Svetlo pouličnej lampy zabliká a zhasne. Zo spodnej strany sa odlepí malý temný tvar, zatrepoce krídielkami a preletí k ďalšej lampe. Sadne si na sklo, tmavá bodka proti slnku.

Svetlo zhasne.

Okno na neďalekom dome sa rozsvieti, pohnú sa závesy a okno sa odtiahne od rámu. Malý tvar z lampy preletí nižšie, trepoce krídielkami proti studenému nočnému vzduchu, až nakoniec pristane na skle. S pritlačenou tváričkou sleduje malé slnko vnútri, lozí po rovnom povrchu, až kým nenájde škáročku, ktorou sa dostane dovnútra. Oči má len pre svoje nové slnko. Už je tak blízko.

A zrazu okamih bolesti a tma. Nové slnko tvorček nedosiahne.

***

Nela vošla do izby a ako prvé otvorila okno. Po celom dni za zatvorenými dverami tu bol hrozný vzduch. Až potom si odložila veci, mobil pripojila na nabíjačku a zapla počítač. Chvíľu nehybne stála, kým sa uistila, že sa naozaj zapne, lebo mu to trvalo akosi dlho. Obrazovka blikla. Zároveň s ňou bliklo aj stropné svetlo. Otočila sa na päte a zažmúrila do žiarovky, ale tá vyzerala byť v poriadku. Potom si všimla, že cez okno vletela nočná mora. Skríkla, zanadávala a ešte v letku ju trafila papučou a ešte trochu po nej poskákala, aby sa uistila, že je naozaj mŕtva. Rýchlo zabuchla okno, nech sem nenaletia ďalšie potvory. Dnes už vetrať asi nebude. Mračiac sa servítkou zotrela zvyšky hnedého motýla a išla si urobiť kávu. Dnes ju zase čaká dlhý večer.

***

Na hodinách preblikli číslice na 2:08. Nela si pretrela oči, natiahla sa a skusmo preskrolovala po stránke. Stihla si prejsť sotva polovicu textu a poznámky z poslednej hodiny pravdepodobne nestáli za veľa. Pohľad jej padol na ďalšiu kapitolu, na stránkach sa vynárali čierno-biele obrázky fľakov. Rorschach. Na toho sa tešila a zároveň ju desil. To už dnes v noci nedá.

Zaklapla počítač a preliezla do postele.

***

Existuje miesto... niekde. Miesto, ktoré je tmavé a plné zvukov. Šuchot krídiel. Škrabot nožičiek. Odrazy temnoty v malých korálkových očiach, ktoré videli večnosť a nič. Chvenie neurčitého vedomia, ktoré vníma každé jedno telíčko, ktoré je všetkými telíčkami, ktoré fungujú nezávisle na ňom.

Jemná slasť, keď malé stvorenie objaví nové slnko a hostí sa jeho energiou.

A ostrá bodavá bolesť za každé jedno ukončené telíčko.

Práve teraz, keď už skoro dosiahlo svoj cieľ, najkrajšie slnko, ktoré to stvorenie videlo - koniec.

Vedomie vydalo nemý výkrik. Príliš veľa duší sa nazberalo na jednom mieste a vedomie pretekalo ich zmarenými nádejami a predčasne ukončenými životmi.

Natiahlo nehmotné chápadlá a nahmatalo zvyšky telíčka. Vedľa neho existovalo väčšie telo, ktoré mu ukončilo život. Vedomie tisícov nočných môr sa prisalo na toto veľké, ľudské telo, vošlo mu do snov a zaplnilo vedomie šuchotom krídiel a tmou a túžbou po svetle. Potom sa stiahlo, vyčerpané a prázdne.

***

Nela spala nepokojne. Celú noc sa jej pred vnútorným zrakom rozrastali čierno-biele škvrny, skladali sa do nových a nových tvarov, ktoré nakoniec všetky pripomínali nočných motýľov. A do toho ten neustáli hluk, šuchot, škrabot.

Keď sa prebrala, za oknom bolo mliečne ráno. Vo vzduchu sa prevaľovala hmla a tlačila sa do okien. Nela bola vyčerpaná. Mozog mala obťažkaný nočnými morami, ktorých sa nevedela zbaviť ani po zobudení.

