PANDEMICKÝ SVET BEZ DVOJKY.

V kráľovstve Matematika vládla kráľovná Logika presnou a láskavou rukou. Jej manžel Logaritmus bol príliš zaneprázdnený svojimi rovnicami a tak kráľovná rozhodovala o všetkom, čo sa v krajine dialo. Zvládla dokonca aj vzburu Ypsilonov, ktoré sa rozhodli opustiť ľavú stranu rovníc a chovali sa krajne pravicovo. Bola to hrozivá situácia, lebo Xka a Zetka vľavo boli vo veľkej prevahe, spojili sa a presviedčali aj všetky ostatné neznáme, aby sa k nim pridali. Štrajkovali na hlavnej priamke rovno pred kráľovským palácom. Na transparentoch mali vzorne a pravopisne napísané heslá ako: ROVNOSŤ PRE VŠETKY PRACUJÚCE NEZNÁME! Alebo YPSILONMI SI ROVNICE ROZBIŤ NEDÁME! Kráľovná bola nútená pristúpiť k radikálnemu riešeniu. Každú neznámu, ktorá sa nechcela podriadiť jej vôli a poriadku, vynásobila Nulou. Tak sa jej podarilo znovu nastoliť poriadok v rovniciach.

Jedného dňa sa prechádzala so svojou dcérou, princeznou Pluskou po kráľovskej záhrade. Nebola to len taká obyčajná záhrada. Všetko v nej malo svoj poriadok. Chodníky sa vzájomne pretínali v priesečníkoch, kruhy tulipánov boli presne preťaté sečnicami narcisov a ruže sa ťahali po plášťoch kruhových kuželov. Záhrada pôsobila harmonicky a upokojujúco. Nič nenarúšalo jej vyrovnanosť a presnosť. Každá burina, ktorá sa snažila vymaniť z pravidiel, bola nemilosrdne vytrhnutá. Kráľovná sa prebrala zo zamyslenia a otočila na dcéru: „Pluska moja, bola si dnes skontrolovať baobaby?“ Princezná sa preľakla. „Nie mami, nebola, úplne som na to zabudla.“ Rozbehla sa k malej bráničke pod voňavým, jasmínovým kríkom. Bránka bola stará, hrdzavá, no aj tak ju Pluska otvorila jedným trhnutím. Chodila sem každý deň skontrolovať baobaby. Rástli už od vekov na lúke obklopenej vysokým múrikom. Bolo ich desať. Neboli to obyčajné stromy. Každý baobab bol stromom jedného čísla. Nula mala strom s najhrubším kmeňom a listy v tvare núl. Jednotka bola zasa najvyššia zo všetkých a listy v tvare jednotiek. Dvojka mala najvoňavejšie listy zo všetkých, Trojka najširšiu korunu, Štvorke rástli listy v tvare štvoriek vo všetkých farbách dúhy, Päťke sa kmeň stočil do špirály, Šestka mala zasa korunu do špica, Sedmička hladký kmeň, bez kôry, Osmička kučeravé konáre, Deviatke trčali korene spod zeme a vrastali do koruny, prepletené s konármi. Každý baobab chránil svoje číslo. Nikto nevie, kto ich zasadil, no po stáročia ich chránili, lebo bez nich by sa čísla zo sveta vytratili.

Princezná pribehla k baobabom. Spokojne sa usmiala, keď zistila, že všetky stromy sú na svojom mieste. Pozorne si ich prezerala, hladila dlaňami ich kôrnaté kmene, ovoniavala listy, kvety. Keď k nej prišla kráľovná Logika, radostne zvolala: „Mami, sú úplne v poriadku, ani jeden lístok nie je odpadnutý.“ Kráľovná si spokojne vydýchla, nevedela si predstaviť, čo by sa dialo, keby sa jednému z baobabov niečo stalo. Bol by to koniec ich dokonalého sveta.

