Prétoriánova česť
Mnohí by chceli byť vládcami a mnohí z tých mnohých by chceli byť bohmi...
Ale človek, je len človek!
„Nezabúdajte, že nie ste obyčajní legionári, vy ste prétoriáni. Ste elita. Najlepší z najlepších a ešte lepší než najlepší. Ste cisárovým štítom, ste jeho mečom. Stelesňujete jeho vôľu – vôľu božiu! Predstavujete jeho päsť. Božský cisár je láskavý a súcitný, zmierlivý a odpúšťajúci, ale beda ak na jeho nedotknuteľný majestát siahne zákerný, lačný pazúr nepriateľa. Odtne ho a jeho hnev je potom strašný. Božia päsť vtedy neúprosne dopadá, drví a trhá. Cisárstvo vojnu nikdy nezačína, ale vždy ju ukončuje, jeho vojská sa napokon zastavia až v paláci svojho protivníka, pri mŕtvole záludného zradcu!
Naše armády prichádzajú s očistným ohňom, ktorý nastoľuje spravodlivú vládu a harmonický život, ale na čele légií, vždy prví, neústupní, nezmieriteľní, kráčajú prétoriáni. Zosobňujete pravdu. Vyššiu moc. Hrdí a vznešení ako cisár sám.
Kto ste?“
„Sme elita!“ odpovedali ako jeden muž.
„Kto ste ešte?!“ zahrmel dôstojníkov hlas.
„Sme cisárova vôľa, sme večný princíp, čo podopiera stĺpy našej ríše!!“ zaburácala jednohlasná odpoveď.
„Tak kto ste!?“ rozliehalo sa nádvorím.
„Prétoriáni!!!“ jediné slovo, ktoré znamenalo ničivú búrku sa odrazilo od hradných stien a vracalo ozvenou, čo vytvorila podmanivo desivý chorál.
Zjazvený veliteľ s bielymi vlasmi a očami, aké dokážu zhypnotizovať aj hada, spokojne prikývol. Veľkolepo slávnostnú atmosféru stvrdila pozdravná salva elektrických pušiek.
***
Élius kráčal tichými nočnými ulicami Novoríma. Bol v civilnom oblečení a išiel domov, kde hodlal stráviť niekoľkodňovú dovolenku. Nie je to tak dávno, čo sa mu splnil detský sen a dosiahol svoju životnú métu. Teda aspoň prvú, ktorú kedy mal, no určite nie poslednú a celkom iste nie najambicióznejšiu. Nepatril k tým ľuďom, ktorí si dávajú nízky cieľ a už vôbec nemal v pláne, po jeho dosiahnutí, sa uspokojiť s cieľom jediným. Prekročená hranica bola výzvou pre zdolanie ďalšieho mantinelu. Veď jeho kariéra sa iba začínala, zatiaľ spravil len prvý posun po hodnostnom rebríčku, nezastaví sa, jednoducho musí ísť ďalej! Na druhej strane nebol ani príslušníkom tej sorty ľudí, čo si nedokážu vychutnať víťazstvo neustále upierajúc zraky k nasledujúcemu vrcholu. Bol šťastný ako len mladý, zdravý, úspešný človek môže byť. V duchu jasal.
Pred pár mesiacmi absolvoval menovanie do cisárovej osobnej gardy; eufória bola ešte čerstvá a stále v ňom pretrvávala. Zdalo sa, Fortúna je mu nebývalo naklonená. Nielen vo svojej jednotke patril k najväčšmi rešpektovaným vojakom vôbec. V boji zblízka mu len málokto dokázal byť rovnocenným protivníkom, v streľbe sa mu nevyrovnal nik. Snúbila sa v ňom tá vzácna kombinácia prirodzeného veľkého talentu a disciplinovanosti a pevnej vôle i nebojácnosti, ktorá z neho robila na tréningoch toho najpoctivejšieho a najtvrdšie pracujúceho cvičenca. Úctu k nemu prechovávali aj veteráni a služobne vyššie postavení spolubojovníci si ho vážili pre jeho vrodenú skromnosť, bezprostrednosť a nenútený zmysel pre humor. Dôstojníci ho obľubovali kvôli jeho dokonalým výkonom, ale zaujalo ich aj kúzlo osobnosti, ktoré do okolia akoby priam vyžaroval. Pracovníci z ideového oddelenia v ňom rýchlo vytušili hviezdny materiál a druhovia zo sekcie propagandy v ňom tiež našli ochotného spojenca. Toľko sa natrápili, aby medzi obyvateľstvom presadili víziu vzkriesenia dávneho Ríma, toľko sa snažili, kým sa myšlienka neocisárstva naozaj ujala. Teraz je potrebné sa usilovať nech pretrvá. Élius Klaudius, syn z dobre postavenej patricijskej rodiny, im v tom mal pomôcť. A on pomáhal rád. Úprimne veril v ríšu a vodcu na jej čele – cisára Antonia Suetonia Glabra, nech mu bohovia dožičia dlhý život a slávne panovanie.
