Ptolemaios XR4003 - Plavba proti osudu
Skôr, ako sme si to vôbec boli schopní uvedomiť, obliekli nás do uniformy a naučili pochodovať. Predurčili nám naše ciele. Vzali nám život, slobodu, naše rozhodovanie je len ilúziou. Všetci sme zomierali už pri narodení. Stali sme sa len naprogramovanými strojmi sveta, ktorý sme si stvorili. Sme už len tiene bytia, ktorým sme kedysi boli. Naša existencia zaniká, naši duchovia sa strácajú. Vraciame sa k najprimitívnejším pudom. Množíme sa, aby sme sa množili.
„Všetko chcenie vyviera z potreby, teda z nedostatku, teda z utrpenia.“ Arthur Shopenahauer, Svet ako vôľa a predstava
Moja prilba je zložená, neťaží ma, nič nezakrýva moju tvár. Brnenie je zavesené, už ho viac nepotrebujem, už ma nemusí chrániť. Ruka pevne zoviera manuálnu poistku. Len jedno malé potiahnutie ma delí od ukončenia stáročia dlhej púte. Jeden krátky pohyb a kniha je zavretá. Cez maličký priezor hľadím do hĺbok nekončiacej temnoty.
V takmer dokonalom vákuu teplota, alebo presnejšie vnútorná energia fotónového žiarenia, klesá až na približne mínus -270°C. Aj preto si poniektorí myslia, že keď sa ľudské telo ocitne vo voľnom vesmíre, okamžite zamrzne, alebo sa nafúkne a praskne ako balón. Omyl.
Zabil by ma jednoduchý fyzikálny zákon – entropia. Astronomický priestor by okamžite vysal všetok vzduch z mojich pľúc. Už po pár sekundách by som stratil vedomie, smrť by si po mňa prišla krátko na to, hneď, ako by sa neokysličená krv dostala do mozgu. Zomrel by som na hypoxiu.
Okrem toho, prudká dekompresia by nenávratne poškodila pľúcne mechúriky, zvukovody, či iné krehké potrubia môjho organizmu. Takmer okamžite by sa zo mňa vyparili všetky telové tekutiny, vrátane krvi, čo by spôsobilo celotelové opuchy. Skrz na skrz by ma prebodali rôzne typy smrteľného žiarenia, ktoré by narušili moju DNA. Vskutku jedinečný spôsob ako sa zabiť.
Tak len stojím, dívam sa a premýšľam, ako už mnohokrát. Strácam sa v pohľade na všetky tie solárne systémy a galaxie. Skúšam v nich nájsť tie, ktoré som navštívil.
Som už len chátrajúca myseľ v prastarom tele. Som rozpolený a unavený z toľkého času. Viac ako 40 miliónov svetelných rokov od domova, mimo svojho prirodzeného prostredia, v úplnej samote. Prenasledovaný pocitom rozpadajúceho sa bytia, pocitom, na aký sa nedá zvyknúť.
Spomínam na svoju púť, melodrámu či tragédiu, osud, ktorý mi bol predurčený. Obrazy sú hmlisté, zvuky tlmené, pachy takmer vymizli. Tritton, všetky tie svety, neznámy argonaut, Musk... Musk, nedokážem si už ani len vybaviť detaily jeho tváre, stáva sa len rozmazanou machuľou, ako všetko ostatné.
„Stella, pusti mi Wagnera,“ dávam príkaz cez komunikátor na stene tunela.
Napínam svaly, kŕčovito zvieram v dlani poistku, celý sa trasiem. Prebúdza sa vo mne bázeň, berie si ma chvenie, a zatiaľ čo bohovia vstupujú do Valhally, ja naposledy ešte váham...
***
„Hlásam vám nadčloveka. Človek je čosi, čo má byť prekonané. Čo ste vykonali, aby bol prekonaný?“ Friedrich Nietzsche, Tak pravil Zarathustra
Skôr, ako sme si to vôbec boli schopní uvedomiť, obliekli nás do uniformy a naučili pochodovať. Predurčili nám naše ciele. Vzali nám život, slobodu, naše rozhodovanie je len ilúziou. Všetci sme zomierali už pri narodení. Stali sme sa len naprogramovanými strojmi sveta, ktorý sme si stvorili. Sme už len tiene bytia, ktorým sme kedysi boli. Naša existencia zaniká, naši duchovia sa strácajú. Vraciame sa k najprimitívnejším pudom. Množíme sa, aby sme sa množili.
Všetko to začalo na Trittone, chladnom mesiaci Neptúna. Navrhnú nás v superkvantovných počítačoch, vytvoria v skúmavkách, zasadia do vajíčok, pestujú na farmách, až kým nie sme zrelí vykvitnúť do ich naprojektovaného sveta. A tu zomrel boh, nech žije nový!
Spravili z nás nadľudí, geniálne bytosti s maskulínnou stavbou. Pestujú nás v zrýchlenom raste do veku desiatich rokov. Všetci sa rodíme predurčení k veľkým cieľom. Osudotvorcovia mi vybrali tú najdôležitejšiu a najposvätnejšiu misiu, aspoň tak to dokola opakovali. Blahoslavený budiž ten, čo nesie kríž do bezbožných zemí.
„Stanete sa dobrodruhmi, hrdinami ďalších generácií! Zapíšete sa do histórie nových svetov,“ vravievali nám v akadémii. „Budete prví, čo poletia do najtemnejších kútov vzdialených, prví, čo stanú pod novými hviezdami, prví, čo vkročia do neprebádaných území. Budete objaviteľmi, bádateľmi, skúmateľmi nových planét, budete vesmírni argonauti! Verní všemocnej Únii, ktorá už čoskoro siahne do všetkých kvadrantov našej veľkolepej galaxie!“
Sekcia pre diverzifikáciu mi pridelila zelené oči, modré vlasy, výrazné lícne kosti a vysokú atletickú postavu, no najmä spaľujúcu vášeň po poznaní. Nadchýnal som sa každým novým faktom, ktorý som objavil, každou ideou, do ktorej som prenikol, každou ďalšou hádankou, na ktorú som hľadal odpoveď. Bažil som po vycestovaní do kozmu. Bol som prekliaty neutíchajúcim plameňom zvedavej mysle, posadnutý túžbou po veciach vzdialených.
Predstavoval som si, ako nastúpim na svoj koráb a vyplavím sa do útrob nekonečných temných oceánov. Videl som seba samého ako hrdinu bájnych príbehov, ktoré nám tvorcovia nahrali. Obdivoval a uctieval som ich všetkých, od Odysea, Columba, Neila Armstronga, až po Zachariho Baharu. Tá predstava ma vzrušovala, lákala a vábila ma. Vzhliadal som ku hviezdam s úžasom a chcením. Per ardua ad Astra.
***
„Zadržte, ó smrteľníci, kradnete živé telá pre tak bezbožné jedlo!“ Publius Ovidius Naso, Metamorphoseon libri XV
Opatrne pilotujem svoj vyloďovací modul do pozície Waypoint 2. Nachádzam sa len 20 metrov od Ptolemaia. Prepínam na autonómne riadenie, dokovanie už dokončí Stella.
Ozýva sa známy zvuk hlasného zasyčania. Prebehla dekompresia v prechodovom tuneli. Vstupujem na svoju loď.
„Čau, bráško, tak jak bolo?“ pýta sa ma Musk, hneď ako vychádzam z dekontaminačnej miestnosti. Zhlboka si povzdychnem.
„Potvrdzujem pozorovania. Svet je vhodný.“
„Tak to je pecka, starý.“ Vycerí pokrivený úsmev.
Musk je môj pridelený android. Má imitáciu ľudskej tváre, kože či tela. Podoba s nami je však to jediné, čo ho robí ľudským. Už od výroby má nemenný výraz tváre a technické vyjadrovanie. V snahe poľudštiť ho som mu nahral pár jazykových upgradov. Teraz premýšľam, čo je horšie, či jeho bezcitný mechanický prejav, alebo tento trashslang v monotónnom hlase s neprirodzene strojenými gestami a mimikou. Asi to druhé. Mea maxima culpa.
„Odnes to do laborky a vykonaj všetky testy.“ Podávam mu ťažký kufrík plný vzoriek.
„Jasan, šéfko, ideš poslať report?“
„Drž už hubu, prosím ťa.“
Chvíľu zjavne prepočítaval, ako zareagovať, no nedal som mu na to priestor. Rázne som vykročil na riadiacu palubu.
