj Matilde, Mirovi a Margaréte. Ideme späť do kaviarne, ešte by mali otvorené.“ Bolo to veľa slov na boľavú hlavu, ale prikývol a potom odpovedal aj nahlas: „Idem tam.“
Hodil si na včerajšie oblečenie mikinu s kapucňou, mobil vopchal do vrecka a skopol pohár s vodou. Potichu zanadával, ale už sa mu to nechcelo utierať.
Na ulici si stiahol kapucňu nižšie do očí, aby mu do nich nesvietili pouličné lampy. Dnes boli výnimočne žiarivé.
Do kaviarne to našťastie nemal ďaleko, len pár ulíc. Už z diaľky vyzeral svetlá v oknách, ale kaviareň bola potemnelá. S neblahým tušením spomalil. Potom si však všimol, že dvere sú pootvorené, tak vošiel. Pred vstupom si automaticky očistil topánky na koberčeku s už skoro neviditeľným nápisom welcome.
Zo zadnej miestnosti, kde sa väčšinou stretávali, začul hlasy. Prikradol sa ku dverám, v ktorých sa mihotalo teplé svetlo sviečok.
„Ach, tak posledný člen je tu!“ ozval sa zvnútra príjemný hlas. Niekde za Marošom sa zabuchli dvere a jeho vtiahlo do miestnosti.
Sedeli tam všetci. Všetci boli rovnako bledí a zmätení, pohľady mali úplne sklené. Než šak stihol prehovoriť, objavil sa pred ním muž zo včera a prihovoril sa mu dôverným, hlboko položeným hlasom: „Si poriadku, môj drahý? Myslel som si, že sa k nám už nepripojíš, nikto sa ti nevedel dovolať.“ Maroš neodpovedal, ale táto dôvernosť ho nezaskočila, uvedomil si, že sa k nim takto správal aj včera. Nikomu z nich to nevadilo.
Neodpovedal, sledoval, ako sa svetlo sviečok odráža na mužových lesklých vlasoch.
„Ako sa voláte?“ zachrapčal po hodnej chvíli.
„Vlado,“ usmial sa muž a jemne ho chytil za roztrasenú ruku. Mal dlhé, tenké prsty s nechtami upravenými do špičky a spod rukáva mu vytŕčal čipkovaný lem košele. Prsty boli studené.
„Posaď sa, už čakáme len na teba,“ vyzval ho a priviedol ho k stolu.
Na ňom bola fľaša vína z tmavého zeleného skla, bez etikety a kryštálové poháre na stopke.
Vlado fľašu otvoril a obradne nalial do šiestich pohárov temne červenú tekutinu. Nosy všetkých sa zachveli, keď zachytili jej vôňu.
„Pite, moji milí,“ každému podal pohár a dlho sa mu zadíval do očí. „Pite.“
„Ale,“ ozval sa Maroš, keď zovrel studené sklo v prstoch, „mne je strašne zle. Nezvládol som vypiť ani hlt vody.“
Vlado sa povzbudivo usmial a položil mu ruku na plece, „Krv nie je voda, tú piť môžeš.“
Marošova ruka s pohárom sa sama zdvihla k ústam. Len čo sa mu hustá tekutina dotkla pier a jazyka, pocítil v celom tele nesmiernu úľavu. Po prvom dúšku ho prestalo škriabať v krku, po druhom ho prestala bolieť hlava.
Päť pohárov v rovnakom momente cinklo o stôl. Kamaráti v kruhu sa pozerali jeden po druhom a na ostatných tvárach videli rovnaký úžas, aký cítili.
„Skvelé,“ povedal spokojne a konečne si sadol k svojmu poháru. Na stole sa ako zázrakom objavila kniha viazaná v koži, prvé vydanie Stokerovho Draculu.
Vlad sa usmial a odhalil zašpicatené rezáky, biele ako perly. „Kde sme to včera skončili?“
Magda Medvecká
Diskusia
Marek Páperíčko Brenišin
Klobúk dole, toto vyšlo. Výborný text, záver som síce tušil, ale fungoval perfektne. 9 bodov.