O princovi Mínusovi sa na kráľovskom dvore nikdy nehovorilo. Keď mal šestnásť rokov utiekol z domu. Už od narodenia to bolo negatívne dieťa. Vždy s niečím nesúhlasil, záporne krútil hlavou zakaždým, keď sa jeho kráľovskí rodičia snažili, aby dodržiaval pravidlá. Večne chlapec v odpore. Na jeho šestnáste narodeniny sa strašne pohádal s Pluskou. Snažila sa ho presvedčiť, že keď pripočítaš, alebo odpočítaš nulu od čohokoľvek, vždy ti zostane to čokoľvek rovnaké, nikdy sa výsledok nezmení. Ale Mínus trval na tom, že keď niekomu pridáš nič k niečomu, čo už má, je to lepšie, ako keď mu z toho, čo nemal, ešte uberieš, hoci aj nulu. Vykrikoval, že už nedokáže stále iba uberať, odovzdávať a že nikdy nič nedostáva, iba rozdáva. Mal toho negatívneho už plné zuby a rozhodol sa utiecť. Odvtedy o ňom už nepočuli, no vedeli, že žije a je v poriadku, lebo všetky rovnice stále sedeli, vychádzali presne ako mali a to by bez existencie Mínusa nebolo možné. Tak sa rodičia dohodli, že ho teda nechajú vybúriť, nazbierať vo svete skúsenosti a raz sa určite vráti domov.

„Mami, nevieš kde mám druhú topánku? Od rána ju neviem nájsť.“ Pribehla Pluska za kráľovnou priamo do trónnej siene. Mama kráľovná sa začudovane strhla a pod našuchorenú krinolínu si schovala svoju bosú nohu. Ani ona ráno nenašla svoju druhú topánku, no nechcela robiť paniku. „Dcérenka a všade si hľadala? Vieš, že máš vo svojej izbe neporiadok a často niečo hľadáš.“ No Pluska sa neupokojila. „Nie mami, určite som ich večer mala obe a ráno už tam bola iba jedna.“ Pri obede si kráľovná znepokojene všimla, že hlavný komorník má iba jednu rukavicu. Vždy bol vzorne a dokonale usporiadaný, do bodky podľa kódexu komorníkov a teraz mu chýbala jedna biela rukavička. „Veličenstvo, nenašiel som druhú rukavicu. Hľadal som všade, ale ani jeden pár rukavíc nie je kompletný, tá druhá mi vždy chýbala.“ Kráľovná Logika s princeznou Pluskou nečakali, vyskočili od stola a utekali do záhrady baobabov. Ich podozrenie sa naplnilo. Baobab Dvojka opadával. Pod stromom bola už vrstva suchého lístia. Dvojky tam ležali vyschnuté, mŕtve. A pomaly sa vzduchom vznášali ďalšie a ďalšie. Princezná zbledla: „ Mamička, čo budeme robiť? Baobab Dvojku napadol vírus. Dvojka sa stráca zo sveta, ak sa to rozšíri cez hranice nášho kráľovstva, vznikne pandémia a keď opadne zo stromu posledná, na svete už nebude dvojok!“

Celé popoludnie prichádzali do kráľovského zámku poslovia so zlými správami.

Mamičke, ktorá čakala dvojičky sa narodilo iba jedno dieťa. Inej mamičke, ktorá tiež čakala dvojičky, sa narodili tri deti. Strácali sa páry topánok, rukavíc, no aj partneri z manželských párov. S výnimkou tých párov, ktoré žili v manželskom trojuholníku. Až teraz vyšlo na povrch, kto bol komu neverný, keď sa z verných párov jeden stratil. No keď sa nestratil, bolo to ešte horšie, lebo vedeli, že neboli iba dvaja, no traja a to je pre šťastný pár katastrofa. V rodinách zúrili hádky, no vládol aj veľký smútok, lebo všetky druhorodené deti sa tiež stratili. Aj vedecká obec bola nešťastná, z karteziánskych usporiadaných dvojíc sa stali trojice a to je akoby priamka mala druhý koncový bod. Lenže teraz sa všetky úsečky zmenili na priamky, lebo stratili svoj druhý bod. Vedci boli zhrození, matky boli nešťastné, manželia boli zúfalí. A to nebolo všetko. Vlakové koľajnice už nemali pár, zostala iba jedna koľajnica, tak sa vlaky zastavili. Pár kolies na autách stratil svoje druhé koleso a ani autá nejazdili. Lietadlá už nemali pár krídel, zostalo im len jedno a tak nevzlietli. Svet sa zastavil. Dvojka sa pomaly, ale isto vytrácala zo sveta. Kráľovná Logika sedela nešťastná pod baobabom Dvojkou a snažila sa zadržať posledné dvojky na strome. Plakala a slzy jej tiekli prúdom z očí, keď zrazu zistila, že prúd sĺz jej tečie stredom tváre, už nemala pár očí, iba jedno v strede čela. Svojim jediným okom pozrela na dvojkové listy, ešte ich niekoľko držalo na strome. Ak odpadnú aj tie, všetko, čo existovalo v páre, teda nielen oči, ale aj uši, ruky a nohy sa stratí. Ľudia zahynú, svet skončí. Uprostred tohto zúfalstva ju vyrušila dcéra Pluska. Bola oblečená na cestu. „Mami, rozhodla som sa, že sa vyberiem do sveta nájsť pomoc pre našu Dvojku. Musí existovať niekto, kto nám prezradí ako svet zachrániť a Dvojku zasa vrátiť do života.“ Kráľovná poradila princeznej Pluske, aby sa vybrala vysoko do hôr. Tam medzi dvoma vrchmi nájde jaskyňu a v nej troch trpaslíkov. Tí vedia všetko.