Nakrútili s ním hneď niekoľko krátkych náborových filmov, kde sa prezentoval ako synonymum pre odvahu a oddanosť. Ostatne, diváci cítili, že to nehrá, taký bol aj v skutočnosti. Okrem toho mal aj dar reči; rozprával pútavo, vtipne, kultivovane vystupoval. To je potrebné využiť, a tak z neho vyrobili ikonu. On sám si to uvedomoval, ale nijako ho to nemrzelo, práve naopak. Narodil sa pre toto poslanie – toto bol jeho osud. Absolvoval šnúru prednášok pre verejnosť, ktorá bola vysielaná po sieti, dokonca vylosovaní šťastlivci sa mohli tešiť na fyzické stretnutie so svojím vzorom v súkromí a naživo. Hlavnej televíznej stanici poskytol exkluzívne interview, ktoré bolo odvysielané spolu s reportážou o živote a údele imperiálneho bojovníka.
Vzhľad antického hrdinu ho predurčil k tomu, aby monumentálne interaktívne plagáty s jeho podobizňou zhliadali na ohúrených okoloidúcich a volali: „V légii nájdeš domov, staň sa súčasťou toho najväčšieho dobrodružstva na svete!“
Akurát okolo podobného prechádzal, keď jeho dvojník zrúkol: „Pridaj sa k nám!“ Pousmial sa. Ešte ho neomrzelo byť svedkom vlastnej slávy, zatiaľ ešte nie.
Netrvalo dlho a stal sa tvárou masívnej kampane zameranej snáď na všetky vekové kategórie a záujmové skupiny. Mladíkom ukazoval romantizovanú verziu moderného spôsobu vedenia vojen. Neustála akcia a neustále ohrozenie života, z ktorého vždy ako zázrakom vyviazol bez úhony, pričom odporných a skarikovaných nepriateľov kosil po desiatkach. Keď pomocou príručnej atómovej rakety zničil celú tankovú rotu, upriamil svoju pozornosť na publikum, odklopil si priezor na prilbe – v blizzarde termonukleárnej vojny číre bláznovstvo – a odhalil svoju charizmatickú, ako z kameňa tesanú vznešenú tvár, ktorej dominovali výrazné lícne kosti a magnetické oči šedé ani dym vznášajúci sa nad infernom bojiska a drsným, podmanivým hlasom prehovoril: „Budeš sa len pozerať alebo sa pridáš k nám, aby si ochránil svojho vládcu, svoju rodinu a svoju zem?!“
Všetci chlapci mu tajne závideli a väčšina z nich chcela byť na jeho mieste. Hrali sa na to, ako bojujú a umierajú po jeho boku. Oblečené do novej revolučnej exoskeletovej zbroje, predierajúce sa zdevastovanou krajinu a likvidujúce zvyšky odporu, by sa radi videli byť aj niektoré dievčatá a nová a revolučná ústava im to aj umožňovala.
Na mladé slečny zas zvolili inú taktiku. V tej sekvencii sa prétorián Élius budí v poľnej nemocnici, jeho poodhalené nádherné nahé telo je posiate zraneniami, na krásnom obličaji sa mu usadí unavený, no vďačný úsmev, ktorým obdarí svoje ošetrovateľky a sivé dúhovky, zrazu mäkké, vľúdne, nežné, prevrávajú namiesto jeho plných, vykrojených pier. Na obrazovke zasvieti nápis: „Čím by boli muži bez žien a kde by boli vojaci bez sestričiek???“
Všetky dievčatá sa videli na ich miestach a väčšina im tajne závidela. Hrali sa na to, ako sa o neho starajú a ako sa do nich – práve do nej, tej jednej a jedinej na celom svete – zaľúbi. V novej a revolučnej bielej rovnošate s červeným emblémom znázorňujúcim sekeru zabalenú v zväzku prútia, láskyplne a starostlivo mu podkladajúc hlavu vankúšom, sa videli aj poniektorí chlapci. A nový a revolučný právny systém im to umožňoval.
Každý mohol byť tým, čím len chcel, každý mohol byť sám sebou a v neocisárstve bol aj ten najmenší a najposlednejší rovnako potrebným a cteným, každý pociťoval milujúci vladárov záujem. Ríša na oplátku požadovala iba jednoduchú, banálnu protislužbu – obetovať v službe hoci aj svoj život.
Élius Klaudius s hrdosťou, ba pýchou pomáhal tento rád udržiavať. Čo na tom, že dosiaľ vyhrával len na cvičisku a zatiaľ neutrpel ani len ľahký úraz? Aj to sa zmení, je primladý, niet sa kam ponáhľať, utešoval sa v momentoch, keď si v duchu predstavoval kataklizmatické vojnové výjavy až nápadne podobné videám, v ktorých účinkoval, a nevedel sa dočkať ostrého nasadenia.
Zo snenia ho náhle a násilne vyrušili vzdialené výbuchy a pomerne blízka streľba. Automaticky si siahol na pravé stehno, no puzdro so zbraňou nenahmatal, inštinkty nebrali ohľad na to, že je v civile. Má sa vrátiť do kasární? Utekať na najbližšiu hasičskú stanicu, aby sa pridal k dobrovoľníkom-záchranárom a pomohol tlmiť následky toho, čo mu mozog behom pár sekúnd vyhodnotil ako teroristický útok? Lenže volanie domova zvíťazilo. Rezidencia, v ktorej vyrástol bola celkom neďaleko a obavy o blízkych prevýšili všetko ostatné. V tomto prípade sa musí najskôr ubezpečiť, či sú v bezpečí jeho rodní.
