V zime maky nekvitnú

Ako Vitebor prežiť kliatbu chcel
Filmová história scifi
Dvojhlavý, jaskynný medveď mával čiernymi, chlpatými krídlami a ceril dlhé zuby na obrneného bojovníka. Jeho pohľad však smeroval inde. Hľadel dole z gobelínu, na ktorom bola zaznamenaná jeho porážka chrabrým hrdinom a upieral zrak do príjemne vykúrenej miestnosti, o toľko príjemnejšej než zasnežená horská čistinka, na ktorej prišiel o život. Hľadel presne na miesto, kde sedel blonďavý, zelenooký chlapec. Päťročný Vitebor si gobelín nevšímal, sedel na stoličke pri posteli a pozeral na svojho otca ležiaceho v kŕčoch. Oči mu krvácali, žilky v nich praskali jedna po druhej, krv sa mu valila z nosa, úst aj uší. Triasol sa. Viteborove oči boli taktiež zaplavené tekutinou, avšak nie červenou, ale čírou a slanou. Za chlapcovým chrbtom stál jeho strýko, Darywet, držal ho za ramená, dodával mu odvahu. Vitebor sa snažil zo všetkých síl uniesť pohľad na umierajúceho otca. Zatínal zubami a prsty mal pevne zaryté v operadle stoličky, ale očiam rozkázať nedokázal. Jeho dve sestry boli uchránené od tohto krutého divadla, nemuseli sa pozerať na tú hrôzu. Vitebor také šťastie nemal. Dedič musel vidieť umierať svojho predchodcu, musel vidieť, čo ho jedného dňa čaká. Krvácajúceho princa držala za ruku jeho žena, Liwena. V umierajúcich očiach bolo vidieť strach. Slzy stekajúce po Viteborových lícach už vytvorili na jeho tunike mokrý fľak. Princ Radan sa začal dusiť a kašľať, z jeho úst prskali krvavé sliny. Jeho oči stratili prítomný výraz, zahľadeli sa do dreveného stropu, gobelínmi vyzdobenej miestnosti. S očami upretými na strop skončili jeho pokusy o nádych, jeho trasenie ustalo. Bol mŕtvy. Liwena pustila ruku mŕtveho muža, objala jeho zakrvácanú hruď a rozplakala sa. Strýko konečne zložil ruky z chlapcových ramien. Uvoľnený Vitebor vybehol von z miestnosti. Jeho vnútrom prúdila zmes strachu a desu. V tom mladý muž otvoril oči a prebral sa z desivého sna. Jeho vnútrom lomcovali rovnaké pocity ako tie, ktoré cítil v spánku, v roli malého chlapca, ktorým kedysi bol. Mal chuť sa rozplakať, ako vtedy pred 15 rokmi. Ovládol sa však, nebol už malý chlapec, bol statný muž, princ a pán Eriwetovej Tvrdze. Prevrátil sa na posteli a uprel zrak na zdobený erbový štít zavesený na stene. Červený vlčí mak kvitnúci na zlatom pozadí. O tejto hodine to vyzeralo, akoby ten kvet nebol červený, ale čierny. „Prekliaty erb,“ preletelo Viteborovi hlavou, „prekliaty rod.“ Zrak však neodvrátil, upieral nehybné oči na temnú siluetu rodového erbu. „Ešte 39 dní a už sa na teba nebudem musieť pozerať...konečne budem mať pokoj,“ pri tejto myšlienke sa mu zaleskli oči, naplnili sa slzami. Vitebor zaťal zubami a pretrel si oči rukávom. Vstal a prezliekol sa, vonku už pomaly začínalo svitať. Nechcel strácať čas ďalším spánkom...nezostávalo mu ho už veľa.
*
Vitebor vycestoval bielou, zamrznutou krajinou do chrámu bohyne mesiaca, Niry. Prešiel vstupnou portou a zamieril do stajne, kde sa od sluhu dozvedel, za kým má ísť. Vstúpil do chrámu a obišiel kruhový stred, v ktorom sa, priamo uprostred svätyne, nachádzala stéla z bieleho kameňa, vyobrazujúca dve postavy, dva aspekty bohyne Niry. K severu hľadela svojimi čiernymi, onixovými očami Novira, bohyňa temného mesiaca a k juhu upínala svoj strieborný pohľad bohyňa jasného mesiaca, Spela. Zamieril ďalej, do časti, v ktorej klerici úradovali. Nebolo ťažké nájsť miestnosť na konci chodby, kam ho sluha nasmeroval.
„Som pán z Eriwetovej Tvrdze. Prišiel som pre tlmiaci liek,“ predstavil sa kňažke sediacej za stolom. Vitebor videl, že táto kňažka, má oblečený na rozdiel od ostatných kňazov, ktorých videl v chráme, nie čierny, ale strieborný kaftan. Symbol plného mesiaca na hrudi aj ostatné ozdoby v podobe rôznych tvarov mesačného cyklu, neboli len vyšité striebornou niťou, boli vyobrazené z čiernych drahokamov. Ako všetci kňazi aj ona mala vyholenú hlavu a tvár okrem svetlých, šedých očí, zdobilo aj tetovanie v tvare striebornej obruče na čele a dva menšie tetovania pod každým okom, mesačné kosáky na vonkajšej strane a plné, čierne kruhy pri nose. „Poď, posaď sa,“ ukázala žena rukou na stoličku stojacu na protiľahlej strane stola. Vitebor prikývol a sadol si kňažke oproti, jej oči takto zblízka pripomínali svetlo mesiaca. „Som Giwena, hlavná kňažka. Čakala som ťa. Liek sme pripravili, rovnako, ako pred 15 rokmi tvojmu otcovi. Neucítiš žiadnu bolesť,“ povedala príjemným, avšak pomerne hrubým hlasom. Musela mať už svoje roky, Vitebor odhadoval, že má za sebou už cez 50 zím.