Princezná Pluska putovala krajinou. Kedysi jasná, presná a logická krajina bola teraz plná chaosu a neporiadku. Ľudia postupne strácali oči, tí starší už poniektorí nemali ani ucho, tí najstarší už len po jednej nohe, či ruke. Bol najvyšší čas baobab Dvojku zachrániť. Keď princezná prišla do hôr, aj medzi lesnými bytosťami sa prejavili neblahé následky vítusovej infekcie Dvojky. Srnček Parožtek mal iba jeden parožtek. Janko stratil Marienku. Zo siedmych trpaslíkov sa stratil druhý, práve ten najmilší Smejko. Hlavne, že Dudroš zostal a veru, hundral viac ako kedykoľvek predtým. A všade strašili len jednohlavý, alebo trojhlaví draci. Princezná Pluska zamierila k vysokým vrchom. Pôvodne boli dva, no jeden ani čo by sa pod zem prepadol. Na úpätí toho zvyšného vrchu našla jaskyňu. Žili v nej kedysi traja trpaslíci Fajar, Gajar a Kvázi. Keď začalo z Kváziho ubúdať, hneď všetci vedeli, že je zle. Že sa asi niečo stalo s baobabom Dvojkou a tak, aby druhorodeného Kváziho zachránili, strčilo ho do nádoby, akejsi bubliny, kam sa k nemu nič zvonka nedostane, aby nepodľahol infekcii. Keď vošla princezná Pluska do jaskyne, práve sa dohadovali, či nádobu otvoriť. „Zdravím vás, milí trpaslíci. Prišla som vás poprosiť o pomoc.“

„Vieme, vieme, všetko vieme,“ netrpezlivo ju prerušil trpaslík Fajar. „Už dávna veštba predpovedala, že sa toto stane, že Dvojka sa vytratí zo sveta a ľudia zahynú. Snažili sme sa zachrániť nášho brata Kváziho, strčili sme ho do zázračnej nádoby, autoklávu. Tak sa k nemu moc tohto sveta nedostane. Ale teraz veru neviem, či náš Kvázi ešte žije.“

Fajar a jeho brat Gajar pomaly otáčali kolesom na autokláve. Keď nádoba s hlasitým odfúknutím povolila veko, zacítili lahodnú vôňu. Ich múdry brat Kvázi sa rozlial v autokláve na lahodný nektár. Nabrali princeznej Pluske do nádoby, aby doma poliala zázračným nektárom baobab Dvojku a strom zasa ožije.

Šťastná princezná Pluska ozlomkrky utekala domov. Po ceste ju však zastihla v lese noc. V diaľke zazrela svetielko, tak zaklopala na chalúpku. Otvorila jej spokojná ježibaba. To, že svet prišiel o dvojky sa jej nijako nedotklo. Vždy mala iba jedno oko, jeden hrb, bola jedináčik, aj prsia mala iba jednotky a ešte aj ten domček mala postavený iba na jednej stračej nôžke. Keď starena zistila, že princezná chce vyliečiť baobab Dvojku, veľmi sa jej to nepozdávalo. Bola spokojná, keď ľudia okolo nej mali zrazu tiež iba jedno oko, jeden zub, či jednu ruku. Cítila sa tak lepšie a nikto po nej na ulici nepokrikoval: „Škrata, škrata!!“ A tak sa ježibaba rozhodla princeznej jej plán prekaziť. Vytiahla z krabice svoje domáce zvieratko Schrodingerovu mačku a tajne jej dala liečivý nektár z trpaslíka Kváziho vypiť. Mačka vypila nektár na jeden dúšok a zaspala. Keď sa ráno princezná Pluska zobudila, z nektáru nezostala ani kvapka. Zato z mačky tiahla nektárová vôňa doďaleka. A tak princezná Schrodingerovu mačku strčila naspäť do krabice a zobrala ju na cestu domov.