***
Stuhol a neveriacky sa ostal dívať na to, ako policajti v putách vyvádzajú von otca, matku i súrodencov a postupne ich nasledovalo celé služobníctvo. Čo to má znamenať? Toto musí byť predsa omyl! Veď to je strašné nedorozumenie a hanebná urážka jeho veľaváženého rodu! Údiv doplnila zlosť a už vydal povel svalom, aby zaraz, rozľútený, spravil prietrž tejto ohavnosti. Keď vtom sa spoza rohu budovy nečakane vynorila ruka a pritiahla ho k sebe, mimo zorné pole pátravých očí hliadky. Nový zvrat udalostí ho však nerozhodil, na takéto situácie bol cvičený a pripravený. Už-už sa hotoval zasadiť smrteľný úder hranou dlane na útočníkovu tepnu, keď v polotme, skoro za dosahom posledných lúčov verejného osvetlenia, spoznal v poslednej chvíli nezameniteľnú postavu svojho priateľa a spolubojovníka.
„Markus...“ vydýchol zjavne ešte viac zmätený než doposiaľ.
„Striehnem tu na teba, skoro si im vbehol do náručia... Po mňa si tiež prišli, ale podarilo sa mi ujsť.
„Čo sa... čo... čo sa to, do pekla, deje?!“ rozčúlením sa Éliovi plietol jazyk.
Markus sa trpko pousmial a odpovedal nanajvýš lapidárne: „Prevrat.“
Najmilovanejší občan ríše, privrel oči do úzkych, zlovestných štrbín. Prikývol na znak toho, že dokonale rozumie a už sa stihol prispôsobiť realite novej situácie. Jeho najlepší kamarát ho vzápätí musel opäť pritiahnuť k sebe. „Kam chceš ísť? Ledva som ťa pred chvíľou zachránil. Neblázni!“
„Na mňa si netrúfnu, na to ma majú všetci príliš radi. Musím ísť ochrániť svoju rodinu, sú nevinní!“ skoro sa rozkričal.
„Teraz nie, priateľu. Zatknú ťa pred zrakmi všetkých a zdiskreditujú ťa. Zničia najprv tvoju povesť a potom teba. Svojej rodine tým nijako nepomôžeš. Nemôžeš robiť vôbec nič, zmier sa s tým.“
Élius si uvedomoval otrasnú pravdu skrytú za jeho slovami. Vyvinul nadľudskú snahu, aby sa opanoval. „Musím ísť varovať Varíniu.“
„Budú ťa tam čakať, každý o vás vie...“
„Milujem ju,“ vzlykol od vnútornej bolesti, ktorá ho na okamih premohla.
„Viac ako mňa? Mysli aspoň na to, čo máš. Nechcem, aby sa ťa zmocnili, to nedopustím, meral som sem nebezpečnú cestu, a len tak-tak som ťa zachránil!“
„Čo môžeme... čo musíme spraviť, Markus?“ spýtal sa a na znamenie lásky a vďaky svojho partnera silno objal.
„Nič, celkom nič. Musíme odísť z krajiny. Tu nám hrozí smrť alebo čosi horšie...“
„Nie, Markus, nikdy! Ja som prisahal! Upierajú sa na mňa zraky všetkých ľudí! Musím ostať a bojovať, nie zbabelo utiecť, ja som predsa Élius Klaudius, cisárov elitný strážca a mám svoju povinnosť!“
„Bohovia! Spravili z teba symbol, hrdinu, ale si človek z mäsa a kostí, počúvaj sa, len sa počúvaj! Aj rozprávaš akoby si bol v nejakom patetickom filme! Ja ťa ale poznám aj inakšieho a nechcem ťa stratiť, rozumieš tomu?! Sám ich neporazíš, len zahodíš svoj život.“
„Sám?“ uprene sa zadíval priateľovi do očí.
Ten neuhol pohľadom ani nesklopil zrak, namiesto toho radšej zavrel oči a povzdychol si. „To, čo žiadaš, je kruté. Ale nedokážem ti povedať nie, nedokážem ťa ísť nechať na smrť... samotného.“
„Tiež si prisahal, Markus, na to nezabúdaj.“
„Áno, ale ak si mám zvoliť, ty si mi prednejší ako cisárstvo, TY si pre mňa najdôležitejší! Na tebe mi záleží viac ako na sebe samom, ľúbim ťa. Na ktorej priečke som ale ja u teba?“
„Élius ho jednou rukou chytil za šiju, do druhej vzal jeho dlaň a priložil si ju na srdce. Vieš, že tu budeš mať vždy svoje miesto, ale moja láska nie je určená iba jedinému človeku, to predsa takisto dobre vieš. A prétorián musí pred láskou uprednostniť česť! Pýtam sa, pôjdeš so mnou, Markus Flávius Antoninus?“
***
„Občania, nevychádzajte zo svojich domov! V rámci vlastného bezpečia, zachovania zdravia a životov, neopúšťajte svoje domovy! Do Novoríma prichádzajú posily, ubezpečujeme vás, že do úsvitu budú mať ozbrojené zložky situáciu pod kontrolou. Nepodliehajte panike a dôverujte jeho cisárskej milosti! Preživší pučisti sa opevnili v imperiálnych kasárňach neďaleko Kapitolu a odmietajú sa vzdať. Do rozsiahleho sprisahania s cieľom zvrhnúť cisárstvo a nastoliť republiku boli zapojení niektorí najvýznamnejší senátori. Tí sa spoliehali na pomoc prétoriánskej stráže, ktorej členovia pred dvoma hodinami spáchali atentát na cisára. Opakujeme však, že náš milovaný božský Antonius Suetonius prežil pokus o vraždu, no nachádza sa vo vážnom stave.
