Úsvitníky
Dokáže jedno nešťastné dievča nájsť lásku pomocou babských povier počas služby v pohraničnej pevnosti?
„Povráva sa, že niť zo zámotkov úsvitníkov dokáže mužom pričarovať lásku.“
„Vážne?!“
„Ba, že hej! Len je to riadna fuška.“
„Ani nie. Stačí ti len pár zámotkov a tri tvoje vlasy. Nemusíš mu z toho upliesť šálu. Postačí len malá výšivka na vreckovke. Tú musíš nosiť pri sebe, aby načerpala tvoju vôňu.“
„Alebo skôr pot! Ha-ha!“
„A naozaj to funguje? Skúšala to niektorá z vás?“
„Samozrejme! Jarina si takto obmotala okolo prsta dôstojníka.“
„My tu drieme a ona si niekde kolíše fagana v teple domova.“
„Dosť už bolo tých nezmyslov! Zobáky vám štebotajú a ruky zaostávajú!“ zaznel prísny hlas a rozjarená rozprava utíchla, akoby ju uťala sekera. Ostatným dievčatám ostali na tvárach pobavené výrazy, ale ja som sa cítila previnilo. Aj keď sa na mňa Farina pozrela už prívetivejším úsmevom. „A ty sa nenechaj obalamutiť tými babskými klebetami.“
„Áno, slečna Farina.“
„Zase tá zdvorilosť? A usmej sa trochu! Tá pochmúrnosť ti nesvedčí.“
„Dobre, Farinka,“ odvetila som už s lepšou náladou.
Farina bola vedúcou našej malej skupiny. Slúžila najdlhšie a bola zároveň aj najstaršia. Pôsobila veľmi vyspelo a dôstojne. Ako keby bola urodzená pani, čo sa za služobníčku len prezlieka. Vedela nás okríknuť, keď sme zanedbávali našu prácu, ale väčšinu času bola priateľská a starostlivá. Ako milujúca staršia sestra.
Pre mňa to bol nový pocit. Doma som síce bola staršou sestrou ja, no nikdy som nedosiahla Farinej úrovne. Hlavným dôvodom bol môj vzhľad. Nikdy som nepatrila medzi krásavice. Práve naopak. Bola som najnižšia spomedzi mojich rovesníčok a mojej postave chýbali akékoľvek krivky. Pripomínala som trocha väčšie dieťa. A aby to nebolo málo, mala som neposedné ryšavé vlasy a cez polovicu tváre sa mi ťahal divný červený fľak, ktorý som mala už od narodenia. Ako keby ma nejaké zlovoľné víly prekliali ešte v kolíske.
Ostatné deti sa mi posmievali a ja, keď som už nevládala plakať, som sa začala smiať s nimi. Osočovanie sa tým síce zmiernilo, no každý začal okolo mňa chodiť akoby som bola pomätená. Vrátane mojej rodiny. Bolo to pre mňa ťažké. No vždy som sa snažila nasilu udržať úsmev a v kútiku duše som dúfala, že jedného dňa aj ja nájdem šťastie.
Ako tak roky plynuli, zástupy nápadníkov sa začali točiť okolo mojich mladších sestier. Lenže za celý ten čas sa nenašiel jediný chlapec, ktorý by ma obdaroval svojím pohľadom. Nieto ešte úsmevom.
Moji rodičia si už nevedeli so mnou rady. A tak, keď sa mojej sestre začalo schyľovať na svadbu, predali ma do služby v Haltiendel, najväčšej pevnosti na juhu Silvaenského Predelu.
„Medzi toľkými zúfalými vojakmi sa možno nájde nejaký, čo sa na teba ulakomí,“ povedala mi matka, keď ma otec odvádzal z domu.
Spočiatku som sa bála a bolo mi veľmi smutno za mojou rodnou dedinou. Lenže, oči sa mi rozžiarili rozprávkovým údivom okamžite, ako som zbadala vysokánske biele múry, zdobené červeno-čiernymi zástavami.
Haltiendel je obklopený majestátnymi skalnými štítmi, ktoré zdobia biele snehové čapičky. Stráži južnú cestu prechádzajúcu týmto ohromujúcim pohorím, ktoré je zároveň hranicou Silvaenských zemí. A keďže ide o tak významnú cestu, ulice tu hýria bujným životom. Rozsiahle mesto pod pevnosťou je plné obchodníkov, vezúcich nezvyčajný tovar z ďalekých krajov, ale aj bežných obyvateľov, žijúcich v bezpečí pod ochranou miestneho pána.
Nastúpila som do služby na hornom nádvorí, kde sídli pán pevnosti a jeho vojaci. Je tam veľa budov, čo slúžia pre základné potreby vojakov, a aj honosný zámok váženého pána. A akoby toho ešte nebolo dosť, uprostred nádvoria je velikánsky dub, ktorého majestátna koruna je obsypaná pulzujúcimi svetielkami úsvitníkov. Aj keď pri pohľade naň sa mi výraz “velikánsky“ javí ako nedostatočný.
„Vitaj v Haltiendel!“
Ešte stále si pamätám ten prívetivý hlas, spievajúci potešením. Aj zvonivý smiech, tlmený dlaňou, ktorý bol pravdepodobne vyvolaný mojou užasnutou tvárou. Asi preto, že som mala ústa celkom dokorán a nedokázala som ich zavrieť ani potom.
„Ja sa volám Farina. Oddnes budeme pracovať spolu, tak sa neváhaj obrátiť na mňa, keď budeš mať nejaké problémy.“
V tej chvíli bola ako dobrosrdečná víla nepoškvrnená neduhmi pozemského sveta. Odkedy si dokážem spomenúť, vždy keď som stretla niekoho prvýkrát, tak som cítila z jeho pohľadu znechutenie alebo opovrhnutie. Nech už sa to snažil akokoľvek zakryť. No Farinina tvár žiarila úsmevom, ktorý ma príjemne hrial pri srdci, ako nič iné kedykoľvek predtým.
„Ja... ja som...“
„Anetka!“ vytrhol ma z denného sna prísne znejúci hlas. „Keď sa s tým budeš toľko tárať, tak neskončíme ani do rána.“
„Už bežím!“ vyskočila som pohotovo na nohy, chytro zviazala vrece s bielizňou, prehodila si ho cez plece a už som letela dverami von.
„Hí!“
Vzápätí som však letela aj naozaj a nakoniec som bolestivo dopadla na zadok.
„Anetka! Nie je ti nič?“
Farina mi pomohla postaviť sa na nohy a zbežne oprášila môj pracovný úbor. Ani som sa nestihla poriadne zorientovať a už mi tlačila hlavu do hlbokého úklonu.
„Prepáčte jej tú nepozornosť! Neskôr jej určite dohovorím!“
„To nebude treba,“ začula som hlas mladého muža a už sa mi od zvedavosti začal dvíhať zrak. Stihol však zájsť iba k pásu, keď mi Farina silou napravila predklon. Tvár sa mi červenala zahanbením, lebo som jej zjavne spôsobovala problémy. Nesmierne ma to mrzelo.
