Z reproduktora miestneho rozhlasu v mestskej časti Bratislava-Petržalka sa ozval oznam:

„Na obrazovkách Vašich smartfónov, počítačov, reklamných plochách vo výkladoch a všade, kde je to len možné, vidíte fotografiu miesta, kde sa známa hračka plyšový medvedík, moderne nazývaná aj Teddy Bear, vyskytla v našom meste posledný krát voľne a bez špeciálnej opatery. Prosíme všetkých, ktorí ešte majú vo svojich domácnostiach Macíka a doposiaľ sa nestratil, aby ho bezodkladne izolovali do igelitovej tašky, do sklenenej nádoby prípadne do hrnca zatvoreného pokrievkou. Ďakujeme.“

Rodičia, starí rodičia a ani deti nevenovali oznamu žiadnu väčšiu pozornosť. Pred rokom sa to isté stalo s Bábikami s blond vlasmi. Zmizli chodiace Panenky i Barbie – tie ozajstné, od Mattela. A nové sa nedali vyrobiť. Ak bábike prišili blond vlasy, stačil okamih nepozornosti a už jej nebolo. Ani tie najpozornejšie kamery nezachytili práve tú stotinu sekundy, v ktorej sa to stalo. Stačil jeden, jediný blond vlas a celá vynaložená snaha bola fuč. Ale dievčatá si rýchlo zvykli a začali sa hrať s tmavovláskami.

Nebolo to prvý a zrejme ani posledný krát, čo sa z neznámych dôvodov stratil istý typ hračky a žiadne ukrývanie tejto udalosti nezabránilo. O dva mesiace neskôr zmizli všetky hračkárske traktory. A o ďalšie dva týždne sanitky. No tak teraz bol na rade plyšák. Veď sa na neho nezabudne. Stále tu bude kniha Môj Macík, kde si ho záujemcovia budú môcť prezrieť aspoň v 2D móde, keď sa už ten 3D nezachoval. To len úrady sa ešte snažili tváriť, že je potrebné s tým niečo urobiť.

Keďže sa toto dialo nielen v Bratislave, ale doslova celosvetovo, predpokladalo sa, že časom niektorá velikánska nadnárodná spoločnosť produkujúca hračky prizná, ako jej mimoriadny vynález umožnil uskutočniť takýto veľmi účinný marketingový ťah, ktorý ma za úlohu iba predať viac hračiek, lebo ak nie sú jedny, predávajú sa iné. A tak sa každý ďalej venoval svojim povinnostiam alebo zábave.

Iba šesťročný Antonko, ktorý bol práve v izbe sám pozoroval so zvýšeným záujmom Macíka na obrazovke svojho tabletu. Spomenul si, že jedného takého má predsa v skrini. Odložil tablet nabok a vyhrabal svojho Macka Uška s károvanou mašľou okolo krku zo skrine.

„Ahoj.“ Pozdravil sa mu odrazu macík, celkom po ľudsky.

Antonko sa začudoval iba trošičku. Veď na obrazovke macíkovia vždy rozprávali, prečo by nemohol ten jeho.

„Ahoj.“ Ozdravil. „Budeš sa so mnou hrať?“

„Ak chceš.“

Tak sa teda chvíľu spolu hrali. Urobili výstavu lôpt. Antonko ich mal veľa, lebo jeho tato hovoril, že raz bude futbalista. Macko si ich všetky poprezeral a spýtal sa: „Rád sa hráš s loptou?“

„Áno, ale nemám si ju s kým kopať, lebo tato nebýva doma. A samému sa mi nechce.“

„Tak si ju budem chvíľu kopať s tebou.“

Hrali sa dlho, možno aj celú hodinu. Až potom mama zavolala: „Antonko, obed. Ale ponáhľaj sa, lebo o chvíľu musím zase pracovať.“ A tak sa malý šiel najesť a macíka nechal samého.

Naspäť sa vrátil veľmi rýchlo, ale svojho nového kamaráta nikde nenašiel. Musel mu ho ukradnúť nejaký bubák a iste mu veľmi, veľmi ublížil. Posťažoval sa aj mame, ale tá mu vysvetlila, že musí pochopiť, že také veci sa teraz jednoducho dejú. Aby sa nebál, a rýchlo narástol. Tí, ktorí už narástli dosť dobre vedia, že nemôžu mať všetko.

Na druhý deň začali miznúť lopty. Zmizli všetky do jednej, aj tie veľké, s ktorými hral Antonkov oco futbal.

Teraz sa už situácia dotkla i dospelých a svet sa začal zaujímať, čo všetko už zmizlo.

O dva mesiace na to zmizli deti.