Hadonos
Straussová už pomaly začala strácať nádej, že z neho dokáže dostať spoľahlivé informácie. Čoraz viac sa dostával do akéhosi tranzu a mysľou bol úplne neprítomný. Každú chvíľu sa na ňom začali prejavovať nové nekontrolovateľné mimiky či gestá. Rozhodla sa však, že to ešte nevzdá.
„Agent, potrebujem vašu pomoc. Ste jediný, kto dokáže vyriešiť tento prípad.“
Zvláštna agentka Margarett Straussová spravila pár pohybov ukazovákom na svojich smarter hodinkách a zapla nahrávanie na RR-NX3. Reality-Recorder NextgenX3 bolo zariadenie, schopné zachytiť všetky zvuky a objekty v dosahu, a neskôr ich holograficky prehrať v maximálnom rozlíšení. Nahrávač dokonca v reálnom čase meral aj presnú telesnú teplotu, mozgovú aktivitu či krvný tlak zúčastnených.
„Uveďte, prosím, celé svoje meno a hodnosť,“ vyzvala agentka osobu, sediacu oproti nej.
„Drake Lohens, zvláštny agent prvej triedy CBI, číslo odznaku 21733712.“
„Opísali by ste prosím, ako vyzeráte?“
„Prečo? RR predsa zaznamenáva...“
„Prosím vás, je to rutina.“
„Nie, nie je. Nikdy som to na vypočúvaniach...“
„Nová vyhláška kvôli zvukovej archivácii,“ skočila mu do reči. „Proste to urobte, prosím.“
Na chvíľu nereagoval. Straussová začala mať pocit, akoby bol mysľou neprítomný. Prechádzal pohľadom sem a tam a tichučko si pre seba šepkal: „Zvliekol kožu... raz tu bol a už tu nie je... príde, príde...“
„Agent Lohens...“
„Muž, beloch, štyridsiatnik,“ skočil jej tentokrát do reči on, „stosedemdesiat centimetrov, štíhlej postavy, krátke hnedé vlasy, čierne oči, široké čelo, nevýrazné lícne kosti. Malá jazva pod ľavým okom. Stačí?“
Aj napriek svojmu výcviku a dlhoročným skúsenostiam, si ostrieľaná Straussová nedokázala udržať kamennú tvár a v reakcii na odpoveď pozdvihla obočie a mierne vypúlila oči.
„Ďakujem,“ pokračovala. „Viete, kde sa práve nachádzate?“
„Ja.... som vo vypočúvačke. Niekde v Novom Quanticu predpokladám.“ Lohens sa začal zmätene obzerať po všetkých kútoch miestnosti, pričom si stále šepkal: „Plazí sa. Aha! V tme! A syčí. A syčí...“
„Viete, prečo tu ste?“ spýtala sa, ignorujúc jeho zvláštne správanie.
Znova neodpovedal. Mračil sa, hľadel do prázdna a kýval sa na stoličke dopredu a dozadu. Po chvíli z neho nakoniec vyšlo:
„Správa... áno. Musím podať správu z vyšetrovania... moja hlava... bolí ma hlava...“
Pokúsil sa dlaňami chytiť za spánky, no v tom zistil, že má ruky spútané magnetickým zámkom, ktorý obopínal jeho zápästia a nedovolil mu zdvihnúť ich nad úroveň pása.
„Ja... mám pulzár. Prečo mám na rukách pulzár?“ začal byť rozrušený. „Prečo som spútaný?!“ skričal.
„Pre vašu vlastnú bezpečnosť. Od zotavenia sa u vás prejavuje zvýšená miera agresivity,“ vysvetlila mu, pričom si stále udržiavala tvár pokrového hráča.
„Zotavenia? Akého zotavenia? Ja... prečo si nemôžem spomenúť? Moja hlava... Čo sa mi to stalo?!“
„Mali ste úraz, agent Lohens. Utrpeli ste vážne postrelenie spánkovej oblasti.“
„Postrelenie...“ Opäť sa začal nervózne hemžiť na stoličke.
PUM! V mysli sa mu ozval výstrel a na chvíľu uvidel modrý záblesk. Podskočilo s ním a začal sa nervózne obzerať ponad plecia.
„Vďaka vášmu poisteniu od CBI,“ pokračovala Staussová, „ste sa dostali pod opateru najlepších autochirurgov a nanoplastík. Prešli ste viacerými náročnými a zdĺhavými zákrokmi. Takmer štvrtina vašej lebky bola opäť zrekonštruovaná 3D tiskom.“
„Mojej lebky...“
PUM! Ozval sa výstrel znova, tentokrát hlasnejšie, a opäť ním myklo. Miestnosťou preletel modrý laser, aký vychádza z hlavne policajných blasterov. Neviditeľné ihly sa mu začali zabodávať do mozgu a agónia sa rýchlo stupňovala. Opäť sa pokúsil chytiť za hlavu, ale putá mu to nedovolili. Rýchlo celý sčervenal a cievky v očiach mu popraskali. V hrozivom celotelovom kŕči a s navretou žilou na čele, obrátil svoj krvavý pohľad na agentku.
„Čo mi to robíte? Čo sa mi stalo?!“ dožadoval sa odpovedí.
„Agent Lohens, práve to sa tu pokúšame zistiť.“
Jeho pohľad nachvíľu opäť skĺzol nikam. Zadíval sa do prázdneho rohu a uprene ho preskúmaval. Straussová podľahla nutkaniu a obzrela sa taktiež. Nič tam ale nevidela.
Odrazu zašepkal: „Čo sa stalo s agentkou Lawsovou?“
Agentka opäť podľahla emóciám a pohla svojím mramorovým výrazom. Na chvíľu sa jej pootvorili ústa, zodvihlo obočie a neprofesionálne zaváhala ako reagovať.
„Prečo mi neodpoviete?!“ zvýšil podráždene hlas. „Čo sa stalo agentke Suzzane J. Lawsovej?!“ teraz už zakričal.
„Podľa mojich informácii,“ zareagovala nakoniec, „je zvláštna agentka Suzzane Lawsová živá a zdravá. Prečo sa na ňu pýtate, agent Lohens?“
Jej pohľad opäť premeriaval zmäteného agenta. Táto otázka ním znova rozhýbala na stoličke. Zmohol sa len na nesúvislú odpoveď:
„Ona... bola tam so mnou... ja... na niečo si spomínam...“
***
„Lawsová, doriti! Nechceš spomaliť?“
„A čoho sa bojíš, Lohens? Že tu zrazím nejaký kameň?“
„Skôr sa bojím toho, že sa tento transportér rozletí za jazdy.“
Lawsová hnala vozidlo vyprahnutou pustinou viac ako tristo kilometrov za hodinu. Gravitačné posilňovače skuvíňali od preťaženia, celá karoséria sa natriasala a senzory asistencie riadenia nestíhali držať krok s divokým šoférovaním agentky. Za takúto jazdu by sa nehanbili ani profesionálni jazdci rally.
Keď konečne zastavila, Lohensovi aj jeho žalúdku poriadne odľahlo.