„Vlastne sme radi, že sme na niekoho narazili, hehe... Môžete sa narovnať? Potrebovali by sme niekam nasmerovať.“
Farina stiahla ruku, ktorou ma mala pod kontrolou a ja som vystrelila do pozoru ako mladý šľahúň.
Pred nami stála trojica vojakov. Všetci traja boli mladí a mali na sebe zelené tuniky, aké som tu za tých pár dní služby ešte nevidela. Zadná dvojica mi venovala len letmý pohľad. Ako som čakala, nedokázali schovať znechutenie, ktoré im inštinktívne vbehlo do tváre. Potom však už nemohli odtrhnúť svoj pohľad od Fariny. Niet sa čomu čudovať. Medzi služobníctvom patrila celkom prirodzene k najväčším krásaviciam. Až som sa čudovala, že si ju ešte nejaký mladý dôstojník nenahováral. Na druhú stranu som bola rada, lebo potom by som ju možno nikdy nestretla. Nie že by som jej šťastie nepriala...
Prudko som zatriasla hlavou, aby som tieto nepekné myšlienky rozohnala. Potom môj zrak padol na tretieho vojaka, ktorého moje divné správanie v tej chvíli zjavne zaujalo.
Naše pohľady sa stretli.
Uprene sa zadíval do mojich očí, no z jeho pohľadu som nevycítila žiadne znechutenie. Ani opovrhnutie. Vlastne, som z neho nepocítila vôbec nič. Jeho tvár bola ešte stále obrátená ku mne. Moju tvár zaplavil pálivý žiar. Ťažko sa mi naberal do pľúc vzduch. Srdce mi bilo ako splašené. Keby v tej chvíli vyslovil moje meno...
„Anetka... Aneta!“
Na ramene som pocítila niečiu ruku, čo ma náhle vytrhlo z mojej úzkosti. Poľakane som vyskočila a zvýskla ako malá myška. Farina mala ustarostený pohľad a dvaja mladíci, ktorí mi predtým nevenovali svoju pozornosť, sa očividne bavili na mojom podivnom správaní. Strašne som sa hanbila.
„Si v poriadku, Anetka?“ spýtala sa ma starostlivo Farina.
„Nie... ja... vlastne... To nič nie je. Som v poriadku.“ odvetila som tlmeným hlasom, ktorý som takmer ani sama nepočula. Nesmelo som zodvihla svoj pohľad späť na mlčanlivého mladíka, no jeho skalný výraz ostával bez zmeny. Ako socha, ktorú vytesal nejaký nadaný umelec.
„Každopádne, ako som už povedala, je mi ľúto, ale nemôžem vám pomôcť. Máme tu ešte veľa práce a práčovňa je od cvičiska ďaleko.“
Rozvážny mladý muž sa znenazdajky zohol ku mne. Myslela som, že sa mi v tej chvíli zastaví srdce. No keď sa narovnal, tak mal cez plece prehodené moje vrece a svojou ušľachtilou tvárou pokynul na Farinu.
„Hee...? Dobre teda!“ začula som otrávený povzdych jedného zo zadnej dvojice. „Pomôžeme vám s tým. Potom nám môžete ukázať cestu na cvičisko.“
„Pokiaľ inak nedáte,“ odvetila Farina zdráhavo a zavolala do zberne. „Milada! Poď sem!“
„Uff! Čo zase? Ja som naozaj- netušila, že títo mladíci potrebujú našu pomoc,“ začala Milada neochotne, no keď zbadala trojicu vojakov, výrazne zmenila svoj tón. Mohla som si domyslieť, čo sa jej asi ženie hlavou.
„Títo mladí páni nám ochotne ponúkli svoju pomoc. Zoberiete vrecia, ktoré už máme nachystané, do práčovne. Potom im spolu s Anetou ukážeš cestu na cvičisko. Ja tu zatiaľ s Lenou dokončím zvyšok. Počúvaj ma, Milada, za žiadnych okolností nenecháš Anetu samu. Je ti to jasné?“
„Samozrejme, nemusíš sa vôbec báť,“ odvetila Milada, hravo sa ošívajúc.
„Len aby,“ povzdychla si utrápene Farina.
***
„To boli ale šviháci. Však, Anetka?“
„Čo? Ja- vlastne... asi...“ odvetila som zmätene. Myseľ mi stále niekam utekala. Nedokázala som sa na nič poriadne sústrediť. Až sýto-oranžová obloha ma dokázala z toho omámenia vytrhnúť. „Už je dosť neskoro! Mali by sme sa vrátiť.“
„Ech!“ mávla rukou Milada. „Dievčatá v práčovni už budú určite končiť. Skôr by sme mali ešte trochu vyťažiť z nášho voľna, kým nás Farina za tvoje lajdáctvo postaví do pozoru.“
„Moje lajdáctvo?!“
„No dobre! Tak možno aj ja mám na tom trošičku podiel, keď som sa rozprávala s tými vojačikmi. Ale nemohla som si pritom nevšimnúť, ako si visela pohľadom na tom treťom. Aj keď podľa mňa máš dosť podivný vkus.“
„ČO? Ja- no- eeh...“
„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Naša malá Anetka sa zamilovala až po uši!“
Rozhodne som sa až za ne červenala. Tak strašne som chcela v tej chvíli zaliezť dakam do tmavého kúta.
„Každopádne, ak chceš niečo skúsiť, mala by si to urobiť čo najskôr.“
„Prečo?“
„Je mi jasné, že si nás nepočúvala, ale všetci traja sú súčasťou Linveilskej légie.“
„A...?“
„A...? Viem, že si zasnená, ale ako môžeš byť tak spomalená?“ Viem, že to nemyslela zle, ale v tej chvíli sa ma to dosť dotklo. „Linveilská légia pár mesiacov dozadu dobila morgarskú pevnosť východne odtiaľto. Takže oddiely tých mládencov tam čoskoro pôjdu tiež.“
„A odkiaľ to všetko vieš?“
„Veď vieš, muži toho natárajú, keď vidia pekné mladé dievča.“
Nie, neviem! Ale v tejto chvíli to nebolo podstatné. V panike mi prišla na um len jediná vec.
„Prosím, Milada! Šla by si so mnou k posvätnému dubu?“
„Čo? Prečo?“
„Chcela by som nazbierať nejaké zámotky na niť.“
„Fuj! Na to zabudni! Úsvitníky sú síce nádherné, keď sa vykuklia, ale stále je to nechutný hmyz. Navyše ti ani za to nestojí. Ktovie ako dlho bude preč a či sa vôbec vráti živý? Bude lepšie, keď si počkáš na toho pravého. Lásku netreba uponáhľať. To mi pripomína... Mohla by si sa vrátiť na ubytovňu? Ja mám ešte jedno stretnutie pri západnom sklade.“
Tá pravá mi hovorí o „láske“.
„Dobre teda,“ odvetila som s falošným úsmevom.
