„Nuž, čím väčší umelec, tým väčšie maniere. Drž to trochu vyššie, mladý, skoro si odlomil nožičku o ten schod!“

Paľko napol svaly. Do tváre mu vyrazil pot. Klavír bol ťažký ako krava a teraz, uprostred júlových horúčav, sa na zle vetranom, úzkom schodisku ledva dalo dýchať. Horko-ťažko dotrepali nástroj na medziposchodie a tam ho položili, že si na chvíľku vydýchnu.

„Ale naozaj, šéfe?“ nadviazal Paľo na predchádzajúci rozhovor, „Nosí si ho na každý jeden koncert? Veď to musí stáť viac ako môj mesačný plat.“

„Si píš. Riaditeľ povedal,“ šéf stíšil hlas, „že mu chcel na koncert radšej zapožičať tunajší. Modernejší, lepší ako toto staré hebedo.“ Jemne pohladkal drevený povrch. „Ale maestro nie a nie. Vraj nášho milého pána riaditeľa skoro zožral. Bude hrať len na svojom nástroji a basta! Poď, pokračujeme, nech to máme z krku.“

„Škoda, že nie je flautista,“ zadudral si ešte Paľko popod nos a opäť sa chopil svojej strany bremena.

„Dobre, už ideme hore, dvíhaj, dvíhaj.“

Stalo sa to asi, keď mal šéf za sebou asi tak päť-šesť schodov a Paľko akurát dvíhal nohu, aby vystúpal na ten prvý. Začul šéfovu nadávku a zrazu si uvedomil, že nástroj drží sám. Nemohol nič robiť, len ukročil nabok, aby ho valiaci sa nástroj nezranil.

Klavír naposledy vydal všetky tóny naraz a navždy stíchol, roztrieskaný o stenu.

„Mon Dieu, mon dieu!“ Na hluk odniekiaľ pribehol riaditeľ i so slávnym klaviristom.

„Vy neschopní...“ spustil inokedy kultivovaný maestro nadávky, aké Paľko nepočul, ani keď pil s kamionistami. Šéf sa snažil obhájiť a urážky hudobníkovi štedro vracal. Paľko nehovoril nič, len tam stál a tupo zízal na trosky, a tak ako prvý videl, čo si ostatní nevšimli.

Schodisko zrazu potemnelo. Z trosiek nástroja sa vyvalila modrá para a z nej sa sformovala postava krásnej ženy s dlhými blond vlasmi. Mala na sebe akýsi biely odev, dlhý a splývavý, no napriek tomu viac odhaľujúci ako zakrývajúci. Paľko z nej nemohol odtrhnúť oči. Stačilo niekoľko sekúnd a vedel, že je beznádejne zamilovaný.

„Chyť tú zmiju!“ skríkol naňho Maestro a už sa valil dole schodmi. Paľkovi sa vôbec nepáčilo, ako sa o jeho čisto novej vyvolenej vyjadruje, a tak si zastal pred dievčinu, aby ju ochránil.

Vzápätí dostal poriadnu do zubov. Vrátiť úder však nestihol.

„To stačí,“ prehovorilo dievča tak podmanivým hlasom, že všetci prítomní muži okamžite prestali s tým, čo robili, a stíchli.

„Ty!“ obrátila sa ku klaviristovi, z očí jej sršali plamene ako urazenej bohyni. „Roky si ma väznil v tom hlúpom nástroji, teraz pocítiš môj hnev.“ Maestro sa zrazu akoby zmenšil. „Ne-nezabíjaj ma!“

„A prečo by som to robila? Radšej si kúpim lístok do prvého radu, aby som videla tú hanbu. Keď všetci zistia, že vlastne vôbec nevieš hrať a všetka tvoja sláva bola len čierna mágia.“

„Ale, ale...“

„Buď už radšej ticho,“ vyprskla a namierila naňho prst. Čokoľvek chcel klavirista ešte povedať, z úst mu nevyšiel ani hlások. Len otváral ústa ako mŕtva ryba.

„Takto sa mi viac páčiš,“ zachichotala sa dievčina. „A ty, statočný záchranca,“ obrátila sa zrazu k Paľkovi. Búrku v jej tóne vystriedal med. „Ako sa ti môžem odmeniť?“

„N-nezájdeme na pohárik?“ vypadlo z Paľka. Vzápätí oľutoval svoju trúfalosť, lebo výraz na jej tvári náhle stvrdol. Ale len na sekundu. Vzápätí sa zachichotala ako puberťáčka a v tvári celá očervenela.

„Rada,“ zažmurkala dlhými mihalnicami a prijala mladíkove rameno.

„Fíha, aký si silný. Ako sa voláš?“

„Paľko.“

„A ty?“

„Euterpé.“

„Euter… čo?“

„Môžeš ma volať Erika.“