„Zameraj na X3465, Y9856,“ poradila Lawsová svojmu partnerovi, zatiaľ čo si nastavoval digitálny binokulár.
Lohens zaostril na malú chatrč uprostred ničoho. Bola pozliepaná z kusov plechu, na streche mala pripevnené štyri solárne panely a vedľa nej sa točil podomácky vyrobený veterný mlyn.
„To má byť ono?“ spýtal sa udivene.
„Podľa navigácie áno.“
Lohens spustil na prístroji spektrálnu diagnostiku terénu.
„Nevidím tam žiadne stopy po vozidlách alebo ľuďoch. Žiadne známky tepelnej aktivity. Vyzerá opustene.“
„Nuž, neostáva, než sa o tom presvedčiť.“ Lawsová opäť sadla do vozidla a pohľadom vyzvala svojho partnera, aby urobil to isté.
Lohens si odložil binokulár a neochotne sadol na miesto spolujazdca.
...
Nikto tam nie je.
Tu agent Lohens, potrebujem posily...
Musí to už skončiť...
Nerob to!
PUM!
***
„Agent Lohens? Agent?! Vnímate ma?“ vyzývala ho dokola Straussová.
„My... tá chatrč. Niekto tam bol. Tam v podzemí. Had sa skrýva v diere v zemi. Počujem ho, ako si tam syčí. A syčí...“
Agentka už pomaly začala strácať nádej, že z neho dokáže dostať spoľahlivé informácie. Čoraz viac sa dostával do akéhosi tranzu a mysľou bol úplne neprítomný. Každú chvíľu sa na ňom začali prejavovať nové nekontrolovateľné mimiky či gestá. Rozhodla sa však, že to ešte nevzdá.
„Agent, potrebujem vašu pomoc. Ste jediný, kto dokáže vyriešiť tento prípad.“
„Prípad?“ opýtal sa zaujato.
„Prípad na ktorom ste pracovali. Musíte mi pomôcť odhaliť páchateľa. Bez vás som stratená.“
Pri týchto slovách Lohens zamrzol. Všetky jeho tiky v okamžiku prestali a oproti Straussovej zrazu sedela nehybná socha, ktorá ju hypnotizovala svojím chladným pohľadom.
Lohens pritom ani nežmurkol. Agentka už mala za sebou desiatky výsluchov, no jeho oči ju na chvíľu takmer paralyzovali. Cítila, ako ju z nich mrazí a žalúdok sa jej sťahuje. Nedala ale na sebe nič vedieť. Premohla sa a pokračovala:
„Ako dlho už pracujete na prípade sériových vrážd v Nových Štátoch?“
Lohens neodpovedal, vlastne, takmer ani nedýchal, ani brvou nepohol. Akoby bol mŕtvy.
„Agent...“
„Trinásť rokov.“
„Prosím?“
„Pracujem na prípade Hadonos už trinásť pozemských rokov. Od prvej vraždy. Už odvtedy, čo ma prevelili na Mars.“
Agentka pochopila, že toto je cesta, ako sa dostať k odpovediam. Lohens mal k prípadu vytvorený zvláštny vzťah, ktorý potláčal jeho momentálne psychické rozpoloženie.
„Prečo ste páchateľa nazvali Hadonos? Pokiaľ viem, nikdy sa sám nepodpísal, nijak s vyšetrovateľmi nekomunikoval, žiadne odkazy či listy.“
„Je to hádam zjavné. Dievča zmizne vždy dvadsiateho-deviateho novembra a nájde sa sedemnásteho decembra. Teda, nájde sa len jej koža, pohodená niekde v uliciach Nových Štátov. Odtiaľ Hadonos.“
„Hadonos nie je bežným znamením zverokruhu, mýlim sa?“
„Nie, nie je. Bežne sa používa dvanásť znamení, kvôli akejsi magickosti číslice. Avšak podľa astrológov aj podľa NASA, by sa tam mal nachádzať. Bol neprávom vylúčený.“
„Neprávom vylúčený?“ chytila sa jeho slov.
„Áno. Možno aj práve preto sa tak páchateľ rozhodol. Pracovali sme s agentkou Lawsovou na teórii, že páchateľom bol policajt, možno bývalý, suspendovaný. Možno sa cítil byť vylúčený kolegami, alebo kľudne aj celou spoločnosťou. To vie jedine on sám.“
„Bývalý policajt? Ako ste sa dopracovali k tejto hypotéze?“
„Sme si istí, že prvá aj piata obeť si páchateľa pustili do bytu. Museli mu z nejakého dôvodu dôverovať. Siedma aj desiata s ním zas nasadli do auta. Mnohé z nájdených pozostatkov, teda, koží obetí, mali na zápästiach otlačené pulzary. Tieto putá používajú len policajné zložky na Marse. Páchateľ naviac takmer až dokonalo zahladzuje stopy. Vyhýba sa sledovacím satelitom, nikdy sa nenechal nahrať bezpečnostnými dronami, preukázateľne pozná vyšetrovacie postupy. Určite je to policajt, a nie len tak nejaký pochôdzkar, pravdepodobne bývalý detektív.“
Straussová sa zamyslela, no nateraz sa rozhodla pokračovať iným smerom: „Spomínate prvú obeť, Nataša Olganin, však?“
„Správne.“
Agentka si niekoľkými pohybmi prsta vysvietila na svojich hodinkách spis. Ďalším pohybom ho presunula pred seba na stôl. Rozložila ho na niekoľko strán. Spravila zopár kliknutí a našla, čo hľadala. Odoslala to pred Lohensa.
Agent prvý krát po dlhšom čase prerušil očný kontakt a prezrel si priehľadný digitálny záznam, vysvietený na stole. Bolo na ňom niekoľko fotografií zakrvavenej, precízne stiahnutej ženskej kože. Vyzerala ako spľasnuté ľudské telo bez očí či zubov, avšak s ponechanými vlasmi a nechtami. Akoby z nej niekto vysal vnútro.
„Spoznávam,“ potvrdil Lohens. „Nájdená v deviatom okrsku, blízko centra Red London. Vtedy to bol šok, nikto netušil, že bude nasledovať jedenásť ďalších.“
Straussová začala klásť Lohensovi otázky o všetkých obetiach. Ďalšie a ďalšie záznamy končili pred ním na stole, ale on si ich už nevšímal. Spamäti odrecitoval všetko, čo sa v nich nachádzalo. Aj keď si dávala dobrý pozor, žiadne nové informácie nepriniesol.
Celý čas si ho pritom pozorne premeriavala. Bol stále absolútne nehybný a dokonale nečitateľný. Žiadne emócie či akékoľvek vonkajšie prejavy. Premenil sa na chladného robota, ktorý len mechanicky odpovedal na otázky a bez jediného myknutia držal s agentkou očný kontakt.