„Ďakujem! Nikde sa netúlaj a Farine povedz, že som ťa odprevadila. Stiahla by ma z kože, keby zistila, že som ťa nechala samu.“
„Bez obáv!“
„Vďaka!“ zvolala, než zmizla za ďalším rohom.
***
So strácajúcim sa denným svetlom boli zámotky stále jasnejšie a po chvíli už žiarili ako hviezdy na zelenom nebi. Z miesta, kde som stála, to bol nádherný výjav. No, nanešťastie, mi ho teraz zastierala štvorica vojakov vo farbách Haltiendel.
„Kamže, kamže, dievčatko? Nemala by si sa takto neskoro túlať po pevnosti sama.“
„To myslíš vážne? To chceš zobrať túto škratu? Pozri čo má na ksichte!“
„Keď jej prehodíš sukňu cez hlavu, tak ťa to už trápiť nebude.“
„Teda, vedel som, že máš zvrhlé chute, ale toto je už príliš.“
„Nevinnosť je veľmi vzácna príchuť. Ale ty nám dáš zahryznúť. Všakže, maličká?“
„Ty si naozaj odporný.“
S tým tvrdením som sa vedela stotožniť. Odjakživa som túžila po tom, aby na mňa niekto žiadostivo pozeral, ale toto bolo úplne iné. Toto neboli muži, ale vyhladnutí vlci, pre ktorých som bola iba malé sústo, kým si ulovia chutnejšiu korisť. O to protivnejšie mi bolo, že doteraz, vždy keď ma stretli v spoločnosti inej služobnej, tak mi títo chrapúni venovali len letmý pohľad znechutenia.
Bála som sa. Triasla som sa. Do očí sa mi hrnuli slzy, no snažila som sa pred nimi nerozplakať. Zo všetkých síl som sa snažila.
Keby tu tak bol on. Tak som túžila, aby ma prišiel zachrániť, až som ho videla pred sebou. Pozerala som cez slzy ako ma sleduje svojím tajomným pohľadom.
„Na čo tak zízaš?!“
„Ha! To je ten nemý, čo tak zanietene trénoval na cvičisku sám.“
„Tak nech tiahne!“
ČO? To nie je len moja vidina? Srdiečko mi podskočilo radosťou, no nedokázala som sa prinútiť požiadať ho o pomoc. Bála som sa, čo by mu tá besná svorka urobila.
Ale on tam ďalej nehnute stál.
Trojica vojakov v červeno-čiernej ho obkolesila, zatiaľ čo ma štvrtý pevne držal. Oni mu ublížia. A ja sa môžem len prizerať.
Prudko som odvrátila svoju tvár a tak silno som zavrela svoje oči, až mi nahromadené slzy stiekli dole po tvári. Počula som rany a výkriky bolesti, no nemohla som zakryť svoje uši. Už mi bolo jedno, čo so mnou bude. Ja som nikdy pre nikoho nič neznamenala. Len keby sa jemu nič nestalo. Náhle sa mi podlomili nohy a v rýchlosti som si rukami zakryla uši. Chcela som aby to skončilo. Ja...
Nesmelo som otvorila oči a zodvihla svoj zrak.
Stál tam.
Bez jediného viditeľného zranenia.
V tej chvíli, keď sa naše pohľady opäť stretli, zaplavilo oblohu množstvo trepotavých svetielok. Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak, až kým pomedzi nás nepreletel nádherný motýľ, ktorý žiaril ako vychádzajúce slnko. Obaja sme ho sledovali ako vzlieta k oblohe a spoločne so svojimi druhmi odlieta ožiariť túto tmavú noc svojím hrejivým svetielkom. Bol to rovnako čarovný výjav, aký som ako malé dievča z diaľky pozorovala pri svadobných obradoch. Vraj takto tancujú, keď chcú požehnať mladej láske.
Zo zasnenia ma vytrhlo až potľapkanie po ramenách a potom som si všimla jeho spytujúci pohľad.
„Ja... som v poriadku. Nič mi nie je,“ odvetila som nesmelo a on sa obrátil na odchod. No potom po mne pokynul hlavou. „Chceš ma odprevadiť?“ prikývol a tvár mi zaplavil spaľujúci žiar. „To nie je treba. Ja...“ Panikárila som. Chcela som zaliezť niekam do diery a vykričať do prázdnej tmy obsah svojho srdca. Lenže náhle som si spomenula na môj rozhovor s Miladou. Pokiaľ chcem niečo urobiť, musí to byť teraz! „Ja... Mohol by si mi s niečím pomôcť?“
***
„Ako to, pri svätých koreňoch, vyzeráš?! A kde je Milada?! Vravela som jej, aby na teba dozrela! A ty si prídeš potme s legionárom!“
Farina ma čakala s utrápeným pohľadom pred ubytovňou služobníctva. Prechádzala v malom kruhu, akoby tam chcela vyšliapať dieru a hneď ako ma zbadala, rozžiarila sa jej radostne tvár. Prevzala ma od urasteného mládenca s ďakovným poklonkovaním, no okamžite ako ma vzala dovnútra a zabuchla za mnou dvere... pustila sa do prísneho okrikovania.
„Si v poriadku? Neublížil ti?“ zmiernila svoj káravý tón a začala mi z rozstrapatených vlasov vyberať listy a vetvičky.
Cítila som sa v tej chvíli hrozne previnilo a s maličkou dušičkou som ju chcela upokojiť.
„Ani sa ma nedotkol...“
Teda, keď nerátam, ako som ho mala medzi nohami- Vlastne... ja som bola navrchu- Teda- ACH! Požiadala som ho, aby mi pomohol z posvätného dubu zobrať zopár zámotkov. Keď zistil, že ani on ich nedokáže dočiahnuť, tak si ma zobral na plecia. Lenže ani tak sme ich nedočiahli a on potom bez toho, aby ma varoval, vyskočil a ja som narazila hlavou do vetvy a-
„Anetka!!!“ vytrhlo ma z víru myšlienok naliehavé zvolanie.
„Čo? Ja-? Povedala som to nahlas...?“ hapkala som slabým hláskom a tvár som mala isto červenú ako paradajka.
Farina náhle klesla do kolien a mocne ma objala, zaboriac svoju krásnu tvár do mojej nevýraznej hrude. Cítila som, ako sa celá triasla.
„Strašne som sa o teba bála! Nechcela som, aby sa ti stalo to isté, čo Jarine!“
„Jarine?“ spomenula som si na dievčinu, ktorá tu bola predo mnou a o ktorej som len zbežne čo-to počula. „Nebola tehotná s dôstojníkom?“
„Nevedela, kto je otec.“
Pri tejto odpovedi sa mi pred očami zobrazila moja nepríjemná skúsenosť z dnešného večera. Oblial ma studený pot.
„Odišla odtiaľto hneď, ako to bolo možné. Ani neviem, čo s ňou je? Svet je krutý k dievčaťu s bastardom.“
„Tak to sa nemusíš báť. S tou „ozdobou“ tváre by o Anetku nikto ani nezakopol.“
Farina vystrelila späť na nohy a v jej obličaji sa zračil hnev, aký tej noci v pevnosti nemal páru. Vo dverách stála Milada so širokým úsmevom hovoriacim: „Čo sa má stať, nech sa stane“.
