„Dúfam, že ste ma nezobudili kvôli nejakej sprostosti,“ šomral kapitán Heiss, a šúchal si čelo, zatiaľ čo sa snažil skoordinovať si pohyby, a sadnúť si do svojho veliteľského kresla predtým, ako vyvráti celý obsah žalúdka na nového navigátora. „Pri Kézarovej korune a sekere, hlava ma bolí akoby mi po nej prešli s galaktickým vlakom,“ povedal a usadil sa.

„Mám povolené budiť vás len v prípade krajnej núdze, tak ako to stojí v Kódex Kézarum Meistrum, kapitola tisíc dvadsaťdva, odsek §G458...“ spustil navigátor, no kapitán ho zarazil mávnutím ruky.

„Prejdi rovno ku pointe. A ty,“ rukou náhodne ukázal do hlúčiku asi tucta kadetov, „dones mi niečo na bolesť hlavy, najlepšie rum. A bleskom!“

„A-ale koho myslíte, pane?“ nesmelo sa ozvalo z hlúčiku.

„Teba, lebo si sa ozval! Tak padaj už! A zavolaj mi sem Hergerta!“ kričal za vzďaľujúcim sa kadetom.

„Pane, naozaj neviem či je vhodné mať ako vrchného radcu tú ,kreatúru´, bez urážky,“ povedal navigátor, a v očiach sa mu zračil nesúhlas.

„Bez urážky,“ posmešne ho napodobnil kapitán, „váš názor stojí za výkon hnedého trpazlíka, takže ma už ďalej neprovokujte, a konečne mi povedzte prečo ste ma zobudili!“

„Ako chcete,“ odpovedal navigátor, a prsty sa mi rozbehli po datatablete, ktorý držal v rukách. „Asi pred osemnástimi minútami sme zachytili signál z neznámej lode, ktorá sa ku nám nebezpečne približuje. Snažili sme sa nadviazať spojenie, no neznáma loď naše správy ignorovala. Pred jedenástimi minútami sme zachytili správu, vysielanú na extrémne krátkych vlnách. Mám vám ju prehrať?“ spýtal sa a zdvihol zrak.

„Pýta sa atóm vodíka slnka, či sa môže zapojiť do jadrovej fúzie?“

„Tomu celkom nerozumiem, kapitán.“

„Daj mi silu Kézar,“ zabedákal kapitán, a vložil si hlavu do rúk. „Na čo čakáš, pusti to!“ skríkol, keď si uvedomil, že navigátor stále čaká na súhlas. Ten len nemo kývol hlavou, a ťukol do datatabletu. Sprvoti sa celou miestnosťou niesol šum, len občas zaznelo niečo, čo sa vzdialene podobalo na slovo. Kapitán chvíľu načúval, no nedokázal v tom nič rozoznať.

„Prehnali ste to cez čističku?“ spýtal sa.

„Samozrejme, kapitán.“

„A? Čo ste zistili?“ spýtal sa kapitán, a tvár sa mu rozjasnila, keď videl ako ku nemu uteká kadet s fľašou rumu. „Mohol si ich aj viac priniesť,“ zašomral, ale vďačne si od neho vzal fľašku, a hneď sa z nej poriadne napil. „A kde je Hergert?“

„P-prosím pekne, Hergert je už na ceste, o chvíľku tu bude,“ povedal kadet, ktorý bol evidentne otrasený, tak mu kapitán ponúkol zo svojej fľaše. „A teraz marš do rohu sledovať, ako sa velí!“ zasalutoval mu a vyhnal ho. Kadet mu salutovanie oplatil, a čo najrýchlejšie sa utekal schovať.

„Čo ste zistili?“ zopakoval otázku kapitán.

„Nedáva to príliš zmysel, kapitán. Znie to ako nejaké náhodné bľabotanie.“

„Ak dovolíš, to posúdim ja, dobre?