„Ďakujem. Dúfam, že účinok bude dostatočný...pamätám si na ten deň, keď umrel otec. Nezdalo sa, že by to bolo bezbolestné,“ Vitebor sa snažil tváriť vážne a prísne, ale mal pocit, že kňažku jeho výraz skôr pobavil.
„Liek funguje. Vždy a dokonale. Možno si mal pocit, že to tak nie je, tvoj otec však necítil, ani náznak bolesti. Aspoň nie tej fyzickej.“
„Kto mi vydá ten liek? Chcel by som sa vrátiť do Tvrdze a stráviť zvyšok svojich dní doma.“
„Čoskoro ti ho dám. Predtým ťa ešte trošku zdržím. Neboj sa, nebude to nadlho,“ kňažka odsunula nejaké dokumenty, ktoré mala práve pred sebou, oprela sa lakťami o stôl a zložila si ruky. Pri tom sa jej odhrnuli lesklé rukávy na kaftane a odhalili, že žena má mesačnými symbolmi potetované aj zápästia.
„Čo odo mňa potrebuješ? Tento liek ste vždy dávali môjmu rodu zadarmo,“ spýtal sa neisto Vitebor.
„Čo presne vieš, o kliatbe, uvalenej na tvoj rod? Vieš, aký má pôvod?“
„Viem. Spôsobil ju praded môjho otca. Odan. Zavraždil svojho o moment staršieho brata, dvojča. Rozbil mu hlavu okovanou palicou. Urobil to kvôli panskému stolcu. Kým jeho brat Barundan umieral, preklial ho. Puto medzi dvojičkami je veľmi silné a preto prekliatie skutočne zabralo. Kliatba však minula Odana, mágovia, ktorým môj rod zaplatil za zrušenie kliatby predpokladali, že dôvodom bola láska, ktorú Barundan cítil k svojmu bratovi a to aj v momente svojej smrti. Preskočila tak na ostatných mužských potomkov a preto každý mužský člen rodu až dovŕši na hodinu presne ten vek, ktorý mal Barundan, keď zomrel, zomrie tiež. Hlava mu krváca rovnako, ako krvácala jemu. 21 rokov a 472 dní. Hodinu neviem, ale mágovia vraj vraveli, že aj tá je presná. Odan na odstránenie kliatby minul skoro celý rodinný majetok, ale nepomohlo to. Žil a starol zatiaľ, čo jeho deti umierali. Pozval rôznych mágov, wetanských, tanidských, dokonca k nám vraj zavítal aj xidryanský mág s orieškovou pleťou. Všetci došli k rovnakému záveru. Kliatbu zruší jedine rituál odprosenia Odana k Barundanovi, ktorý môže byť v zastúpení, ale len iných dvojičiek našej krvi. Takže, keď sa raz niekomu z nášho rodu narodia dvojičky, kliatba sa môže zrušiť. Dodnes sa to, ale nestalo. A mne to už môže byť v podstate jedno. Stačí ti to, kňažka?“
„Vašu rodinnú kliatbu skúmam od doby, keď tu za mnou prišiel pred 33 rokmi tvoj starý otec. Bol to však výskum na okraji môjho záujmu, môj hlavný výskum som zameriavala najmä na isté abnormálne výkyvy, ktoré sa objavili v magickom prúdení v našej oblasti. Chvíľu mi trvalo, kým som si to dala do súvislosti s vašou kliatbou a došla som k niekoľkým novým poznatkom. Puto medzi dvojičkami bezpochyby je veľmi silné, ale aj takáto kliatba by už po takom dlhom čase musela vyprchať. Musí to byť spôsobené dobou, v ktorej k tej vražde došlo. Bolo to počas sviatku Kračun, v týždni zimného slnovratu. To muselo dodať kliatbe silu, preto ani po rokoch vôbec jej vplyv neupadá. Kliatba musí čerpať moc z energie uvoľnenej slnovratom. Keď som si to dala do súvislosti, všetko do seba dokonale zapadlo. Predpokladám, že obete kliatby slúžia ako magická singularita a narúšajú prúdenie energie.“
„Tomu nerozumiem.“
„Predstav si, že mágia je pútnik, ktorý prechádza po ceste a vy ste zamrznutá mláka. Niekedy po nej môže pútnik pokojne prejsť, ani si nevšimne, že tam ste. Inokedy sa môže pošmyknúť a zrýchliť, alebo spadnúť, zlomiť si nohu a ukončiť svoje putovanie. Ani jedno z toho nie je dobré.“
„Ak to vám mágom vadí, tak ste nás tej kliatby mali zbaviť.“
„Je tu ešte jeden spôsob, ako kliatbu zrušiť. Respektíve sú dva, ale iba jeden je relatívne humánny,“ pri týchto Giweniných slovách Vitebor prižmúril oči.
„Aký?“ opýtal sa.
„Navrhla som to už tvojmu otcovi, ale Radan moju ponuku odmietol. Kliatba sa skončí smrťou. Prirodzene. Je však možné vykonať rituál, ktorý ťa zabije, ale len dočasne. Ak všetko vyjde ako má.“
Vitebor na kňažku nepríjemne zazeral.