28.11.2020
Klobúk dole, toto vyšlo. Výborný text, záver som síce tušil, ale fungoval perfektne. 9 bodov.
28.11.2020
Tomáš Staviteľ
Skrátim to na: Super! :)
A dodám: trochu zamrzelo, že som pointu vytušil už po prvom odseku, ale aj napriek tomu som si poviedku užil. A tiež keď vidím meno Vlado, hneď začnem byť podozrievavý :D
28.11.2020
Skrátim to na: Super! :)
A dodám: trochu zamrzelo, že som pointu vytušil už po prvom odseku, ale aj napriek tomu som si poviedku užil. A tiež keď vidím meno Vlado, hneď začnem byť podozrievavý :D
28.11.2020
8HitBoy
Fajnovo mrazivé a atmosférické :) Páči sa mi ako sme obaja použili pointu "haha on je upír" diametrálne odlišne.
28.11.2020
Fajnovo mrazivé a atmosférické :) Páči sa mi ako sme obaja použili pointu "haha on je upír" diametrálne odlišne.
28.11.2020
xius
Wooo! To bola necakana bomba tohto kola. Ja som pointu prave vobec netusil. Ako som prechadzal poviedky, ziadny upiri a zmietlo ma to zo stopy... trapas, viem. Ale o to viac som si to uzil! :) Trpel som spolu s hrdinom, vynijakuco opisane. A Vlado nech sa hanbi, lovit nove duse v citatelskom klube! :)
29.11.2020
Wooo! To bola necakana bomba tohto kola. Ja som pointu prave vobec netusil. Ako som prechadzal poviedky, ziadny upiri a zmietlo ma to zo stopy... trapas, viem. Ale o to viac som si to uzil! :) Trpel som spolu s hrdinom, vynijakuco opisane. A Vlado nech sa hanbi, lovit nove duse v citatelskom klube! :)
29.11.2020
Magda Medvecká
Toto ma začína veľmi zaujímať, lebo som sa s tým stretla už viackrát (nielen pri mojich poviedkach a nielen tu): prečo je negatívum poviedky, ak tušíš, ako skončí? Väčšinou ten príbeh musí plynúť k nejakému záveru, nemôže byť niečo tušené a potom to skončiť úplne inak. Môže byť niekedy aj pozitívne, ak príbeh skončí tak, ako tušíš? Viete to nejako vysvetliť alebo je to skôr také momentálne/pocitové, že pri tomto príbehu mi to nevadilo, ale pri tomto áno?
Lebo teda mne sa to párkrát stalo, ale skôr som sa tešila z toho, že som niečo vydedukovala z textu a koniec mi to potvrdil. :)
A ešte pri tomto konkrétnom som to plánovala skôr tak, že postava nevie, čo sa s ňou deje, ale čitateľ to na základe náznakov zistí skôr ako ona. Ani som sa to vlastne nesnažila príliš „schovávať“, lebo hodina a lebo som čakala, že asi tak polovica poviedok bude o upíroch a vlastne to bude hneď jasné aj tak. :D
HB – som rada, že sa tam nejaká atmosféra dostala, ale popravde som nechcela, aby to bolo až tak mrazivé :D Oni sa tomu upírovi všetci veľmi páčili a dobre sa mu s nimi rozprávalo o knihách, preto ich všetkých premenil, aby sa mohli stretávať aj ďalej. Čiže v podstate bol dobrý a proste chcel nových kamarátov. Len teda už mi nevyšiel čas to tam lepšie zakomponovať. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, má to potenciál byť aj mrazivé, ak si takto niekto robí čo chce s celou skupinou ľudí :D
Xius – mňa tiež prekvapilo, že nikde neboli žiadni upíri! Lebo tie témy na to úplne navádzali (krv a zrkadlo? Instant vampire), ale napríklad mi vôbec nenapadlo, že krv nie je voda sa vzťahuje na rodiny, čo mali 2 či 3 poviedky. Je dosť zaujímavé sledovať, aké podobné a rozdielne asociácie tie témy vyvolávajú :)
29.11.2020
Toto ma začína veľmi zaujímať, lebo som sa s tým stretla už viackrát (nielen pri mojich poviedkach a nielen tu): prečo je negatívum poviedky, ak tušíš, ako skončí? Väčšinou ten príbeh musí plynúť k nejakému záveru, nemôže byť niečo tušené a potom to skončiť úplne inak. Môže byť niekedy aj pozitívne, ak príbeh skončí tak, ako tušíš? Viete to nejako vysvetliť alebo je to skôr také momentálne/pocitové, že pri tomto príbehu mi to nevadilo, ale pri tomto áno?