„Máte nejakú teóriu, prečo to páchateľ robil? Pokiaľ viem, vraždy nemali žiaden sexuálny motív.“
„Na to by ste sa mali spýtať androidov z psychoanalytického, nie mňa.“
„Ale ja chcem počuť váš pohľad.“
„Ja na to názor nemám, mňa nezaujíma, prečo ten hajzel vraždil všetky tie ženy. Proste som ho chcel dostať. Avšak Lawsová stále niečo vymyslela, napríklad, že za tým stojí nejaká traumatizujúca udalosť, ktorú si páchateľ každý rok znova a znova prežíva. Možno mala pravdu, predsa len, ak to robil pre radosť, nečakal by cez tristo solov na jednu vraždu. Na druhej strane, je to možno len nejaký náboženský fanatik. To sa dozvieme, až ho dostaneme.“
„A dostanete?“
„Prosím?“
„Máme trinásť pozemských znamení zverokruhu, je tak?“
„Áno.“
„No a my máme trinásť obetí...“
„Ako to myslíte, trinásť obetí? Trinásť... Trinásť...“
Lohens opäť začal upadať do svojich zvláštnych nekontrolovateľných stavov. Znova si šepkal:
„Vráti sa ešte dnes. Trinásty kráča do nebies. Zvlečie ti kožu, má pre teba jed...“
***
„Tak, omeleta a káva.“ Čašníčka položila raňajky na stôl. „Prajete si ešte niečo?“ spýtala sa Lohensa.
„Určite si nič nedáš?“ Pozrel na Lawsovú.
„Nie, už som jedla,“ odpovedala.
„Prosím?“ spýtala sa zmätená čašníčka.
„Máme všetko, ďakujeme,“ odbil ju, a tak len pokrčila plecami a odišla.
„Ak ho nechytíme tento rok, možno ho už nedostaneme nikdy,“ prešla Lawsová bez okolkov k veci.
„Vážne veríš, že trinásta bude posledná?“
„Je to možné. Pre istotu by sme mali konať tak, akoby bola.“
„A čo podľa teba máme spraviť? Je prvého decembra, hliadky v mestách po celom Marse sú desaťnásobné, žiadna nezvestná zatiaľ nie je nahlásená.“
„Zatiaľ!“ Prekrútila očami Lawsová. „No tak, Lohens, nevrav mi, že si nemyslíš, že už tri dni niekde neväzní ďalšiu obeť.“
„Aj keby, čo s tým? Už sme skúsili všetko. Celý Mars neprehľadáš, každú ulicu Nových Štátov nepokryješ. Môže ju väzniť hocikde. Môže ju vyhodiť kdekoľvek. Stále sa točíme do kruhu.“
„A čo ak tento rok budeme mať šťastie?“
Agentovi sa zastavila vidlička na ceste do úst. „Kam tým mieriš?“
Naklonila sa k nemu cez stôl. „Dostala som tip od známeho z oddelenia. Dva dni dozadu istý astronóm videl, ako sa k chatrči, priamo uprostred kaňonu Marineris, blíži transportér. Použil svoj teleskop a videl postavu vyťahovať z auta veľké ťažké vrece.“
„Ale no tak, Lawsová. Pravdepodobne si len nejaký horník prekladal zásoby. Prečo to nepreverí obvodné?“
„Preverili. Nenašli tam nič, len opustenú chatrč.“
„Tak vidíš.“ Pokrútil hlavou a opäť sa pustil do raňajok.
„Ten astronóm tvrdil, že počul ženský krik,“ nenechala sa Lawsová.
„Prieskumníci nič nenašli, sama si to povedala,“ odbil ju s plnými ústami.
„Dopekla! A to chceš veriť prieskumu obvoďákov? Ale no tak. Keď po raňajkách sadneme do auta, pred západom slnka môžeme byť na mieste.“
„Pred západom slnka? A čo si ty? Stíhací pilot?“
Lawsová sa pousmiala.
„Magor,“ vypočul si zrazu od strážnika prechádzajúceho okolo ich stola. Hneď za ním prešiel ďalší, ktorý len krútil hlavou a vymenil si Lohensom nepríjemný pohľad.
V reštaurácii Redcube radi raňajkovali miestni strážnici, keďže policajná stanica bola hneď za rohom. Zvláštny agent bol v tejto štvrti známa tvár, nie len kvôli tomu, že takmer každé ráno sa sem chodieval najesť, no hlave kvôli jeho minulosti, o ktorej sa na oddelení veľa naklebetilo.
„Nič si z nich nerob. Sú to čuráci, aj tak budú do konca života len kontrolovať stoky,“ zastala sa ho partnerka.
„Sú mi ukradnutí,“ súhlasil Lohens, v pokoji dožúvajúc svoju omeletu.
Hneď ako dojedol, hodil do seba svoje medikamenty, zapil ich kávou a vybral sa s Lawsovou preveriť novú stopu.
***
„Agent, vráťme sa, prosím, do obdobia pred vyšetrovaním prípadu,“ navrhla Straussová po dvoch dlhých hodinách otázok o obetiach a možných motívoch páchateľa.
„Čo chcete vedieť?“ spýtal sa mrzuto, čím chcel dať najavo, že toho už začína mať dosť.
„Prečo ste prišli na Mars?“
„Bol som prevelený.“
„Kvôli čomu vás prevelili?“
Agent sa na chvíľu odmlčal, ale pohľadom neuhol.
„Agent?“
„Tragédia v rodine. Môj pridelený android vyhodnotil, že zmena prostredia mi prospeje.“
„Vedeli by ste mi, prosím, konkretizovať o akú tragédiu sa jednalo?“
„Všetko to máte v spise. Tak načo stále...“
„Agent Lohens, prosím vás. Je to len formalita.“
Na chvíľu sa zaťal a už to vyzeralo, že nebude odpovedať. Nakoniec však povolil:
„Zomrela mi manželka.“
„Manželka?“
„Áno, manželka, je vám niečo nejasné? Stala sa jej nehoda.“
„Aká nehoda?“
„Zrazil ju opitý vodič.“
„Ten šofér sa, predpokladám, našiel, či nie?“
„Ušiel z miesta nehody. Nepodarilo sa ho vystopovať.“
„Tak ako viete, že bol opitý?“
„Bolo to zjavné! Máte to, doriti, vo svojom spise, či nie?!“ reagoval už značne podráždene.
„Od tej nehody, ste začali užívať predpísané medikamenty. Je to tak?“
„Áno.“
„Xenar na úzkosť, Durozex na ťažké depresie, Zalram na nespavosť, Biotram na...“
„Viem dobre, čo užívam, agentka.“
„Takéto množstvo liekov vám dokáže riadne otupiť myseľ, alebo sa mýlim?“
„Mýlite sa.“
Agenti si na chvíľu povymieňali pohľady. Ticho prerušila opäť Straussová:
„Agent Lohens, spomínate si, kedy vaša manželka zomrela?“
„Pred štrnástimi pozemskými rokmi.“
„Nie, myslím dátum.“
Lohens sa zasekol. Sklonil hlavu, jeho tvár sa zamračila a oči zatemnili. Straussovej z neho opäť prebehol mráz po chrbte.
„Začiatkom decembra,“ odpovedal hlbokým tónom.