Tesne pred vstupom do kráľovského mesta sa princezná Pluska zastavila v hostinci. Bola už unavená, aj hladná. Kým hostinský chystal jedlo a trvalo mu to dlhšie ako obvykle, lebo s jednou rukou sa ťažko chlieb ukrojí, princezná sa dala do reči s miestnymi ľuďmi. Rozprávali jej o nešťastiach, ktoré sa im udiali, odkedy sa zo sveta Dvojka vytratila. Vraj len jeden, jediný človek nijako na toto nešťastie nedoplatil. Nikto nevedel, ako sa ten mladík presne volal, ani odkiaľ prišiel, no všetci ho svorne nazývali Bankrotom. Vraj vždy a vo všetkom bol v mínuse. Čokoľvek robil, vždy skončil v mínuse. Založil si farmu, no povodeň mu zničila úrodu. Predával v obchode, vykradli ho. Začal maľovať obrazy, vyhorel. „A kde ho nájdem?“ Spýtala sa s určitým podozrením princezná. „Nikto nevie. Odkedy dvojky miznú zo sveta, ani jeho nebolo vidno.“ Vtedy princezná pochopila, že to veru jej druhorodený brat Mínus bol spomínaným Bankrotom. Rozhodla sa teda, že skôr ako sa vráti domov, nájde svojho brata. Miestni ju poslali ku starému kováčovi, ten by vraj mohol vedieť, kde Bankrota nájsť. Staručký kováč jej ukázal cestu ku starému dubu uprostred lesa. V tom dube žil jej brat Mínus. Rozhodol sa, že už nechce byť medzi ľuďmi. Premenil sa na čierneho kocúra a býval v starom dube. Po nociach lovil myši a drobné vtáky, už si pomaly ani nespomínal, že býval kedysi kráľovským synom Mínusom. No keď zbadal svoju sestru Plusku, radostne zamraučal a otieral sa jej o nohy. Princezná Pluska strčila svojho brata Mínusa, teraz čierneho kocúra ku Schrodingerovej mačke do krabice a konečne sa vybrala domov.

Pod baobabbom Dvojkou sedela kráľovná Logika. Už mala iba jedno oko a jedno ucho, no aj tak spoznala svoju milovanú dcéru Plusku. Radosť zo zvítania skalilo zistenie, že na strome je už len jediný, posledný list Dvojka. „Mami, trpaslíci mi dali zázračný nektár zo svojho brata Kváziho, ktorý sa roztiekol v autokláve. No nektár mi po ceste ukradla ježibaba a dala ho vypiť Schrodingerovej mačke. Tá je teraz spolu s mojim bratom Mínusom, ktorý sa zo smútku a nešťastia premenil na čierneho kocúra v tejto krabici.“ Ukázala na krabicu, kde sa ukrývali jej podivní príbuzní.

„A sú v tej krabici mŕtvi, alebo živí?“ Spýtala sa slabým hlasom kráľovná.

„No, to by bol objav roka, keby som ti na to vedela odovedať. Ale aj tak to je jedno. Lebo nášmu baobabu Dvojke to aj tak nepomôže. Takže je úplne jedno, či Schrodingerova mačka v krabici žije, alebo nie.“

„No, dcérenka, logika bokom, nádej umiera posledná. Otvor tú krabicu.“

A tak princezná Pluska otvorila krabicu. Spolu s kráľovnou Logikou zbadali, že Schrodingeroval mačka je síce mŕtva, ale spolu s kráľovským synom, čiernym kocúrom Mínusom stihla splodiť a porodiť mačiatka. DVE.

A tak bol baobab Dvojka zachránený. Svet sa zasa vrátil do svojich starých, dvoch koľají a aj záhada Schrodingerovej mačky bola konečne vyriešená. Bola mŕtva, no žila. A tak všetci žili zasa šťastne, spokojne a usporiadane, až kým logika nezomrela.