„No tak o čo ide?“ povedal bez pozdravu hneď po tom, ako som mu otvoril dvere.

Neodpovedal som, len som ustúpil stranou a tým ho pozval dnu.

„Vyzeráš ako keby si videl ducha.“

„Videl som ducha,“ dostal som zo seba konečne.

Najskôr neodpovedal, len sa na mňa skúmavo díval. Potom prehovoril: „Ak to má byť žart...“

„Nič také. Len poď ďalej a sám uvidíš.“

Mimovoľne sa trochu otriasol v predtuche, že dajaký prízrak na neho čaká priamo za dverami. Aby som upresnil svoje vyhlásenie, vysvetľoval som: „Na fotke. Odfotografoval som ducha. Bol vo veži.“

O chvíľu sme sa obaja skláňali v salóne nad stolom s rozloženými snímkami. Nehovoril nič, len sústredene presúval svoj pohľad z jednej fotky na druhú. A keď prešiel celý rad, tak začal opäť. Toto spravil niekoľkokrát po sebe. Nakoniec ich zoradil pod seba a striedavo kmital očami z jednej na druhú. Trvalo to neprirodzene dlho a nakoniec začalo pôsobiť i mierne komicky.

„Ja neviem. Doparoma, ja neviem! Vidím čo vidím, ale také niečo nie je možné! Keby si používal digitálny fotoaparát, obviním ťa z nemiestneho kanadského žartíku. Ale ty nevieš používať photoshop, nemáš dokonca ani počítač. A klasická fotomontáž, aby vyzerala takto vierohodne, to nie, to je nepredstaviteľné. A načo by si to aj robil?“

„Je to ten chlapec, pravda? Ten istý chlapec, ktorého pred vyše storočím zvečnil maliar, a ktorého podobizeň visí nad schodiskom,“ položil som mu rečnícku otázku, na akú bola len jediná správna odpoveď.

Nič nehovoril, potom len súhlasne pritakal: „Bezpochyby. Otázka znie, ako je to možné?! Ako sa tam dostal? Videl si niečo v okne, keď si robil fotky?“

„Nie, nič. Akurát,“ doplnil som, „občas som mal pocit, ale bol to skôr pocit, že v okne som zazrel nejaký pohyb. Ale to je celé, nikoho som nevidel.“

Rukou si zamyslene prešiel po čele a pretrel si oči ako sa zmieroval s faktom, čo ľudská myseľ nehodlá prijať. „Tak je to pravda. Straší tu. Buď sa jedná o naozajstného, nefalšovaného ducha – dušu, ktorá z nejakej príčiny nemôže nájsť pokoj a uviazla na tomto „brehu“ alebo dom a celé toto miesto poskytuje takú energiu, že tie odrazy minulosti tu vyzerajú celkom ako živé.“

Toto vysvetlenie sa mi páčilo, ale aj ma dosť miatlo. „Len mi vysvetli ako si tak rýchlo zmenil názor. Zdalo sa mi, že na nadprirodzeno neveríš. A zrazu je z teba špiritista.“

„Práve teraz som uveril. Určité krátke obdobie, kedysi, som sa o to intenzívne zaujímal, ale pomerne skoro som to zavrhol ako hlúposť a vydal som sa na cestu nie celkom presvedčeného a vlažného materialistu. No bol by som blázon, ak by som toto nevnímal ako dôkaz. To ma môžeš postaviť potom vedľa zarytých skeptikov, ktorý spochybňujú aj existenciu nosa medzi svojimi očami. Ak toto nie je dôkaz, tak potom už neviem čo, lebo podvrh to zaručene nie je. A... sám neviem prečo, ale verím ti.“

„Ďakujem ti za podporu. Chvíľu som pochyboval o svojom zdravom rozume. Ja som pritom na duchov vždy veril alebo som bol aspoň náchylný na nich veriť a odrazu, keď sa s tým osobne stretnem, to odmietam prijať.“

Sadlo si medzi nás súmračné ticho. Zvečerievalo sa. Čo teraz? Bolo to jasné, už to len povedať nahlas a akosi sa k tomu nikto nemal. Keď začalo byť mlčanie trápne, zobral som odvahu a riekol som: „Je ti jasné, čo musíme spraviť. Čo ideme spraviť.“

Odvrátil pohľad, no kýval na znamenie súhlasu. Bude potrebné konečne preskúmať izbicu vo veži.

„Odďaľoval som to, lebo som sa na to tešil. Teraz vo mne vrie nedočkavosť, ale mám strach. Že uvidím ducha, aj že ho neuvidím. Bojím sa rovnako toho, že v komnate na niečo narazím ako aj toho, že bude celkom prázdna a úplne obyčajná. A neviem, čoho sa bojím viacej.“

Teraz sa on ukázal ako ten rozhodnejší. „Tak už toľko nemeľ a dajme sa do toho.“ Vstal a vydal sa tým smerom. „Ostalo ti tu náhodou nejaké náradie po robotníkoch?“

„Čo konkrétne?“

„Najlepšie by bolo kladivo a klin.“

„Počkaj, niečo tu nechali, majú sa vrátiť a ešte dokončiť nejakú drobnosť. Bohviekedy. Tu je to. Klin? Je toto ono?“

„To je ono,“ súhlasil a ani sa nepozastavil nad tým, že pri svojej nepraktickosti mám problém identifikovať to najzákladnejšie pracovné náradie.

O chvíľku sme už stáli pred zamknutými dverami a chystali sa vniknúť dnu. Keď som kľúč nenašiel, bude naším kľúčom kladivo. „Len to skús spraviť čo najšetrnejšie,“ húkol som na neho.