Agentka sa nenechala vyviesť z rovnováhy a pokračovala: „Bolo to presne sedemnásteho decembra, pred štrnástimi rokmi. Zvláštna náhoda, nie?“
„Neviem, čo tým chcete naznačiť.“
„Nič. Len konštatujem. Naháňate páchateľa, ktorý vraždí ženy presne v dátume, v ktorom zomrela vaša... manželka. Nikdy ste sa nad tým nezamysleli?“
„Zamyslel. Je to len blbá náhoda.“
„Blbá náhoda asi tiež bude, že vraždy na Marse začali krátko potom, čo ste sa tam presťahovali?“
„Áno,“ zavrčal.
„Páchateľ je pravdepodobne zo zeme, keďže sa orientuje jej kalendárom. Tiež len náhoda, že?“
Navrela mu tvár a nereagoval.
„Vraveli ste tiež, že páchateľ musel mať informácie o pohyboch satelitov či dronov. Musíte tiež ale vedieť, že aj pre bývalého detektíva je takmer nemožné, dostať sa k takýmto informáciám. Na druhej strane, taký agent konfederácie...“
„Vy naznačujete, že ja... čo, dopekla?!“
„Agent, čo ste robili v tej chatrči?“
„Lawsová získala tip...“
„Uvedomujete si, agent Lohens,“ skočila mu do reči, „že sme vás našli na mieste, kde boli nájdené pozostatky všetkých trinástich obetí?“
„Lawsová...“
„Našli sme vás na mieste činu, všetky stopy ukazujú...“
Lohens udrel päsťou do stola a celý navrel. Vyzeral, akoby mal každú chvíľu explodovať.
Hneď v ďalšej sekunde sa však upokojil. Jeho hrozivý pohľad zmizol a vystriedala ho úplná prázdnota. Znova sa len zadíval do kúta a zamrzol.
„Agent?“
„Aha! V tme!“ zašepkal.
***
„Pôjdem hlavným vchodom, obíď to zozadu.“ Odistil si blaster.
Lawsová prikývla a zmizla za rohom chatrče.
Lohens sa krčil pod oknom a opatrne nazrel dnu. Uvidel len malú skromne zariadenú kuchynku a vstup do ďalšej izby. Preplížil sa ku dverám. Zamknuté. Vytiahol spoza opaska digitálny pakľúč a priložil ho k elektronickej zámke. Po chvíli sa na displeji zariadenia rozsvietilo – Otvorené. Otočil kľukou a opatrne vošiel dnu.
Ostražito prehľadal celú chatrč. Dlho mu to netrvalo, mala len dve malé izby - kuchynku a obývačku. Nachádzal sa tam len základný nábytok. Stará 3D tlačiareň na jedlo, drevená zošúchaná linka, pár špinavých tanierov, hrdzavý príbor, stará plazmová TV a zaprášená matrac na zemi. Na strope sa chytala pleseň, v rohoch boli pavučiny a na stenách množstvo dier. Povedal si, že tu musí žiť nejaké prasa. Teraz ale zjavne nebolo doma.
„Lawsová?!“ zvolal na svoju partnerku.
Bez odozvy.
„Lawsová?“ skúsil to znova.
Neúspešne.
Chatrč nemala žiaden zadný vchod a tak vykukol cez okno. Lawsovú nevidel. Vyšiel nazad von a obišiel celú chatrč. Po agentke ale neboli žiadne stopy.
„Lawsová, počuješ ma?“ skúsil do vysielačky na krátkych frekvenciách. Nič, len šum.
V duchu si zanadával. Znervóznel a netušil, čo sa práve deje. Jeho partnerke sa práve zľahla zem a jeho rozum to nepoberal.
Po chvíli sa rozhodol vrátiť dnu a pokračovať. Nič iné mu momentálne neostávalo.
Prehľadával obe izby, ale nič podozrivé nenašiel. Vtom zakopol o diaľkový ovládač. Stará tlačidlová infra-technika. Inštinktívne namieril na televízor a zadal 674482487, čísla odpovedajúce písmenám Ophiuchus, latinskému pojmu pre Hadonos.
Chatrčou sa zatriaslo a časť jednej zo stien sa vysunula. Objavilo sa pred ním tmavé schodisko vedúce kamsi do podzemia.
„Lawsová?“ skúsil ešte naposledy.
Je na to sám.
Zasvietil baterku na blasteri a vybral sa dole.
Kráčal jeden schod po druhom a okolie čoraz viac tíchlo. Ukazovák držal napäto pripravený pri spúšti.
Ocitol sa v úplnej tme a počul už len svoj dych a tlkot srdca. Baterka mu osvetľovala len malý kruh, ktorý znamenal jeho jediné viditeľné pole.
Schody skončili a on stál pred oceľovými dverami. Zámka bola odpálená, vyzeralo to ako strela od blastera.
Zvláštne, pomyslel si.
Zatlačil, dvere zavŕzgali a začali sa sťažka otvárať.
Smrad a hrôza. Tak by sa dalo zjednodušene opísať, čo za nimi našiel.
Hromady pozostatkov ovešaných po stenách v rôznych polohách. Vypreparované telá bez kože vytvárali kruh s trinástimi znakmi. V rohu miestnosti stálo staré hrdzavé nemocničné lôžko s koženými popruhmi. Hneď vedľa zakrvavený stolík s množstvom špinavého chirurgického náradia. A na strope krvou napísané:
Raz tu bol, ale už tu nie je.
Ale príde! Príde!
Vráti sa ešte dnes.
Trinásty kráča späť do nebies.
Plazí sa, plazí sa. Aha! V tme!
A syčí, a syčí.
Zvlečie ti kožu, dá ti jed!
A kričí, a kričí:
Že Hadonos je späť!
Zvláštny agent sa zhrozil a zatuhol. Zo zápachu ho naplo a takmer sa povracal. Musel nachvíľu predychávať, kým sa stačil spamätať. Preladil si vysielačku na široko-frekvenčné vlny a zahlásil: „Tu agent Lohens, potrebujem posily do kaňonu Marines, kód 13-23. Som dvestodvadsať stupňov na juh od...“
Niečo sa pohlo. Pozrel na stenu.
„Šľak ma traf,“ povedal si nahlas. Jedna z obetí stále žila. Pribehol rýchlo k nej.
Mladé dievča bolo pripútané k stene pulzarmi, ktoré jej zvierali všetky končatiny. Bola celá doráňaná a špinavá od krvi, aj preto si nevšimol, že má ako jediná kožu stále na tele. Vyzerala nemohúco, akoby z nej niečo vysalo všetku energiu. Pomaličky pootvorila oči a zadívala sa smerom k agentovi.
Zvrieskla.
Nebolo to volanie o pomoc. Niečo ju poriadne vydesilo. Lohens sa vyľakal aj prekvapil. Prečo sa ho to dievča bojí? Zrazu pocítil zvláštny závan na chrbte. Oceľové dvere zavŕzgali.
Modrý záblesk. Lohens sa stihol skrčiť, no dievča schytalo zásah priamo medzi oči.
„Odlož tú vysielačku,“ ozval sa Lawsovej hlas.
Lohens sa postavil a nestačil sa diviť. Jeho partnerka naňho mierila svoj blaster.