„Nepozeraj tak,“ pokračovala. „Ako si povedal, tebe už to môže byť jedno, pretože sa to dá vykonať iba v deň, v ktorý by ťa kliatba tak či tak zabila. Okrem toho v tvojom prípade je ešte väčšia šanca na úspech tohto kúzla, keďže deň tvojej smrti vychádza práve na obdobie sviatku Kračun.“
„Chceš ma zabiť?“
„Potom ťa naša bohyňa privedie späť. Budeš žiť, ak to uzná za vhodné.“
„Čože?!“ skríkol Vitebor zmätene. Snažil sa pochopiť. „Čo by som musel urobiť, aby to bohyňa uznala za vhodné?“ opýtal sa po chvíli.
„Nad tým sa zamysli sám, prečo by mala bohyňa pomôcť práve tebe.“
„Lebo som princ z rodu Eriweta, potomka kráľovnej Nedarany, ktorá bola dcérou Nedarida, boha hôr. Som pán Eriwetovej Tvrdze.“
Kňažka si povzdychla. „Čo znamená koruna na hlave smrteľnej ženy, nech už svoj pôvod odvodzuje od koho chce?“ prehovorila po chvíľke. „Čo znamená purpurový plášť na chrbte smrteľného muža? Krv všetkých ľudí je červená. Záleží na činoch, na etike a morálnom kóde, na cti a odvahe človeka. Na tom, čo dokáže vykonať. Jeho pôvod je pre bohov ničím, všetci sme len zrnkami prachu v presýpacích hodinách na stole nesmrteľných pánov vesmíru,“ kňažka dala dole ruky zo stola a zložila si ich na lone. „Ak chceš, aby ti bohyňa pomohla musíš ju zaujať. Pýtam sa ťa teda znova, Vitebor, prečo by mala bohyňa pomôcť práve tebe?“
„Dám jej za jej pomoc svoju oddanosť. Svoju vernosť.“
„Pohli sme sa,“ pousmiala sa žena. „Oddanosť. Vernosť. To sú stále iba slová a bohovia o slová nestoja. Denne ich počujú stovky, modlitby, piesne, prosby, urážky a nadávky, v ktorých sa spomínajú ich mená. To ich nezaujíma. Zaujímajú ich konkrétne činy. Čo teda ponúkaš bohyni za jej pomoc?“
„Čo by mohlo zaujať bohyňu, kňažka? Čím by som si ju dokázal nakloniť?“
„Je len jedna vec, ktorou si môžu smrteľníci nakloniť Nekonečných. Služba. Bohyňa potrebuje ľudské ruky, ktoré v jej mene ponesú meče ak to bude treba. Budeš plniť jej vôľu, slúžiť jej, keď ťa povolá. Nehľadiac na svoje osobné blaho. Prijmeš nové meno, na znak úcty k bohyni a zbavíš sa toho starého. To jediné od teba bohyňa môže chcieť.“
„Tie podmienky mi nepripadajú také hrozné. Prečo by ich otec neprijal?“
„Je tu ešte jedna vec. Aby kúzlo fungovalo, musí byť zároveň s tebou použité aj na ostatných mužských členov tvojej rodiny. A keďže ich deň ešte nenastal, je nižšia šanca, že sa po kúzle preberú. Môže sa dokonca stať, že celý tvoj rod vymrie po meči. Toto tvoj otec odmietol riskovať. Považoval za povinnosť zachovať rod Eriweta. A nechcel ohroziť svojho syna.“
„Ja mám dvoch synov...Ja nechcem umrieť kňažka, ale neobetujem za prežitie vlastné deti.“
„Niečo v tom duchu povedal aj Radan. Vedz, ale že anomália, ktorú vaša kliatba vytvára v magickom prúdení, môže niektorým mágom spôsobiť nepríjemnosti. Je možné, že sa nájdu ďalší, ktorí si dajú tieto abnormality do súvislosti s kliatbou tvojej rodiny a možno nebudú chcieť čakať, kým sa narodia dvojčatá a pokúsia sa zvrátiť kliatbu treťou cestou.“
„Tou menej humánnou.“
„Presne tou.“
„Aká to je cesta?“
„Ako som už povedala: kliatba skončí smrťou.“
Vitebor sa na chvíľu odmlčal, zahľadel sa za veľké sklenené okno, ktoré osvetľovalo miestnosť a pozoroval, ako vonku po závane vetra klesajú zo stromov tenké, strieborné nitky, ktorými ich obalil mráz. Čo som to za otca. „Dobre. Už je načase túto kliatbu ukončiť. Vložím dôveru do bohyne. Môj deň sa blíži. Mám ešte 39 dní,“ pri tom čísle sa zastavil a zamyslene prekrútil očami. „38 dní. Uteká to rýchlo.“
„Príď s chlapcami do chrámu aspoň týždeň pred tým. Pripravíme vás na kúzlo.“
„Uvidíme sa teda za 28 dní. Ten liek už asi nepotrebujem. Dovidenia kňažka.“ Žena neodpovedala, len privrela oči a mierne uklonila hlavou. Vitebor vyrazil domov, plný zmiešaných pocitov. Radosť a nádej prekrýval strach a obavy. V momente, keď pomyslel na svoje deti jeho pocity sa zúžili na beznádej a výčitky. Bol však rozhodnutý. Rozhodol by sa tak aj keby mu kňažka nepovedala o hrozbe zo strany iných mágov. Bol rozhodnutý...chcel žiť.