„Choď do izby! Ja si musím ešte s niekým pohovoriť.“
„E-he-he...“ zazubila sa zúfalo Milada.
***
„Ham!“
Otvorila som na povel ústa a dnu vošiel krajec chleba s plátkom syra, z ktorého som si odhryzla. Bezmyšlienkovito som prežúvala a uprene som sledovala moje nemotorné ruky. Tie sa snažili do bielej vreckovky vyšiť hodvábneho motýľa. Pokiaľ sa tá kostrbatá hrôza dala tak nazvať.
„Ham!“
Zopakovala som na povel naučenú činnosť bez toho, aby som prerušila svoje intenzívne sústredenie. Lenka zatiaľ s úsmevom hladila moje ryšavé kučere.
„Naša malá kvetinka sa tak snaží.“
„Skôr kvetinový záhon! Haha!“ zaznel zvonivý Miladin smiech.
Určite obe narážali na príhodu z dnešného rána. Ich vysmiate tváre boli toho dôkazom. Bolo od Lenky milé, že mi pomohla dokončiť niť po tom, ako som zaspala s vretenom v ruke. Ale ten úškrn, ktorý nedokázala zmyť zo svojej tváre, mi pripomínal ten puch, čo som nedokázala zmyť zo seba po tom, ako sa na mňa pri rannom kúpeli vyliala celá polica aromatických olejov. Ten kvetinový zápach ma odvtedy sprevádzal celý čas pri práci, ktorá bola dnes nadmieru náročná.
„Nič si z toho nerob, moja malá kvetinka. Ham!“
Lenka ma utešovala a kŕmila zároveň. Práce bolo vyše hlavy. Nie tej mojej, ale nejakej ešte oveľa vyššej. Cez pevnosť totiž prechádzali dva prápory légie a v zásobovaní mali toľko roboty, že do nej zapriahli aj nás. Západný sklad bol síce bokom od toho najväčšieho zhonu, no aj tak som sa len málokedy mohla zastaviť a venovať sa mojej výšivke. Bolo mi z toho do plaču. Chcela som vidieť môjho milovaného, ale zároveň som nechcela, aby ma takto videl.
„Zdravím, dievčatá!“
Ruky sa mi zastavili a spozornela som. Ten hlas patril jednému z jeho priateľov. Vyskočila som do pozoru a vreckovku so šitím schovala za chrbát.
„Jau!“
Pichla som sa do prsta a v rýchlej reakcii som si ho vložila do úst.
„Bau~u...“ zavila som plačlivo po tom, ako som si doň zo zvyku zahryzla.
Všetci prítomní sa na mojom nešťastí očividne zabávali. S výnimkou môjho miláčika, ktorý mal stále ten tajomný pohľad a Farinky, v ktorej tvári sa jemne zračilo znepokojenie.
„Prišli nám pomôcť. Dostali sme totiž špeciálne povely týkajúce sa jedného nákladu.“
To znepokojenie som s ňou zdieľala. Ako teraz dokončím tú výšivku?
„S takými silákmi nám isto pôjde práca ľahko od ruky!“ vložila sa do toho Milada a zavesila sa medzi dvojicu vojakov s oslnivým úsmevom.
Zjavne vytušila, ako sa veci majú, a tak väčšinu času našej spolupráce dokázala ostatných udržať mimo mňa a ja som sa mohla trochu lepšie venovať svojmu márnemu snaženiu vykúzliť z nádherne trblietavej nite niečo, čo sa z určitej diaľky podobalo na motýľa.
Sú chvíle, keď mi lezieš na nervy, ale teraz som ti neskutočne vďačná. Ďakujem ti, Milka!
***
„Anetka, vstávaj! Musíš sa vychystať do služby.“
Už ani neviem, ako som skončila v posteli. Z tváre som si zložila kus látky a zalepenými očami som ho chvíľu skúmala, kým som v polospánku zistila, že ide o vreckovku, ktorej som sa včera popri strhujúcej práci toľko venovala. Zdala sa mi fľakatá a zaváňala po kúpeľových olejoch. Keď budem mať chvíľu čas, tak by som sa ju mohla pokúsiť vyčistiť. Ale aspoň to vyzeralo, že je už dokončená. Tie štichy... ďakujem, Lenka!
Dala som sa ako-tak dokopy, no dnešné ráno bolo pre mňa obzvlášť zložité sa prebudiť. Bolelo ma celé telo, keď som si sadala k raňajkám, ktoré dnes nachystala Milka. Lenka, sediaca vedľa, vyzerala ešte žalostnejšie ako ja.
„Kde je Farinka?“ opýtala som sa s nevkusným zívnutím.
„Išla k vedúcej po rozpis úloh,“ odvetila Milka, očividne pobavená mojím zjavom.
„Budeme aj dnes vypomáhať zásobovaniu?“
„Pochybujem. Prápory ešte počas noci odišli.“
Únava sa náhle vytratila, keď sa mi divoko rozprúdila krv a v hlave mi zadunela jediná myšlienka ako mohutný zvon, ktorý prehlušil všetky ostatné zvuky sveta.
„ČO?!“
Milada za mnou ešte čosi kričala, no ja som ju nedokázala počuť cez krv hučiacu v mojich ušiach. Vystrelila som von sťa šíp a utekala. Utekala som uličkami horného nádvoria a nemotorne som sa vyhýbala tým pár ľuďom, čo už v to chladné ráno išli za svojou prácou. Prebehla som aj okolo posvätného dubu, no v zhone som mu nedokázala venovať ani len letmý pohľad. Zdalo sa mi, že mi cestu skrížilo malé mihotavé svetlo, no nedokázala som zastaviť ani na chvíľu.
Už odišiel a ani sa so mnou nerozlúčil.
Táto myšlienka ma hnala vpred. Prebehla som bránou do východnej štvrte tak rýchlo, že ma zaskočené stráže ani nedokázali zastaviť. Bežala som s vetrom o závod. Necítila som žiadnu bolesť ani chlad. Okrem bolesti, ktorá zvierala moje srdce a chladu sĺz, stekajúcich po mojej tvári.
Veď prečo by sa mal so mnou rozlúčiť. Pravdepodobne som bola preňho menej než vzduch. Možno som si jeho uprený pohľad len namýšľala. Začala som byť nahnevaná sama na seba. Blbka! Hlupaňa! Nakoniec mi predsa len došli sily a dych a zastala som uprostred cesty. Nikdy predtým som v tejto časti Haltiendel nebola, no v tejto chvíli mi prišla rovnako špinavá a odporná ako ja. Všetci ma oblúkom obchádzali ako som popri zúfalom vzlykaní v treskúcej zime lapala po dychu. Veď kto by už len zastavil pre takú škaredú...