„Lawsová? Čo to robíš?“ spýtal sa zmätene.
„Musí to už skončiť...“
Z očí jej tiekli slzy, celá sa chvela a z jej tváre bolo ľahké vyčítať skľučujúcu bolesť, hnev, ale aj zúfalstvo.
„Suzzane, preboha, odlož tú zbraň. Toto nemus...“
„Musí to už skončiť!“ vykríkla. Jej ruka sa zatriasla a svaly sa napli. Lohens vycítil jej úmysel a stiahlo mu žalúdok.
„Počkaj! Nerob to!“
PUM!
***
„Bola to Lawsová!“
Straussová na to len pozdvihla obočie.
„Čo nechápete? Bola to agentka Lawsová! To ona je Hadonos! Po celý čas to bola ona! V tej chatrči zastrelila trinástu obeť a potom... chcela zastreliť aj mňa! Spomínam si!“
„Kde ste sa spoznali s agentkou?“
„Čo ma nepočúvate? Nechápete, doriti? Celý čas...“
„Agent,“ zastavila ho, „odpovedajte.“
Lohens pochopil, že s tvrdohlavou Strassovou nepohne, kým nedostane čo chce.
„V reštaurácii Redcube,“ odpovedal na otázku a snažil sa pokračovať vo vysvetľovaní: „V tej chatrči bola...“
„Policajné drby pri raňajkách vedia byť určite zaujímavým zdrojom informácii, všakže?“ nenechala ho dokončiť vetu.
„Zbláznili ste sa? Počúvate ma vôbec?!“
„Viete, kto tam ešte zvykne raňajkovať?“ zaryto pokračovala, „Policajný dôstojník James B. Morellet. A prečo ho spomínam? Pretože práve on pred dvanástimi rokmi nahlásil stratu svojho blastera a vysielačky. A hádajte, pri kom sme tieto predmety našli?“
Na stole pred ním sa objavili holografické obrazy jeho zbrane a komunikátora.
Úplne to odignoroval.
„Musíte... ma... vypočuť...“ zúfalo sa snažil opísať Straussovej svoju verziu.
„Ale samozrejme, že vypočujem. Viete, mám tu pár nezrovnalostí, agent, ktoré mi možno pomôžete vyjasniť.“ Vysvietila na stole ďalší záznam.
„Toto je spis agentky Suzzane J. Lawsovej, priamo z archívov konfederačného úradu pre vyšetrovanie. Pozrime sa, koľko zvláštnych náhod a spojitostí. Rovnako ako vy, aj agentka Lawsová prišla na Mars pred trinástimi rokmi. Zaujímalo vás niekedy prečo?“
Lohens len zmätene pokrútil hlavou a žmúril očami nad spisom. Nereagoval, tak si agentka odpovedala sama:
„Tragédia v rodine. Jej manžela s dvomi dcérami zavraždil maniak, ktorého sa snažila dostať za mreže.“
Lohensova tvár prudko sčervenala a oči sa mu podliali krvou. Srdce mu zrazu išlo vyskočiť z hrude a dych sa mu rapídne zrýchlil.
„Agent Lohens, viete v aký dátum zavraždili Lawsovej rodinu? Skúste si zatipovať.“
Uvedomil si, že uňho začína záchvat paniky. Zalapal po dychu.
„Ja... potrebujem svoje lieky...“
„Tak ja vám to teda poviem, presne sedemnásteho decembra. V rovnaký deň, aký zomrela vaša manželka. Ďalšia zvláštna náhoda, nie?“
Agentka pred neho vysvietila fotografie z miesta činu. Jeho oči uzreli hrozivý masaker. Lawsovej muž tam ležal dobodaný v kaluži krvi. Jej dcéram sa nedala rozpoznať dorezaná tvár.
Lohens zacítil bolestivé kŕče v bruchu a schúlil sa na stoličke. Jeho myseľ nebola schopná konfrontovať, čo zmysly práve videli a počuli.
Straussová stiahla záznamy a zapla holografickú aplikáciu. Pred Lohensom sa zrazu objavilo zrkadlo.
„Agent, koho tam vidíte?“
„Ste blázon! Prečo mi toto robíte?! Čo chcete?! Nehodíte to na mňa! Ja som to neurobil! Potrebujem svoje lieky! Na toto nemáte právo!“
„Len mi, prosím, odpovedzte.“
„Je to predsa zrkadlo! Vidím tam seba, vy hlúpa krava!“
A Lohens opäť upadol do svojho delíria. Zo sekundy na sekundu sa celý prepotil a roztriasol, akoby ho niekto oblial vedrom studenej vody. Oči mu kmitali zo strany na stranu a takmer už nevnímal, načo sa ho Straussová vypytuje. Ona ale stále pokračovala:
„V archívoch CBI sa meno Drake Lohens nenachádza. Žiadne služobné... vlastne, absolútne žiadne záznamy. Žiadne číslo zdravotného, či sociálneho poistenia. Žiadny rodný list. Nič...“
„To nie je možné!“ zvrešťal.
„Agent! Koho tam vidíte?!“ Straussová naňho prvý krát zdvihla hlas.
Pohľad mu znova skĺzol do zrkadla. Drake Lohens, povedal si v mysli. Hlava ho zabolela a v ušiach sa mu ozval piskot. Drake Lohens, povedal si opäť. Utrpenie sa začalo stupňovať a ostré pichliače mu skrz-naskrz prebodávali lebku. Drake Lohens! Od bolesti mu stŕpla celá tvár. Drake Holens! Jeho obraz v zrkadle sa začal rozmazávať. Rake Holdens! Jeho oči zmodrali, vlasy narástli a prefarbili na blond. Srake Holden! Pokožka vybledla a líca sa zatiahli. Nie! Bojoval sám so sebou. Sake Holdern... jeho hlas zjemnel. Snake Holder!
„Agent?“
„Aha! V tme!“ zašepkala Lawsová.
Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.
Diskusia
Zlodejisnov
Tento text mi nesadol. Chápal som, čo sa v priebehu poviedky dialo, no spomínanie si hlavnej postavy na to, čo sa stalo, mi akosi rušilo dojem z textu. Štylisticky sa to čítalo dobre. Dej rýchlo napredoval a postupne sa ukazovala hlavná pointa príbehu. No záveru som nepochopil. Jeho pravé meno bolo v podstate Hadonos (dosť to pripomínalo Hold the door-Hodor)? Alebo len v ňom videl seba ako Hadonosa? Ak áno, vlastné spomienky boli klamstvom, keď videl, že jeho partnerka ho chcela zabiť, pretože ona bola Hadonos? Taktiež mi nedávalo zmysel to, že si 13 rokov nikto na polícii nevšimol, že on nemá žiadne záznamy? No a tá posledná veta? Alebo to celé o Lawsovej bola len jeho predstavivosť?