Lebo teda mne sa to párkrát stalo, ale skôr som sa tešila z toho, že som niečo vydedukovala z textu a koniec mi to potvrdil. :)
A ešte pri tomto konkrétnom som to plánovala skôr tak, že postava nevie, čo sa s ňou deje, ale čitateľ to na základe náznakov zistí skôr ako ona. Ani som sa to vlastne nesnažila príliš „schovávať“, lebo hodina a lebo som čakala, že asi tak polovica poviedok bude o upíroch a vlastne to bude hneď jasné aj tak. :D
HB – som rada, že sa tam nejaká atmosféra dostala, ale popravde som nechcela, aby to bolo až tak mrazivé :D Oni sa tomu upírovi všetci veľmi páčili a dobre sa mu s nimi rozprávalo o knihách, preto ich všetkých premenil, aby sa mohli stretávať aj ďalej. Čiže v podstate bol dobrý a proste chcel nových kamarátov. Len teda už mi nevyšiel čas to tam lepšie zakomponovať. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, má to potenciál byť aj mrazivé, ak si takto niekto robí čo chce s celou skupinou ľudí :D
Xius – mňa tiež prekvapilo, že nikde neboli žiadni upíri! Lebo tie témy na to úplne navádzali (krv a zrkadlo? Instant vampire), ale napríklad mi vôbec nenapadlo, že krv nie je voda sa vzťahuje na rodiny, čo mali 2 či 3 poviedky. Je dosť zaujímavé sledovať, aké podobné a rozdielne asociácie tie témy vyvolávajú :)
29.11.2020
Kei
Tá nespokojnosť s predvídateľným koncom je normálna, len neviem či dokážem to jednoducho vysvetliť. Ak vylúčime fakt, že ten koniec naozaj zlý je, aj fakt, že čitateľovi proste text nesadol, tak jedno z možných vysvetlení nespokojnosti môže byť, že niečo škrípe v uvode a jadre samotnom. Pozor, nechcem tým povedať že je text zle napísaný. A je ťažké zistiť, že čo presne "je na vine".
Pokúsim sa myšlienku rozviesť. Ako si správne postrehla, sú minimálne dve možnosti, ako zapôsobí taký koniec. Jeden je, že ak čitateľ odhadne, čo asi bude na konci a ak to bola veľmi očividná možnosť, bude kdesi podvedomie podstrkovať, že "toto nemôže byť všetko, určite tam bude niečo naviac" a tak si môže vybudovať očakávania. Ak nie sú splnené, bude nespokojný. Samozrejme nie je to len záležitosť jednoduchého predvídania. Tých faktorov, kvôli ktorým vzniká nespokojnosť je oveľa viacej a na dlhú diskusiu, lebo záleží to od každej jednej poviedky.
No a teraz kedy nastáva opak - kedy som spokojná, ak sa môj predpoklad potvrdí. Pekným príkladom sú na to detektívky - tam ak čitateľ odhadne kto je vrah, tak sa rovno aj poteší, že ten záver predvídal. Je to preto, že v detektívkach je obvykle toľko podozrivých a možných koncov, že to nie je úplne najjednoduchšie. Podobne to môže fungovať aj pri iných poviedkach. Komplikovanosť a počet možností je aj v tomto prípade len jeden faktor z mnohých.
