Išiel. Kto má ma rád? Nešiel sám. Jeho Priateľ bol s ním. Iba Ty, Pane môj. Cítil sa v pohode. Akurát prešiel okolo jedného dvora, kde naňho štekal pes. Ale nedal sa vyrušiť. Napadla ho taká jedna myšlienka. Prednedávnom bol na Internete a tam bola otázka: ako by vyzeral scenár krátkeho kresťanského filmu? Rozmýšľal. Čo by v ňom malo byť? Určite, aby sa dal nakrútiť amatérsky. No tu bol problém. V predstave, čo by tam malo byť. Najprv ho napadla táto scéna:

„Chlapec stretol babičku, pomohol jej na druhú stranu, deduškovi odniesol tašku, mame pomohol s riadmi(bez odvrávania) a po takto prežitom dni začatom modlitbou sa vybral do kostola, kde sa navečer poďakoval Pánovi, svojmu Bohu, za tú radosť z celého dňa, keď mu Pán Ježiš ukázal, kde a aký dobrý skutok má urobiť a za to, že mu ho aj pomohol urobiť.“

Takto by mohol vyzerať film. Ale vnútri mu niečo nesedelo. Nebola by to utópia? Človek by mal prežívať takýto deň, hoc i občas za pridania nadávok a zaúch...

Aj tie ideálne úsmevy. Tie boli gýčovité a nevedel, či by to dokázalo motivovať ľudí a vedelo by ich to osloviť. Dnes je človek prefilozovaný a nechce sa len tak vylákať zo svojej ulity, pomyslel si.

Rozmýšľal teda nad ďalšou scénou. Teda najskôr nad témou. Čo by sa mohlo priblížiť ku kresťanstvu? Kedy je Emanuel blízko nás? Ďalšiu predstavu by charakterizovalo slovo? Vojna. Pousmial sa. Vojna? To mu nesedelo. Ale konkrétny obraz ho presvedčil

––-

Chlap stojí na rázcestí. Je špinavý, unavený, nevládze padá na zem. Ktosi k nemu príde a zodvihne ho. Ale stratí sa – jednoducho odíde, kým sa dotyčný chlap (budem ho volať Peter) spamätá a povrchne sa očistí(opráši sa).

„Ukáž mi cestu, Pane. Ukáž mi cestu, Pane. Cestu po ktorej mám ísť!“ začne Peter kričať. Otáča sa, raz kričí tam, raz na druhú stranu.

Zrazu, za jeho chrbtom, sa objaví pán – pekný oblek, upravený, oholený, ostrihaný, vyvoňaný, s motýlikom a slušnými spôsobmi – a prichádza k Petrovi.

„Dobrý deň prajem, volali ste ma?“ ozve sa pán.

„Kto ste?“ ozve sa bojazlivo Peter.

„Volám sa Šeďo. A som veľký pán.“

„Kde som?“ Kadiaľ sa dostanem do neba? Viete, nechcem sa dostať do pekla a je tu taká tma.“

„Pane, vy asi veríte rozprávkam. Pozrite sa!“ Šeďo ukázal rukou a Peter uvidel obraz. Ľudia sedeli za stolmi, jedli, pili, zabávali sa. Obraz bol však Ďaleko a Peter nevidel v šere, že to bolo zrkadlo.

„No nie je to nádhera?“ opýtal sa Šeďo, „ a vy tvrdíte, že peklo a nebo.“

Šeďo mávol rukou a na Petrovom oblečení sa pridali ozdoby – ligotavé, štrngajúce. Tie ozdoby síce pridali na kráse, no na osvetlení sa toho nezmenilo. Ale Peter váhal. Už, už chcel ísť, keď tu zrazu počul:

„Zmizni!“ Peter sa otočil. Uvidel muža- anjela, stál pri Petrovi osvetleného svetlom. „Klamár a luhár! Úbohú dušu budeš klamať!“

„Ale, ale...“ Šeďo chcel čosi povedať.

„Mlč!“ rázny hlas anjela umlčal Šeďa.

Peter sa chcel otočiť. Čiastočne už bol, keď Šeďo ho zrazu tlačil, otáčal od anjela.

