„A prečo to vlastne stále padajú?“ zadumane sa pýtal jeden internista druhého, žujúc bagetu so syrom.

„Ahi chyva vm programe?“ odpovedal mu s plnými ústami kolega.

Stáli na poschodí, opierali sa o zábradlie a zízali do „arény“, testovacieho priestoru robotov. Celá hypermoderná budova a priľahlé okolie sa venovalo práve im. Od prvotnej myšlienky cez programovanie až k výrobe prototypu a jeho otestovaniu. Najprv to šlo ťažko, predsa len boli pioniermi v obore. Potom trochu lepšie, dokonca sa zjavili prvé objednávky na niektoré z pomocných technológií.

A potom sa všetko pokazilo. Každý jeden robot spadol po pár krokoch v aréne. Akoby mu niekto podťal nohy, bác a rovno na tvár! Celý problém rozčuľoval o to viac, že sa to vždy stalo len pri úvodnom vstupe. Pri ďalších testoch už nikto z nich dlážku nebozkával. A nie, nebolo to chybou v programe.

Skúsili diagnostiku, veď možno je to len nejaký zabudnutý vtip v kóde a s jeho nezmyselnosťou si analyzér určité poradí. Lenže nič nenašli! Ani len vtipný komentár!

Pár odhodlaných duší s dostatkom nikotínu a kávy sa rozhodli všetky tie milióny riadkov prečítať sami, bez moderných pomôcok. Aj analyzér sa môže mýliť predsa! Lenže ani ich obeť nikomu nepomohla, nenašli vôbec nič. Akurát začali náhodne vykrikovať úryvky kódu zo spánku.

Preskúmali teda samotnú arénu, či tam nie je nejaké rušenie? Neskrýva sa riešenie hlavolamu pod podlahou? Alebo v okolitých stenách a ich materiáli? Behali po dokonale udržiavanom priestore celé týždne a nada!

Na padanie robotov nemala vplyv ani poloha Mesiaca, Marsu či vlhkosť vzduchu. Veselo sa zrútili bez ohľadu na hodinu a deň v týždni. Medzi zamestnancami sa začínalo šíriť tiché šialenstvo.

Po mesiacoch beznádeje sa zjavil nápad z iného smeru: Čo tak kašľať na príčinu a radšej onen pád bleskovo napraviť? Stačilo mierne rozšíriť implementáciu balansu, veď dát pre odhalenie toho konkrétneho zakopnutia mali požehnane. Nie je to elegantné riešenie, pár ľudí rovno ohlásilo výpoveď, ale ak nikto nemá lepší nápad…

A nový model bol na svete.

Nikto z divákov ani nedýchal, ešte aj internisti na poschodí prestali žuť. Dvere zo vstupnej chodby sa odsunuli a robot-

* * *

„...Maťo, ale prestaň už! Veď musia fungovať!“ zlostil sa znalec robotiky, milovník dinosaurov a žrút syrových bagiet, desaťročný Jano.

„Keď mňa to potom nebaví, keď sa už všetko darí!“ odul sa Maťo a drgol ešte raz do jedného z robotov, ktorých spolu postavili. „Ja som chcel, aby boli posadnutí...“

„To nie je veľmi vedecké,“ chmúril sa Jano, ale v snahe úplne nepotopiť kamarátov nápad navrhol: „Čo keby padali ďalej, ale predávali by ich ako robotov-klaunov?“