Zoberme si zase príklad z iného žánru - kriminálka. Tam kde sa čitateľ dozvie kto je vrah na začiatku ale aj tak to bude čítať, lebo chce vedieť, ako ho nájdu, či ako ten vrah skončí a či bude potrestaný. Tu je krásne vidieť rozdiel - očakávanie je v slovíčku "ako" a nie v tom že "kto". (Aj tu môže byť čitateľ nespokojný, no to už je o inom)
No a zopár tipov, prečo môže predvídateľný záver vyvolať nespokojnosť:
gradácia textu - ak sú informácie podané zdĺhavo, či duplikovane, ak je niečo naznačané veľmi očividne viackrát, ak je jadro sugestívnejšie než záver - teda je tak dobré, že si čitateľ povie, tam musí byť niečo extra na konci; rovnako to môže spôsobiť opak, ak je jadro mdlé - teda ide viac o rovnováhu medzi časťami poviedky; ak ten záver vyznie, že je useknutý, ak ... a mnohé ďalšie.
V prípade tejto poviedky by som si tipla, že si až veľmi naznačovala, že Vlad je Drakula. Na dvoch miestach si popisovala čipky, niečo čo dnes chlapi nenosia. A trochu škrípe gradácia, čitateľ má veľa času rozmýšľať, lebo text je hlavne o tom, ako je HP zle, a pár ďalších detailov, ale to je na dlhé vysvetlovanie.
Ale ani jedna z týchto vecí sa nedá vytýkať mikropoviedke na počkanie, lebo sú to prvky, ktoré potrebuju premyslieť a upraviť.
Mne koniec nevadil, na PNP je veľmi dobrá, ak by bola normálna, teda aj s možnosťou korektúr, ešte by som povedala že ju treba preškrtať alebo trochu oživiť samotný dej aj inými prvkami ako že hlavnej postave je zle.
29.11.2020
Tá nespokojnosť s predvídateľným koncom je normálna, len neviem či dokážem to jednoducho vysvetliť. Ak vylúčime fakt, že ten koniec naozaj zlý je, aj fakt, že čitateľovi proste text nesadol, tak jedno z možných vysvetlení nespokojnosti môže byť, že niečo škrípe v uvode a jadre samotnom. Pozor, nechcem tým povedať že je text zle napísaný. A je ťažké zistiť, že čo presne "je na vine".
Pokúsim sa myšlienku rozviesť. Ako si správne postrehla, sú minimálne dve možnosti, ako zapôsobí taký koniec. Jeden je, že ak čitateľ odhadne, čo asi bude na konci a ak to bola veľmi očividná možnosť, bude kdesi podvedomie podstrkovať, že "toto nemôže byť všetko, určite tam bude niečo naviac" a tak si môže vybudovať očakávania. Ak nie sú splnené, bude nespokojný. Samozrejme nie je to len záležitosť jednoduchého predvídania. Tých faktorov, kvôli ktorým vzniká nespokojnosť je oveľa viacej a na dlhú diskusiu, lebo záleží to od každej jednej poviedky.
No a teraz kedy nastáva opak - kedy som spokojná, ak sa môj predpoklad potvrdí. Pekným príkladom sú na to detektívky - tam ak čitateľ odhadne kto je vrah, tak sa rovno aj poteší, že ten záver predvídal. Je to preto, že v detektívkach je obvykle toľko podozrivých a možných koncov, že to nie je úplne najjednoduchšie. Podobne to môže fungovať aj pri iných poviedkach. Komplikovanosť a počet možností je aj v tomto prípade len jeden faktor z mnohých.
Zoberme si zase príklad z iného žánru - kriminálka. Tam kde sa čitateľ dozvie kto je vrah na začiatku ale aj tak to bude čítať, lebo chce vedieť, ako ho nájdu, či ako ten vrah skončí a či bude potrestaný. Tu je krásne vidieť rozdiel - očakávanie je v slovíčku "ako" a nie v tom že "kto". (Aj tu môže byť čitateľ nespokojný, no to už je o inom)
No a zopár tipov, prečo môže predvídateľný záver vyvolať nespokojnosť:
gradácia textu - ak sú informácie podané zdĺhavo, či duplikovane, ak je niečo naznačané veľmi očividne viackrát, ak je jadro sugestívnejšie než záver - teda je tak dobré, že si čitateľ povie, tam musí byť niečo extra na konci; rovnako to môže spôsobiť opak, ak je jadro mdlé - teda ide viac o rovnováhu medzi časťami poviedky; ak ten záver vyznie, že je useknutý, ak ... a mnohé ďalšie.