*
Zasadli za stôl a pustili sa do jedla, ktoré im prichystali poslední verní sluhovia. Viteborovi ovsená kaša so škvarkami vôbec nešla na chuť, len v nej prevracal drevenú lyžicu. Celý čas premýšľal, čo im povie. Ako im to povie. Nevedel nájsť vhodné slová preto, čo sa chystal urobiť. „Nepoviem im to,“ napadlo mu. „Vezmem chlapcov zajazdiť si a už sa nevrátime.“ Ostatní stolovníci už pomaly dojedali a postupne sa všetci vytratili od stola. Zostala len jeho matka Liwena. Zelenooká ryšavka si presadla vedľa neho. „Nerob to,“ povedala a našpúlila pri tom pery do prísneho výrazu.
„Čo?“ opýtal sa nechápavo.
„To kúzlo, ktoré ti poradila kňažka. Nerob to. Mysli na svoj rod. Mysli na deti.“
„Ty o tom vieš?“
„Otec mi o tom povedal. Nestojí to za to riziko. Srdce mi krváca, keď to vravím, Vitebor. Srdce matky. Ale prosím ťa, nerob to.“
„Prečo si mi to nepovedala skôr?! Prečo si to tajila?!“ do Viteborových slov sa vkradol hnev.
„Nemalo zmysel ťa tým zaťažovať skôr. Nechcela som, aby si nad tým rozmýšľal. Nejdem ti klamať, si môj syn. Proste nie. Nechcela som to. Tvoj rod je dôležitý, musí prežiť. A teraz máš aj deti. Nesmieš to urobiť. Mysli na svoju rodinu.“
„Na rodinu? To ja tu umieram!“ Preletel mu mysľou nával hnevu taký silný, že v jeho opojení vyskočil a prevrátil stôl. Potom akoby jeho hnev vyprchal. Vitebor ostal stáť nad prevráteným stolom. Liwena stála nehybne vedľa neho. „Vedel si, čo ťa čaká,“ položila mu po chvíli ruku na rameno. „Ovládni svoje pocity a zmier sa s tým. Nemal by si odísť rozhnevaný so svojimi blízkymi.“
„Ja nechcem odísť vôbec. Nechcem zomrieť, matka.“
„Ja viem. Preklínam za to bohov. Ale prosím ťa, neber so sebou aj svoje deti.“
„Ja už som sa rozhodol,“ pozrel matke do očí, „raz tú kliatbu bude musieť niekto ukončiť.“
„Zakazujem to!“ zakričala pobúrene Liwena.
„Nekrič! Ja som pán tohto domu a rozhodol som,“ opäť v ňom začal rásť hnev. Nechal Liwenu tam, kde stála a odišiel. Hnev, ktorý sa v ňom opäť prebudil mu nedovolil cítiť ľútosť. A to bolo dobre, aspoň tak si to myslel. Teraz nebol vhodný čas na city. Musel byť tvrdý. Vyšiel na poschodie a vstúpil do komnaty svojej ženy. Milada sedela na posteli a hrala sa so synmi, dlhé, kučeravé vlasy, plavé ako perie škovránka, mala spadnuté v tvári, až celkom zakrývali jej akvamarínové oči. Bola to krásna žena, s oválnou tvárou a jemnou, zdravou pleťou. Človeku by pri pohľade na ňu ani nenapadlo, že je neurodzená, že je to len dcéra obyčajného kupca. Dlhy Eriwetských donútili rodinu k rôznym ponižujúcim krokom. Skoro všetci slobodní ľudia odišli z ich služieb, ako sa ich dlhy zvyšovali a otrokov postupne všetkých popredávali. Bez pracovnej sily sa ich situácia ešte viac zhoršila, prišli nové dlhy a predaje pozemkov až napokon došlo aj k svadbe s plebejkou. „Nechaj chlapcov, nech sa chvíľu hrajú sami. Chcem s tebou niečo prebrať.“ Milada vstala, odhrnula si spadané vlasy z čela a vyšla za Viteborom, ktorý sa vrátil na chodbu.
„O čo ide?“ opýtala sa len, čo zavrela dvere.
„Existuje spôsob, ako zrušiť kliatbu...ako zachrániť naše deti,“ snažil sa hovoriť, čo možno najpríjemnejšie, aby v jeho hlase nezaznel ani náznak vypočítavosti.
„Aký je to spôsob?“ spýtala sa Milada nevzrušene, napriek tomu, že jej srdce mierne podskočilo pri jeho slovách. Prvých 15 rokov prežitých v dome obchodníka ju však naučilo, že v živote nič nie je zadarmo.
„Nirina kňažka pozná spôsob. Kúzlo, ktoré by malo kliatbu zrušiť.“
„Prečo ho už nepoužila?“
„Musí byť použité naraz, na všetkých mužoch v rodine. S chlapcami pôjdem týždeň pred mojim dňom do chrámu. Vtedy kňažka tú kliatbu zruší.“
„Prečo s tým prišla až teraz? Čo všetko to kúzlo obnáša?“
„O kúzle vedel už môj otec. A nie, nie je to bezpečné, možno všetci zomrieme,“ Vitebor prehovoril s tvrdosťou a vážnosťou, ktorá Miladou zatriasla ako dotyk zimného vetra na holej koži. „Za to riziko to stojí. Už je na čase, aby kliatba skončila. Jedným či druhým spôsobom.“
„To nemyslíš vážne?! Predsa by si neohrozil vlastné deti!“
„Toto nie je diskusia. Už som sa rozhodol, len ti to oznamujem.“
V kútikoch Miladiných očí sa začali hromadiť slzy. Pocit zdesenia a hnevu ju postupne pohlcoval. „To nesmieš!“ zakričala a vylepila manželovi facku. Vitebor zaťal zubami a jeho svetlá tvár nabrala odtieň červenej a to nie len na mieste, kde dopadla Miladina dlaň.