„Ako poviete, kapitán,“ povedal navigátor, a znovu prehral nahrávku, tentoraz však bolo počuť, čo hlas hovorí. „...čas... patrí mne... tvoj čas... zoberiem si ho... čas... zoberiem si ho a teba viac niet...“ Kapitán pozorne počúval, občas si uhol z fľaše. V momente, kedy sa nahrávka skončila, vošiel do riadiacej miestnosti Hergert. Dnes bol na neho ešte príšernejší pohľad ako obvykle. Pozeralo sa na nich len jedno oko, no po celom obvode svojho tela mal miniatúrne otvory, z ktorých pomaly stúpal dúhovo zafarbený plyn, a vytváral nad ním obláčik, ktorý sa hýbal zároveň s ním. „Som tu,“ povedal a postavil sa na svoje obvyklé miesto.

„Prepáč, že ťa otravujem práve keď vypúšťaš kyslík, no tento tu,“ kapitán rukou ukázal na navigátora, „ma tu otravuje, vraj máme nejakú mimoriadnu udalosť, tak som bol zvedavý na tvoj názor,“ povedal kapitán, a stručne mu všetko zopakoval. Hergert počúval, občas sa súhlasne zavlnil, zatiaľ čo z neho stále unikal kyslík.

„Pošli tam Joseia,“ povedal Hergert, keď kapitán stíchol.

„Iba jeho? Nebude treba viac ľudí? Nie je to nebezpečné?“ začudovane sa spýtal kapitán.

„Môže s ním ísť aj Klerge, jeho nadriadený.“

„Ako povieš teda,“ povedal kapitán, a už chcel spustiť interkom, a oboznámiť vybraných šťastlivcov, keď v tom mu do reči skočil navigátor.

„Kapitán, dôrazne sa vyhradzujem voči vášmu absolútne nezodpovednému chovaniu! Pokojne riskujete životy vybratých ľudí, a nás ostatných, len na základne strohej rady od tejto kreatúry? Musím vyjadriť pochybnosti nad vašim zdravým úsudkom, v krajnom prípade budem nútený zbaviť vás velenia, ak sa budete naďalej spoliehať iba na tú vec!“ rozhorčene hovoril navigátor. Kapitán ho po celý čas počúval, zatiaľ čo v ruke stále držal fľašu. „Chcete ešte niečo povedať?“

„Nie, kapitán,“ povedal vzdorovito navigátor.

„Dobre. Stráže, odveďte prosím vás nášho váženého navigátora do cely, postihla ho nečakaná vesmírna únava,“ a hodil mu do hlavy fľašu. Navigátor bez slova klesol ku zemi.

„Má tu ešte niekto námietky voči môjmu štýlu vedenia?“ zreval kapitán po celej riadiacej miestnosti. Nikto sa neozval, všetci zadržiavali dych. „To som si myslel. Josei, Klerge, pripravte sa. Idete na misiu.“

„To si trochu prehnal,“ povedal Hergert, a začal konzumovať črepiny z fľaše.

---

„Ja sa bojím,“ zašepkal Klerge, a nervózne kmital baterkou po stenách opustenej lode.

„Mal si si vypiť,“ stroho mu odpovedal Josei, a poriadne si odgrgol.

„Ešte je to daľeko?“ spýtal sa Klerge.

„Podľa lokalizátora je mostík hneď za týmito dverami,“ odpovedal Josei, keď prišli ku masívnym dverám.

„Ako ich otvoríme? Nevidím tu žiadny spínač, monitor, snímač odtlačkov, ani konzolu na modlitby,“ zabedákal Klerge. Josei mu neodpovedal, miesto toho venoval svoju pozornosť zvláštnemu zariadeniu, ktoré trčalo z dverí asi vo výške rúk. „Podľa mňa je toto otvárací mechanizmus.“

„A čo ak je to niečo nebezpečné? Nie, nedotýkaj sa toho, NIÉ,“ kričal Klerge, a snažil sa odtlačiť Joseia odo dverí, no ten ho hravo posadil na zem, a stlačil kľučku. Dvere sa nečujne otvorili. Spoza nich sa rinula akási zvláštna melódia.

„Čo to je?“ vystrašene sa spýtal Klerge. Josei mu neodpovedal, podišiel ku riadacemu panelu, a niečo z neho zodvihol. „Zlodeji času, výberové hity. Sme na palube vesmírneho rádia.“