V prípade tejto poviedky by som si tipla, že si až veľmi naznačovala, že Vlad je Drakula. Na dvoch miestach si popisovala čipky, niečo čo dnes chlapi nenosia. A trochu škrípe gradácia, čitateľ má veľa času rozmýšľať, lebo text je hlavne o tom, ako je HP zle, a pár ďalších detailov, ale to je na dlhé vysvetlovanie.
Ale ani jedna z týchto vecí sa nedá vytýkať mikropoviedke na počkanie, lebo sú to prvky, ktoré potrebuju premyslieť a upraviť.
Mne koniec nevadil, na PNP je veľmi dobrá, ak by bola normálna, teda aj s možnosťou korektúr, ešte by som povedala že ju treba preškrtať alebo trochu oživiť samotný dej aj inými prvkami ako že hlavnej postave je zle.
29.11.2020
Magda Medvecká
Hmm, tak predsa je to tak, ako som tušila, že nie priamo ten koniec je zlý, ale ide o to, ako funguje celok poviedky. Ako to už býva :) To „ako sa to stane“ mi príde ako veľmi dobrý príklad. A teraz mi napadá, že do toho spadá asi aj to, či je niečo klišé alebo príliš často opakované – ak prečítaš 10 poviedok, v ktorých sa na konci ukáže, že záhadná postava bola upír, tak by ťa určite potešilo, keby sa v 11. poviedke ukázalo, že ide o inú príšeru alebo nejde o príšeru vôbec. Čo sa asi tiež týka konkrétne čitateľa a jeho skúseností, ale aj všeobecne žánru. (Stalo sa mi, že mi niekto vyčítal, že je to už „obohratá téma“ alebo niečo podobné, ale ja som sa s tým stretla v literatúre asi raz a matne, čiže pre mňa to bola nová a zaujímavá téma). Budem o tom rozmýšľať, resp. skúšať pri ďalších poviedkach :D
A ešte čo sa týka mojej – už keď som to písala, tak som rozmýšľala, čo by som tam urobila inak, keby mám viac času. Napr. sa mi nepáči, že sa z neho vykľul priamo TEN Dracula, pôvodne som mala v mysli predstavu skôr takého romantického/gotického upíra (ako Anne Rice napr., preto tie dlhé vlasy a čipky :) ) a tá kniha o Draculovi mal byť skôr zástupný znak upírov všeobecne. Aj stred som chcela urobiť kratší alebo možno akčnejší, viac sa pohrať s tými „príznakmi“ a rozpomínaním alebo také niečo. Čiže zhruba to isté, čo si si všimla aj ty. :)
01.12.2020
Hmm, tak predsa je to tak, ako som tušila, že nie priamo ten koniec je zlý, ale ide o to, ako funguje celok poviedky. Ako to už býva :) To „ako sa to stane“ mi príde ako veľmi dobrý príklad. A teraz mi napadá, že do toho spadá asi aj to, či je niečo klišé alebo príliš často opakované – ak prečítaš 10 poviedok, v ktorých sa na konci ukáže, že záhadná postava bola upír, tak by ťa určite potešilo, keby sa v 11. poviedke ukázalo, že ide o inú príšeru alebo nejde o príšeru vôbec. Čo sa asi tiež týka konkrétne čitateľa a jeho skúseností, ale aj všeobecne žánru. (Stalo sa mi, že mi niekto vyčítal, že je to už „obohratá téma“ alebo niečo podobné, ale ja som sa s tým stretla v literatúre asi raz a matne, čiže pre mňa to bola nová a zaujímavá téma). Budem o tom rozmýšľať, resp. skúšať pri ďalších poviedkach :D
A ešte čo sa týka mojej – už keď som to písala, tak som rozmýšľala, čo by som tam urobila inak, keby mám viac času. Napr. sa mi nepáči, že sa z neho vykľul priamo TEN Dracula, pôvodne som mala v mysli predstavu skôr takého romantického/gotického upíra (ako Anne Rice napr., preto tie dlhé vlasy a čipky :) ) a tá kniha o Draculovi mal byť skôr zástupný znak upírov všeobecne. Aj stred som chcela urobiť kratší alebo možno akčnejší, viac sa pohrať s tými „príznakmi“ a rozpomínaním alebo také niečo. Čiže zhruba to isté, čo si si všimla aj ty. :)