„Čo stojíš?! Choď ďalej! Čo to...? Hej! Ty! Prac sa z cesty!“
Neochotne som sa otočila na muža sediaceho vedľa pohoniča, ktorý sa rozkrikoval na celú ulicu. Hneď, ako zbadal moju tvár, sa jeho výraz ešte viac pokrivil znechutením. Žiadne prekvapenie.
„Hej! Veď to je predsa tá malá!“
„Naozaj?“
Tie hlasy som poznala. Za nimi vykukli z útrob voza dvaja mladíci v zelených vojenských tunikách.
„To sú predsa...“
Zaslzené oči sa mi rozšírili údivom a zakryla som si ústa, aby som utlmila výkrik prekvapenia. Za opratami, vedľa krikľúňa...
Naše oči sa stretli. Tak ako prvýkrát. Sedel tam a sledoval ma svojím pohľadom bez náznaku znechutenia či opovrhnutia. Pustil opraty a istým krokom prišiel až ku mne. Muž, čo vedľa neho sedel, po ňom niečo kričal, ale v tej chvíli som nič nepočula. S každým ďalším krokom, ktorým zmenšoval vzdialenosť medzi nami, mi srdce bilo hlasnejšie a hlasnejšie.
„Ja... ja...“
Nedokázala som nájsť tie správne slová, keď zastavil predo mnou a prehodil mi cez plecia svoj hrejivý plášť. Okamžite som si spomenula na vreckovku, ktorú som mu chcela venovať. Našťastie som ju pri behu nevytratila. Podávala som mu ju s neistým pocitom. Nevedela som, čo urobiť, čo povedať, čo očakávať.
Zobral si ju. Zadíval sa na ňu a potom na mňa. Následne mi vreckovkou vo svojej mohutnej ruke utrel uslzenú tvár. V tej chvíli ho to prekvapilo rovnako ako mňa. Zo záhybov mojich pracovných šiat vyletel motýľ, žiariaci trepotavým svetlom. Jeho svetlo zmohutnelo, keď obkrúžil naše hlavy a potom vyletel do výšky. V ranných lúčoch slnka sa rozplynul na trblietavý prach.
Ako sa ten prach na nás znášal, naše pohľady sa opäť prepojili. Podával mi vreckovku naspäť.
„Ja...“ Musím konať teraz! „To som urobila pre teba!“ skríkla som so zavretými očami na plné hrdlo. Stálo ma to všetku moju odvahu. „Opatruj ju! Dúfam, že ťa ochráni a jedného dňa mi ťa privedie späť!“
Čo to táraš? Čo to trepeš? Rýchlo odtiaľ vypadni, kým sa strápniš ešte viac!
Možno si ho jeho kamaráti hlasitým výskaním doberali. Možno celá ulica ostala stáť pri pohľade na tú bláznivú dievčinu, ktorá si tu nemotorne vyliala svoje srdce. Ja som to ale nedokázala vnímať. Utekala som odtiaľ preč. Vlastne som letela, pretože mi v tej chvíli narástli krídla. Letela som ako motýľ. Roztrhla som zámotok pozemských starostí a rozprestrela krídla v búrlivom víre neznámych emócií.
„Au!“
Až kým som nevrazila do reality.
„Anetka!“
Farinka sa ku mne zohla a pomohla mi vstať.
„Čo to stváraš, ty malé trdlo?“ spýtala sa ma so slzavým výrazom úľavy. „Mohlo sa ti niečo stať. A čo keby ťa nepustili naspäť na horné nádvorie?“
„V tejto chvíli som tým najšťastnejším dievčaťom na celom svete!“ zvolala som nebojácne a v očiach sa mi zatrblietalo šťastie.
***
„Tak môžeme už konečne ísť?“
Zlostne som zavrčal na toho otravného krikľúňa. Stačilo to na to, aby stíchol, no zároveň mi to pripomenulo moje nie tak dávne zranenie. Iba zázrakom ma nestálo život. Dotkol som sa tej odpornej jazvy na mojom krku. Bolesť nečakane ustúpila. Pohliadol som na svoju ruku. Bola v nej biela vreckovka. Vlastne ani nebola celkom biela. Boli na nej fľaky krvi a oleja. A v rohu akýsi divný obrazec. Motýľ? To dievča ju vraj spravilo pre mňa. Celú dobu sa správalo divne, ale... ani raz sa nepozrelo znechutene na moju jazvu. Vďaka nej som na tú bolesť celkom zabudol. Vidiecke čary? Žeby vedela, ako ma trápi tá jazva a chcela mi pomôcť?
Asi si ju nechám. Hádam mi nebude na škodu.
V hlave mi prúdili podivné myšlienky, keď sa môj dych zhmotňoval v chladnom ráne. Privoňal som k vreckovke a úplne zabudol na všetku bolesť. Voňala ako kvety v letnom slnku.
Smrtislav Pierko
Psychicky narušený jedinec, ktorý trpí realitu len preto, aby sa na konci dňa mohol strácať vo fiktívnych svetoch.
Diskusia
WriterInTheDark
Veľmi, veľmi dobré! Zo začiatku som bola úplne unesená štýlom pripomínajúci Annu zo zeleného domu, nežný a romantický. Hlavná postava mi trochu navonok pripomína Artemis/Samanthu z filmu Ready player one, rovnako s ryšavými vlasmi aj zvláštnym fľakom na tvári, ale povaha bola iná. Vykreslenie postavy bolo podľa mňa vierohodné, opis scén mi vyhovoval, no občas by som zmenila slovosled, zvolila iné slovo. Ale zatiaľ v porovnaní s ostatnými poviedkami je text na vysokej úrovni ( aspoň podľa mňa ). Záver zaujímavý i keď moju romantickú dušu by uspokojil viac jednoznačnejší happyend.
Vcelu sa mi to páčilo a dávam vysoké hodnotenie, pretože autor to má v sebe :)
05.09.2021
Veľmi, veľmi dobré! Zo začiatku som bola úplne unesená štýlom pripomínajúci Annu zo zeleného domu, nežný a romantický. Hlavná postava mi trochu navonok pripomína Artemis/Samanthu z filmu Ready player one, rovnako s ryšavými vlasmi aj zvláštnym fľakom na tvári, ale povaha bola iná. Vykreslenie postavy bolo podľa mňa vierohodné, opis scén mi vyhovoval, no občas by som zmenila slovosled, zvolila iné slovo. Ale zatiaľ v porovnaní s ostatnými poviedkami je text na vysokej úrovni ( aspoň podľa mňa ). Záver zaujímavý i keď moju romantickú dušu by uspokojil viac jednoznačnejší happyend.
Vcelu sa mi to páčilo a dávam vysoké hodnotenie, pretože autor to má v sebe :)
05.09.2021
BocianSara
Ahoj. Poviedku som musela čítať na dva krát pretože po prvom prečítaní som z nej mala zmiešané pocity. Nevedela som si určiť, čo by na nej malo byť zlé ale zároveň som z nej mala dojem, že by si zaslúžila oveľa viac. Zrejme sa mi nakopilo veľa drobností. Asi len spomeniem niektoré náhodné veci, ktoré by podľa mňa mohli byť lepšie.
