Za sebou mal zmar a skazu, pred sebou skazu a zmar. Zaklaté prasa sa vriacej vody nebojí. Vimar nezaváhal. Skočil.

Pád, ktorý ho čakal mohol byť nekonečný. Na druhú stranu, ak bol jeho odhad nepresný a netrafil ten správny prúd, rozpľasne sa na dne rokliny UŽ AJ.

Nestalo sa. UŽ AJ nenastalo. Úľava mu vyhnala na čelo pár kropají. Prvú prekážku zdolal. Teraz sa môže pustiť do ďalšej. Zafixoval svoju pozíciu v prázdne. Chcelo to trochu snahy a trochu cviku. V minulosti nemal príležitosť cvičiť veľa. Iba pár pokusov, pri ktorých mu radila starena. Urobil všetko presne tak, ako mu ukázala. Chodidlá zrazil k sebe, spevnil chrbát. Ľavou rukou držal rovnováhu. Akoby stál. Ibaže stále nestál, ale padal. Nevadí. Pravačkou zašmátral v záňadrí svojho jednoduchého kabátca a z tajného vnútorného vrecka vytiahol zväzok kryštálov. V pamäti si začal opakovať potrebné poradie. Najprv červený. Potom malý zelený. A úplne nakoniec žltý.

Oči zatvoril. Musel, pretože, keby sa iba pozeral, nerozoznal by, ktorý je ktorý. Všetky kamienky v jeho hrsti boli úplne rovnaké. Ale v prstoch hriali inak. Červený pálil, zelený štípal, žltý hrial. Prikladal si ich k čelu a šepkal prosbu. Len aby mu žiaden nevypadol.

Chvíľu sa zdalo, že sa nič nestane. Vzduch mu fičal vôkol tela i pred tvárou stále silnejšie. Dlhé pramene vlasov, ktoré mu nepríjemné poryvy rozplietli a rozstrapatili, mu plieskali po lícach i po ramenách. Okolitá zeleň akoby sa ho snažila dosiahnuť, konáre a liany ho bičovali a šmýkali sa mu po tele. Ostré listy mu sekali do kože a posievali ju rankami.

Ešte to skúsil. „Prosím vzduch, nech sa zhlukne, nech podo mnou je pevný a znesie ma tam, kde ostne hniezdo splietli. Prosím vzduch...“ Začínal sa báť, že nikam nedorazí, keď sa náhle jeho pád podstatne spomalil. Ucítil ako bosými nohami dostúpil na čosi vlhké a mäkučké, a že to čosi sa pod jeho dotykmi prevaľuje. Už nepadal tak rýchlo, skôr sa vznášal v priestore a pomaličky klesal.

Tak, a teraz ešte posledný. Zažmurkal, aby sa uistil, že teraz si k čelu prikladá kamienok pulzujúci fialovým jasom. „Tam idem, vzduch. Tam ma veď.“

Čo ho brzdilo, držať prestalo. Ale už to bol jedno. V nasledujúcej chvíľke dosadol na zadok.

„Tu si, Vimar.“

„Tak vitaj.“

„To je dobre.“

Deti ako on ho objímali a stískali, hoci ani jedno z nich nepoznal. Bolo ich veľa, možno i desať, možno i o pár viac. Trochu sa zaošíval. Ale bol veľmi rád, že už nie je sám. A že je stále živý a zdravý.

Hniezdo, v ktorom sa spolu s ostatnými nachádzal polo priestranné. Stál v ňom dom, a okolo neho v záhradkách rástli kvety a zelenina. V kurníku vedľa domu kotkodákali sliepky. Pred dverami stála starena a mávala mu.

V jeho osade ho volali krivý, hrbatý, darmožráč. Kričali naňho: Zmizni! Vypadni! Jesť mu dávali čoraz menej a bili ho hlava-nehlava. Keď mu stará babka, taká istá skrútená ako on povedala, že toto zázračné miesto skutočne je, neveril jej. Ale všetci doňho ryli a dobiedzali tak dlho, až sa odhodlal. Nebude viac znášať mučenie od druhých. Pôjde za takými, ako je on sám.

A veru mala starká pravdu. Rýchlo k nej pobehol.

„Ďakujem.“

Patrilo sa poďakovať. Aj ju objal a pohladkal ju po jej veľkom hrbe.