„Už som rozhodol,“ povedal tak chladne, až by z toho Miladu opäť zamrazilo, keby nebola úplne pohltená inými pocitmi, pocitmi, ktoré dokáže cítiť iba matka. Zaťala zuby a znovu vystrelila dlaň k jeho tvári. Tento krát jej ruku zachytil. „Toto už nikdy nerob, Milada. Mám ťa rád. Si moja žena, ale pamätaj, že si stále iba plebejka. Už nikdy nevztiahni ruku na šľachtica. Inak dopadneš, ako iný plebs.“ Žena sa pokúsila ruku vytrhnúť, ale nepodarilo sa jej to. Až keď už nedokázala udržať slzy v očiach a začali jej stekať po tvári, pustil ju a nechal ju odísť späť do izby. Sám potom odišiel do tej svojej. „Som monštrum,“ povedal si v duchu. „Som ešte horší než Odan. Možno pri tom rituály vznikne nejaká nová kliatba, ešte silnejšia. Zaslúžim si to.“ Rozosmial sa bláznivým smiechom, ktorý sa postupne, prirodzeným prerodom, zmenil v plač.
*
„Kedy už tam budeme?“ znova sa opýtal Radan. Starší z bratov zdedil po matke akvamarínové oči a svetlé hnedé vlasy.
„Za chvíľu,“ odpovedal Vitebor.
„Už prešla chvíľa,“ pokračoval chlapec.
„Mne je zima!“ zakričal Eriwet. Mladší chlapec vyzeral zase presne ako mladšia verzia svojho otca.
„Za chvíľu sme tam, chlapci. Vydržte. Aha tam v diaľke už vidno Sivú Horu. Na jej samom vrchole kedysi sídlil Nedarid, boh hôr a náš predok.
„Ideme tam?“ opýtal sa Radan.
„Poďme tam!“ zakričal Eriwet.
„Už ti nie je zima?“ Spýtal sa ho Radan a tresol brata po hlave. Ten mu to hneď opätoval.
„Prestaňte!“ zakričal na nich otec a zachytil opraty, ktoré mu vypadli z rúk, keď sa chlapci začali klbčiť. Cesta to bola dlhá, v hlbokom snehu trvala možno aj trikrát dlhšie než, keď ju absolvoval naposledy. Bola únavná aj pre koňa, ktorý tento krát viezol až troch pasažierov. „Aha tam je sokol, pozrite!“ ukázal Vitebor na nebo, aby zaujal deti.
„Óóó, ako je vysoko! A tam je zajac!“ zakričal Radan. Zajaca si očividne všimol aj lietajúci dravec, ktorý sa vrhol z výšky a v sekunde ho ulovil.
„Óóó, videli ste to? On ho zožral!“ zvolal nadšený Radan.
„On ho zožrááál...on zožral zajačikáá,“ rozreval sa Eriwet.
„No tak, neplač Eri,“ upokojoval ho otec.
„Urevanec!“ vysmial sa bratovi Radan. Eriwet v momente prestal plakať a aj keď bol ešte celý uslzený začal sa opäť klbčiť s bratom.
„Skurvený vták,“ zanadával si Vitebor v duchu. Našťastie preňho už cesta netrvala dlho. Na nádvorí chrámu ich privítala Giwena.
„Aké krásne maky nám tu v zime zakvitli,“ pochválila kňažka chlapcov, ktorí mali na sebe oblečené makové tabardy Eriwetovho rodu. „Cestovali ste v tom snehu dlho?“ spýtala sa.
„Od svitania,“ odvetil Vitebor.
„Tak to sa najskôr musíte najesť. Poďte, akurát sa blíži čas večere. A potom začneme.“
*
Prehltnúť kyslý, zemitý odvar a tváriť sa pri tom príjemne, akoby pil sladké víno od tanidských kupcov z Nylarinyr, chcelo veľkú dávku sebaovládania. Musel sa však pretvarovať, inak by to chlapci nikdy nevypili, a to aj napriek tomu, že tekutina nemala žiadnu farbu, ani zápach. „Fuj to je hnusné!“ zatváril sa oklamane Eriwet. Radana natiahlo, ale kňaz, ktorý im odvar podával, mu rýchlo zaklonil hlavu, aby odvar nevyšiel z chlapca von.
„Rýchlo vypite toto,“ podával im druhý kňaz ďalšie poháre, ktorých obsah mal upokojiť ich žalúdky. „Toto bola prvá dávka. Do konca týždňa musíte vypiť ešte aspoň ďalšie dve,“ vysvetlil im kňaz.
„Na čo je to vôbec dobré?“ pozrel Vitebor na Giwenu. „Bohyni už som predsa dal ponuku.“
„To rieši duchovnú stránku. Musíme ale myslieť aj na fyzickú,“ odpovedala Giwena. „Rastlinná diéta a lieky pomôžu vašim organizmom lepšie zvládnuť kontakt s mágiou.“ Vitebor sklonil hlavu.
„Ja už to nechcem! Už nikdy!“ kričal Eriwet. Jeho krik na tom však nič nezmenil a štyri dni po slnovrate po dlhom trápení a sľubovaní všetkého možného, čo by len mohol chlapec v jeho veku chcieť, napokon vypil aj poslednú, tretiu dávku odvaru. Potom si ľahol na lôžko, rovnako tak aj jeho brat a otec. Lôžka boli uložené v hlavnej svätyni.
„Dúfam, že pitie tej hnusoby stálo za to,“ posťažoval sa Vitebor Giwene, ktorá sa postavila k jeho lôžku.