11.03.2021
Tento text mi nesadol. Chápal som, čo sa v priebehu poviedky dialo, no spomínanie si hlavnej postavy na to, čo sa stalo, mi akosi rušilo dojem z textu. Štylisticky sa to čítalo dobre. Dej rýchlo napredoval a postupne sa ukazovala hlavná pointa príbehu. No záveru som nepochopil. Jeho pravé meno bolo v podstate Hadonos (dosť to pripomínalo Hold the door-Hodor)? Alebo len v ňom videl seba ako Hadonosa? Ak áno, vlastné spomienky boli klamstvom, keď videl, že jeho partnerka ho chcela zabiť, pretože ona bola Hadonos? Taktiež mi nedávalo zmysel to, že si 13 rokov nikto na polícii nevšimol, že on nemá žiadne záznamy? No a tá posledná veta? Alebo to celé o Lawsovej bola len jeho predstavivosť?
11.03.2021
8HitBoy
Setting a nápad výborný, prezradenie pointy to trošku zrazilo. Napriek tomu mi takýto Harrisov Červený drak zasadený do scifička dosť sadol a páčilo sa mi to. U podobných príbehov to býva asi pomerne časté, že to budovanie záhady je super, potom ale príde rad na prezradenie pointy, vysvetlenie toho "prečo?" a to trošku diváka/čitateľa sklame. Inak klasicky kvalitný text, páčili sa mi dialógy. Páčilo sa mi, ako si sa pohral s detailami a napr. aj názvami techniky (smarter hodinky boli top). Víťazstvo neviem, top trojka ale za mňa určite áno. Držím palce!
11.03.2021
Setting a nápad výborný, prezradenie pointy to trošku zrazilo. Napriek tomu mi takýto Harrisov Červený drak zasadený do scifička dosť sadol a páčilo sa mi to. U podobných príbehov to býva asi pomerne časté, že to budovanie záhady je super, potom ale príde rad na prezradenie pointy, vysvetlenie toho "prečo?" a to trošku diváka/čitateľa sklame. Inak klasicky kvalitný text, páčili sa mi dialógy. Páčilo sa mi, ako si sa pohral s detailami a napr. aj názvami techniky (smarter hodinky boli top). Víťazstvo neviem, top trojka ale za mňa určite áno. Držím palce!
11.03.2021
Tomáš Staviteľ
Diky za spätnú väzbu :)
Zlodejisnov - opäť sa mi zjavne podarilo domrviť záver, kedy pointa nedorazila k úplne každému čitateľovi :(. Viem, že takéto dovysvetľovania nenapravia chybu, ale aspoň ti možno zlepším celkový zážitok, keď si si už dal tú námahu to prečítať a komentovať :) (huge spoiler alert!) Drake Lohens je anagram k Hadonos, toho Hodora si úplne trafil :D. Straussová sa vždy nejak divne zatvárila, alebo sa zarazila, keď spomínal Lawsovú. Dokonca ho donútila opísať svoj výzor, pomenovať veci o svojej minulosti, aj keď ich mala v spise, alebo mu na konci (pri poslednej konfrontácii) ukázala zrkadlo. Dal som tam aj zmätenú čašníčku, ktorá nechápala, s kým sa agent rozpráva. Podivuhodné zmiznutie Lawsovej v chatrči. Lohens inštinktívne otvoril tajný vchod. Koho sa vlastne tá obeť zľakla? Naviac, Lohens a Lawsová mali úplne rovnaké prieniky v minulosti - tragédia v rodine k rovnakému dátumu, príchod na Mars atď. No a ten posledný odstavec, keď konfrontuje svoju podobu so zrkadlom, tak sa jeho podoba začne meniť - na ženu. A posledná veta poviedky... no proste myslel som, že to pekne vyplynie, že Lohens je fiktívna identita, ktorú si Lawsová vytvorila, a že čitateľovi dôjde, že je to je jedna a tá istá osoba - teda že Lawsová je vlastne celý čas vo vypočúvačke so Straussovou. Moja chyba, mal som ten záver spraviť priamejší :). A 13 rokov si to nikto nevšimol, lebo ona v skutočnosti ten prípad nevyšetrovala, len si kolo toho vytvorila vlastnú realitu :). Na ostatné veci, si už asi odpovieš aj sám. Ale dik za spätnú väzbu! Oceňujem.
HB - od teba komentár vždy poteší :D :). Vďaka, že si si opäť našiel čas, aj za to "optimistické" hodnotenie :). Ja by som samému sebe naložil asi viac :).
11.03.2021
Diky za spätnú väzbu :)
Zlodejisnov - opäť sa mi zjavne podarilo domrviť záver, kedy pointa nedorazila k úplne každému čitateľovi :(. Viem, že takéto dovysvetľovania nenapravia chybu, ale aspoň ti možno zlepším celkový zážitok, keď si si už dal tú námahu to prečítať a komentovať :) (huge spoiler alert!) Drake Lohens je anagram k Hadonos, toho Hodora si úplne trafil :D. Straussová sa vždy nejak divne zatvárila, alebo sa zarazila, keď spomínal Lawsovú. Dokonca ho donútila opísať svoj výzor, pomenovať veci o svojej minulosti, aj keď ich mala v spise, alebo mu na konci (pri poslednej konfrontácii) ukázala zrkadlo. Dal som tam aj zmätenú čašníčku, ktorá nechápala, s kým sa agent rozpráva. Podivuhodné zmiznutie Lawsovej v chatrči. Lohens inštinktívne otvoril tajný vchod. Koho sa vlastne tá obeť zľakla? Naviac, Lohens a Lawsová mali úplne rovnaké prieniky v minulosti - tragédia v rodine k rovnakému dátumu, príchod na Mars atď. No a ten posledný odstavec, keď konfrontuje svoju podobu so zrkadlom, tak sa jeho podoba začne meniť - na ženu. A posledná veta poviedky... no proste myslel som, že to pekne vyplynie, že Lohens je fiktívna identita, ktorú si Lawsová vytvorila, a že čitateľovi dôjde, že je to je jedna a tá istá osoba - teda že Lawsová je vlastne celý čas vo vypočúvačke so Straussovou. Moja chyba, mal som ten záver spraviť priamejší :). A 13 rokov si to nikto nevšimol, lebo ona v skutočnosti ten prípad nevyšetrovala, len si kolo toho vytvorila vlastnú realitu :). Na ostatné veci, si už asi odpovieš aj sám. Ale dik za spätnú väzbu! Oceňujem.
HB - od teba komentár vždy poteší :D :). Vďaka, že si si opäť našiel čas, aj za to "optimistické" hodnotenie :). Ja by som samému sebe naložil asi viac :).