„Poď, dám ti peniaze, moc, slávu, uvidíš, bude sa ti dariť. Pozri sa, čo takto pekné dievčatá – poznám také zvlášť pekné...“

Peter váhal. Akonáhle sa otáčal na anjela, už ho Šeďo otáčal naspäť, teraz ho i trochu ťahal za sebou. V diaľke bolo zrkadlo, ktoré ukazovalo hostinu. Ale svetlo anjela tento raz ukázalo, že to bolo len zrkadlo.

Peter sa mlčky pozrel na anjela a vykročil jeho cestou. Anjel šiel prvý. Peter za ním. Zatiaľ išli cestou, relatívne pohodlnou – Peter sa tešil, že si dobre vybral. Ale prišli na lesnú cestu a už to také ľahké nebolo.1

„Pôjdeš touto cestou. Za lesom je vrch a na jeho vrchole prebýva Boh. Ja už ťa ďalej nemôžem sprevádzať. Ale keď bude treba, zavolaj.“

Zostalo trochu tmavšie a Peter šiel cez les2.

Nevedel odkiaľ a kedy, ale každú chvíľu cítil úder, tam ho nejaký iný zvuk vydesil.3 Trvalo to preňho dlho. A ukázalo sa, že tie ozdoby boli len atrapou – roztrhali sa, odpadli a on zrazu bol v tom istom odeve.

Občas aj padol, bol trochu aj pooškieraný, no horšie bolo keď blúdil.

„Nepáčila by sa ti taká porcia mäsa? Prepečeného?...“ počúval chvíľu Šeďou hlas. Ale spomenul si na ozdobu. Pozrel sa na jednu takú a šiel ďalej.4

Horšie to bolo, keď bol hladný, unavený, ale našiel chlieb – kúsky chleba, ktoré ho vždy posilnili5.

Šeďov hlas ho stále otravoval, no spomenul si na anjela a toho vždy uvidel6. Niekde v diaľke a to bolo svetlo, ktoré ho viedlo. Takto došiel až na koniec lesa..

––

Sám sa začudoval nad touto predstavou. Ubehla mu cesta. Obloha hrala farbami. Prišiel domov. Predstava mu nedala. Sadol si a rozmýšľal ďalej. Uvedomil si, že tá predchádzajúca predstava by sa relatívne i zahrať dala, možno ani nie náročná. Horšie by to bolo s pokračovaním. A prečo kresťanstvo a vojna? Život človeka je neustály boj.

Život Petra má svoje pokračovanie. Určite Šeďou hlas mu nedal spať, aj keď vyšiel z lesa. Aj potom zakopol a padol. Stačilo sa trochu namyslene pozrieť na oblohu7, a už si koledoval o pád. Koľkoráz chcel všetko vzdať? Koľkoráz sa chcel vrátiť? Koľkoráz chcel vymeniť večné dobro za to chvíľkové? Koľkoráz si myslel, že peklo je len výmysel? Ale túžil ešte raz byť s tým anjelom. A tak po ceste na vrch Pánov, stretal ľudí. Pomáhal im8 a pre tých druhých sa stal tým anjelom. On to však nevedel. Vedel, že najťažšie je umlčať Šeďa (Shadow – šedou- po angl. tieň) a preto sa snažil ľuďom pomôcť umlčať toho ich. Občas pri tom si trúfol viac a zosilil tak hlas svojho Šeďa a padol, občas sa i tí ľudia stávali pre neho Šeďom, ako i on sa stal Šeďom pre druhých, hoc len na chvíľu. Ale čím viac spoznával svet, uvedomoval si svoju spolupatričnosť s tými ľuďmi a možno to bol i Chlieb , ktorý ho pobádal starať sa aj o druhých9.

A tak sa stával účastníkom hostiny, ktorú mu ukázal Šeďo v zrkadle. Tam v pekle je tiež hostina, ale Šeďo neukázal, že tam je každý hladný, smädný, no hlavne smutný. Je tam síce bohatstvo, peniaze, jedla, ale snažili sa nakŕmiť len seba a to sa tými dlhými lyžicami nedalo.

Peter mal šťastie, že anjel mu nielen ukázal cestu, ale že ho na tej ceste aj udržal. Na hostine v nebi každý človek kŕmil tou dlhou lyžicou niekoho druhého, čím ďalší človek zas kŕmil jeho. Rozhodol sa sám. Najprv na začiatku a potom denno-denne každú chvíľu.

Ó, šťastný deň, keď príde Pán

(a pozve nás na svoju hostinu)

Každý z nás sleduje jeden vzor. Je to Ježiš?