Ak si na začiatku pri jej popise spomenul zlovoľné víly, čakala by som práve dej točiaci sa okolo tejto kliatby. Inak by som to vynechala.
Vo vete „Keď sa s tým budeš toľko tárať, tak neskončíme ani do rána” si slovo tárať nepoužil správne. Znamená rozprávať veľa zbytočností. Zrejme si myslel flákať keď bola Anetka zamyslená?
Viac krát si v priamej reči použil slová, ktoré na mňa pôsobili zbytočne silene napr. “Ha-ha”, “Hí”, “Hee”, “Uff”, „E-he-he“.
Prečo bol problém aby šla Anetka niekam sama ale Milada takto obmedzená nebola? Celkovo som mala problém zistiť, aké staré naše postavy sú, najviac asi u Anetky. Nepochopila som tiež prečo sa nemohla v jednej scéne najesť sama ale kŕmila ju Lenka. Veď by si na to pár minút isto našla. Bolo jasné, že Miladu viac zaujímajú vojaci ako Anetka, prečo by jej chcela pomôcť s výšivkou a nevenovala sa im len pre vlastné potešenie?
Tým, že je to romantický príbeh by som kľudne ešte viac popísala mágiu okamihov, keď sa pri zaľúbencoch zjavili úsvitníky :D A naopak vynechala by som scénu z jeho pohľadu pretože podľa mňa dosť uberá z romantiky, ktorej si sa veľmi silno držal pri rozprávaní z Anetkinho pohľadu.
05.09.2021
Ahoj. Poviedku som musela čítať na dva krát pretože po prvom prečítaní som z nej mala zmiešané pocity. Nevedela som si určiť, čo by na nej malo byť zlé ale zároveň som z nej mala dojem, že by si zaslúžila oveľa viac. Zrejme sa mi nakopilo veľa drobností. Asi len spomeniem niektoré náhodné veci, ktoré by podľa mňa mohli byť lepšie.
Ak si na začiatku pri jej popise spomenul zlovoľné víly, čakala by som práve dej točiaci sa okolo tejto kliatby. Inak by som to vynechala.
Vo vete „Keď sa s tým budeš toľko tárať, tak neskončíme ani do rána” si slovo tárať nepoužil správne. Znamená rozprávať veľa zbytočností. Zrejme si myslel flákať keď bola Anetka zamyslená?
Viac krát si v priamej reči použil slová, ktoré na mňa pôsobili zbytočne silene napr. “Ha-ha”, “Hí”, “Hee”, “Uff”, „E-he-he“.
Prečo bol problém aby šla Anetka niekam sama ale Milada takto obmedzená nebola? Celkovo som mala problém zistiť, aké staré naše postavy sú, najviac asi u Anetky. Nepochopila som tiež prečo sa nemohla v jednej scéne najesť sama ale kŕmila ju Lenka. Veď by si na to pár minút isto našla. Bolo jasné, že Miladu viac zaujímajú vojaci ako Anetka, prečo by jej chcela pomôcť s výšivkou a nevenovala sa im len pre vlastné potešenie?
Tým, že je to romantický príbeh by som kľudne ešte viac popísala mágiu okamihov, keď sa pri zaľúbencoch zjavili úsvitníky :D A naopak vynechala by som scénu z jeho pohľadu pretože podľa mňa dosť uberá z romantiky, ktorej si sa veľmi silno držal pri rozprávaní z Anetkinho pohľadu.
05.09.2021
Terry Chrapúňzel
Romantická young adult sračka. Chaotické bľabotanie popleteného, emocionálne nezrelého dievčaťa. Až do momentu, keď sa prehodí point of view postava a my vidíme príbeh z pohľadu zraneného vojaka. V tom okamihu poviedka chytí za srdce aj starého cynického chrapúňa. Mňa záver úprimne dojal. Určite na ňom netreba nič meniť. Práve vďaka poslednej scéne má text širší demografický záber a osloví aj čitateľa, ktorý je na young adult vzťahovky už pristarý :)
07.09.2021
Romantická young adult sračka. Chaotické bľabotanie popleteného, emocionálne nezrelého dievčaťa. Až do momentu, keď sa prehodí point of view postava a my vidíme príbeh z pohľadu zraneného vojaka. V tom okamihu poviedka chytí za srdce aj starého cynického chrapúňa. Mňa záver úprimne dojal. Určite na ňom netreba nič meniť. Práve vďaka poslednej scéne má text širší demografický záber a osloví aj čitateľa, ktorý je na young adult vzťahovky už pristarý :)
07.09.2021
Lukáš Polák
Milá, romantická poviedka, no chýbalo mi v nej niečo "fantasy", takto to len fakt škrtlo tento žáner. Inak napísaná bola dobre, aj keď je to mimo môjho záberu.
07.09.2021
Milá, romantická poviedka, no chýbalo mi v nej niečo "fantasy", takto to len fakt škrtlo tento žáner. Inak napísaná bola dobre, aj keď je to mimo môjho záberu.
07.09.2021
Goran
V srdci som romantik, a pritom nemám príliš v láske (vzťahovú) romantiku :D - toto bolo ale nádherné a pohladilo ma to na duši. Viaceré Tvoje príbehy obsahujú veľkú mieru ľudskosti a dobroty, ak by boli viacerí s takou povahou ako máš Ty, možno by tento svet nebol také zasr... miesto pre život. Bolo to aj veľmi pekne napísané, vôbec, celá romantická príbehová látka bola naozaj dobre spracovaná. Na Tvoje príbehy sa vždy teším, zakaždým si z nich niečo odnesiem a skutočne ma bavia, a to aj tie trochu slabšie (minulá poviedka), táto ale fungovala na sto percent. Je zaujímavosťou a spestrením, ako si ich všetky prepojil reáliami jedného imaginárneho sveta, kde sa odohrávajú. Stačí pár zmienok, zopár známych názvov, a je to. Nič násilné, nič zdĺhavo vysvetľujúce, nič čo by odvádzalo pozornosť. Nepodarí sa Ti to vždy. Dokonca prvá poviedka ani dobre nefungovala takto osve, ale všetky ostatné sú už samostatné, uzavreté, pravé poviedky. Hlavná hrdinka je skvelo opísaná. Milá, trochu naivná, dosť popletená, vlastne také obyčajné, a predsa trochu iné dievča, a veľmi sympatické. Často, keď píšu autori o druhom pohlaví a vlastne aj žáner určený skôr pre druhé pohlavie - je to viac či menej kŕčovité. Tu vôbec. Od začiatku do konca som sa s tým zžil a nemal som vôbec pocit nejakej prepiatosti. Psychický svet hl. hrdinky aj dynamika dievčenského kolektívu; to je perfektne napísané. Záver to povytiahol ešte o úroveň vyššie, pritom si sa nesnažil o nejaký krkolomný zvrat, (ne)očakávané prekvapenie, hollywoodske šokovanie a podobne, čo veľmi oceňujem, lebo tento zlozvyk sa, podľa mňa, rozšíril ako mor a "vďačíme" za to azda filmovému priemyslu.