„Stella, zapni nahrávanie.“ Rozvalím sa do najpohodlnejšej sedačky v celej galaxii, svojho pilotného kresla.
„Audiovizuálne zaznamenávanie spustené,“ odpovedá palubný počítač.
„Tu Ptolemaios XR4003, prieskumná Plachetnica vonkajších kvadrantov. Vykonali sme testy na P56R00CU3. Hmotnosť predstavuje 1,589 Me, gravitácia príjemných 7,689 m/s², pozícia 1,2 eAU. H2O v tekutom skupenstve, klíma stabilná, vzduch voľne dýchateľný s obsahom 77,654% dusíka a 21,034% kyslíka. Maximálna pocitová teplota v tropickom pásme 48,865°C, minimálna v polárnom -90,998°C. Planéta je obývaná, najpokročilejšia forma života je tretieho evolučného stupňa, riziko štyri. Všetky podrobné dáta z našich meraní a analýz vzoriek vám pošleme po komplexnom vyhodnotení. Predbežne potvrdzujem výsledky diaľkových pozorovaní. Planéta sa zdá byť vhodná ku kolonizácii. Ukončujem hlásenie.“
„Ukladám na odoslanie,“ informuje ma Stella.
Zadám kód na riadiacej doske a štíty sa predo mnou otvárajú. Naskytá sa mi výhľad do bezodných hĺbok nekonečných hviezdnych morí. A ja sa opäť nechávam vtiahnuť a utápať.
Na počiatkoch praotcovia nášho bytia, hviezdy miliardy rokov staršie ako slnko, rozmetali svoje vnútornosti naprieč galaxiou. Vnútornosti skladajúce sa z uhlíka, dusíka, kyslíka a všetkých fundamentálnych ingrediencií života. Vírili sa v hmlovinách, kde sa formovali nové generácie solárnych systémov, usádzali sa na našich pramatkách, na ktorých sme sa neskôr zrodili. Moje atómy, ako aj atómy všetkých organizmov sú vystopovateľné k týmto praotcom, a ešte ďalej, až k prapodstate našej vôle. Miliardy rokov evolúcie a sme tu. A vzhliadame opäť k nim. S úžasom a otázkami. Pýtame sa odkiaľ sme a naslúchame odpovediam. Príbehom starším než samotný čas.
„Hej, kámo, nemal by si už ísť hajať?“ preruší Musk moje úvahy. Neznášam, keď sa mi ako tieň zakráda poza chrbát.
„Odpáľ!“ vyženiem ho.
„Oki, doki.“ Otočí sa a opäť odíde.
„Stella, pusti mi Nabucco od Verdiho.“
„Vykonávam.“
Opäť sa zadívam ďaleko do prázdna, čo predsa len nie je prázdnotou. Sme len drobnulinké čiastočky v nepredstaviteľnej idey nekončiaceho časopriestoru. A predsa sa cítim veľkolepo! Som vo vesmíre, tak, ako aj vesmír je vo mne. Som vesmír, rovnako, ako vesmír je mnou.
„Leť, myšlienka, na zlatých krídlach,
leť ponad polia, lesy a skaly,
k zlatým vežiam, čo na slnku vždy tleli,“ spievam si áriu spolu so zborom hebrejských otrokov a nechávam sa unášať prúdmi myšlienok.
***
„Nie je to ten najsilnejší, kto prežije, ani ten najinteligentnejší, ale ten, kto sa dokáže prispôsobiť zmenám.“ Leon C. Megginson, Lekcie z Európy pre Amerických obchodníkov.
Keď dážď vytopí vyhrabané chodbičky dážďovky, jej nervový systém zavelí k pohybu smerom do priestoru s vyšším obsahom kyslíka, na povrch. Naopak, keď sa nadýcha a začne páliť slnko, jej systém vyhodnotí novú nástrahu, zvyšujúce sa teplo. Reflexný nervový oblúk spustí ďalší pohyb, smerom naspäť do zeme. Ak ale príde silná búrka, ktorá dážďovku vyplaví do jej neprirodzeného prostredia, povedzme na chodník vybudovaný človekom, nastane rozpor. Jej evolučne vyvinutý inštinkt prežitia ju bude nútiť k Sizyfovskej úlohe. Zomrie pri snahe zachrániť sa. Circum circa.
Stojím na povrchu nehostinnej planéty T12LP2M73. Atmosféra je tu doslova vražedná, vzduch je presýtený argónom a metánom, bez prilby by som neprežil ani pár sekúnd. Keď dokončujem test pôdy, všimnem si malého červa vlniť sa na zemi. Je úžasne jedinečné, že niečo dokáže prežiť v tak toxickom prostredí. Skloním sa k nemu, aby som si ho lepšie prezrel, no v sekunde mizne späť v zemi.
„Radary hlásia formujúcu sa búrku. Máš menej ako dvadsať minút,“ hlási mi Musk z obežnej dráhy.
„Rozumiem, potrebujem desať.“ Balím techniku a nasadám do svojho pozemného transportéra. Uháňam späť k modulu, nerád by som sa nechal zastihnúť blížiacou sa kyselinovou sprchou.
Svištím na plný výkon vyprahnutou pustinou, kľučkujem pomedzi desiatky ohnivých gejzírov. Vietor sa prudko zdvíha, víri všadeprítomný prach a znižuje sa viditeľnosť. Čelný displej ma znenazdajky upozorní na malý neznámy objekt, vzdialený necelý kilometer mojím smerom. Analýza potvrdzuje humanoidnú postavu.
„Musk! Vidíš to?!“ Overujem správnosť svojich údajov.
„Potvr... netu... odkiaľ...“ Prijímam prerušovaný signál.
„Musk?!“
„...úrka... magne...“ Formujúca sa búrka nám blokuje transmisiu, rozumiem. Objekt križuje moju najkratšiu cestu späť k modulu. Nemám na výber.
Čím viac sa blížim, tým presnejšie mi moje prístroje zobrazujú neznámu postavu. Nedokážem im veriť, kým pred ňou nezastanem a nepresvedčím sa sám. Vystupujem z transportéra.
Muž v bielom argonautskom obleku, ktorého tvár zakrýva tmavý svetlopohlcujúci priezor na prilbe. Všimnem si na jeho ramenách deväť hviezd a bielu raketu starej generácie v modrom kruhu. Je starý a ošúchaný, no spoznávam ho. Symbol Únie, rovnaký, aký mám aj ja. Mám tak trochu pocit, akoby som sa díval do zrkadla.
„Haló?! Čo tu do pekla robíte?“ skúšam vyzvedať, no nedočkám sa odpovede.
Nebo sa už úplne zatiahlo zúrivými čiernymi mrakmi. Silný víchor sprevádzaný ohlušujúcim hrmením čoraz viac besní.
„Musíme odtiaľto vypadnúť!“ zakričím na neznámeho a o krok sa k nemu priblížim.
Zrazu si otvorí manuálny počítač na svojom predlaktí. Prístroj vysvieti 3D obraz jeho obleku. Čosi začne zadávať. Istiace zámky na jeho prilbe sa náhle otvoria.
„NIE!“ skričím, no nemohlo ho to zastaviť. Skladá si prilbu a ihneď padá k zemi.
Inštinktívne k nemu pribieham, akoby som niečo zmohol. Bol bez šance, planéta si ho v momente vzala. Kľačím a dívam sa do zvráskavenej tváre starého muža, z ktorého práve vyprchal život. Aj keď to prakticky nie je možné, mám pocit, akoby sa jeho pohľad presunul na mňa. Tie bledé oči s ničotou v pozadí mi stiahli a pretočili žalúdok. Mám čo robiť, aby som sa nepovracal do skafandra. Ešte nikdy som nevidel zomierať človeka.
Padla prvá kvapka, syčí na pôde vedľa nás. Na chvíľu premýšľam, či ho tu takto nechať, no so sebou ho vziať určite nemôžem. Ozve sa zúrivý hrom, ktorý mi pripomenie rýchlo sa zhoršujúce počasie. Musím ísť.
V poslednej možnej chvíli môj modul prenikne zúrivou atmosférou.
