Vozík hrkotal po nerovnej špinavej ceste, malé kolieska sa krútili zásadne vždy v inom smere, v akom bol vozík tlačený. Bol plný až po okraj, niekoľko vecí, ktoré sa hrkotom uvoľnili z väčších kusov, popadalo na zem a okamžite zaniklo v zmäti podobných odpadkov.

Zhrbená postava s rukami kŕčovito obtočenými okolo držadiel ticho nadávala, keď sa vozík snažila pretlačiť cez väčšie nerovnosti, ktoré sa ukázali byť pätníkom oddeľujúcim chodník od cesty. Ako keby na tom ešte záležalo – celá ulica bola pokrytá mŕtvymi ruinami civilizácie, ktorá si myslela, že ovládla hmotu a čas.

Vozík sa triasol a hrkotal, ale na schodík vyliezť nechcel. Zberateľka chcela pustiť rukoväť, ale pravá ruka odmietla poslúchať. Prstami ľavej ruky chytila pravé prsty a jeden po druhom ich vypáčila do rovnej polohy. Niečo v nich popraskalo. Skusmo párkrát zavrela a otvorila dlaň, natiahla prsty, pokrútila zápästím. Išlo to stuha. Nemotorne zhodila vak z pliec a jednou rukou v ňom šmátrala, kým nenašla malú fľaštičku s dlhým hrdlom. Sadla si na obrubník a opatrne si nakvapkala pár kvapiek oleja do zápästia a kĺbov prstov. Keď nimi pohýbala teraz, išlo to ľahko a hladko.

Potriasla fľaštičkou s olejom; už ho tam veľa nebolo. Tvár zahalená v kapucni sa najskôr otočila k vozíku, potom k vrakom áut okolo. Potom k oblohe. Na východe sa zbiehali oblaky.

Vložila fľašku do vaku, vak si hodila na plecia a rázne vstala. Podišla k vozíku z druhej strany a snažila sa ho vytiahnuť na chodník, aby mohla pokračovať do podchodu. Už nebola ďaleko od domu, ale pravdaže, vždy pred koncom cesty sa veci musia kaziť. Sípavo dýchala, kým ťahala náklad dohora, až kým niečo nezaškrípalo a hlasno nepuklo. Zaspätkovala a narazila do steny, v rukách jej ostala predná strana koša. Košík sa prevrhol a obsah sa sypal von. Kusy kovového odpadu, kolesá, elektronické súčiastky, robotická ruka s káblami trčiacimi z odtrhnutého ramena, všetko, čo dnes nazbierala a ťahala so sebou po celom meste, sa jej zosypalo k nohám. Škrípavo sa rozkričala, hľadajúc v pamäti vulgárne slová zo všetkých jazykov, ktoré jej naprogramovali.

Odhodila mriežku na kopu haraburdia a otočila sa, aby kopla do steny. A zastala uprostred pohybu. Na stene sa pomedzi starými grafitmi vynímal obraz Veľkého otca v nadživotnej veľkosti, elektronickými očami optimisticky hľadiaci do budúcnosti vystavanej na vystuženom plaste, základných doskách a fúzii.

Zachrchlala a odpľula si. Na plagát dopadla čierna olejová škvrna. Zúrivo sa rozkričala v jazyku, ktorému by nikto v tejto časti sveta nerozumel.

Kapucňa jej skĺzla z hlavy a odhalila tvár pozliepanú z častí kovu a plastu rôznych farieb, sánku jej držal pokope neprimerane veľký šrúb. Jedno oko bolo slepé, elektronika síce fungovala, ale šošovky jej vypadli už dávno a ešte sa jej nepodarilo nájsť vhodnú náhradu. Druhé sa nebezpečne lesklo, odrážajúc nielen svetlo zapadajúceho slnka. Plastové šľachy na krku sa napínali a vŕzgali námahou. Z kopy odpadu vytiahla plechovku, hrdzavou tyčkou vypáčila vrchnák. Polovica farby vnútri bola už vyschnutá, kúsky sa odlupovali z vrchnáka a špinili jej zafúľané šaty, ale sotva si to všímala.

Jedným okom zamierila a hodila plechovku do steny. Hnedá farba sa roztiekla po dokonale čistej modrastej tvári inovátora, záchrancu zomierajúceho ľudstva. Teraz vyzeral, že má namiesto hlavy hrudu zaschnutej krvi.

Androidka ešte chvíľu stála a pozorovala, ako farba steká po stene. Sípavý dych sa pomaly upokojil, šľachy sa prestali napínať, keď uvoľnila zaťaté zuby a prsty na rukách sa otvorili. Kus tyčky spadol na zem a zdôraznil ticho, ktoré okolo nej vládlo, keď sa prestala hýbať.

Lesk v očiach pohasol. Oblohu zakryli ťažké mraky.

Bez ďalšieho zdržovania si čupla k rozsypaným veciach, vybrala z nich niekoľko najdôležitejších, ktoré vládala uniesť v náručí a rozbehla sa domov. Cestou ju sprevádzali prvé kvapky dažďa, ktoré sa zmenili na búrku, keď za sebou zatiahla dvere skladu, ktorý jej tu slúžil ako útočisko.

Pustila veci na zem a poobzerala sa. Šošovka oka sa s tichým bzučaním pohla, keď sa snažila preniknúť prítmím priestoru. Napätie však povolilo, keď začula tiché nepravidelné klopkanie na betónovej podlahe.

Spoza kopy matracov sa k nej snažil dostal malý psík, ktorý nemo otváral papuľku, ako sa ju snažil privítať radostným havkaním. Chvostík a jednu zadnú nohu namáhavo zaťal za sebou, ale aj tak nemohol počkať, až k nemu dobehne.

Elektronické telo sa vyčerpane zložilo na podlahu, kovové kolená buchli o betón a šľachovité kovové ruky láskyplne objali zvieratko.

„Prepáč,“ šepkala mu do jediného funkčného uška. „Nepodarilo sa mi dnes nájsť potrebné súčiastky. Zajtra pôjdem hľadať znova.“ Sľubovala mu tlmene, kým jej psík nadšene oblizoval tvár a zanechával jej na plastovom líci olejové škvrny.