Vytknem Ti tie skutočnosti, čo už spomenuli aj ostatní. Je fantasy to, čo je vlastne bežnou beletriou a jediný fantazijný prvok je tak umiestnenie do vymysleného pseudostredovekého sveta?
Niektoré chyby, na ktoré Ťa už upozornila Sára. Nie je toho veľa, ale sú. Napríklad je správne habkať, nie "hapkať", atď. Drobné nelogickosti a jedna vec, ktorá nebola vysvetlená a vysvetlenie si pýtala - ako to, že Farina bola na hl. hrdinku taká úžasná? Áno, bola dobráčisko, ale prečo práve na ňu? Skoro to vyzeralo, že je do nej zaľúbená...
08.09.2021
V srdci som romantik, a pritom nemám príliš v láske (vzťahovú) romantiku :D - toto bolo ale nádherné a pohladilo ma to na duši. Viaceré Tvoje príbehy obsahujú veľkú mieru ľudskosti a dobroty, ak by boli viacerí s takou povahou ako máš Ty, možno by tento svet nebol také zasr... miesto pre život. Bolo to aj veľmi pekne napísané, vôbec, celá romantická príbehová látka bola naozaj dobre spracovaná. Na Tvoje príbehy sa vždy teším, zakaždým si z nich niečo odnesiem a skutočne ma bavia, a to aj tie trochu slabšie (minulá poviedka), táto ale fungovala na sto percent. Je zaujímavosťou a spestrením, ako si ich všetky prepojil reáliami jedného imaginárneho sveta, kde sa odohrávajú. Stačí pár zmienok, zopár známych názvov, a je to. Nič násilné, nič zdĺhavo vysvetľujúce, nič čo by odvádzalo pozornosť. Nepodarí sa Ti to vždy. Dokonca prvá poviedka ani dobre nefungovala takto osve, ale všetky ostatné sú už samostatné, uzavreté, pravé poviedky. Hlavná hrdinka je skvelo opísaná. Milá, trochu naivná, dosť popletená, vlastne také obyčajné, a predsa trochu iné dievča, a veľmi sympatické. Často, keď píšu autori o druhom pohlaví a vlastne aj žáner určený skôr pre druhé pohlavie - je to viac či menej kŕčovité. Tu vôbec. Od začiatku do konca som sa s tým zžil a nemal som vôbec pocit nejakej prepiatosti. Psychický svet hl. hrdinky aj dynamika dievčenského kolektívu; to je perfektne napísané. Záver to povytiahol ešte o úroveň vyššie, pritom si sa nesnažil o nejaký krkolomný zvrat, (ne)očakávané prekvapenie, hollywoodske šokovanie a podobne, čo veľmi oceňujem, lebo tento zlozvyk sa, podľa mňa, rozšíril ako mor a "vďačíme" za to azda filmovému priemyslu.
Vytknem Ti tie skutočnosti, čo už spomenuli aj ostatní. Je fantasy to, čo je vlastne bežnou beletriou a jediný fantazijný prvok je tak umiestnenie do vymysleného pseudostredovekého sveta?
Niektoré chyby, na ktoré Ťa už upozornila Sára. Nie je toho veľa, ale sú. Napríklad je správne habkať, nie "hapkať", atď. Drobné nelogickosti a jedna vec, ktorá nebola vysvetlená a vysvetlenie si pýtala - ako to, že Farina bola na hl. hrdinku taká úžasná? Áno, bola dobráčisko, ale prečo práve na ňu? Skoro to vyzeralo, že je do nej zaľúbená...
08.09.2021
8HitBoy
Príjemný text so sympatickou hlavnou hrdinkou. Hlavná hrdinka bola podľa mňa najväčšie plus tvojej poviedky, bola vykreslená pomerne realisticky a čitateľ sa s ňou jednoducho musí zžiť a fandiť jej, je to roztomilé naivné trdlo. Čo sa týka deja, bijú sa vo mne dva názory. Prvý je ten, čo odprezentoval aj tuto Goran, tj. ocenenie faktu, že príbeh neskĺzol do patetickosti a zbytočného neuveriteľného hollywoodskeho happyendu. Na druhej strane sa nemôžem zbaviť pocitu, že text by si zaslúžil ešte čosi navyše aby bol ešte záživnejší a zapamätateľnejší.
Každop ádne je to napísané naozaj umne a pekne. Formálna stránka, textu je super, delenie tiež veľmi oceňujem, rovnako ako pomerne uveriteľné priame reči, čo je veľkým problémom nás začínajúcich autorov.
Netrúfam si odhadovať, kde sa poviedka umiestni, ale fandím jej a verím že priemerné hodnotenia dostane pekné :)
11.09.2021
Príjemný text so sympatickou hlavnou hrdinkou. Hlavná hrdinka bola podľa mňa najväčšie plus tvojej poviedky, bola vykreslená pomerne realisticky a čitateľ sa s ňou jednoducho musí zžiť a fandiť jej, je to roztomilé naivné trdlo. Čo sa týka deja, bijú sa vo mne dva názory. Prvý je ten, čo odprezentoval aj tuto Goran, tj. ocenenie faktu, že príbeh neskĺzol do patetickosti a zbytočného neuveriteľného hollywoodskeho happyendu. Na druhej strane sa nemôžem zbaviť pocitu, že text by si zaslúžil ešte čosi navyše aby bol ešte záživnejší a zapamätateľnejší.
Každop ádne je to napísané naozaj umne a pekne. Formálna stránka, textu je super, delenie tiež veľmi oceňujem, rovnako ako pomerne uveriteľné priame reči, čo je veľkým problémom nás začínajúcich autorov.
Netrúfam si odhadovať, kde sa poviedka umiestni, ale fandím jej a verím že priemerné hodnotenia dostane pekné :)
11.09.2021
Zlodejisnov
Poviedku som začal čítať hneď ako pribudla, no jediné slovo ma odradilo od jej dočítania. Silvaeni! Znova príbeh z toho istého sveta ako všetky ostatné tvoje príbehy? No povedal som si fajn, prečítam to a skúsim sa na to dívať nestranne aj keď nechápem, prečo nenapíšeš knihu z rôznych častí tvojho sveta, ktoré sa na konci môžu a nemusia prepojiť. No k poviedke. Romantická a zrejme určená pre nižšie vekové kategórie. Čo sa týka štýlu a dialógov, nemám čo vytknúť. Píšeš ich zaujímavo, za čo si si odo mňa pri prvej poviedke z tohto sveta vyslúžil vysoké hodnotenie. Tu ma ale až tak príbeh nechytil.