***
„Nemám vôbec žiadne zmysly. Telo, tvar, rozpriestranenosť, pohyb a miesto sú chiméry. Čo potom bude pravdivé?“ René Descartes, Meditácie o prvej filozofii
Sny, donekonečna sa v nich utápam. Trávim v nich väčšinu života. Pomaly už neviem, čo je spomienka, a čo sen. Všetko je časom rovnaké.
Občas sa mi sníva o Trittone, akadémii, domove, planétach na ktorých som bol, inokedy o tých, na ktoré ešte len pôjdem. Občas sa mi sníva o inom živote, nelietam v nich vesmírom, stojím v nich na mieste, niekde, kde sa nič nehýbe, nemení. Tie sny sú príjemné, upokojujúce. Mám pocit, akoby som v nich odpočíval, akoby som bol opäť mladý.
Potom sú tu tie, v ktorých utekám. Niekedy pred hrôzami mojich najdesivejších predstáv, inokedy zas pred sebou samým. Prenasledujú ma vesmírni démoni, beštie ukryté v temnotách. Často sa mi sníva o neznámom argonautovi z T12LP2M73. Nezodpovedané otázky jeho smrti ťažia moju myseľ. Vidím ho dokola zomierať. Jeho bledé oči ronia krvavé slzy, jeho pohľad bez duše vyprázdňuje aj moje vnútro. Tie sny ma trýznia, mučia, ubíjajú moju myseľ. Mám pocit, akoby som s nimi bojoval, skrýval sa pred niečím desivým. Sekunda v nich je ako stáročie v ohni.
Mohol som požiadať Muska, aby mi prehrával niečo nádherné. Mohol som mať ženu, rodinu, život niekde na slnečnom pobreží, alebo v zelenej džungli. Mohol som byť biochemikom, vytvárať zdroje obživy, alebo inžinierom, čo stavia vesmírne flotily. Mohol som skúsiť iný druh dobrodružstiev, byť v nich archeológom, skúmať dávno zaniknuté svety, alebo antropológom, spoznávať mimoľudské rasy, alebo vojakom, brániť naše solárne systémy. Mohol som...
No rozhodol som sa inak. Zakázal som mu akokoľvek vstupovať do mojich snov. Zakázal som mu pozerať sa do nich. Nesmie mi nič projektovať, ani nijak interagovať. To je naša dohoda už od prvého dňa na palube.
Bez ohľadu na to, aké slasti ma tešia v spánku, alebo aké strasti ma bolia, vždy aspoň viem, že tie sny sú moje vlastné a nikoho iného.
Začína hrať druhé Chopinové nokturno. Prebúdzam sa. Hyperbarická kryokomora, ktorá spomaľuje krátenie DNA telomér a stimuluje akumuláciu buniek, sa otvára. Svet zostarol o ďalších päťdesiat rokov, zatiaľ čo ja len o štyri. Dorazili sme k ďalšiemu cieľu, KP9L99M37 už na mňa čaká.
***
„Blúdil som sám jak biely mrak,
čo nad horou sa zablysol,
a odrazu mi padol zrak
na zlatý húf, roj narcisov.
Tam pri jazere v aleji
od vetra v tanci šaleli.“
William Wordsworth, Narcisy
„Prečo si palubný systém Ptolemaia nazval Stella?“ spýta sa Musk, zatiaľ čo spoločne centrujeme vrtný laser. Kvôli náročnosti vrtu som ho dnes musel vziať so sebou. Je to jeho prvá výprava na planétu.
„Posledných tristo rokov si sa túto otázku ani raz nespýtal. Prečo teraz, Musk?“
„Ja... neviem. V mnohých sociálno-kultúrnych otázkach si pre mňa nevypočítateľný. Moje programy diagnostiky ľudského správania občas majú problém identifikovať tvoju motiváciu. Napadlo mi, že sa na to teraz opýtam.“
„Napadlo ti?“ Udivene zdvihnem zrak.
„Moje posudkové algoritmy to vyhodnotili ako potenciálnu úlohu. Možno mi to pomôže lepšie kalkulovať tvoje motívy, a tým pádom aj predikovať tvoje rozhodnutia.“
„Áno, to už znie ako ty.“ Pousmejem sa, potom mu odpoviem na jeho pôvodnú otázku: „Páčilo sa mi.“
„Prosím, rozveď odpoveď.“
„Proste sa mi páčilo, Musk. Nič viac, nič menej. Žiadna skrytá hĺbka, žiadny odkaz, žiadne prepojenie, ani nejaká záhada. Len sa mi páčilo meno Stella, to my ľudia občas robíme. Chápeš? Nechápeš... Z času na čas, proste niečo len tak spravíme, bez racionálnej príčiny, len preto, že sa nám chce, že sa nám to páči, alebo len tak, pre nič. To je prvý krok, ako si udržať ducha ľudskosti,“ vysvetľujem zvedavému androidovi, zatiaľ čo zatáčam vodiacu sondu. Držadlo katalyzátora mi zrazu padne na prilbu.
„Doriti, Musk! Čo, dopekla...“
Keď zodvihnem pohľad, aby som zistil, prečo môj pomocník pustil to držadlo, vidím ho chrbtom ku mne, ako stojí a hľadí pred seba. Zmes svetla, rádioaktívneho žiarenia, toxických plynov, prašného prostredia a prudkých tlakových zmien, maľuje pred nami prírodné tanečné divadlo divokých farebných vírov a malých tornád.
„Musk? Čo to robíš?“
Neodpovedá.
„Musk?!“ skúšam hlasnejšie.
„Dívam sa... Len tak, pre nič.“
Zmôžem sa len na nechápavý výraz. Ešte nikdy som nezažil, aby sa môj dlhoročný spoločník správal tak... nestrojovo? Možno si počas môjho posledného spánku nahral akýsi zvláštny update. Neskôr mu spravím diagnostiku, no teraz chcem odtiaľto čo najskôr preč.
„Potrebujem, aby si mi podržal ten katalyzátor...“ pýtam ho o pomoc.
Chvíľu nereaguje, stojí a ešte na moment sa díva. Nakoniec sa bez slova otočí a znova mi pomáha. Už to skoro máme hotové.
„Počuj,“ nadhodím ďalšiu tému, zatiaľ čo nastavujem posledné konfigurácie na displeji, „aj ja mám otázku, čo mi už dlhšie vŕta hlavou. Čo vlastne robíš celé tie roky, zatiaľ čo ja spím?“
„Celý čas sedím pri komore a dívam sa na teba.“
Pri tej odpovedi sa mi takmer zastaví srdce. Pri predstave jeho zatrpknutej tváre, ako na mňa celý ten čas civie, mi prebehol mráz po chrbte. V tom si všimnem jeho pokrivený úškrn.
„Musk! Ty žartuješ! Ty si práve povedal vtip! Čo sa to s tebou, dopekla, deje?! Ty sa hádam poľudšťuješ!“
Môj natešený údiv rýchlo strieda strach a nervozita. V hmlistej diaľke za Muskovým chrbtom som zazrel dve zelené rýchlo sa blížiace svetlá. Skôr, než stihnem tasiť zbraň, zjavujú sa oči beštie. Hneď, ako Musk vyčíta z mojej tváre a pištole v mojej ruke nebezpečenstvo, otáča sa, aby svedčil desivému zjaveniu z nočných môr.
Obrovitánska slizká príšera na nás cerí svoje hadie zuby, prebodáva nás démonickým pohľadom, vlní svoje dlhé šupinaté telo v kruhu vôkol nás. Zlovestne syčí, je pripravená na útok. Narušili sme jej priestor, votreli sme sa jej do domova, obom nám je jasné, že ostáva len boj.
Chcel by som byť ako hrdinovia z báji a legiend, ako mytologický bojovník, čo jedným švihom zotne hlavu príšere. Chcel by som mať silu Herkula, či odolnosť Achillovu. Písal by sa o nás epos, o sláve dvoch bratov v zbroji čo skolili vesmírnu obludu. Avšak toto nie je báj, ale skutočnosť. Tak píše sa len balada či tragédia. Za smrť beštie platí životom jeden z nás.
Odpusť Musk, že som ti nikdy nepovedal, že si mi bol priateľom.
***
„Z ničoho nič nevzniká.“ Parmenides z Eley, Aristotelova Fyzika
A som tu s rukou na poistke. Sám, starý a vzdialený od všetkého. Viac ako päťsto rokov som putoval vesmírom, len aby som sa dostal k tomuto momentu, v ktorom premýšľam a pochybujem. Sám o sebe, o misii, o všetkom, čo sa stalo aj nestalo. O zmysle. O podstate.
