“Nastupovať!” zvolal som a otvoril dvere na obrovskom motorovom člne.

Spustila sa živá vrava a drobné dušičky sa začali divoko sácať.

“Ja, ja, ja prvý!”

“Nie! Pusti ma!”

“Neťahaj ma za vrkoče, ty úchyl!”

Pokrútil som hlavou. Niekedy som si ozaj pripadal ako učiteľ v škôlke.

“No tak, utíšte sa, pekne jeden po druhom,” povedal som.

Dušičky sa zahanbene zahľadeli do zeme, poslušne sa zoradili a začali vchádzať na palubu člnu.

Veru, dnes to už robíme všetko oveľa modernejšie! Môj starší brat Cháron síce stále používa na prevoz duší mŕtvych odpornú, drevenú plťku, ale tak čo už s ním, je to jeho štýl. Fakt veľmi často mu zdôrazňujem, ako trápne to v dnešnej dobe je.

Ja, naopak, som mal oveľa veselšiu úlohu a vozil som na svet dušičky tých, ktorí sa ešte mali narodiť. Chvalabohu zato! Fakt by som nemohol robiť tak depresívnu a špinavú robotu ako môj bráško.

“Ujo? Čo je toto?” opýtala sa jedna z dušičiek ukazujúc na nálepku “BABY ON BOARD” na mojom člne.

“Ach, vieš, to je len take upozornenie, nech ostatné lode vedia, že veziem také ňuňu bábätká ako vy a nech si dajú extra pozor počas jazdy!”

“A to trebaa? Ľudia si nedávajú pozor?”

“Och, ale dávajú… aj keď vlastne nie vždy… Veď aj vďaka tomu sa narodí kopa z vás!” uchechtol som sa.

Odpoveďou mi boli len zahútané a zmätené výrazy drobných tváričiek.

“Asi nerozumiem?”

“No… to pochopíte neskôr, keď budete väčší, šup, poďme na palubu, ponáhľame sa!”

Nožičky ďalej dupotali po drevenom mostíku a naskakovali na velikánsky čln.

“Ujo? A kam nás zaveziete?”

Usmial som sa. “No, každého dakam inam! Tam kde sa mate narodiť, predsa.”

“Ujo, ale my sa bojíme.”

“Nemáte sa čoho! Už vás netrpezlivo očakávajú vaši rodičia.”

Ozvala sa kopa hmkania a tichej vravy.

“A to každého z nás čakajú rodičia?”

Zamyslel som sa.

“No, väčšinu z vás áno…”

“Čiže nie všetkých?”

“No… niektorých čaká len mamička. Ale tá sa na vás všetkých určite veľmi teší!”

“Každá jedna?”

“No… niektoré mamičky sa na vás možno netešia, ale to…”

“Nie?!” ozvalo sa jednohlasné zdesené volanie dušičiek. “Ak sa na nás mamičky netešia, nechajte si nás tu na loďke. Nechceme tam ísť.”

To som pokašľal. Teraz nebudú chcieť odísť a mňa vyrazia.

“Nie, nebojte sa. To som len tak hlúpo povedal. Jasné že sa na vás všetky vaše mamičky nesmierne tešia.”

Dušičky sa opäť upokojili a pokračovali v naskakovaní na palubu. Už ich ostávalo len niekoľko.

“A ujo? Všetci pôjdeme na rovnaké miesto?”

“Och, to nie. Musím vás rozviezť po celom svete!”

“A kam všade?”

“No daktorí pôjdete napríklad do Ameriky! Daktorí možno do Francúzska a budete známi šéfkuchári. Oui!”

“Super! Kam ešte?”

“Daktorých z vás zaveziem do Japonska, krásnej krajiny vychádzajúceho slnka!”

“To znie tiež dobre. Kam ešte?”

“Do Austrálie, napríklad! Divoká príroda a všade more.”

Dušičky sa rozplývali. Po chvíli sa ale posledná dušička v rade na chvíľku opäť zarazila.

“No tak, naskoč si a nezdržuj, už meškáme! Pred piatimi minútami som mal vyložiť prvých z vás!”

“Jasné ujo, len mi odpovedzte prosím ešte na jednu otázku.”

“Áno?”

“Všetci pôjdeme na take skvelé miesta, aké ste nám opisovali?”

“Och… no nebudem ti klamať. Na zemi sú aj zlé miesta.”

“A daktorí z nás pôjdu na také zlé miesta?”

Prikývol som.

“Aké napríklad?”

Pevne som stisol pery a pozrel sa na svoj zoznam.

“Tijuana, Mexiko… kopa krádeží a vrážd a nik nemá peniaze.”

Dušička prikývla.

“Lagos, Nigéria. Nízka úroveň života, kriminalita.”

Dušička prikývla a preglgla.

“Poltár, Slovensko. Nič tam nie je. Prisámbohu nič.”

Dušička pokrčila plecami a naskočila na palubu.

“Tak teda poďme,” povedala.

S úsmevom som jej ukázal cestu a zavrel som na loďke dvierka.

Ako dušička odchádzala za svojimi kamarátmi, počul som už len tiché šomranie.

“No… dúfam že nepôjdem do Poltára.”