Občania, nevychádzajte zo svojich...“ upozorňoval v nahrávke, ktorá zaznievala po celom veľkomeste, známy hlásateľ.
„Nie, toto nemôže byť pravda, toto nie... Toto nie je pravda, takéto niečo by sme nikdy nespravili! Markus, povedz, že to nie je pravda! Markus, pri bohoch, odpovedz mi!“
„Kto sa vyzná v zákulisí zápasov o trón? My sme predsa bojovníci, nie politici...“
„Áno, máš pravdu. Presne tak. A sme v prvom rade prétoriáni, a ak sme zlyhali, ak sme poškvrnili svoju česť, ja to napravím!“
Hlavné mesto ríše teraz vrelo, obyčajní obyvatelia sa triasli vo svojich izbách, neschopní sa spamätať zo šoku, ktorý zachvieval základmi ich identity a nechával ich napospas strachu, ba čo horšie, neistoty ohľadom všetkého, čomu verili, ale ulice sa hemžili policajtmi, po hlavnej triede pochodovali narýchlo mobilizované ľudové milície a priamo na hlavné námestie mieril armádny konvoj sprevádzaný obrnenými transportérmi a bojovými vozidlami pechoty. Oblohu križovali gyroptéry, ktoré vyhľadávali a ničili ohniská odporu. Odvšadiaľ zaznievali výkriky, na viacerých miestach vypukali požiare. Chaotickým bludiskom skazy sa zakrádali dva tiene. Mali naponáhlo, no podchvíľou sa museli schovávať za vozidlá či ako úkryt využiť aspoň neosvetlené nárožia budov. Títo dvaja muži boli neozbrojení, a to bolo treba zmeniť. Počíhali si na osamelú dvojicu vojakov, ktorá sa oddelila od hlavnej skupiny. Trvalo to doslova pár sekúnd, čo sa z temnoty vynorila smrť so štyrmi rukami a vykonala svoje dielo. Potichu, rýchlo a takmer bezbolestne. Radoví branci nemali proti profesionálnym zabijakom žiadnu šancu. Potom nielen pušky, ale aj uniformy zmenili svojich majiteľov. Vzápätí nato sa už obaja rozbehli rovnakým smerom. Nepadlo medzi nimi jediné slovo, nebolo potrebné, dobre vedeli aj bez toho kam majú, kam musia ísť.
***
„Prišli sme neskoro... !“ Éliove slová padli do tmy naplnenej beznádejou.
Riskovali len pre to, aby sa stihli stať svedkami zajatia prétoriánov. Tí bojovali dovtedy, kým sa im neminuli všetky energočlánky. Muníciu si doplniť nemohli, pretože pluk parašutistov im prezieravo odrezal prístupové cesty do okolitých skladov. Bez zásob, pod neustálou paľbou a koordinovanými útokmi chemických a sonických jednotiek boli prinútení kapitulovať. Bolo to prvý raz v moderných dejinách, kedy sa cisárska garda vzdala. Bojovať do posledného muža totiž nemalo zmysel najmä po tom, čo sa im podarilo vyjednať výhodné podmienky. A dvaja nespozorovaní pozorovatelia boli svedkami ich flagrantného porušenia, keď sa museli prizerať tomu, ako bolo niekoľko tuctov obrancov, bez súdu a priamo na mieste, nemilosrdne postrieľaných. Behom chvíľky prestal existovať výkvet vojenskej šľachty neocisárstva. Takýto vývoj Élius nečakal, ale aj keby bol predpovedal, čo sa stane, je otázne, či by stihol včas zareagovať. Isté však je, že tak či tak tomu nemohol zabrániť. Hoci ozbrojený najmodernejšou pechotnou puškou a svojou nezmerateľnou odvahou, bol voči ohromnej presile vlastne úplne bezmocný. V pästiach zvieral pažbu štandardizovanej automatickej útočnej elektromagnetickej EMG-24 až mu zbeleli hánky a díval sa na podlú smrť svojich kamarátov.