„Nemysli si Vitebor, ja som sa tiež musela pripraviť na toto kúzlo. Takáto mágia vyžaduje energiu a obetu, nie je to len obyčajné zapálenie sviečky pohľadom. Pripravený?“
Vitebor si povzdychol a prikývol hlavou. „Bohyňa...prosím, prosím, prosím, prosím...“ modlil sa v myšlienkach.
„Začneme,“ rozkázala Giwena ostatným kňazom.
Vitebora sa začal zmocňovať pocit úzkosti. Miestnosť, ktorú uprostred noci osvetľovali len pri stenách zavesené mesačné kamene, žiariace slabým, strieborným svetlom, zaplnila jasná sivomodrá žiara. „Chlapci...čo som to urobil!“ Vlákna svetla sa ako laná vzniesli nad hlavy zúčastnených a hneď na to klesli a ako údery bleskov vrazili do ležiacich, aby ich zovreli vo svojom objatí. „Bohovia s vami,“ rozlúčil sa v duchu so svojimi deťmi, na hlas to však nevyslovil. Ani teraz, ani predtým. Záblesk svetla bolo to posledné, čo Vitebor videl. Hneď na to si ho odviedla temnota.
*
„Spím,“ uvedomil si hneď v prvej myšlienke, len čo nabral vedomie. Až potom otvoril oči a nechal sa oslepiť slnečným svetlom, ktoré cez malé okienko prenikalo do izby. „Buď pokojný. Si v Nirinom chráme. Pamätáš?“ ozval sa povedomý mužský hlas, ale až keď sa mu podarilo zaostriť pohľad zistil, kto ho vydáva.
„Tagywet...už je po kúzle? Dopadlo to dobre?“
„Áno, rituál sa konal predvčerom v noci. Odvtedy si spal,“ odpovedal kňaz.
„To je...mám pocit, akoby sa to stalo teraz...som zmätený...“ Vitebor sa posadil na posteľ a zamyslene chytil hlavu do dlaní.
„Ostaň v posteli. Idem po Giwenu.“
„Počkaj! Čo deti?“
„Giwena ti všetko povie. Bolo to jej kúzlo,“ Tagywet odišiel a nechal Vitebora na pár okamihov samého. Postupne sa mu začali v pamäti zobrazovať obrazy. Tma a svetlo. Chlad a...pokoj? „Čo to bolo za pocit?“ Premýšľal nad svojou spomienkou.
„Tak si hore,“ usmiala sa naňho potetovaná žena hneď, čo vstúpila do malej cely, kde ležal.
„Čo deti?“ opýtal sa.
„Vstali kúsok pred tebou. Radan dnes ráno a Eriwet ešte včera v noci. Kúzlo dopadlo dobre, ako sám môžeš vidieť. Máš 21 rokov a 474 dní. Gratulujem.“ Vitebor si zložil ruky z hlavy a srdce sa mu prudko rozbúchalo. Celé jeho telo sa naplnilo spontánnou radosťou. „Ďakujem,“ usmial sa širokým, úprimným, až takmer detským úsmevom.
„Kúzlo prebehlo bez komplikácií,“ pokračovala Giwena. „Pamätáš si niečo zo svojho spánku?“
„Pamätám si tmu a biele svetlo na jej konci. A pocity. Zvláštne pocity.“
„Rovnaký zážitok popisujú všetci, čo prešli týmto rituálom. Prešiel si skrze temnú bohyňu Noviru a dostal si sa až na dotyk jasného svetla bohyne Spely. V tom momente si bol v kontakte s obomi aspektmi bohyne Nyri. A bohyňa ťa poslala späť. Prijala tvoju ponuku. Zbavila ťa kliatby. Teraz je na čase splniť svoju časť dohody.“
„Áno. Budem slúžiť bohyni.“
„Ako prvé sa vzdáš svojho mena a prijmeš meno bohyne.“
Vitebor prikývol.
„Tvoje deti taktiež.“
„Prečo aj deti? Dohodu som uzavrel ja!“
„Ale týka sa aj ich,“ odpovedala chladne a bez emócií. „Aj do svojho erbu prijmeš znak bohyne.“
„Eriwetský erb je prastarý...“
„Nepreháňaj. Ako hlava rodu aj rodiny ho môžeš upraviť.“
„Dobre,“ súhlasil nepresvedčivo.
„Vezmi deti domov. Užite si rodinu. Potom na sviatok rovnodennosti priveď Radana do chrámu. Odteraz bude slúžiť bohyni.“
„Čože? Toto sme si nedohodli!“
„Ale dohodli. Ak chceš porušiť dohodu, prosím. Dôsledky ponesieš ty.“
Vitebor sklonil hlavu a zaťal zuby a päste, ale mlčal.
„Ty sám zveľaďuj svoj majetok a rod. Navráť mu význam. Bohyňa ťa povolá, keď ťa bude treba.“
Po kňažkiných slovách Vitebor prudko vyskočil na nohy, až sa mu zatočila hlava a musel sa zachytiť steny, aby nespadol. „Opatrne. Nevysiľuj sa. Tvoje telo je stále slabé po kontakte s mágiou,“ napomenula ho Giwena. Vitebor nedbal na jej slová, a len čo mu černota zmizla z pred očí, utekal za deťmi. Oboch chlapcov zobral a vydal sa späť na svoju Tvrdzu. Radan, ktorý ešte nevedel, čo ho čaká, mal plné ústa rečí a Vitebor pri rozhovore s ním postupne nachádzal pokoj. Začal si opäť uvedomovať, že kliatba je zrušená. Že bude žiť...že budú žiť.