01.12.2020
Kei
presne. nie vždy je chyba v tom, čo vytkne čitateľ, alebo betareader. Niekedy je to zamotané o dva kroky skôr. a čím viac drobných nepodstatných chybičiek v celku, tým skôr to niekde vypáli ako "katastrofa" lenže to bude len dôsledok. Napríklad sa veľmi často vytýka začínajúcim autorom, že nadužívaju zámeno som, keď píšu v prvej osobe. ale ak si pozrieš text vypísaného dobrého autora, tak tých "som" tam bude tiež veľa, lenže dej, dynamika, gradácia a kopa dalších maličkostí posúva čitateľa tak svižne a nedočkavo dopredu, že nemá čas sa zaoberať tou jedinou maličkosťou. Takže všetci autori, čo zvládli level jedna, môžu pokročiť na level dva a skúsiť sa pozriet na poviedku ako na celok :)
Alebo take hlášky typu: doparoma, som vedela cely čas ako to dopadne, ale som sa celý čas bavila, že si to kludne prečítam ešte raz. (alebo hrýzla nechty pri hororoch)
01.12.2020
presne. nie vždy je chyba v tom, čo vytkne čitateľ, alebo betareader. Niekedy je to zamotané o dva kroky skôr. a čím viac drobných nepodstatných chybičiek v celku, tým skôr to niekde vypáli ako "katastrofa" lenže to bude len dôsledok. Napríklad sa veľmi často vytýka začínajúcim autorom, že nadužívaju zámeno som, keď píšu v prvej osobe. ale ak si pozrieš text vypísaného dobrého autora, tak tých "som" tam bude tiež veľa, lenže dej, dynamika, gradácia a kopa dalších maličkostí posúva čitateľa tak svižne a nedočkavo dopredu, že nemá čas sa zaoberať tou jedinou maličkosťou. Takže všetci autori, čo zvládli level jedna, môžu pokročiť na level dva a skúsiť sa pozriet na poviedku ako na celok :)
Alebo take hlášky typu: doparoma, som vedela cely čas ako to dopadne, ale som sa celý čas bavila, že si to kludne prečítam ešte raz. (alebo hrýzla nechty pri hororoch)
01.12.2020
Monika Kandriková
Poviedka si určite zaslúži veľa bodov :D :D A o predvídavosti - veď sa dá mlžiť dlhšie, chlapík nemal mať žabó, mal sa volať Pike a popíjať vlastnú pijatiku z malej fľašky, roztiahnuť závesy v neurčitom večernom čase za neurčitého počasia, a tak pod... Ale jednoduché to teda neni. Mňa vždy poteší, ak sa k téme, kde sa objaví krv, napíše chutná poviedka o upírovi. :D :D
01.12.2020
Poviedka si určite zaslúži veľa bodov :D :D A o predvídavosti - veď sa dá mlžiť dlhšie, chlapík nemal mať žabó, mal sa volať Pike a popíjať vlastnú pijatiku z malej fľašky, roztiahnuť závesy v neurčitom večernom čase za neurčitého počasia, a tak pod... Ale jednoduché to teda neni. Mňa vždy poteší, ak sa k téme, kde sa objaví krv, napíše chutná poviedka o upírovi. :D :D
01.12.2020
YaYa
Bolo to milé. Len pozor na tie "kryštálové" poháre. K tým vytušeným koncom - ono je podstatné aj, či príbeh prináša nejakú inú pridanú hodnotu. Tu mi to napríklad až tak nevadilo, lebo to bolo nápadité a také... milé... už sa opakujem :)
02.12.2020
Bolo to milé. Len pozor na tie "kryštálové" poháre. K tým vytušeným koncom - ono je podstatné aj, či príbeh prináša nejakú inú pridanú hodnotu. Tu mi to napríklad až tak nevadilo, lebo to bolo nápadité a také... milé... už sa opakujem :)
02.12.2020