„Chápeš už pred čím som ťa prišiel varovať, čoho som ťa chcel uchrániť?“
„Markus... toto boli prétoriáni, žiadni treťoradí banditi, ale cisárova telesná stráž! Ak by... ak by... nie! Tu niečo nehrá. Čo to má byť, sakra? Dvojitý prevrat? Zásterka pre nejakú špinavosť? Vzbúrencov by predsa chceli vypočuť, potrebovali by ich priznanie, akékoľvek informácie o spiknutí! Ale oni, oni sa namiesto toho zbavili dôkazov... Markus, musíme ísť bližšie, musím sa dozvedieť pravdu!“
„Pri bohoch, Élius, ty si to ani teraz nepochopil? Ja som ti prišiel dať život a slobodu, lebo ťa milujem! Teraz máš poslednú možnosť zachrániť sa. Nemal si sa to dozvedieť, ale si tvrdohlavý a nebojácny, nie, nie nebojácny, ale hlúpy, slepo odvážny pre svoju vlastnú škodu. Cisár bol tyran, bol to netvor, len ty a pár ďalších fanatikov ste pred tým zavierali oči. Krajina sa rútila do záhuby a politické a vojenské špičky to už dlhšie nevládali tolerovať. Zosadili sme ho, rozumieš?!“ Vtedy namieril na svojho milenca ústie hlavne a pokračoval miernejším tónom: „Élius, najprv zahoď svoju „emgéčku“, kým nespravíš čosi neuvážené a, pri bohoch ťa prosím, vypadnime odtiaľto. Alebo odíď aspoň ty a ja nafingujem tvoju smrť, ja len neznesiem... neznesiem pomyslenie na to, že by si už nebol...“
Éliovi poklesli ruky, avšak hneď ich aj zdvihol a stlačil spúšť. Bolo to tak rýchle, že na tvári jeho druha sa ani nestihol zračiť údiv. Zomrel bez toho, aby si uvedomil, že pre jeho priateľa je česť skutočne dôležitejšia než láska.
Prétorián zavzlykal po druhýkrát, ale srdce si zatvrdil natoľko, že o svojom skutku skoro ani nepremýšľal. Namiesto toho sa mu v hlave vynorila vidina celotelového skafandra – brnenia, ktoré už raz na sebe mal. Robotický exoskelet s integrovaným zbraňovým systémom bol uložený v hlavnom sklade. Jeden z prototypov sem preniesli z testovacieho polygónu za účelom nakrúcania a už ho tu ponechali, aby sa s ním jeho budúci nositelia mohli v predstihu oboznámiť. Pri troche šťastia sa k nemu dostane a zažije skutočnú bojovú misiu. Bude to ako v tom filme, lenže tento raz naozaj...
***
Čierny prízrak sa rútil nocou odhodlaný zabíjať, bažil po krvi a ovládal ho neskrotný hnev. Netvor mal kožu z ultraľahkej, no extrémne odolnej zliatiny kovov, ktorá pohlcovala mikrovlnné žiarenie, takže nebol zachytiteľný radarom a pre inteligentnú kamufláž pokrstenú výstižným názvom „chamaeleo“ ho dokázalo zahliadnuť len trénované oko. Jeho pancier bol odizolovaný a bez problémov vydržal zásah konvenčnými nábojmi menšieho priemeru a zvládal čeliť väčšine druhov vysokofrekvenčných a časticových zbraní. Neprenikli ním chemické látky ani biotoxíny a, samozrejme, poskytoval účinnú ochranu pred radiáciou. A čo výzbroj?
Nič netušiaci nepriatelia boli teraz zoradení ako na prehliadke a zjavne čakali na ďalšie pokyny; predstavovali statický terč, čo priam volal po likvidácii. Napriahol ľavú ruku a dve združené hlavne kalibru 13 mm sa dali do pohybu. Guľomet, ktorý mal zabudovaný na predlaktí, pokropil oddiel vojakov spŕškou trieštivo-trhavých striel s kadenciou vyše štyritisíc výstrelov za minútu. V priebehu piatich sekúnd boli všetci mŕtvi.
Prilákaní zvukom masakry, pribiehali zo zadného traktu dobre vycvičení paragáni. Napriahol pravú ruku a z plazmového kanóna pripevneného k zápästiu vyšľahol záblesk s intenzitou slnečnej erupcie. Na okamih vygeneroval také jasné svetlo akoby v tesnej blízkosti explodovala hviezda. Vzápätí nato ostala zem posiata mŕtvolami. Keby si bol sňal helmu, ucítil by zápach spáleného mäsa.
Na miesto boja urýchlene prilietala gyroptéra. Skrčil sa do podrepu, vizuálne vyhľadal cieľ, ktorý bol následne zachytený binokulárnym zameriavacím zariadením; to vyslalo signál miniaturizovanému laserovému delu umiestnenému na chrbte. Silný, koncentrovaný zväzok lúčov oslepil pilotov a v momente znefunkčnil palubnú elektroniku. Stroj sa za ohlušujúceho rachotu zrútil tesne pred neďaleko stojaci Marsov chrám a okamžite vzbĺkol. Svojmu patrónovi priniesol jeho horlivý nasledovník zápalnú obetu.
Lokátor ho upozornil na blížiace sa veľké zoskupenie ďalších výsadkárov, ktorým zabezpečovali palebnú podporu kolesové tanky a útočné vznášadlá. Zapol raketové trysky s meniteľným vektorom ťahu, ktoré boli vstavané na zadnej strane lýtok a vzniesol sa do vzduchu. Smerom k útočníkom vypustil mikroraketu s tým najhroznejším nákladom. Jeho železné telo bolo síce neuveriteľne odolné, ale pre istotu hneď naberal čo najväčšiu výšku.