Celý môj život riadili oni, kam letieť, koľko odobrať vzoriek, kedy spať, koľko jesť, už pri mojom narodení vedeli, čo zo mňa bude a kde skončím. Dali ma do svojich osudových okovov a zatemnili môj zrak pred ich štruktúrou.
Argonauti, pod bičom nadvlády staviame ich pyramídy. Koľko planét muselo padnúť kvôli chamtivosti? Koľko svetov sme im pomohli zabiť? Lietame od jednej planéty k druhej, len aby sme na nich nakládli vajíčka, aby milióny ba miliardy našich synov či dcér mohli lietať k ďalším a ďalším. Sme ako kobylky, ako zhubný parazit pre túto galaxiu, čoskoro aj pre vesmír ako taký. Toto je to veľké poslanie, kŕmiť sa a množiť!
Teraz sa pozrite! Vy hajzli! Stojím tu a zabijem sa! Nedokončím misiu, ďalej už nepoletím! Potiahnem poistku a rozhodnem tým sám o sebe! Konečne si vezmem späť svoju slobodu. Uvoľním svoje bytie späť do ničoty z ktorej vzišlo, kde iba nič vie byť všetkým!
Tak svedč mojím činom, temnota! Som pripravený potvrdiť sa. Som pripravený v teba prísť.
Zaváhanie. Bol by som už potiahol, keď zrazu sa mi zjavil ten desivý prázdny pohľad. Bledé oči neznámeho argonauta z T12LP2M73. Spomienka na jeho smrť mi pohltila myseľ a zastavila moju ruku. Teraz už rozumiem, prečo to spravil. Aj on si na sklonku života vzal späť slobodu, ktorá mu patrila. Možno mi chcel ukázať, aby som si ju vzal skôr, než bude neskoro. A v tom mi to napadlo. Myšlienka jasnejšia než supernova.
Zložím ruku zo zariadenia a ustúpim pár krokov. Ešte nie je ten čas, ešte nie je neskoro vziať svoj život pre seba, dotvoriť si vlastné dielo. Mám päťdesiat biologických rokov, možno kúsok viac. A čo je mladosť?! Ak nie túžba živá po slobode! Ešte mám predsa čas. Potvrdím sa, nie smrťou, ale pochybnosťou! Myšlienkou mne vlastnou! Rozhodnem že som!
Rozpustím sa v časopriestore a zrodím sa novým. Moja myseľ sa zrazu zaplní novými ideami, otázkami, nápadmi. Celý môj život bol len čírou kauzalitou, predpísanou linkou nad ktorou som nemal žiadnu moc. Teraz môžem robiť, čo sa mi zachce. Toľko miest kam môžem cestovať, toľko možností čo môžem robiť. Celý vesmír mám na dlani.
***
„Trýzní ma neutíchajúca túžba po veciach vzdialených. Milujem brázdiť zakázané moria, a kotviť na barbarských brehoch.“ Herman Melville, Biela veľryba
Šťastný je v starobe ten, kto pocit má, že stvoril niečo, čo žilo o sebe. Objavil som opäť ten smäd, tú túžbu, vôľu živú. Stal som sa nanovo bádateľom, no tentoraz pravým, takým, čo bije sa s vlnami a vetrom, čo nenechá sa len niesť.
Zamiloval som sa, a nie raz! Dvakrát, či trikrát, vždy na inej planéte. Nepoznal som v živote lásku, akú básnici označujú prívlastkom pravá, no spoznal som mnohé nádherné slasti bytia. Ochutnal som skutočné jedlo, nie také z 5D tlačiarne, ako na Ptolemaiovi či na Trittone, ale skutočné! Pravé! Prírodné! Modlil som sa k prazvláštnym bohom v milión rokov starom chráme na Galapadue. Miloval sa pod akvamarínovou rádioaktívnou žiarou na vínovej oblohe, počas meteorického roja na Hanushi de Aui. Zlomil som srdce jednej Argabke, hneď s piatimi jej sestrami. Naraz! Zjedol som rastlinu kuračaki a ponoril sa na dno oceánu k zabudnutým mestám. Jazdil som na šárkopotamovi, takmer vyhynutému druhu obrovskej dimenzionálnej príšery, ktorá ma hlavu hrocha a telo žraloka. Bojoval som s obrom Gamgalejom, aby som sa mohol napiť zo studne večného života. Nesmrteľnosti som sa nedočkal, no obra som nakopal! Ako dezertér som nespočetnekrát utekal pred vojakmi Únie, no vždy som ich prekabátil. Pod tromi slnkami a štyrmi mesiacmi som si vzal za ženu moju milú Ajhášu, no krátko nato som odletel s jej matkou na Karabiju, kde sme strávili niekoľko prenádherných rokov.
Občas som sa na chvíľu len tak zastavil a premýšľal. Počúval zvuk vetra, vody, lístia, či vychutnával vôňu trávy, kvetov a bylín. Spomínal som na Muska, pravdepodobne najskutočnejšieho priateľa, akého som kedy mal. Myslel som veľa na Tritton a na Úniu, lákalo ma vrátiť sa, len tak, zo zvedavosti, pozrieť si tú legendárnu pramatku Zem. No kráčať späť som nemal vo zvyku, rovnako, ako sa pridlho zdržiavať na mieste. Neustále ma čosi poháňalo ďalej a ďalej. Stále k novým a novým dobrodružstvám. Ako vravievali Bentaduíni zo sústavy Zendriebe: Anigmna it tudi - Život je krásny boj.
A tak som aj dobojoval. Už nie som tá svižná laň, lež zhrbený Matuzalem. Predsa len, biologicky mám už cez sto rokov. Vďaka silným génom dlhovekosti a regeneračnému spánku má ich ešte zopár čaká. Ďakujem, osudotvorcovia.
Napísal som vlastnú ságu príbehov, ktorá sa chýli ku koncu. Posledný je však ešte predo mnou. K uspokojeniu mi chýba ešte jeden kúsok životného rébusu. A ja som už dlhšie tušil, kam moje posledné kroky povedú.
No istý som si bol, až keď som vletel do tej onej hmloviny. Tej v heliosfére solárneho systému CX296OB, domorodcami z Jao i Lui označeného ako Ytivitaler. Stalo sa to hneď potom, čo som opustil transportný antipriestor a moje prístroje sa takmer zbláznili.
„Stella, zobraz komplexnú analýzu systému. Chcem to v základných kódoch.“
Z údajov ktoré som uvidel sa mi rozžiarila myseľ. K takýmto hodnotám sa ešte človek nikdy nepriblížil. Všetky tie možnosti, ktoré som zrazu mal. Mohol som z toho odvodiť jedinečné vzorce dilatácie času, definovať nové určovanie koordinátov v antipriestore. Mohol som... Zrazu mi došlo, čo mám pred sebou. A kocky boli hodené.
Trvalo dva roky, kým som to celé vypočítal. Ďalší, kým Stella moje výpočty skontrolovala. No hneď som vedel, kam ma to zavedie. Na začiatok. Na tento kúsok skladačky som čakal takmer dvesto rokov. Tušil som to už dlhšie, už odvtedy čo som v zrkadle začal spoznávať takmer zabudnutého priateľa, ak sa tak vôbec môžem nazývať. Už odvtedy, čo mi môj spánok a starnutie vzali farbu mojich kedysi zelených očí.
***
V každej situácii mi napadá vhodný výrok, citát, ktorý mi pomáha sa ňou orientovať. No teraz mi na um žiaden neprichádza.
Nahral som si ešte hudobné knižnice, potom nasmeroval svoj starý koráb do záhuby. Už viac neváham, už sa viac nebojím. Som pripravený vybrať sa do ničoty. Na svoje posledné dobrodružstvo.
Púšťam si svoju labutiu pieseň. Hrmenie blížiacej sa búrky dodáva pre finále druhej Mahlerovej symfónie drsné spontánne rytmy. Aké brilantné!
Vidím sa prichádzať, je čas.
Zadávam kód na uvoľnenie prilby.
A teraz chcem už len spať, a nebyť.
Ničím!
Zomieram pri snahe zachrániť sa.
Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.
Diskusia
Goran
Pôsobivé! Hodnotím veľmi vysoko, hoci mám i dosť výhrad, takže objektívne by to možno až taký "zázrak" nebol, ale subjektívne mi to mimoriadne sadlo.
