„Chcem krv vašich detí,“ povedala úradníčka a pohodlne sa usadila v sedačke, ktorú jej ponúkol riaditeľ školy. Pozorne si prezerala obrazy na stene.

„Mám len syna.“ Jozef Grešák bol na svojom poste už cez dvadsať rokov. Vyzeral ako oceľ. Vlasy, oči, aj pohľad. Úradníkov naozaj nemal rád a táto sa mu páčila zo všetkých najmenej. Niežeby sa nebolo na čo pozerať. Postava modelky, vlasy čierne ako uhoľ a oči blankytne modré. Ale to plné priehrštie sebavedomia a paragrafov, ktorými po ňom strieľala, akoby bol samovražedný pilot a ona lietadlová loď, mu liezlo na nervy.

„Ale vy,“ mávla rukou a usmiala sa. Neúprimne a ľadovo. „Nemyslela som vaše vlastné. Iba tie, čo chodia do školy.“

„Iba? Mám ich tu štyristodvadsaťtri. A krv nedostanete ani od jedného z nich.“

„To sa ale mýlite. Ste posledná škola v Tŕnistej, od ktorej nemáme vzorky. Získali sme projekt, ktorým otestujeme všetkých žiakov na prítomnosť chorôb, krvných skupín i prenosných chorôb. S pomôckami, ktoré vám poskytne naše ministerstvo to deti zvládnu samé aj na hodinách. Neviem, prečo im chcete odoprieť zábavu.“

„Ale vy dobre viete, prečo.“ Jozefov hlas znel ako dunenie kladiva o nákovu.

„Ale to naozaj netuším,“ napodobnila ho. Riaditeľ privrel oči, pretože si pri tom vyzývavo oblizla pery. Pohľad jej znovu skrútilo k obrazom. Boli tri. Vyzerali starobylo. Boli to nádherné maľby draka, vlkolaka a upíra.

„Nezvyčajná výzdoba riaditeľne.“

„Moji predkovia.“ V Jozefovom hlase nebola ani stopa po žartovaní.

Úradníčka sa pousmiala, ale opäť v tom chýbalo ľudské teplo a srdečnosť. „Áno, hovorili mi, že v tejto škole je riaditeľ... no povedzme netradičný.“

„Ten drak vlastne ani nie je priamy potomok. Ale časť jeho sily prešla do žoldniera, ktorý ho porazil. Jeho potomka uhryzol vampír tesne predtým, ako ho sťal. Premenu nakoniec ovládol. Ale len preto, že sa zamiloval a neskôr zistil, že jeho vyvolená pochádza z rodu meňavcov. Vlkolakov. Nech si legendy hovoria čo chcú, láska naozaj dokáže divy, milá slečna. Aj mňa prikovala k tejto stoličke. Láska. Niekto musí chrániť deti v tejto škole pred takými, ako ste vy. Či to bol osud, alebo mi preskočilo? Neviem. V každom prípade, v tejto škole vám neodovzdám kvapku krvi ani jedného dieťaťa.“

Návštevníčkina tvár sa stiahla do prísnej masky. Pomaly sa postavila. A potom jedným skokom preskočila stôl a pristála priamo na riaditeľovi. Prsty mu ovinula okolo hrdla, nechty zaťala do kože. Jozef vypúlil oči a v tých jej vzplanuli ohne.

„S tými svojimi sračkami sa choď vypchať. Vlastne, to by som ťa mohla aj ja.“ Jedna jej ruky sa posunula nižšie a pohladila ho po bruchu. „Tadiaľto ti vytrhnem črevá a napchám tam slamu z tohto gauča. Máš tam slamu, však?“ Zachichotala sa chrapľavým, suchým smiechom. Znel, akoby to jedno hrdlo používalo viac bytostí. „Nik sa nám nebude vzpierať. Ak nebudeš spolupracovať, jedného dňa ťa navštívime doma a na ten ďalší na tvoje miesto dosadíme niekoho poslušnejšieho. Ich krv dostaneme s tebou, alebo bez teba. A keď vypijeme poslednú kvapku, ovládneme deti Tŕnistej a potom aj ich rodičov. Otroci nám potom otvoria brány, ktoré ležia pod týmto mestom. Konečne oslobodíme všetkých, ktorých tu dávno uväznili.“

Jozefova tvár nabrala sinavý odtieň. Prsty jej zatínal raz do bokov, potom do úzkych zápästí, ale nedokázal sa jej striasť. Oči mu vystupovali z jamôk a bielka v nich pretkávala sieť popraskaných žiliek.