Medzi siedmymi pahorkami vyrástol zlovestný hríb; v ňom zúrila smrtiaca búrka, ktorá zmietla všetko, čo jej stálo v ceste.
Nabral kurz smerom k cisárskemu palácu a netrvalo dlho a tento padlý anjel sa znášal z oblohy priamo na strechu. Prerazil výstavnú presklenú kupolu a v daždi črepín pristál uprostred panovníkovej prijímacej siene. Démon pomsty a zároveň lojálny služobník a ochranca svojho imperátora, požiadal o audienciu...
***
Stáli oproti sebe, obaja zaskočení, obaja prekvapení, ale iba jedného z nich premkla hrôza. Na chvíľu. Arogancia a sebaistota, ktoré z neho sršali, a ktorými sa živil, prehlušili aj dočasný úľak. V teatrálnej póze vystrčil dopredu bradu, čo pretínala zle zrastená jazva. Hlavu pootočil tak, aby sa vynímala z poloprofilu a jej vlastníkovi prepožičiavala dojem nepremožiteľnosti. Do vysokého čela korunovaného vavrínovým vencom padali belavé vlasy. Na svojho vyzývateľa upriamil pichľavý zrak, ktorý nestrpel žiaden odpor a prikázal: „Ukáž sa! Chcem vedieť, kto si!“
Élius si nadvihol priezor a pohľad mu opätoval. Z očí do očí, tvárou v tvár prebiehal mentálny súboj, ktorý netrval dlhšie než jedno nadýchnutie, ale vyplnil pritom celú večnosť. Bol to jeho protivník, kto nevydržal sústredený nápor toľkej vražednej nenávisti a odvrátil sa. Svoje zlyhanie maskoval krátkym súhlasným smiechom.
„To som si mohol myslieť. Podcenil som ťa. Bol si dobrý, najlepší, ale nebral som ťa vážne. Mal si byť len obrazom, idolom, to bola tvoja úloha. Ale ty si fikciu pretavil do reality, ty si ten ideál skutočne naplnil. Máš môj úprimný obdiv. Ponúkam ti post vrchného radcu, budeš mojou pravou rukou, budeš to ty, kto znovu obnoví slávu a česť prétoriánov.“
„Prétoriáni svoju česť nikdy nestratili, hoci bola pošpinená lživými obvineniami o zrade. Žili a zomreli v službe cisárovi Antoniovi Seutoniovi Glabrovi, ktorému prisahali vernosť.“
„Tak je, ale Antonius je mŕtvy, teraz som novým cisárom ja a okrem toho som ešte stále aj tvoj veliteľ. Ak máš skutočne česť, tvoja povinnosť ťa zaväzuje. Spolu učiníme z Novoríma najväčšiu moc na planéte! Staneme sa telom impéria, ja budem jeho srdcom a ty mojou päsťou!“ Na stvrdenie dohody mu podával pravicu.
Čierna Nemesis pozdvihla v odpoveď ľavú ruku... potom z kaluže krvi zodvihla vavrínový veniec.
„Ja, cisár Élius Klaudius Maximus, nepotrebujem srdce!“
Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.
Diskusia
Veles
Crossover Iron mana a Ríma? Napísané to bolo pútavo a dobre, ale mám výhrady. Niektoré slová mi tam nesedeli, sú podľa mňa aj lepšie náhrady za ne, napr. záludného. A hlavne by som tam nepoužíval anglické slová, napr. blizzard. Hlavný hrdina mi príliš nesedel, ale to bol možno aj zámer. Jeho prerod na konci bol podľa mňa príliš rýchly a hladký, ako sa v momente menoval cisárom. Nápad je jednoznačne zaujímavý, ale ten koniec je poslabší. A Éliusov milenec sa pomýlil v tej skratke, malo by to byť podľa mňa éemgéčku, chýba ti tam to prvé e, ktoré tipujem že znamená elektrickú alebo energetickú.
01.09.2022
Crossover Iron mana a Ríma? Napísané to bolo pútavo a dobre, ale mám výhrady. Niektoré slová mi tam nesedeli, sú podľa mňa aj lepšie náhrady za ne, napr. záludného. A hlavne by som tam nepoužíval anglické slová, napr. blizzard. Hlavný hrdina mi príliš nesedel, ale to bol možno aj zámer. Jeho prerod na konci bol podľa mňa príliš rýchly a hladký, ako sa v momente menoval cisárom. Nápad je jednoznačne zaujímavý, ale ten koniec je poslabší. A Éliusov milenec sa pomýlil v tej skratke, malo by to byť podľa mňa éemgéčku, chýba ti tam to prvé e, ktoré tipujem že znamená elektrickú alebo energetickú.
01.09.2022
Martin Chabada
Myslím si, že symbolom na uniformách sestričkách by neboli "fasces", teda sekera z rúčkou zo zväzku prútov (to bol skôr symbol štátnej moci) ale presne ten istý symbol, ktorý sa v medicíne používa aj dnes - Asklepiova palica (s obtočeným hadom).