Celý deň sa pohybovala ako mátoha, nastúpila do správneho autobusu, bola prítomná na prednáške, bola si vedomá, že je hladná. Ale celý deň neprehovorila ani slovo, žiadne jedlo ju nenasýtilo, slová boli len vatou, čo sa jej tlačili do uší.

Posledná prednáška skončila o štvrtej. Keď vyšla pred budovu, bola už tma a práve sa rozsvecovali pouličné lampy. Fascinovane sa na ne dívala, nevšímala si, ako okolo nej prúdia ľudia a vrážajú do nej. Prvý raz za dnešok mala pocit, akoby sa jej zdvihla hmla spred očí a konečne videla jasne. Nikdy doteraz si nevšimla, aké sú pouličné svetlá krásne.

Trvalo to večnosť, než sa od nej dokázala odtrhnúť. Vlastne by to ani nedokázala, keby nezhasla. Spod skla sa odlepil malý tieň a priletel cez ulicu k nej. Chvíľu jej poletoval pred tvárou, než sa vzdialil. Nela vykročila za ním. Tak, ako doteraz hľadela na lampu, nevšímavá k okoliu nasledovala nočného motýľa. Kráčala rýchlo, dych sa jej zrážal pred očami a myseľ sa znova ponárala do hmly a neurčitej tmy. Neuvedomila si, kedy vošla do temného, opusteného parku. V takomto nevľúdnom počasí tam nebolo ani nohy.

Nočná mora pristála na pouličnej lampe. Nela fascinovane hľadela do svetla. Myseľ sa jej pomaly rozžiarila.

Ale zároveň sílil aj šuchot a škrabot, napĺňal jej lebku ako rozťahujúca sa pena, ohlušoval ju zvnútra vlastnej hlavy. Zahmlilo sa jej pred očami a slabo vykríkla. Neznelo to ako ľudský výkrik.

Zovrela si hlavu do dlaní a padla na kolená. Lampa nad ňou žiarila ako slnko nad púšťou.

Zrazu jasná spomienka - letí vzduchom, vidí svetlo pred sebou, cíti radosť a zrazu koniec.

Jasná spomienka - otáča sa, vidí nočného motýľa, letí papuča a pritláča ho k zemi.

Spomienky na nočné mory. Cíti, ako sa jej mení tvár, má sucho v ústach a svet sa rozpadá. Cíti rast vecí, ktoré by na človeku rásť nemali. Svetlo a tiene pred očami sa jej zlievajú do neurčitých tvarov, ktoré sa zlievajú do obrazov tisícok nočných môr.

Trvá to večnosť.

Svetlo pouličnej lampy sa zachveje a zhasne.

Tvor, ktorá už nie je Nelou, vzhliadne. Od vypúlených očí odtiahne chlpaté nožičky a spustí ich pozdĺž tela k ostatným párom. Na chrbte sa zachvejú nádherné krídla nočného motýľa, ktoré odrážajú žiaru okolitých svetiel. Tvor si našuchorí chĺpky za hlavou, natočí tykadlá a vzlietne. Spočiatku to ide ťažko. Dosadne na najbližšiu lampu. Cíti, koľko energie z nej siaha, tykadlá sa trasú nadšením, keď oblapí lampu všetkými končatinami a hltá svetlo z nej. Konečne, konečne potrava, ktorá je uspokojujúca, ktorá ho zasýti...

A zrazu je koniec.

Zmätene pozerá na pokrútený kov pod sebou. Svetlo zmizlo. Potrava zmizla.

Maličký nočný motýľ zatrepoce krídielkami tesne pri jeho hlave, aby upútal jeho pozornosť.

Tvor, ktorý už nie je človekom, ale ktorý ešte nie je ani nočnou morou, vzhliadne a v jeho očiach sa zableskne svetlo.

Je obrovské.

Je nádherné.

Tvor roztiahne krídla a natiahne všetky končatiny.

Doletí k zdroju svetla, veľký, neurčitý tvar proti oslepujúcej žiare. Zaryje sa do nej a hltavo pije jeho energiu, nevšímavý z výkrikom, ktoré sa začínajú ozývať pod ním.

Billboard zhasne. Odlepí sa z neho kus tmy a preletí k ďalšiemu neónu.