„Aha to je to miesto, kde sokol chytil zajaca!“ ukazoval prstom Radan.
Vitebor si povzdychol a klipol očami, bál sa, že Eriwet sa opäť rozplače. Nestalo sa. Chlapec sa ani len nepozrel na miesto kam jeho brat ukazoval. Vtedy si Vitebor uvedomil, že ho vlastne dnes ešte nepočul prehovoriť. Vtedy mu to došlo. Bohyňa si vybrala ďalšiu daň.

Amaterius

Amaterius
Fantasy first! :D Mám rád tvorbu A. Sapkowského. Nie kvôli príbehom, ktoré nie sú až také pútavé a napínavé ako napr. tie od G. R. R. Martina. Ani kvôli svetu, ktorý nie je ani z ďaleka tak prepracovaný ako napr. ten od J. R. R. Tolkiena. Mám rád myšlienky v Sapkowského tvorbe, to že zasadzuje problémy nášho sveta do fantazijnej reality a dáva nám možnosť nahliadnuť na pálčivé otázky našej súčastnosti takpovediac z pohľadu tretej osoby.

Diskusia

Goran
Klasické fantasy, ktoré napokon vôbec nebolo klasické. Páčili sa mi tie slovansky znejúce mená a atmosféra pripomínajúca azda našu dávnu pohanskú minulosť, ale azda by sa hodilo tieto reálie ešte viac využiť (sľubný a ozvláštňujúci prvok boli dva aspekty tej istej bohyne). Na druhej strane, je to mix aj s čisto vyfabulovanými fantasy názvami - nebolo by potom lepšie vymyslieť si všetko a nevyužívať mená ako Milada v niečom, čo je zjavne čisto imaginárnym svetom (hoci inšpirovaným našou minulosťou)? - letmý náznak je v úvodnej zmienke o okrídlenom medveďovi. Na druhej strane aj Amíci radi využijú do rýdzo sekundárneho fantazijného sveta meno ako Sparhawk... to len ako pripomienka. Potom upozorňujem na nevhodnosť istých výrazov alebo slovných spojení. Pôsobia nepatrične, príliš moderne, príliš "našsky" pre preindustriálny fantastický svet rano-stredovekého typu. Aj úvodná konverzácia hl. hrdinu a kňažky pôsobí strojene a strojovo, takto by asi nikto nerozprával... (mám na mysli ich výmenu informácií ohľadne kliatby). Takisto nie je najšťastnejšie, keď sa čitateľ dozvie o kliatbe behom jedného prehovoru všetko ako vysypané z rukáva, to je príliš umelé. Aj koniec mohol byť, hoci ma príjemne prekvapilo, že ide o komorný príbeh, epickejší, alebo skôr by som mal povedať dramatickejší. Je to nakoniec poviedka založená na pointe, tá sa odhaľuje v poslednej pasáži, poslednom odstavci, dokonca poslednej vete, či už to čitateľ tuší alebo ostáva úplne zaskočený. Ale, aspoň ja mám ten dojem, chcelo by to viac, a ešte niečo viac vnútorne prepojené, niečo šokujúcejšie. Takto som si povedal, aha, v poriadku, za všetko sa platí, nič nie je zadarmo, veci sú iné, než sa javia spočiatku, a? To nie je nič svetoborné.
Na druhej strane - ja najprv vypisujem zápory, potom prechádzam ku kladom (ktoré poviedka má, nieže nie!) - je to pomerne zručne napísané, je to inteligentná fantasy s jednoduchou, ale funkčnou, zaujímavou zápletkou a rozumnou pointou, aj keď nie prekvapivou. Osobne ma potešilo, že vo fantasy klasického strihu si sa pokúsil o niečo iné, než je plochý akčný príbeh, ktorými som už skutočne presýtený.
Podľa mňa je to priemerné dielko, ale ako čitateľ v tebe vidím potenciál, ktorý sa určite môže rozvinúť a myslím si, že máš skutočne na to, aby si dokázal napísať naozaj dobrú poviedku. Len tak ďalej!
05.01.2021
Goran
a ešte som zabudol: veľmi sa mi páči názov!
05.01.2021
Amaterius
Ďakujem za zhodnotenie :) bod 1: Tie mená, ostatne ako všetky mená majú význam. To že význam niektorých nepoznáme neznamená, že ho nemajú (či už v realite, alebo aj tejto fantasy) Milada má význam v našom jazyku, preto nie je dôvod na to aby si takéto meno nedal aj niekto vo fantasy svete :D Pre mňa je dôležité, aby tie mená zapadali do konceptu kultúry, v ktorej sa používajú a to Milada spĺňa. napr. Veronika by to už nespĺňala, keďže meno je grécke a v našom preklade je to niečo podobné ako Víťazoslava, alebo tak nejako :D bod 2: modernejšie slová sú tam zámerne. Vyslovuje ich kňažka. Hovorí inak ako ostatné postavy, používa iné výrazy. Je to zámer. Prepojenie stredoveku a moderných pojmov sa mi do fantasy hodí. bod 3: znalosť kliatby. Poviedka nie je o tom, ako objavujú kliatbu. Dozvedáme sa v tom rozhovore, že už dávno vedia, čo je to za kliatbu, že to riešili už Viteborovi predkovia. Ďalej sa dozvedáme, že kňažka má nejaké nové poznatky, o ktorých Vitebor očividne nevie, napriek tomu, že tie informácie mal jeho otec aj jeho matka. bod 4: ja som práveže nechcel nijaké veľké prekvapenie na záver. Snažil som sa, aby čitateľ niečo také očakával, aby tušil, že možno obe deti zomrú, alebo že dokonca zomrie Vitebor, čo by sa dalo dosiahnuť iba tak, že by som tú poslednú časť oddelenú * publikoval neskôr. A nakoniec zisťujeme, že to dopadlo dobre a potom, že predsa len to nebolo úplne dobre. Ja som sa nesnažil o šok, nebolo to cieľom. Čiže ak už tam nejaký šok mal byť tak nie z toho, že sa to celé pokašle a zakrvaví, ale z toho, že to dopadá dobre a potom to zistenie :D A nakoniec ešte asi toľko, že sa dej odohráva vo fantasy svete, ktorý je inšpirovaný Slovanmi, ale nevychádza zo slovanských dejín, alebo mytológie :)
05.01.2021
Lukáš Polák
Nie som zrovna veľký fanúšik klasického fantasy, ale pre mňa poviedke chýbal akýsi impulz, pretože som mal pri nej celý čas pocit, že sa to strašne vlečie a dej sa hýbe veľmi pomaly a chýba jej "drive". Taktiež prvý odstavec je strašne nahustený textom bez možnosti dýchania a čítal sa dosť ťažko. Ku gramatike nemám veľké výhrady, iba drobnosti všetko s "krát" sa píše spolu, ale to ti i tak korektor opraví v budúcnosti.