02.09.2022
Myslím si, že symbolom na uniformách sestričkách by neboli "fasces", teda sekera z rúčkou zo zväzku prútov (to bol skôr symbol štátnej moci) ale presne ten istý symbol, ktorý sa v medicíne používa aj dnes - Asklepiova palica (s obtočeným hadom).
02.09.2022
Veles
A pretoriáni mali na starosť len ochranu paláca, myslím si že len málokedy bojovali v bitkách. Na propagáciu by sa mi viac hodili Triarii, ale tí prestali existovať pred vznikom cisáratva.
02.09.2022
A pretoriáni mali na starosť len ochranu paláca, myslím si že len málokedy bojovali v bitkách. Na propagáciu by sa mi viac hodili Triarii, ale tí prestali existovať pred vznikom cisáratva.
02.09.2022
ama_rilla
Myslím, že autor vykreslil zaujímavý nápad na svet, ale príde mi to tak, že sme sa toho dozvedeli dosť málo. Vieme, že sú v ňom ľudia nejako manipulovaní, cisár je zlý muž, no toto všetko sa dozvedáme len skrz pohľad priateľa hlavného hrdinu. Chýba mi tam nejaké postupné odhaľovanie hlavným hrdinom, chýba mi tam to, aby sme skutočnosti zisťovali skrz hlavného hrdinu a jeho zážitok a nie tak, že nám to ktosi len prerozpráva. Ten prerod som veľmi ani pochopila, nič moc mu nenaznačovalo. Takisto niektoré dialógy na mňa pôsobili umelo. Silnejšou stránkou poviedky sú skôr opisné časti a svižný dej.
02.09.2022
Myslím, že autor vykreslil zaujímavý nápad na svet, ale príde mi to tak, že sme sa toho dozvedeli dosť málo. Vieme, že sú v ňom ľudia nejako manipulovaní, cisár je zlý muž, no toto všetko sa dozvedáme len skrz pohľad priateľa hlavného hrdinu. Chýba mi tam nejaké postupné odhaľovanie hlavným hrdinom, chýba mi tam to, aby sme skutočnosti zisťovali skrz hlavného hrdinu a jeho zážitok a nie tak, že nám to ktosi len prerozpráva. Ten prerod som veľmi ani pochopila, nič moc mu nenaznačovalo. Takisto niektoré dialógy na mňa pôsobili umelo. Silnejšou stránkou poviedky sú skôr opisné časti a svižný dej.
02.09.2022
Ray Janonoff
Zmiešané dojmy. Nápad je fajn, jazyk mi celkom nesedí, hlavne dialógoch. Tomu sa hádam povenuje aj niekto iný, ja idem po zbraniach a vojakoch, lebo o tom je väčšina textu.
Prétoriáni boli primárne garda, no dostávali sa aj do boja, čo je pekne povedané - sú mečom, štítom (chvíľu som mal dojem, že skočíme do wh40k), sú na čele, no sú aj stráž - potom do toho príde, wtf, salva elektrických pušiek a môj dojem je v ťahu. Pozdravná salva je predsa o zvuku - aký majú elektrické pušky? Asi žiadny.
Prvá tretina príbehu je podľa mňa zbytočne natiahnutá, pritom dokola hovorí aký je hrdina super. Takisto opis propagačných videí, prečo? Viac by sedela ukážka akcie s pochopením, že ide o natáčanie.
"najmodernejšou pechotnou puškou" a vzápätí "štandardizovanej automatickej útočnej elektrmagnetickej EMG-24" - z histórie, najmodernejšie je málokedy hneď štandard. Než sa ním stane, je najmodernejšie už čosi iné, pretože vývoj nikdy nespí, určite nie pri zbraniach. Zároveň toľko prídavných mien... tú pušku chytil v boji, nie na výstave. Je super, že vieš, ako by mala fungovať, ale v boji mi stačí vedieť aj menej - "Stlačil spúšť. V okamihu videl, ako tridsať elektromagneticky hnaných projektilov trhá..." - hovorí mi to rovnké informácie, ale neznie ako z letáku. Podľa mňa.
"emgéčka" - úvodzovky v úvodzovkách, načo? Pre vojaka je to normálne slovo, jeho emka, kalach, géčko...
"konvenčnýými nábojmi menšieho priemeru..." - kaliber je bežne používané slovo.
Popis exoskeletu a jeho zbraní ušiel, no vlastne nemal význam, pokiaľ bolo účelom len ohromiť, čo všetko mám a použijem to presne raz a dosť.
Záver ma neprekvapil, keďže sa bavíme o prétoriánoch. U tých človek čaká, že zradia zradcu, ktorý zradil zradcovho zradcu zradcovi.
Celkovo mám z poviedky dojem ako z tej staršej o dystopických teroristkách od Olex, myslím.
02.09.2022
Zmiešané dojmy. Nápad je fajn, jazyk mi celkom nesedí, hlavne dialógoch. Tomu sa hádam povenuje aj niekto iný, ja idem po zbraniach a vojakoch, lebo o tom je väčšina textu.