12.09.2021
Poviedku som začal čítať hneď ako pribudla, no jediné slovo ma odradilo od jej dočítania. Silvaeni! Znova príbeh z toho istého sveta ako všetky ostatné tvoje príbehy? No povedal som si fajn, prečítam to a skúsim sa na to dívať nestranne aj keď nechápem, prečo nenapíšeš knihu z rôznych častí tvojho sveta, ktoré sa na konci môžu a nemusia prepojiť. No k poviedke. Romantická a zrejme určená pre nižšie vekové kategórie. Čo sa týka štýlu a dialógov, nemám čo vytknúť. Píšeš ich zaujímavo, za čo si si odo mňa pri prvej poviedke z tohto sveta vyslúžil vysoké hodnotenie. Tu ma ale až tak príbeh nechytil.
12.09.2021
Smrtislav Pierko
Tentokrát som si nechal prečítanie komentárov až po vyhodnotení, lebo sám som vedel akú príšernú koninu som to poslal :D Vo chvíli keď som to odoslal som lamentoval, že čo som to vlastne spravil :D
Nakoniec, som dosť prekvapený relatívne pozitívnou odozvou. A samozrejme som vďačný za trefné poznámky a kritiku.
Túto poviedku som začal písať hneď po odoslaní mojej predošlej súťažnej poviedky. V tej som príliš experimentoval, či už s priamou rečou, alebo rozprávačským štýlom. A keďže to ešte nebolo zverejnené, tak mi neprišlo ako zlý nápad experimentovať znova :D
Po poetickej tragédii som dostal chuť na niečo odľahčenejšie. Tak som si povedal, že napíšem niečo romantické, aj keď som nikdy nič také predtým nečítal. Potom som si povedal, že skúsim rozprávanie v prvej osobe, lebo to som už dávno nerobil. Potom som si dal zopár ďalších parametrov a začal som len tak písať až do chvíle keď Anetka vrazila do vojakov. V tej chvíli som si schoval tvár do dlaní a povzdychol si: "To je taká ťapa!"
No neskutočne sa mi to zapáčilo a následne som to už dopísal s obrovským úsmevom a občasným rehotom. Vedel som, že je to príšerne chaotické, ale skrz to rozprávanie som chcel kvázi naznačiť, aký nehorázny chaos vládne v jej hlave. Presne preto som tam dal aj ten záver, ktorého hlavný účel bolo ubezpečiť čitateľa v tom, že to čo čítal, bolo naozaj chaoticky spletené dokopy a že hlavná hrdinka veľa vecí skreslila. A keď už to bolo celé kompletné tak som si povedal: "Dám to do súťaže a budem sledovať ako svet horí!" :D
Takže ďakujem vám všetkým, že ste tento nezmysel milo pretrpeli.
Ďakujem za upozornenie na slová. Často využívam slovníky na dohľadávanie, ale evidentne som to v zápale trocha pomotal a spätne som to poriadne neskontroloval.
Černobylské motýle suplujúce Amorovu funkciu nedosahujú dostatočný fiktívny prvok. Beriem na vedomie ;)
Samozrejme, že by som k tomu vedel povedať oveľa viac, ale v konečnom dôsledku je to všetko na čitateľovi čo v tom nájde a čo si z toho odnesie. Aspoň som dokázal odvrátiť katastrofu prekombinovanosti, ktorá postihla moje predošlé dielo.
ps: Toto je prvá moja poviedka, ktorá nemá podozrenie na pokračovanie, ale to ešte neviete ako sa všetci príšerne mýlite a v ďalšej časti Anetka zistí, že je dcéra pána démonov a keď proti nej bude nemí legionár stáť, tak mu vreckovka zabráni zasadiť poslednú ranu, čo sa mu stane osudným! Muahahahaha!!! (Toto je samozrejme iba sprostý vtip. Viem, mám príšerný zmysel pre humor...)
21.09.2021
Tentokrát som si nechal prečítanie komentárov až po vyhodnotení, lebo sám som vedel akú príšernú koninu som to poslal :D Vo chvíli keď som to odoslal som lamentoval, že čo som to vlastne spravil :D
Nakoniec, som dosť prekvapený relatívne pozitívnou odozvou. A samozrejme som vďačný za trefné poznámky a kritiku.
Túto poviedku som začal písať hneď po odoslaní mojej predošlej súťažnej poviedky. V tej som príliš experimentoval, či už s priamou rečou, alebo rozprávačským štýlom. A keďže to ešte nebolo zverejnené, tak mi neprišlo ako zlý nápad experimentovať znova :D
Po poetickej tragédii som dostal chuť na niečo odľahčenejšie. Tak som si povedal, že napíšem niečo romantické, aj keď som nikdy nič také predtým nečítal. Potom som si povedal, že skúsim rozprávanie v prvej osobe, lebo to som už dávno nerobil. Potom som si dal zopár ďalších parametrov a začal som len tak písať až do chvíle keď Anetka vrazila do vojakov. V tej chvíli som si schoval tvár do dlaní a povzdychol si: "To je taká ťapa!"
No neskutočne sa mi to zapáčilo a následne som to už dopísal s obrovským úsmevom a občasným rehotom. Vedel som, že je to príšerne chaotické, ale skrz to rozprávanie som chcel kvázi naznačiť, aký nehorázny chaos vládne v jej hlave. Presne preto som tam dal aj ten záver, ktorého hlavný účel bolo ubezpečiť čitateľa v tom, že to čo čítal, bolo naozaj chaoticky spletené dokopy a že hlavná hrdinka veľa vecí skreslila. A keď už to bolo celé kompletné tak som si povedal: "Dám to do súťaže a budem sledovať ako svet horí!" :D
Takže ďakujem vám všetkým, že ste tento nezmysel milo pretrpeli.
Ďakujem za upozornenie na slová. Často využívam slovníky na dohľadávanie, ale evidentne som to v zápale trocha pomotal a spätne som to poriadne neskontroloval.
Černobylské motýle suplujúce Amorovu funkciu nedosahujú dostatočný fiktívny prvok. Beriem na vedomie ;)
Samozrejme, že by som k tomu vedel povedať oveľa viac, ale v konečnom dôsledku je to všetko na čitateľovi čo v tom nájde a čo si z toho odnesie. Aspoň som dokázal odvrátiť katastrofu prekombinovanosti, ktorá postihla moje predošlé dielo.
ps: Toto je prvá moja poviedka, ktorá nemá podozrenie na pokračovanie, ale to ešte neviete ako sa všetci príšerne mýlite a v ďalšej časti Anetka zistí, že je dcéra pána démonov a keď proti nej bude nemí legionár stáť, tak mu vreckovka zabráni zasadiť poslednú ranu, čo sa mu stane osudným! Muahahahaha!!! (Toto je samozrejme iba sprostý vtip. Viem, mám príšerný zmysel pre humor...)
21.09.2021
Goran
:D:D:D
- zbytočný komentár, ja viem, ale chcem, a by si tiež Ty vedel, že na zápletke prípadného pokračovania som sa naozaj zabavil :D
21.09.2021
:D:D:D
- zbytočný komentár, ja viem, ale chcem, a by si tiež Ty vedel, že na zápletke prípadného pokračovania som sa naozaj zabavil :D
21.09.2021