Brat odišiel so strýkom do lesa. Bolo to prvýkrát. Otec mu poprial veľa šťastia. Usmial sa. Videla som, že je hrdý, že sú obaja. Strýko s bratom sa mu uklonili a kráčali pomaly. Kráčali mlčky. Brat otočil hlavu mojím smerom, ale zháčil sa, a znovu uprel zrak na chodník pred nimi. Bola som prekvapená, že to zvládol. Trochu som dúfala, že zakolíše aspoň teraz, poslednýkrát. Sledovala som ich, až kým sa nestratili medzi stromami. Malý chlapec niesol na neho pridlhý meč. Starý muž kráčal so svojím prirodzene. Ako som ja kráčala s kvetom na šatách, alebo skôr striebornou ihlou vo vlasoch.

Zamrazilo ma, keď som si všimla otca, stojaceho za mnou. Bolo to prvýkrát, kedy na mňa prehovoril.

„Miluješ svojho brata Ino, a on miluje teba. Vzdal sa na cestu, aby sa stal lepším ochrancov tvojej duše a ochrancom nás všetkých.“

Prikývla som. Nevedela som, či smiem hovoriť.

„Tvoja matka pôjde k Studni kamenných sĺz. Pôjdeš s ňou.“

Oči sa mi naplnili slzami. Čo všetko o mne ten muž vedel? Matka neznášala cestu k studni a ja som to miesto milovala. Nemala prečo tam ísť v túto ročnú dobu. Musel jej prikázať aby tam šla so mnou. Samú ma poslať nechcel. Rozmýšľala som, ako sa tam dostať nebadane a on ma takto predbehol. Otočila som sa, plná strachu, či sa to patrí a pozrela som mu do tváre. Bola tvrdá, nepreniknuteľná.

„Ďakujem,“ zašepkala som.

Išla som za matkou. Bola očividne v zlej nálade, Čaj položila n stôl veľmi prísne.

„Necítim sa dobre,“ povedala pokojne.

„Tvoj otec múdro usúdil, že prechádzka k Studni kamenných sĺz mi uľaví a ja vie, že má pravdu. Prosím, doprovoď ma Ino.“

To že nepovedala, že to je jej vlastná vôľa bolo veľmi trúfalé. Prikývla som a šla nabrať vodu na cestu.

Matka šla veľmi rýchlo a mlčala, ledva som jej stačila. Keď sa pred nami roztvorilo priestranstvo so studničkou a výhľad z brala na celú dolinu, ťažko som skrývala radosť. Na vrchu tigra som dokonca videla modré a zelené záblesky. A to bol Chouji so strýkom. Zelené záblesky rovné a kontrolované. Modré slabé a chaotické. Stávaš sa silným, môj brat.

...

Na tom istom mieste matka zahlásila, že ideme späť. Pred toľkými rokmi, keď Chouji prvýkrát odišiel so strýkom a ja som sa bála, že som ho navždy stratila. A aj by sa to bolo stalo, ale brat to nedovolil.

„Musíš správne dýchať. Vyčistíš si myseľ. Zbraň sa stáva súčasťou teba,“ vravel, keď sa fialová žiara z jeho rúk preliala na rukovať ostrého meča.

„A potom bác!“ vykríkol a ja som sa znovu zľakla keď tesne popri mne preletela ničivá žiara. Smrad spálenej trávy odvial vietor.

„Skús to. Naposledy ti to už celkom šlo,“ pobádal ma.

Zobrala som jeho meč do rúk a skúsila nájsť tu silu. Vracal som sa k jeho prvému dňu. Bol to veľký deň, lebo som zistila, že ma otec miluje a vie aj o mojej láske k Choujimu. Že vie, že som a čo cítim.

Jemný žltý svit, oveľa slabší ako bratov sa začal prelievať na zbraň. Svietil mocne, okolo čepele. Bolo to lepšie, ako predtým. Cítila som sa silnejšie. Už som šla seknúť rovnakým smerom, ako pred tým on, ale uvidela som jeho hrdú, láskavú tvár a všetko to zmizlo.

Rozosmiala som sa.

„To bolo úžasné!“ vykríkol. „Ty si určite ukradla otcov meč a trénovala bezomňa!“ smial sa aj on.

„To nehovor,“ okríkla som ho, ale nevedela som sa hnevať.

„Podaj mi ho späť, toto sa ti bude páčiť,“ navrhol.

„Keď mečom udrieš takto,“ a mávol ním v jednej ruke. „Tvoja sila je veľká, ale takto,“ vzal meč do dvoch rúk. „Je to až strašidelné.“

Rozohnal sa oboma rukami a žiara okolo meča nabrala tvar draka. Na konci úderu drak skočil na zem a vyryl do zeme hlbokú brázdu.

„A keby si vedela, čo s týmto dokáže strýko,“ udivoval sa sám. „S ním sa nikto nemôže rovnať.“

„Tvoj strýko je zbabelec“ ozval sa hlboký hlas. Uskočila som a Chouji sa postavil predo mňa.

„Čo tu chceš, Mizuki?“ Opýtal sa brat. Nikdy som ho nevidela takto. Jeho tvrdá tvár tak pripomínala otca.

Mizuki bol starší samuraj z klanu Hinata. A prišiel zabíjať.

„Izune zabil môjho učňa,“ povedal ticho.

„To je lož!“ vykríkol Chouji a ja som videla, ako ho hneď zalial tieň strachu.

„Ja nie som klamár Chouji,“

Vykríkla som. Všetka moja bezmocnosť a hrôza ma ovládla. Choujiho telo ležalo v kaluži krvi. Ani som nevidela, kedy Mizuki udrel. Nevidela som nič. Len tvrdosť v tvári oboch mužov, z ktorých jeden vedel, že je to jeho smrť.

„Povedz svojmu otcovi, že Izune môže žiť ďalej.“

Zobrala som bratov meč. Skúsila si spomenúť na ten prvý deň, ktorý skončil Choujiho smrťou. Slabá žltá žiara mi obalila ruky. A zhasla.

Silný muž stál predo mnou a podával mi pošvu meča.

„Ak sa o to pokúsiš znovu, tvoj otec bude pochovávať dve deti. Rozďobané vtákmi a dotrhané vlkmi, keď sa tvoja matka rozhodne prísť navštíviť toto miesto. Nebude to skoro.“

Pozrela som mu do tváre. Nenašla som krutosť. Nenašla som odpoveď.

Vzala som puzdro a skryla meč. A šla domov.