Prétoriáni boli primárne garda, no dostávali sa aj do boja, čo je pekne povedané - sú mečom, štítom (chvíľu som mal dojem, že skočíme do wh40k), sú na čele, no sú aj stráž - potom do toho príde, wtf, salva elektrických pušiek a môj dojem je v ťahu. Pozdravná salva je predsa o zvuku - aký majú elektrické pušky? Asi žiadny.
Prvá tretina príbehu je podľa mňa zbytočne natiahnutá, pritom dokola hovorí aký je hrdina super. Takisto opis propagačných videí, prečo? Viac by sedela ukážka akcie s pochopením, že ide o natáčanie.
"najmodernejšou pechotnou puškou" a vzápätí "štandardizovanej automatickej útočnej elektrmagnetickej EMG-24" - z histórie, najmodernejšie je málokedy hneď štandard. Než sa ním stane, je najmodernejšie už čosi iné, pretože vývoj nikdy nespí, určite nie pri zbraniach. Zároveň toľko prídavných mien... tú pušku chytil v boji, nie na výstave. Je super, že vieš, ako by mala fungovať, ale v boji mi stačí vedieť aj menej - "Stlačil spúšť. V okamihu videl, ako tridsať elektromagneticky hnaných projektilov trhá..." - hovorí mi to rovnké informácie, ale neznie ako z letáku. Podľa mňa.
"emgéčka" - úvodzovky v úvodzovkách, načo? Pre vojaka je to normálne slovo, jeho emka, kalach, géčko...
"konvenčnýými nábojmi menšieho priemeru..." - kaliber je bežne používané slovo.
Popis exoskeletu a jeho zbraní ušiel, no vlastne nemal význam, pokiaľ bolo účelom len ohromiť, čo všetko mám a použijem to presne raz a dosť.
Záver ma neprekvapil, keďže sa bavíme o prétoriánoch. U tých človek čaká, že zradia zradcu, ktorý zradil zradcovho zradcu zradcovi.
Celkovo mám z poviedky dojem ako z tej staršej o dystopických teroristkách od Olex, myslím.
02.09.2022
Arcey
Kvalita poviedky kolíše od výborných pasáží až k veľmi chaotickým, či zle napísaným. Niektoré slová mi vyslovene vadili, štruktúra viet bola celkom dobre zvládnutá. Pri opise hlavnej postavy si autor mohol pomôcť tým, že radšej priamo ukáže, čo spôsobilo jeho popularitu, ako iba sucho o ňom napíše...tu mávam aj ja problém, pre potreby poviedky je to niekedy ťažké všetko ukázať, ale boli tam možnosti na vyobrazenie iným spôsobom, ako čistým opisom. Dialógy sú kostrbaté, niektoré príliš patetické. Mnohé z nich by sa zišlo skrátiť. Záver bol veľmi uponáhľaný, celá poviedka mi prišla ako fragment väčšieho celku a určite by stálo zato pokúsiť sa rozvinúť dej do novely, svet je celkom slušne zaujímavý. Pri tom špeciálnom obleku a jeho výzbroji som sa musel pousmiať, lebo si neviem predstaviť, ako by nejaký človek, hoci aj vytrénovaný, bez pomoci nejakých antigravitačných zariadení, alebo dačoho podobného uniesol toľkú techniku a hlavne pásy nábojov. Možno ak by oblek mal v sebe nejaku podporu riadenia, či odľhačenia tak áno, ale v tom prípade by sa to zišlo opísať, pretože v opačnom prípade to pôsobí úsmevné. Čo sa týka zbraní celkovo, boli tam technológie namiešané celkom obstojne, hoci nie veľmi originálne. Autor má ale na čo stavať.
20.09.2022
Kvalita poviedky kolíše od výborných pasáží až k veľmi chaotickým, či zle napísaným. Niektoré slová mi vyslovene vadili, štruktúra viet bola celkom dobre zvládnutá. Pri opise hlavnej postavy si autor mohol pomôcť tým, že radšej priamo ukáže, čo spôsobilo jeho popularitu, ako iba sucho o ňom napíše...tu mávam aj ja problém, pre potreby poviedky je to niekedy ťažké všetko ukázať, ale boli tam možnosti na vyobrazenie iným spôsobom, ako čistým opisom. Dialógy sú kostrbaté, niektoré príliš patetické. Mnohé z nich by sa zišlo skrátiť. Záver bol veľmi uponáhľaný, celá poviedka mi prišla ako fragment väčšieho celku a určite by stálo zato pokúsiť sa rozvinúť dej do novely, svet je celkom slušne zaujímavý. Pri tom špeciálnom obleku a jeho výzbroji som sa musel pousmiať, lebo si neviem predstaviť, ako by nejaký človek, hoci aj vytrénovaný, bez pomoci nejakých antigravitačných zariadení, alebo dačoho podobného uniesol toľkú techniku a hlavne pásy nábojov. Možno ak by oblek mal v sebe nejaku podporu riadenia, či odľhačenia tak áno, ale v tom prípade by sa to zišlo opísať, pretože v opačnom prípade to pôsobí úsmevné. Čo sa týka zbraní celkovo, boli tam technológie namiešané celkom obstojne, hoci nie veľmi originálne. Autor má ale na čo stavať.
20.09.2022