11.03.2021
Zlodejisnov
Ďakujem za dovysvetlenie :) Zrejme je moja myseľ nastavená inak a toto jej vážne nedošlo :D
11.03.2021
Ďakujem za dovysvetlenie :) Zrejme je moja myseľ nastavená inak a toto jej vážne nedošlo :D
11.03.2021
Lukáš Polák
Veľmi kvalitný text, páčila sa mi tá temná atmosféra a tajomno okolo prípadu a dokonca ma ani nerušili tie časové skoky, no tiež sa musím priznať, že ma záver úplne obišiel a taktiež som si myslel, že on je celý čas vrah, až tvoj komentár mi to objasnil a bez toho by som na to neprišiel. Možno menšia rada, skús to dať prečítať, napr. 3 ľudom, a či všetci jasne pochopia pointu a podľa toho ju upraviť tak, aby to bolo jasné a zrejmé bez dovysvetlenia. Alebo sme len my tu takí debili :D
11.03.2021
Veľmi kvalitný text, páčila sa mi tá temná atmosféra a tajomno okolo prípadu a dokonca ma ani nerušili tie časové skoky, no tiež sa musím priznať, že ma záver úplne obišiel a taktiež som si myslel, že on je celý čas vrah, až tvoj komentár mi to objasnil a bez toho by som na to neprišiel. Možno menšia rada, skús to dať prečítať, napr. 3 ľudom, a či všetci jasne pochopia pointu a podľa toho ju upraviť tak, aby to bolo jasné a zrejmé bez dovysvetlenia. Alebo sme len my tu takí debili :D
11.03.2021
Goran
Kombinácia Psycha, Mementa a Mlčania jahniat v realistickom sci-fi zasadenom do nepríliš vzdialenej budúcnosti. Výborné prostredie, výborná atmosféra, opäť výborné premiešanie žánrov - podobne ako pri Tvojej minulej, žiaľ, nesúťažnej poviedke. Povzdychol som si preto, lebo tá bola ešte o chlp lepšia. Ale aj táto je skvelá. Priznám sa, že ani ja som to nepochopil a potreboval som Tvoje vysvetlenie. Je chyba, že až prehnane zauzľuješ a pletieš čitateľa, nie je to ale chyba v tejto poviedke. Bodík som Ti za to nestrhol, naopak musím po vysvetlení priznať - VYNIKAJÚCA zápletka. Nedal som Ti plný počet za občasné chybky a i nesprávne použité výrazy či slovné zvraty a za to, že v snahe o záverečné šokujúce odhalenie - ktoré Ti dokonale vyšlo, lebo to nikto nepochopil :D - ale uznávam, že pochopiť sa to dalo (to je rozdiel medzi Tvojou poviedkou a medzi Elixírom večnej smrti), priveľmi mätieš čitateľa. Problém je azda v tom, že nedávaš čitateľovi dôkazy, iba veľmi, veľmi letmé indície, keď sa obzriem spätne, poviem si: áno, je to tam, dá sa to rozpoznať, ale myslím, že by to zvládol zvládol len veľmi podkutý čitateľ detektívnej a kriminálnej literatúry, sotva fantastiky. Voči príbehu samotnému, voči spôsobu, akým bol napísaný a pod. nemám žiadne výhrady. Ten záver mi pripomenul Blochovo Psycho s odhalením dvojitej identity antagonistu a nevdojak som si pripomenul i jednu poviedku, kde vystupuje otec Brown a... zrkadlo :) Azda to bolo priveľmi vykonštruované? Mnohé moderné thrillery sú také, avšak na úkor uveriteľnosti.
Napriek tomu to bolo skvelé a za mňa, pravdepodobne, víťazná próza.
11.03.2021
Kombinácia Psycha, Mementa a Mlčania jahniat v realistickom sci-fi zasadenom do nepríliš vzdialenej budúcnosti. Výborné prostredie, výborná atmosféra, opäť výborné premiešanie žánrov - podobne ako pri Tvojej minulej, žiaľ, nesúťažnej poviedke. Povzdychol som si preto, lebo tá bola ešte o chlp lepšia. Ale aj táto je skvelá. Priznám sa, že ani ja som to nepochopil a potreboval som Tvoje vysvetlenie. Je chyba, že až prehnane zauzľuješ a pletieš čitateľa, nie je to ale chyba v tejto poviedke. Bodík som Ti za to nestrhol, naopak musím po vysvetlení priznať - VYNIKAJÚCA zápletka. Nedal som Ti plný počet za občasné chybky a i nesprávne použité výrazy či slovné zvraty a za to, že v snahe o záverečné šokujúce odhalenie - ktoré Ti dokonale vyšlo, lebo to nikto nepochopil :D - ale uznávam, že pochopiť sa to dalo (to je rozdiel medzi Tvojou poviedkou a medzi Elixírom večnej smrti), priveľmi mätieš čitateľa. Problém je azda v tom, že nedávaš čitateľovi dôkazy, iba veľmi, veľmi letmé indície, keď sa obzriem spätne, poviem si: áno, je to tam, dá sa to rozpoznať, ale myslím, že by to zvládol zvládol len veľmi podkutý čitateľ detektívnej a kriminálnej literatúry, sotva fantastiky. Voči príbehu samotnému, voči spôsobu, akým bol napísaný a pod. nemám žiadne výhrady. Ten záver mi pripomenul Blochovo Psycho s odhalením dvojitej identity antagonistu a nevdojak som si pripomenul i jednu poviedku, kde vystupuje otec Brown a... zrkadlo :) Azda to bolo priveľmi vykonštruované? Mnohé moderné thrillery sú také, avšak na úkor uveriteľnosti.
Napriek tomu to bolo skvelé a za mňa, pravdepodobne, víťazná próza.
11.03.2021
xius
Chirurgicky sa priblizujes ku scifi so vsetkym, co ma mat! Vyborny namet, postavy, prostredie a terminologia! (smarter hodinky mi dosli az pri komentari od HB, hanba mi) Mal si strasne vela prilezitosti z toho urobit nemastny-neslany produkt, kde sa vlastne nic nedozvieme. Ale nah, prepracoval si to a snazil si sa nas pekne viest k stopam do ciela, aby sme mozno aj odhalili vraha tesne pred tym oficialnym! Len to jeidne trochu nevyslo. :)
Suhlas s Goranom, ze davas prilis letme indicie. Zmatenost casnicky som si vysvetlil ako, ze sa neskor dozviem nieco o hrdinoch, co casnicky matie. Straussove reakcie pri Lawsovej som zase pripisoval tomu, ze sa jej nieco urcite stalo a ze za to moze Lohens. Otvorenie tajnej miestnosti som ti chcel vytmavit ako deus-ex a zhoda minulosti mi zase prihnala vysvetlenie "ej! zaporak a hrdina s rovnakou traumou!". Uplny zaver som pochopil vlastne nahodou, lebo som po ocku sledoval debatu v chate. Chce to jasnejsie stopy, ktore nebudem schopny zahodit ako posmyknutie autora ci "toto sa vysvetli o chvilu, urcite". :)
Posledna veta bola skvela. Uplne som videl ako sa kamera prepla na jej tvar, Lawsova povedala svoju vetu a hromovy zvuk, tma, ticho. HADONOS.