Negatíva: občas zastarané, azda až nespisovné slová, prehodený slovosled (hoci i úmyselne), márna snaha o básnické vyjadrovanie, ktorá miestami pôsobí ako päsť na oko. Toľko uvádzacích citátov + filozofia a vážna hudba u mňa a pre mňa svedčia o takej intelektuálskej póze. Stačilo menej... menej je viac. Na druhej strane, je to snáď moje osobné favorizovanie beletrie nad filozofiou. Keď si použil úryvok z Wordsworthovej básne, to mi zaimponovalo, nie až taký nadšený som bol výrokmi filozofov.
Pre mňa nie celkom zrozumiteľný záver, ktorý sa napájal na úvod: alebo som to len úplne nepochopil? Dalo sa to vysvetliť viacerými spôsobmi. A potom ešte nie pevný, roztrieštený naratív, ale to nemusí byť nutne negatívum, možno skôr charakteristika poviedky...
Klady: veľmi pekný poetický štýl, to milujem (v niečom mi to pripomenulo i jednu moju poviedku). Prepojenie takej abstraktnej, snivej, "bájnej" sci-fi a zároveň hard science fiction v zaujímavý úvahovo-dobrodružný celok, ktorý, čuduj sa svet, funguje! Filozofická báza príbehu bez zbytočného mudrovania, ktorá nám rozpráva o vlastnej vôli a slobodnej voľbe - pekné a nepatetické a neukecané, to oceňujem!
Atmosféra! Tá podivuhodná atmosféra neskutočna skvelo vystihuje podobu vzdialenej, snovej budúcnosti.
A moje pozorovanie: nachádzam tam zaujímavé paralely (podvedomá inšpirácia autora?) s celou širokou príbehovou látkou, od Eposu o Gilgamešovi, cez príbehy A.E. van Vogta až po 2001: Vesmírnu odyseu...
03.01.2021
Pôsobivé! Hodnotím veľmi vysoko, hoci mám i dosť výhrad, takže objektívne by to možno až taký "zázrak" nebol, ale subjektívne mi to mimoriadne sadlo.
Negatíva: občas zastarané, azda až nespisovné slová, prehodený slovosled (hoci i úmyselne), márna snaha o básnické vyjadrovanie, ktorá miestami pôsobí ako päsť na oko. Toľko uvádzacích citátov + filozofia a vážna hudba u mňa a pre mňa svedčia o takej intelektuálskej póze. Stačilo menej... menej je viac. Na druhej strane, je to snáď moje osobné favorizovanie beletrie nad filozofiou. Keď si použil úryvok z Wordsworthovej básne, to mi zaimponovalo, nie až taký nadšený som bol výrokmi filozofov.
Pre mňa nie celkom zrozumiteľný záver, ktorý sa napájal na úvod: alebo som to len úplne nepochopil? Dalo sa to vysvetliť viacerými spôsobmi. A potom ešte nie pevný, roztrieštený naratív, ale to nemusí byť nutne negatívum, možno skôr charakteristika poviedky...
Klady: veľmi pekný poetický štýl, to milujem (v niečom mi to pripomenulo i jednu moju poviedku). Prepojenie takej abstraktnej, snivej, "bájnej" sci-fi a zároveň hard science fiction v zaujímavý úvahovo-dobrodružný celok, ktorý, čuduj sa svet, funguje! Filozofická báza príbehu bez zbytočného mudrovania, ktorá nám rozpráva o vlastnej vôli a slobodnej voľbe - pekné a nepatetické a neukecané, to oceňujem!
Atmosféra! Tá podivuhodná atmosféra neskutočna skvelo vystihuje podobu vzdialenej, snovej budúcnosti.
A moje pozorovanie: nachádzam tam zaujímavé paralely (podvedomá inšpirácia autora?) s celou širokou príbehovou látkou, od Eposu o Gilgamešovi, cez príbehy A.E. van Vogta až po 2001: Vesmírnu odyseu...
03.01.2021
Tomáš Staviteľ
Veľká vďaka za spätnú väzbu, oceňujem :) Veľmi ma ale mrzí, že si ten záver nepochopil. Je pravda, že na to treba "pozornejšieho" čitateľa a zapojiť aj trošku umu a pospájať si niektoré body v príbehu. Nevravím ale, že je to akokoľvek tvoja chyba :) Veľa som nad tým premýšľal, či to takto nechať, alebo to všetko explicitne vypísať, ale rozhodol som sa pre túto variantu, ktorá mi je bližšia :) Nakoniec, rád sa s čitateľom pohrávam a rád "skrývam" :) Ako som už ale povedal, je škoda, ak si niekto dá tu námahu prečítať celú poviedku a nakoniec ho to zmätie koniec, tak tu dám aspoň pár indícií (ktoré možno niekto ocení a pridajú na finálnom zážitku).
Záver sa nenapájal na úvod - na ten sa napája kapitola začínajúca výrokom "Z ničoho nič nevzniká." - indíciou je ruka na poistke a myšlienky o samovražde.
K pochopeniu záveru smeruje najmä predposledná kapitola - keď si protagonista začne uvedomovať, kam jeho posledné kroky smerujú - "Už odvtedy, čo mi môj spánok a starnutie vzali FARBU mojich kedysi zelených očí.". Jeho život totižto "bledé oči" zásadne zmenili (spomínané fakt veľa krát), hlavne keď spomienka na "neznámeho" zabránila jeho samovražde a zmenila spôsob uvažovania. Zároveň, pradlho som premýšľal nad poslednou vetou poviedky, tá práve odznela v kapitole na planéte, na ktorej sa odohráva aj záver - "Zomiera pri snahe zachrániť sa." - na tú planétu tiež odkazuje búrka, vidím sa prichádzať, či skladanie prilby. Dúfal som, že to takto prirodzene vyplynie z rozprávania.
Síce znova nie je dostatočne opísané, čo objavil v tej onej záhadnej "Hmlovine" z predposlednej kapitoly, ale keď sa pospájajú všetky veci, tak je to zrazu jasné :) (Čítaj tiež názov hmloviny odzadu)
Hlavnú pointu tu vysvetľovať nebudem, celá je o determinizme. Popravde, najviac ma po dopísaní zaujímalo práve to, či to niekto pochopí tak, ako som to zamýšľal :)
Mohol som si tento komentár odpustiť, ale jeden z mojich najväčších autorských otáznikov je práve to, či tieto veci fungujú, či čitateľovi dôjdu a či vôbec niekto odhalí význam poslednej vety a pointy príbehu. A znova ako autora ma veľmi zamrzí, ak niekomu ten záver ujde :) Ale sám som sa rozhodol ho takto napísať.
Ešte raz vďaka za čítanie a hodnotenie.
03.01.2021
Veľká vďaka za spätnú väzbu, oceňujem :) Veľmi ma ale mrzí, že si ten záver nepochopil. Je pravda, že na to treba "pozornejšieho" čitateľa a zapojiť aj trošku umu a pospájať si niektoré body v príbehu. Nevravím ale, že je to akokoľvek tvoja chyba :) Veľa som nad tým premýšľal, či to takto nechať, alebo to všetko explicitne vypísať, ale rozhodol som sa pre túto variantu, ktorá mi je bližšia :) Nakoniec, rád sa s čitateľom pohrávam a rád "skrývam" :) Ako som už ale povedal, je škoda, ak si niekto dá tu námahu prečítať celú poviedku a nakoniec ho to zmätie koniec, tak tu dám aspoň pár indícií (ktoré možno niekto ocení a pridajú na finálnom zážitku).
Záver sa nenapájal na úvod - na ten sa napája kapitola začínajúca výrokom "Z ničoho nič nevzniká." - indíciou je ruka na poistke a myšlienky o samovražde.
K pochopeniu záveru smeruje najmä predposledná kapitola - keď si protagonista začne uvedomovať, kam jeho posledné kroky smerujú - "Už odvtedy, čo mi môj spánok a starnutie vzali FARBU mojich kedysi zelených očí.". Jeho život totižto "bledé oči" zásadne zmenili (spomínané fakt veľa krát), hlavne keď spomienka na "neznámeho" zabránila jeho samovražde a zmenila spôsob uvažovania. Zároveň, pradlho som premýšľal nad poslednou vetou poviedky, tá práve odznela v kapitole na planéte, na ktorej sa odohráva aj záver - "Zomiera pri snahe zachrániť sa." - na tú planétu tiež odkazuje búrka, vidím sa prichádzať, či skladanie prilby. Dúfal som, že to takto prirodzene vyplynie z rozprávania.
