Som krásny.

Vždy som bol.

Občas si prezerám svoje staré fotky, keď som ako malé dieťa, často s mamou za ruku, lahodil očiam môjho okolia.

Väčšina ľudí v okolí má oči upriamené na mňa. Ženy majú ústa do O, jednu a občas aj obe ruky medzi ich krkom a poprsím, muži ukazujú rukou, občas aj oboma, usmievajú sa.

Ja som krásny v strede. Zlaté vlasy mi vytvárajú kučeru na bielom čielku.

Ach, nečudujem sa tým ľuďom.

Ak by som nevedel ako rozšírim medze toho, aké krásno vie byť, aj ja by som reagoval rovnako, ale dnes viem, že to bol len začiatok. Dnes sa už pozerám na mladého seba kriticky. Áno, nebolo to zlé, ale tá veľká hlava. Prihlúpe oči. Nemotorný pohyb. Už dávno viem, že sa dá oveľa lepšie.

Ťažko som sa mohol vyhnúť modelingovej kariére. Nie. Nechcel som sa vyhýbať. Popravde, nebolo kam. Mama ma brávala na konkurzy už ako trojročného. A ja som bol vyberaný. Samozrejme, že som bol. Vyberajúci mali oči a ja som vedel, že nič krajšie neuvidia. Už nikdy.

* * *

„Dobre. Odhryzneš si, pozrieš sa do kamery a povieš: Mhm, čokoláda.“

Rukou ukázala na miesto v parku, kde som mal stáť.

Môj modrý oblek sa vynímal v zlatistých lúčoch slnka. Moje vlasy rovnakej farby mi jemne zakrývali dokonalé ušné lalôčky. A tie moje ružové pery, ach, len som sa pousmial, keď mi maskérka, znovu ďalšia, povedala, že ona na mne nemá čo robiť. Zlatá.

Odhryzol som si. Krásny chrup, pomyslel som si, nedávajúc pozor na nič iné, len na seba.

„Mhm, oriešková,“

„STOP!“ krik, uteká ku mne. Ako nás tak vidím, možno aj pekný pár. Aj keď tie lýtka. Ale na dnes, na zajtra, kým som v Prahe, by to možno šlo.

„Je to Mhm, čokoláda, nie oriešková. So všetkými tými alergiami, viete,“ zasmiala sa a trochu sa hrala s vlasmi.

Ja len stojím, pozerám na nás dvoch z diaľky. Ani tá peha na jej líci nevyzerá až tak dobre. Kazí to, zavadzia, ani ma pre ňu dobre nevidno. Pokročím trochu do prava, nech sa vidím lepšie.

* * *

Všetci tí guruovia trávia celkom dosť času, aby zvládali mimotelové zážitky. Tí snaživí, škaredí meditujúci. Veď to určite aj zopár z nich vyjde. Keď majú deväťdesiatpäť, alebo tak. Dostanú sa z tela. Ani sa neobzrú, veď v takom veku už nie je za čím. Ale ja som sa MUSEL vidieť.

Už od desiatich rokov sa takto často obzerávam. Tentokrát som mimo aspoň dva mesiace. Je leto. A kebyže ešte vidíte, ako vyzerám v plavkách. Pohľad na mňa by som vám proste príliš závidel. Samozrejme sa to občas odráža na tom, ako sa správam. Ťažko sa mi sústredí, keď nie som „doma“, ale pri tom ako vyzerám, mi je veľa odpustené. Už ma stokrát predabovali, aby text sedel. Len aby mohli ukázať akí krásni ľudia jedia ich polievku, hambáč (a ani sa nezašpinia), nosia ich tričká, hodinky, športujú s ich náčiním. A keď pri tom všetkom vyzerám tak skvelo, ach, nedá sa nepozerať.

„Mhm, oriešková.“