„Dám ti ešte jednu šancu slúžiť nám. Aj keď si ju dokážem vziať všetku, chcem, aby si mi ju dal dobrovoľne. Chcem tvoju krv. Dáš mi ju priamo odtiaľto.“ Zaťukala mu prstom s upraveným nechtom na srdci.

Ale ozvalo sa aj iné zaťukanie. Oveľa hlasnejšie. Otvorili sa dvere do riaditeľne. Nakukla strapatá hlava. Pehy a široký úsmev.

„No toto,“ povedal vychrtnutý mladík. Sedemnásť rokov. Neotočil sa na odchod. Dokonca ani neotvoril oči od prekvapenie. Akoby to, čoho sa stal svedkom vídal bežne. Vstúpil dnu.

„Ale, ale,“ zasyčala úradníčka, ovalila Jozefa útlou päsťou, jeho hlava to odhodilo dozadu a ako padal, odrazila sa z jeho stehien a skočila rovno pred návštevníka.

„Koho nám to čerti nesú?“ vyšla zo ženského hrdla jedovatá otázka.

Chlapec sa pousmial. Srdečne a hrejivo. „To nie je tá správna otázka. Lepšie je, koho nám už doniesli?“

Úradníčka stisla zuby a nenávistne zasyčala. Nechty sa nebezpečne zaleskli. Švihla rukou po tínedžerovom bruchu a na tričku „Avengers“ sa mu zjavili štyri rozťaté pásy. Ženská zvrieskla. V tom zvuku sa objavila bolesť. Pozrela na vylámané nechty a dva vykĺbené prsty. Fľochla pohľadom na mladíka. Krv žiadna.

„Do riti,“ zaúpel a prezeral si rozseknutú tvár kapitána Ameriku. „Moje obľúbené.“ Jeho úsmev bol preč. Zrazu tu bola úplne iná bytosť. Urobil krok k úradníčke a chytil ju okolo krku. Zabojovala. Jej údery by rozbili osobné auto na kôpku bezcenného šrotu. Ibaže chlapec akoby bol z kameňa. Pozeral do ohňov v jej očiach a prehovoril. „Posielam ťa späť. Tvoje ohne sa dračiemu nemôžu rovnať. Z tvojej sily sa vlkolaci vždy smiali. A tvoja vôľa sa vždy podriadila tej upírskej.“

„Zabudol si na odolnosť tvojej matky,“ ozval sa Jozef, ktorý sa postavil a po ranách nebolo ani stopy. Vyzeral ako vždy. Oceľovo.

„Nezabudol otec,“ povedal Grešák junior, „iba si mi skočil do reči. Samozrejme, o odolnosti chrličov môžeš len snívať, démon.“ Otočil hlavu k otcovi. „Spokojný?“

Jozef spokojne prikývol. Pristúpil k zmietajúcej sa úradníčke a takisto sa zahľadel do jej očí. Plamene sa ešte raz opovážlivo vzňali a potom, keď zbadali, aká sila proti nim stojí, ufujazdili preč. Žena sa zmätene rozhliadla a keď zistila, že je na úplne cudzom mieste a hľadia na ňu neznáme tváre, rozplakala sa.

Keď neskôr zmätenej Zuzane Belavej vysvetľovali, že ju našli omdletú vo vestibule školy a iba jej dávali prvú pomoc, poďakovala a bola schopná odísť po vlastných domov.

„Prídu ďalší,“ povedal Michal Grešák, keď ju pohľadom odprevádzal až na autobusovú zastávku.

„Samozrejme. V to dúfam,“ prikývol Jozef.

„Stále ich sem chceš prilákať všetkých? Vrátane šéfa?“

„Na toho sa teším obzvlášť. Jeho arogancia mu nedovolí stáť obďaleč.“

„Asi bude prekvapený.“

„Veru. Keď sa dozvie o tom, s kým sa dal dokopy môj dedo a potom ten tvoj, to len bude vyvalených očí.“

„Fuj, otec. Obávam sa, že keď sa to toho obujú babkine gény, tak budú vyvalené doslovne.“

Jozef Grešák na to len mykol plecami. Dnes to so synom naplánovali dobre. Budú musieť pokračovať. Presne tak, ako aj ich predkovia.