Síce znova nie je dostatočne opísané, čo objavil v tej onej záhadnej "Hmlovine" z predposlednej kapitoly, ale keď sa pospájajú všetky veci, tak je to zrazu jasné :) (Čítaj tiež názov hmloviny odzadu)
Hlavnú pointu tu vysvetľovať nebudem, celá je o determinizme. Popravde, najviac ma po dopísaní zaujímalo práve to, či to niekto pochopí tak, ako som to zamýšľal :)
Mohol som si tento komentár odpustiť, ale jeden z mojich najväčších autorských otáznikov je práve to, či tieto veci fungujú, či čitateľovi dôjdu a či vôbec niekto odhalí význam poslednej vety a pointy príbehu. A znova ako autora ma veľmi zamrzí, ak niekomu ten záver ujde :) Ale sám som sa rozhodol ho takto napísať.
Ešte raz vďaka za čítanie a hodnotenie.
03.01.2021
Goran
Uhm, díkes za osvetlenie, teraz som už, myslím, porozumel. Uvidíme, ako to bude pôsobiť na ostatných čitateľov.
03.01.2021
Uhm, díkes za osvetlenie, teraz som už, myslím, porozumel. Uvidíme, ako to bude pôsobiť na ostatných čitateľov.
03.01.2021
8HitBoy
Po prečítaní prvých štyroch poviedok je práve táto zatiaľ môj favorit. Je to bezpochýb tvoj zatiaľ najlepší text na našej stránke, výborne napísané a po dejovej stránke podmanivo uchvacujúce. Držím palce!
04.01.2021
Po prečítaní prvých štyroch poviedok je práve táto zatiaľ môj favorit. Je to bezpochýb tvoj zatiaľ najlepší text na našej stránke, výborne napísané a po dejovej stránke podmanivo uchvacujúce. Držím palce!
04.01.2021
Lukáš Polák
Pre mňa to bol dosť ťažký kaliber - veľmi veľa filozofovania a poetiky a absencia prózy a celkovo deja. Možno to vnímam len ja, keďže ja nie som veľký fanúšik true pure scifi, ale chválim tajomnú až psychedelickú atmosféru a napísané to bolo veľmi kvalitne.
05.01.2021
Pre mňa to bol dosť ťažký kaliber - veľmi veľa filozofovania a poetiky a absencia prózy a celkovo deja. Možno to vnímam len ja, keďže ja nie som veľký fanúšik true pure scifi, ale chválim tajomnú až psychedelickú atmosféru a napísané to bolo veľmi kvalitne.
05.01.2021
Goran
Áno, bolo to presne také, aké píšeš, Lukáš. Tam potom ide o to, či to má niekto práve takto rád alebo nie...
05.01.2021
Áno, bolo to presne také, aké píšeš, Lukáš. Tam potom ide o to, či to má niekto práve takto rád alebo nie...
05.01.2021
Kei
Náročné čítanie... poviedka je prehliadkou nadčasových myšlienok, popisov a hlbokých úvah, až to tak, že sa v nich utopil dej. Ak by sa táto poviedka prevtelila do človeka, poviem že je riadne namyslený. Problém s takýmto spôsobom výpravy je aj ten, že si autor uberá priestor na vykreslenie, či rozvíjanie charakteru postavy. Aká je osobnosť hlavnej postavy? Pripadá mi prázdny, ale v skutočnosti netuším, lebo nemal priestor sa prejaviť inak ako prevažne.. nazvem to "zádumčivo". Bola to vôbec jedna osoba?
Tiež mi vadilo občasné striedanie prítomného a minulého času, hlavne vo vetách za sebou:
"Všetko to začalo na Trittone, chladnom mesiaci Neptúna. Navrhnú nás v superkvantovných.." je možné, že to malo nejaký účel, zdalo sa mi, že na konci sa to zacyklilo, keď pozeral na zápästie a zložil prilbu, ale radšej som to podrobnejšie neskúmala, lebo by som musela rozmýšľať, ako je to možné a kde to v texte je, čo by asi zhoršilo celkový dojem..
Pripomína mi to ďalšiu experimentálnu prácu :)
10.01.2021
Náročné čítanie... poviedka je prehliadkou nadčasových myšlienok, popisov a hlbokých úvah, až to tak, že sa v nich utopil dej. Ak by sa táto poviedka prevtelila do človeka, poviem že je riadne namyslený. Problém s takýmto spôsobom výpravy je aj ten, že si autor uberá priestor na vykreslenie, či rozvíjanie charakteru postavy. Aká je osobnosť hlavnej postavy? Pripadá mi prázdny, ale v skutočnosti netuším, lebo nemal priestor sa prejaviť inak ako prevažne.. nazvem to "zádumčivo". Bola to vôbec jedna osoba?
Tiež mi vadilo občasné striedanie prítomného a minulého času, hlavne vo vetách za sebou:
"Všetko to začalo na Trittone, chladnom mesiaci Neptúna. Navrhnú nás v superkvantovných.." je možné, že to malo nejaký účel, zdalo sa mi, že na konci sa to zacyklilo, keď pozeral na zápästie a zložil prilbu, ale radšej som to podrobnejšie neskúmala, lebo by som musela rozmýšľať, ako je to možné a kde to v texte je, čo by asi zhoršilo celkový dojem..
Pripomína mi to ďalšiu experimentálnu prácu :)
10.01.2021
Amaterius
Je to vynikajúca práca, plná skvelých myšlienok, čo mám osobne veľmi rád. K hodnoteniu nemám čo dodať :D Už len mimo hodnotenia, chcem dodať, že nemám rád cestovanie časom, neznášam to, keď sa to niekde objaví :D :D Ide tam o tú nelogickosť, ktorú myslím riešili aj poslední Avengeri, o tom časovom paradoxe, ktorý je aj tu prítomný. To je ale čisto subjektívna vec a v tvojom komornom príbehu to vynikajúco obohacuje dej a dodáva mu to na emotívnosti.
11.01.2021
Je to vynikajúca práca, plná skvelých myšlienok, čo mám osobne veľmi rád. K hodnoteniu nemám čo dodať :D Už len mimo hodnotenia, chcem dodať, že nemám rád cestovanie časom, neznášam to, keď sa to niekde objaví :D :D Ide tam o tú nelogickosť, ktorú myslím riešili aj poslední Avengeri, o tom časovom paradoxe, ktorý je aj tu prítomný. To je ale čisto subjektívna vec a v tvojom komornom príbehu to vynikajúco obohacuje dej a dodáva mu to na emotívnosti.
11.01.2021
YaYa
Dobre napísané. Privítala by som ale, keby myšlienky sprevádzalo viac príbehu. Teraz tým nemyslím, že by som čakala nejakú povrchnú akčnú scifi. Viacvrstvové diela mám rada. Tu mi však trošku chýbala pre zmenu tá "prvá vrstva". Proste filozofia by mi šla lepšie dole hrdlom a do pamäte, keby bola podaná príbehovejšie, možno cez postavu, ktorá by bola môj kamarát.
13.01.2021
Dobre napísané. Privítala by som ale, keby myšlienky sprevádzalo viac príbehu. Teraz tým nemyslím, že by som čakala nejakú povrchnú akčnú scifi. Viacvrstvové diela mám rada. Tu mi však trošku chýbala pre zmenu tá "prvá vrstva". Proste filozofia by mi šla lepšie dole hrdlom a do pamäte, keby bola podaná príbehovejšie, možno cez postavu, ktorá by bola môj kamarát.