31.03.2021
Chirurgicky sa priblizujes ku scifi so vsetkym, co ma mat! Vyborny namet, postavy, prostredie a terminologia! (smarter hodinky mi dosli az pri komentari od HB, hanba mi) Mal si strasne vela prilezitosti z toho urobit nemastny-neslany produkt, kde sa vlastne nic nedozvieme. Ale nah, prepracoval si to a snazil si sa nas pekne viest k stopam do ciela, aby sme mozno aj odhalili vraha tesne pred tym oficialnym! Len to jeidne trochu nevyslo. :)
Suhlas s Goranom, ze davas prilis letme indicie. Zmatenost casnicky som si vysvetlil ako, ze sa neskor dozviem nieco o hrdinoch, co casnicky matie. Straussove reakcie pri Lawsovej som zase pripisoval tomu, ze sa jej nieco urcite stalo a ze za to moze Lohens. Otvorenie tajnej miestnosti som ti chcel vytmavit ako deus-ex a zhoda minulosti mi zase prihnala vysvetlenie "ej! zaporak a hrdina s rovnakou traumou!". Uplny zaver som pochopil vlastne nahodou, lebo som po ocku sledoval debatu v chate. Chce to jasnejsie stopy, ktore nebudem schopny zahodit ako posmyknutie autora ci "toto sa vysvetli o chvilu, urcite". :)
Posledna veta bola skvela. Uplne som videl ako sa kamera prepla na jej tvar, Lawsova povedala svoju vetu a hromovy zvuk, tma, ticho. HADONOS.
31.03.2021
Amaterius
čakal som niečo z hlbokého vesmíru :D ale aj toto bolo fajn :) tie flashbacky sa mi páčili a podľa mňa to všetko do seba dokonale zapadá, pochopil som to aj bez dovysvetlenia, však tam všetko bolo v texte. Najskôr (pri tej streľbe) som síce myslel, že Lawsová je vymyslená Lohensom, ale keď Straussová ukázala na tú spojitosť už to začínalo byť jasné a posledná veta to pekne zaklincovala a všetko do seba dokonale zapadlo ako puzzle :) čo ale vytknem sú české slová v texte napr. horník
01.04.2021
čakal som niečo z hlbokého vesmíru :D ale aj toto bolo fajn :) tie flashbacky sa mi páčili a podľa mňa to všetko do seba dokonale zapadá, pochopil som to aj bez dovysvetlenia, však tam všetko bolo v texte. Najskôr (pri tej streľbe) som síce myslel, že Lawsová je vymyslená Lohensom, ale keď Straussová ukázala na tú spojitosť už to začínalo byť jasné a posledná veta to pekne zaklincovala a všetko do seba dokonale zapadlo ako puzzle :) čo ale vytknem sú české slová v texte napr. horník
01.04.2021
B.T. Niromwell
V poslednom čase mám pocit, že na stránke ide nejaká neoficiána výzva, že kto napíše najnezrozumiteľnejšiu poviedku, takže po tom všetkom, čo sme tu mali, bol môj mozog dostatočne nacvičený a muísm povedať, že som pochopila asi 95% a to zážitok som teda mala de facto kompletný. A že to zážitok naozaj bol. Ale poďme po poriadku. Občas sa ti objavia nejaké neprirodzené konštrukcie, napr. „spľasnuté ľudské telo bez očí či zubov, avšak s ponechanými vlasmi a nechtami“, „držať očný kontakt“ (skôr udržiavať) alebo „chcem počuť váš pohľad“ (počuť pohľad by bol tiež fantastický prvok 😊 )
Aj keď to nie je vyslovene zlé, začať+neurčitok sa dá zväčša nahradiť niečím menej kostrbatým: „začal zmätene obzerať“ = porozhliadal sa alebo „začal byť rozrušený“ – rozrušil sa.
„ktorý obopínal jeho zápästia“ – privlastňovacie zámená s ľudskými časťami tela pôsobia neprirodzene, malo by byť ktorý mu obopínal zápästia
Okamžik je čechizmus.
„Agentka už mala za sebou desiatky výsluchov, no jeho oči ju na chvíľu takmer paralyzovali.“ Tieto dve vety logicky nenadväzujú.
Strašne sa mi páčilo, že si založil príbeh na niečom reálnom. Tiež žasnem z reálií, ktoré si vymyslel, tlačiareň na jedlo alebo hodinky, ktoré zobrazujú spisy, samé praktické veci! A úplne skvelo si reálne pozemské veci spojil s marťanskými, až dávali zmysel. Na konci som si vzhľadom na rozuzlenie znovu spomenula na scénu pri raňajkách, dostane úplne nový rozmer, je to super. Naopak, scéna v pivnici mi akosi logicky pokrivkáva, mám problém si ju zrekonštruovať vo svetle konečného rozuzlenia. Celkovo ale veľmi dobrý dojem! Dávam skoro plné hodnotenie.
02.04.2021
V poslednom čase mám pocit, že na stránke ide nejaká neoficiána výzva, že kto napíše najnezrozumiteľnejšiu poviedku, takže po tom všetkom, čo sme tu mali, bol môj mozog dostatočne nacvičený a muísm povedať, že som pochopila asi 95% a to zážitok som teda mala de facto kompletný. A že to zážitok naozaj bol. Ale poďme po poriadku. Občas sa ti objavia nejaké neprirodzené konštrukcie, napr. „spľasnuté ľudské telo bez očí či zubov, avšak s ponechanými vlasmi a nechtami“, „držať očný kontakt“ (skôr udržiavať) alebo „chcem počuť váš pohľad“ (počuť pohľad by bol tiež fantastický prvok 😊 )
Aj keď to nie je vyslovene zlé, začať+neurčitok sa dá zväčša nahradiť niečím menej kostrbatým: „začal zmätene obzerať“ = porozhliadal sa alebo „začal byť rozrušený“ – rozrušil sa.
„ktorý obopínal jeho zápästia“ – privlastňovacie zámená s ľudskými časťami tela pôsobia neprirodzene, malo by byť ktorý mu obopínal zápästia
Okamžik je čechizmus.
„Agentka už mala za sebou desiatky výsluchov, no jeho oči ju na chvíľu takmer paralyzovali.“ Tieto dve vety logicky nenadväzujú.
Strašne sa mi páčilo, že si založil príbeh na niečom reálnom. Tiež žasnem z reálií, ktoré si vymyslel, tlačiareň na jedlo alebo hodinky, ktoré zobrazujú spisy, samé praktické veci! A úplne skvelo si reálne pozemské veci spojil s marťanskými, až dávali zmysel. Na konci som si vzhľadom na rozuzlenie znovu spomenula na scénu pri raňajkách, dostane úplne nový rozmer, je to super. Naopak, scéna v pivnici mi akosi logicky pokrivkáva, mám problém si ju zrekonštruovať vo svetle konečného rozuzlenia. Celkovo ale veľmi dobrý dojem! Dávam skoro plné hodnotenie.
02.04.2021
Tomáš Staviteľ
Obrovská vďaka všetkým za komenty :). Veľmi si cením váš čas a najmä vaše rady. Už teraz sa teším na ďalšie kolo, chcem sa hecnúť a napraviť mnohé chyby. Ešte taz všetkým ďakujem.
03.04.2021
Obrovská vďaka všetkým za komenty :). Veľmi si cením váš čas a najmä vaše rady. Už teraz sa teším na ďalšie kolo, chcem sa hecnúť a napraviť mnohé chyby. Ešte taz všetkým ďakujem.
03.04.2021