Modrastá voda narazila o breh a zaplavila časť Cháronovho člna.

„Áno?“

„Ahoj, Cháron! och, Bože, si to naozaj ty? Ukáž, tvoja tvár fakt vyzerá ako lebka? Bože, ja som z teba úplne celá to! Tvoja tvár fakt vyzerá ako lebka?“

Cháron sa zamračil, ukázal zubatý úsmev, niežeby mal veľmi na výber, a pádloval ďalej.

„Bože, ty si úplne taký... ako vo všetkých tých oných, gréckych mýtoch, gavalier!“

Cháron sa skoro oné do rieky do pozostalých, ale aj tak vesloval ďalej.

„Ahoj! A ty si tu z akého storočia? Občas sa dušičky trochu zablúdia a ja strácam prehľad.“

„Z dvadsaťprvého. Vieš, ja som dala ľuďom veľa nádeje. V prvom rade preto, že som tvítovala o tom, aký je každý super.“

„To znie strašne super,“ prikývol Cháron a odfrkol popod svoju kapucňu, lebo sa mu od námahy zahmlievalo pod kapucňou.

„V druhom rade preto, že som tvítovala o tom, čo by mal každý robiť,“ štebotala ďalej.

„Za to by ťa mali obesiť.“

„No veď aj! v Dvadsiatom druhom storočí.“

Cháron bol na jednej strane veľmi súcitný. na strane druhej prieberčivý. Už sa rozprával s veľa, veľa, veľa, veľa, veľa, veľa, veľa dušami, čo prešli hranicou nemrtvych, no iba málo z nich sa zdalo byť hodných posmrtného života. skôr či neskôr všetci prišli k tým istým všeobecným pravdám. Bodaj by nie, veď to boli všeobecné pravdy. Avšak, veľmi sebecky, musel priznať, že nenašiel, čo hľadal. Svojim nesmrteľným hľadiačikom však čas od času zhliadol na zem, až raz našiel, čo hľadal.

Mala štyridsaťtri rokov. Bola nádherná. Neobhrýzala si nechty, hrala šach, dobre varila, strácala čas športom iba ten ušľachtilý čas, čo bol naozaj nevyhnutný na to, a by bola v forme. Jej meno bolo Lubľana.

„Voláš sa Marína?“ spýtal sa,, aby zistil, ci jeho drahej už nastal čas“

„Zuzana.“

„Tak choď do prdele.“ Bolo to ťažké vysvetliť, no hoci by našiel všetky tieto osobnostné črty u nejakej inej, nebolo by to celkom ono.

„A milujem jogu. A filmy o veveričkách, ale musia byť presne o veveričkách, ak by boli o červenosrstých pandách, tak by som...“

Cháron sa ledabolo rozhliadol poza rameno a prevrátil loďku. Žblnk!

„Ahoj!“

„Ahoj! Ja som Natália!“

Žblnk!

„Timtea!“

Žlbnk!

Jelenka!“

Žlbnk!

„Anka!“

Žlbnk!

Okej, povedzme, že sa náš prievozník nechal troľku uniesť.

„Do piče materinej! Skurivisyn najebaný! To len tak ma zajebať popri ceste? To len tak?“ ohradila sa dáma,, čo mu stúpila do člna.

„Len tak,“ zahlaholil Cháron. Na svojej ceste časom počul aj horšie.

„Krista mati, to som musela všetky nohy a ruky pri tom stratiť,“ň

„Veď ste nič nestratili. Oprobujte,“vyzval ju.

Oprobovala a fest, mala všetky ruky i nohy.

„Uúúú nohy ja mám. Aj ruky. A vy ste?“

„Prievozník,“ priznal a zazubil sa.

„No len tak?“ Máte pekný úsmev,“ priznala.

Očervenel.

„Sám ste tu?“

„Sám,“ pritakal. „Od šiestej rána do šiestej večer.“

„A čo robíte medzi tým?“

„Nič moc,“ vyšiel von z konopy. „Len občas niečo pokecám z dušičkami.“

„To znie.... viete. Že by ste mohli občas aj pokecať s dušičkami. Viete, len tak, od veci.“

Srdce mu poskočilo o päť centimetrov.

„Máme tu celkom OK víno,“ očervenel.

„Celkom okej? naj daj nech okošutjem.“

Okoštovali. A bolo im dobre.

„Máte pekný úsmev.“

„Ďakujem. Nedáte si vínko? Omšové?“

„Jasne. dajte! A o šiestej by sme sa mohli stretnúť?“

„Mohli, čo by nie. Čert ber Ľubľabu!“

„Čože?“

Ale nič.“