13.01.2021
Dzany
Možno by sa teraz hodilo, aby som niečo zacitovala a tým presne vystihla to, že som pochopila pointu a ešte by som aj rozvila tvoje myšlienky. Ale bohužiaľ na toto ja nemám. :D Je to úplne mimo moju šálku kávy, ale aj napriek tomu: Vynikajúca atmosféra, presne som si to vedela predstaviť na filmovom plátne - tá osamelosť, nekonečnosť vesmíru, do toho klasická hudba a podobné veci. Super! A pointu viac menej tuším, ale nie som si istá :) (áno, aj po tvojom dovysvetlení v komentároch :D), čo uberá finálnemu efektu na údernosti. Každopádne, napísané je to výborne, ale bolo to celé aj so všetkou filozofiou tak abstraktné, až mi na konci nezostala energia celé to pochopiť. Takže pokiaľ by si chcel osloviť aj čitateľov, ktorí tento žáner až tak neobľubujú, radím písať jasnejšie pointy. Ono nemusí sa to na konci vykvákať na plné ústa, len napísať tak, aby tam zostal ten "ahá!" efekt. Lebo premyslené to máš očividne to najmenšieho detailu, a o to je potom väčšia škoda, ak sa to neprederie k čitateľom. :)
14.01.2021
Možno by sa teraz hodilo, aby som niečo zacitovala a tým presne vystihla to, že som pochopila pointu a ešte by som aj rozvila tvoje myšlienky. Ale bohužiaľ na toto ja nemám. :D Je to úplne mimo moju šálku kávy, ale aj napriek tomu: Vynikajúca atmosféra, presne som si to vedela predstaviť na filmovom plátne - tá osamelosť, nekonečnosť vesmíru, do toho klasická hudba a podobné veci. Super! A pointu viac menej tuším, ale nie som si istá :) (áno, aj po tvojom dovysvetlení v komentároch :D), čo uberá finálnemu efektu na údernosti. Každopádne, napísané je to výborne, ale bolo to celé aj so všetkou filozofiou tak abstraktné, až mi na konci nezostala energia celé to pochopiť. Takže pokiaľ by si chcel osloviť aj čitateľov, ktorí tento žáner až tak neobľubujú, radím písať jasnejšie pointy. Ono nemusí sa to na konci vykvákať na plné ústa, len napísať tak, aby tam zostal ten "ahá!" efekt. Lebo premyslené to máš očividne to najmenšieho detailu, a o to je potom väčšia škoda, ak sa to neprederie k čitateľom. :)
14.01.2021
xius
To bola teda jazda! :) Z hrdinovych slov som vnimal jeho utahanost, unavu a nechut, a ani raz si to nepovedal priamo, myslim. Maucta! Citaty boli pekne, ale ako tu uz zaznelo - skor ich vobec netrebalo. S vlastnym textom si to uhral viac nez dobre, nepotrebujes si pomahat s atmosferou.
Ta prva rovina, ktoru spomina Yaya chyba. To by bola desiatka ako hrom, keby si tam dokazal voperovat nejaky konkretnejsi dej! Ale dokazal si aj tak podstrcit riadnu davku detailov. Aj skrz poznamky a komentare hrdinu. Vid ako si opisal stratu Muska - nepriamo a este si aj oddelil tu akciu a komentar, kto vlastne prezil, eeej! :) Ono to celkom carovne podporuje fantaziu citatela, tie drobnosti mi proste vyskakuju v hlave, lebo sa ti dari mi podat taku akuratnu davku informacii.
Hanbim sa a neprestavam, ale koniec som nepochopil (mimo zacyklenia v nejakej forme casovej slucky, co ale uplne nesedi a vravis, ze to tak nie je) napriek napovede a nahodnym zachytnym bodom v chate. :( Mam pocit, ze by to chcelo o cosi viac naznakov a pomocok citatelovi. Nie vela, len popostrcit, ale zato odhodlane. Zatial budem dumat.
14.01.2021
To bola teda jazda! :) Z hrdinovych slov som vnimal jeho utahanost, unavu a nechut, a ani raz si to nepovedal priamo, myslim. Maucta! Citaty boli pekne, ale ako tu uz zaznelo - skor ich vobec netrebalo. S vlastnym textom si to uhral viac nez dobre, nepotrebujes si pomahat s atmosferou.
Ta prva rovina, ktoru spomina Yaya chyba. To by bola desiatka ako hrom, keby si tam dokazal voperovat nejaky konkretnejsi dej! Ale dokazal si aj tak podstrcit riadnu davku detailov. Aj skrz poznamky a komentare hrdinu. Vid ako si opisal stratu Muska - nepriamo a este si aj oddelil tu akciu a komentar, kto vlastne prezil, eeej! :) Ono to celkom carovne podporuje fantaziu citatela, tie drobnosti mi proste vyskakuju v hlave, lebo sa ti dari mi podat taku akuratnu davku informacii.
Hanbim sa a neprestavam, ale koniec som nepochopil (mimo zacyklenia v nejakej forme casovej slucky, co ale uplne nesedi a vravis, ze to tak nie je) napriek napovede a nahodnym zachytnym bodom v chate. :( Mam pocit, ze by to chcelo o cosi viac naznakov a pomocok citatelovi. Nie vela, len popostrcit, ale zato odhodlane. Zatial budem dumat.
14.01.2021
Tomáš Staviteľ
Veľká vďaka všetkým z vás :) Z vlastnej skúsenosti viem, aký je čas vzácny, preto si veľmi vážim všetkých, čo ste si tu našli čas a zanechali mi komentár :) Pomáhate mi zlepšovať moju tvorbu a to je pre mňa nad zlato. Ak by som mal na každého z vás reagovať, tak pri mojom zlozvyku rozpisovať sa, by ste tu našli asi ďalšiu poviedku :D Preto to len zhrniem slovami: Súhlasím s vami a ďakujem! :)
Najviac ma asi mrzí ten záver, ktorý som zjavne mal napísať inak, aby pointa vyznela jasnejšie. Viem, že tým už nič nezachránim, ale nechám tu menšie dovysvetlenie pre tých, ktorých to zaujíma: Neznámy argonaut, ktorého protagonista stretáva počas búrky na toxickej planéte, a vidí, ako sa pred ním zabije (zložením prilby) je vlastne on sám (z budúcnosti). Táto udalosť ho ovplyvnila zásadným spôsobom - hlavne počas toho, ako sa chce zabiť a práve táto spomienka je zlomová, aby miesto toho radšej zmenil svoj život (ale ten prázdny pohľad a BLEDÉ OČI, ktorý mu uviazol ako traumatizujúca spomienka, spomínam veľa krát). V záhadnej hmlovine Ytivitaler (relativitY odzadu) nájde spôsob, akým cestovať v čase. V závere sa vlastne stáva tým neznámym argonautom a ukončuje svoj život pred sebou samým (vidím sa prichádzať). Myslel som, že to prirodzene vyplynie z textu (je pre mňa dosť zaujimavé, že sú čitatelia, u ktorých to zafungovalo, ale je veľa takých, u ktorých nie). Veľkou indíciou je práve to, že protagonista si uvedomuje "kam jeho posledné kroky povedú", keď si pri pohľade do zrkadla začne všímať svoju stareckú tvár a hlavne to, ako starnutie vzalo FARBU jeho (kedysi zeleným, teraz už BLEDÝM) očiam. V podstate v tom zrkadle spozná práve toho "neznámeho" a dôjde mu, že to bol on sám. A to je práve hlavnou pointou, keďže celá poviedka je vlastne taká deterministická úvaha. Postava, ktorá je maximálne determinovaná/predurčená (vyrobená v skúmavke, jasne definované poslanie, jasne navrhnutá cesta) samú seba predeterminuje a tým sa vlastne oslobodí. Aj napriek ilúzie, že si teraz môže robiť čo chce, ale je v podstate stále spútaný vlastným osudom (jasne daný cieľ) - zostarnúť, cestovať v čase a "oslobodiť sa". Preto sa to tiež volá "plavba proti osudu", pretože celé je to vlastne o determinizme :)
K tej filozofii - áno, mal som ubrať :) Ako bývalý študent fil. som k tomuto trošku necitlivý, tak som to asi neodhadol :) Protagonistu som si predstavoval ako opusteného intelektuála, všetky tieto veci to mali pomôcť dotvoriť. Už v úvode ho opisujem ako človeka (klona, keďže vlastne bol vyrobený), ktorý má veľkú túžbu bo poznaní. A to nielen čo sa týka vesmírneho skúmania, ale aj filozofických úvah. Tvorcovia ho vytvorili ako "geniálnu bytosť", nahrali mu rôzne znalosti filozofie, histórie, či hudby! Preto tak rád používal citáty, preto tá vážna hudba, lebo to bol vlastne taký filozof vo vesmíre :)