06.01.2021
8HitBoy
Ďalšia veľmi pekná vec, dík za zážitok a snáď sa stretneme čoskoro aj pri inej súťaži! :)
07.01.2021
Kei
Mám rada klasické fantasy príbehy a kliatbu som vždy považovala za bonus. Táto celkom ujde, ale chýba jej iskra, príbeh je podaný dosť monotónne a rozťahane. Je v nej veľa scén s popismi, či popisných replík, ktoré nemajú dynamiku, len podávajú čitateľovi fakty, tak ako to niekedy vidíme v dejepisných učebniciach alebo pri prerozprávaní obsahu niektorého diela. Veľa pocitov a dojmov je tam čitateľovi naservírovaných príliš priamo. V úvode napríklad sa toľko omieľa aké to bolo hrozivé, až to tak prestane pôsobiť a preklopí sa do nudy. Tieto pasáže sa určite dajú zatraktívniť.
Podobne pôsobia aj dialógy - trochu rozťahane a trochu teatrálne, a niektoré repliky vyzerajú, že sú napísané pre osoh čitateľa a nie preto, že to niekam posunulo dej alebo postavy.
Záver by som označila za prijateľný, ale môže pôsobiť nedostatočne, práve kvôli tomu, že dej, ktorý k nemu vedie je mdlý a postavy vykreslené menej ako by mohli byť.
10.01.2021
Dzany
Prvý odsek sa mi páčil a dokonca veľmi. Navodil dobrú atmosféru slovanskej fantasy, a to aj napriek tomu, že ma tak veľký blok textu sprvu takmer odradil od čítania. :D Záver bol trochu sklamaním, ale vôbec ma neprekvapil - skôr som také niečo očakávala, lebo bohyňa vlastne nikdy celkom nedodržala to, čo sľúbila a vždy tam boli aspoň tri "ale". Bolo to len také logické vyústenie príbehu, povedala by som. Čo sa technických záležitostí týka, vadila mi záľaha prídavných mien a čiarok navyše (najmä v prvej polovici textu). Aj keď ja zrovna nepatrím medzi ľudí, ktorí na tomto pravidle (nepoužívať prívlastky) lipnú, práve naopak, myslím si, že nejaké tie prídavné mená sú v texte potrebné a netreba ich hádzať do koša, napríklad hneď prvá veta: Dvojhlavý, jaskynný medveď mával čiernymi, chlpatými krídlami a ceril dlhé zuby na obrneného bojovníka. ma fakt skoro dorazila. :) Inak čo sa týka príbehu (aj formy) to podľa mňa bolo veľmi ukecané. Použijem ďalšie "zaručené odporúčanie" - show, don''t tell. Jednoducho celá zápletka, dej aj vysvetľovanie sa odohrá v dialógoch, navyše niekde (napr. pri rozhovore s Miladou) sa ti info opakuje. Potom z toho nejde potrebná emócia a znie to dosť komplikovane, keď postavy závažné informácie odverklíkujú, čo je škoda, lebo nápad s kliatbou a všetky rodinné väzby boli vymyslené dobre. Pripomenulo mi to trochu seriály s obmedzeným rozpočtom, kde nie je finančný priestor na flashbacky ani ďalšie lokácie, nehovoriac o kostýmoch, a tak si radšej všetko postavy len povedia ako hovoriace hlavy. Ale papier znesie hocičo, takže do budúcnosti sa určite netreba báť vysokorozpočtových poviedok. :)
14.01.2021
xius
Zaznelo zopar detailnych kritik a s vacsinou suhlasim. Spojenie od Dzany, aby si siel do "vysokorozpoctovych poviedok" je uplne to the point! :) Mas toho spravneho fantasy ducha a dari sa ti postavy odlisit sposobom prejavu, ale tie dialogy ozaj hovoria a vysvetluju privela. Ze to nie je poviedka o odhalovani kliatby velmi neobstoji, ak jej vysvetlenie je neobratne a nutene. A pripravil si sa o kul sceny ci charakterizaciu postav pri odhalovani fungovania kliatby, to je vzdy skoda, tam sa dalo carovat.
Mena a pojmy, a vlastne cely worldbuilding sa mi pacil. Posobil nenutene a stal niekde medzi tvrdym fantasy a nasimi rozpravkami, co je prepekna pozicia.
14.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.