Každopádne, ako som už písal, vo veľa veciach s vami úplne súhlasím a ďakujem za spätnú väzbu. Určite by som teraz spravil veľa vecí inak :)
15.01.2021
Veľká vďaka všetkým z vás :) Z vlastnej skúsenosti viem, aký je čas vzácny, preto si veľmi vážim všetkých, čo ste si tu našli čas a zanechali mi komentár :) Pomáhate mi zlepšovať moju tvorbu a to je pre mňa nad zlato. Ak by som mal na každého z vás reagovať, tak pri mojom zlozvyku rozpisovať sa, by ste tu našli asi ďalšiu poviedku :D Preto to len zhrniem slovami: Súhlasím s vami a ďakujem! :)
Najviac ma asi mrzí ten záver, ktorý som zjavne mal napísať inak, aby pointa vyznela jasnejšie. Viem, že tým už nič nezachránim, ale nechám tu menšie dovysvetlenie pre tých, ktorých to zaujíma: Neznámy argonaut, ktorého protagonista stretáva počas búrky na toxickej planéte, a vidí, ako sa pred ním zabije (zložením prilby) je vlastne on sám (z budúcnosti). Táto udalosť ho ovplyvnila zásadným spôsobom - hlavne počas toho, ako sa chce zabiť a práve táto spomienka je zlomová, aby miesto toho radšej zmenil svoj život (ale ten prázdny pohľad a BLEDÉ OČI, ktorý mu uviazol ako traumatizujúca spomienka, spomínam veľa krát). V záhadnej hmlovine Ytivitaler (relativitY odzadu) nájde spôsob, akým cestovať v čase. V závere sa vlastne stáva tým neznámym argonautom a ukončuje svoj život pred sebou samým (vidím sa prichádzať). Myslel som, že to prirodzene vyplynie z textu (je pre mňa dosť zaujimavé, že sú čitatelia, u ktorých to zafungovalo, ale je veľa takých, u ktorých nie). Veľkou indíciou je práve to, že protagonista si uvedomuje "kam jeho posledné kroky povedú", keď si pri pohľade do zrkadla začne všímať svoju stareckú tvár a hlavne to, ako starnutie vzalo FARBU jeho (kedysi zeleným, teraz už BLEDÝM) očiam. V podstate v tom zrkadle spozná práve toho "neznámeho" a dôjde mu, že to bol on sám. A to je práve hlavnou pointou, keďže celá poviedka je vlastne taká deterministická úvaha. Postava, ktorá je maximálne determinovaná/predurčená (vyrobená v skúmavke, jasne definované poslanie, jasne navrhnutá cesta) samú seba predeterminuje a tým sa vlastne oslobodí. Aj napriek ilúzie, že si teraz môže robiť čo chce, ale je v podstate stále spútaný vlastným osudom (jasne daný cieľ) - zostarnúť, cestovať v čase a "oslobodiť sa". Preto sa to tiež volá "plavba proti osudu", pretože celé je to vlastne o determinizme :)
K tej filozofii - áno, mal som ubrať :) Ako bývalý študent fil. som k tomuto trošku necitlivý, tak som to asi neodhadol :) Protagonistu som si predstavoval ako opusteného intelektuála, všetky tieto veci to mali pomôcť dotvoriť. Už v úvode ho opisujem ako človeka (klona, keďže vlastne bol vyrobený), ktorý má veľkú túžbu bo poznaní. A to nielen čo sa týka vesmírneho skúmania, ale aj filozofických úvah. Tvorcovia ho vytvorili ako "geniálnu bytosť", nahrali mu rôzne znalosti filozofie, histórie, či hudby! Preto tak rád používal citáty, preto tá vážna hudba, lebo to bol vlastne taký filozof vo vesmíre :)
Každopádne, ako som už písal, vo veľa veciach s vami úplne súhlasím a ďakujem za spätnú väzbu. Určite by som teraz spravil veľa vecí inak :)
15.01.2021
xius
Takze predsa! Mna v uvahe, ze stretol sameho seba zmiatol tvoj komentar "záver sa nenapájal na úvod", ale tam hovoris o skladbe textu...! Potom som to cele pochopil vlastne spravne, woo. :) Len mi uplne usla ta cast ako sa sam so sebou stretol. Nazov hmloviny odzadu ma uplne minul a aj po vysvetleni, som premyslal: No relaitivtY a co s tym? :) Ak teda niekde chcelo pritlacit a rozhodit viac indicii, povedal by som, ze tam.
Myslienka, ze sam seba oslobodil a potom to musel urobit znova, aby sam seba oslobodil je ale paradna!
15.01.2021
Takze predsa! Mna v uvahe, ze stretol sameho seba zmiatol tvoj komentar "záver sa nenapájal na úvod", ale tam hovoris o skladbe textu...! Potom som to cele pochopil vlastne spravne, woo. :) Len mi uplne usla ta cast ako sa sam so sebou stretol. Nazov hmloviny odzadu ma uplne minul a aj po vysvetleni, som premyslal: No relaitivtY a co s tym? :) Ak teda niekde chcelo pritlacit a rozhodit viac indicii, povedal by som, ze tam.
Myslienka, ze sam seba oslobodil a potom to musel urobit znova, aby sam seba oslobodil je ale paradna!
15.01.2021
Tomáš Staviteľ
Xius - tá časť (kde stretáva sám seba) sa začína výrokom „Nie je to ten najsilnejší, kto prežije...", prvý odstavec sa končí vetou "Zomiera pri snahe zachrániť sa.", čo je posledná veta poviedky. Dokonca je pri opise "neznámeho" aj spomenuté - "Mám tak trochu pocit, akoby som sa díval do zrkadla."
A ešte taká malá zaujímavosť - Všetky výroky a hudobné skladby som veľmi dlho a dôsledne vyberal, aby čo najviac odzrkadľovali časť textu, v ktorom sa nachádzajú. Vedel som, že bežný čitateľ nebude vedieť o čom je Verdiho Nabucco, čo píše Schopenhauer v kontexte samovraždy, alebo prečo tam je to nihilistické "nič", ale nejak som veril, že ak si to náhodou nájde svojho čitateľa, ktorý má tieto veci rád (ako ja), tak to docení :) Zvláštne vidieť, že mnohým z vás to pripadalo zbytočné, alebo až na obtiaž... donútili ste ma o tom riadne zauvažovať a možno nabudúce aspoň ubrať :)
15.01.2021
Xius - tá časť (kde stretáva sám seba) sa začína výrokom „Nie je to ten najsilnejší, kto prežije...", prvý odstavec sa končí vetou "Zomiera pri snahe zachrániť sa.", čo je posledná veta poviedky. Dokonca je pri opise "neznámeho" aj spomenuté - "Mám tak trochu pocit, akoby som sa díval do zrkadla."
A ešte taká malá zaujímavosť - Všetky výroky a hudobné skladby som veľmi dlho a dôsledne vyberal, aby čo najviac odzrkadľovali časť textu, v ktorom sa nachádzajú. Vedel som, že bežný čitateľ nebude vedieť o čom je Verdiho Nabucco, čo píše Schopenhauer v kontexte samovraždy, alebo prečo tam je to nihilistické "nič", ale nejak som veril, že ak si to náhodou nájde svojho čitateľa, ktorý má tieto veci rád (ako ja), tak to docení :) Zvláštne vidieť, že mnohým z vás to pripadalo zbytočné, alebo až na obtiaž... donútili ste ma o tom riadne zauvažovať a možno nabudúce aspoň ubrať :)
15.01.2021
xius
Myslim, ze tade cesta vedie, ak sa toho niche budes drzat. Mas na to predpoklady a casom by si ziskal citatelov, ktori v tom maju vacsi rozhlad alebo nadsenie si to dohladat. Takto ta citala nahodna vzorka fantasticky pozitivnych.
Ak ubrat, tak len velmi malo kvoli sirke tej audience, ktoru tu zatial mas. Ak pridat, tak len kusok, povedat mozno jednu-dve veci neskryto. A si na desiatkach, celkom urcite. :)
15.01.2021
Myslim, ze tade cesta vedie, ak sa toho niche budes drzat. Mas na to predpoklady a casom by si ziskal citatelov, ktori v tom maju vacsi rozhlad alebo nadsenie si to dohladat. Takto ta citala nahodna vzorka fantasticky pozitivnych.
Ak ubrat, tak len velmi malo kvoli sirke tej audience, ktoru tu zatial mas. Ak pridat, tak len kusok, povedat mozno jednu-dve veci neskryto. A si na desiatkach, celkom urcite. :)
15.01.2021