Priložil klin medzi dvere a zárubňu v mieste, kde bola kľučka so zámkom a napriahol sa k rane, na polceste sa však zastavil: „Vieš čo som si uvedomil? Že je to vlastne trinásta miestnosť v dome. Trinásta komnata. Spomenul som si na jednu strašidelnú poviedku od Montague Jamesa, volala sa Izba č. 13.!“

„Nechcem vedieť o čom bola a preboha, neodďaľuj to už!“

Nasledovali dve rýchle rany a západka s cinkotom spadla na podlahu. Skôr než stihol začať váhať, rázne strčil do pootvorených dverí. Tie sa so ševelom dreva a hlaholom železných pántov otvorili dokorán. Zatajili sme dych a privreli oči, pripravený na všetko, najmä však na útek.

Ukázala sa nám veľmi pekná izba dokonale kruhového tvaru. Ponorená do červene zapadajúceho slnka, do krvi dňa, ktoré sa valilo dnu oknom, pôsobila surrealisticky. Áno i tajomne, ale nie vyložene strašidelne. To nie. Bola prázdna, ak sme čakali, že naďabíme na chlapca, ktorý večne mladý deň čo deň vyzerá z okna až k samotnému obzoru, mali sme byť sklamaní, ale veru neboli sme. V skutočnosti sme si vydýchli úľavou. Môj priateľ sa skláňal k parketám a pochopil som, že zisťuje či je súvislá vrstvička prachu prerušená šľapajami. Pozrel sa na mňa a zavrtel hlavou. „Nič – nikto tu nebol od doby, kedy sa izba zamkla. Alebo aspoň nikto, kto zanecháva stopy.“

Nadýchol som sa ako pred skokom do vody a prekročil prah. Len sa mi to zdalo alebo sa tu naozaj ťažšie dýchalo? Ale keby aj, bolo by to iba pochopiteľné. Mohol za to zatuchnutý, nevetraný vzduch a prach, ktorý sedel na nábytku i všetkých ostatných predmetoch. Bola tam posteľ, skriňa, skrinka, stolík, malá knižnica...

„Malý lord Fauntleroy“, prečítal som nahlas jeden knižný titul. Všetko zachované a v pomerne dobrom stave, nepovedal by som, že je to opustené pekných sto rokov. Zakonzervovaná minulosť. „Našiel som stroj času, ktorý ma preniesol do doby, kedy bol dom mladý,“ povedal som potichu. „Tu zrejme býval ten chlapec z fotografie.“

„Ja byť na jeho mieste, tak tiež by som chcel izbu vo veži. Je to proste nádhera,“ povedal.

Musel som len súhlasiť. Fascinovane som prezeral zariadenie izby. Nakoniec sa mi zrak zastavil na krásnej pokladničke či skôr šperkovnici z čierneho lakovaného dreva. Zmietol som z nej pavučinu – závoj, ktorý ju chránil pred svetom, zatiaľ čo môj priateľ sa pokúšal otvoriť okno. Oba vstupy; do malého utajeného sveta izby i do mikrosveta truhličky na osobné poklady, sme otvorili súčasne. Do komnaty naraz vnikol svieži vzduch i pôvabná melódia.

„Hracia skrinka,“ konštatoval som očarene. Predo mnou sa na špičke jednej nôžky točila malá baletka. Pod ňou, v samotnom priestore skrinky vyloženom zamatovou látkou ležalo jediné pierko. To bolo všetko. Stál som tam, v šarlátových lúčoch odumierajúceho slnka, s holubím pierkom v pozdvihnutej ruke, ktorým zachvieval večerný vánok, a nechal sa kolísať jemnými tónmi. Padol však na mňa ťažko definovateľný smútok, clivota. Myslím, že takto sa môže cítiť jeseň alebo umierajúci strom.

„Čo bolo vnútri?“ spýtal sa ma a nazeral mi ponad plece.

„Len toto,“ odvetil som.

„Pero z vtáka? Divné. A si si istý, že tu býval ten chlapec? Tá skrinka moc chlapčenská nie je.“

„Veď to je jedno, prečo by ju nemohol mať aj chlapec? Asi sa mu páčila. Aj mne sa páči. Tá hudba je tak krásna, tak dojímavá. A to pierko? Možno choval holuby, čo ja viem. Už asi neexistuje spôsob ako sa to dozvedieť.“

„A čo teraz?“ opýtal sa. Ja osobne ti navrhujem, aby si hneď zajtra spravil ďalšie fotky a nejaké aj tu v interiéri a uvidíš.“

„Presne to mám aj v pláne. A teraz? Dáme si nejaké vínečko, vlastne nie, ja už nepijem.“

„A to odkedy?“ spovedal ma cestou k salónu a neskrýval svoje potešenie.

Drevenú krabičku som držal pred sebou a opatrne som našľapoval na schody. Tak ma oslovila až by som povedal, že som k nej citovo priľnul a rozhodol som sa zobrať si ju k sebe do podkrovnej izby.

„Čo si to hovoril? Jáj, nie je to dlho ale dúfam, že to dlho vydrží. Trochu vínka si niekedy potom cucnem rád, abstinent zo mňa nebude nikdy, ale teraz ešte nie, len by ma to nabádalo dať si viac a viac. Musím sa to naučiť dostať pod kontrolu. Aj s cigaretami som sekol, aj keď neviem ako vydržím, už teraz sa mi trasú ruky.“

„Dám ti jednu priateľskú radu,“ povedal mi, „nahraď jednu závislosť druhou, ale nie škodlivou. Fotografuj ako maniak, čítaj, hocičo na ten spôsob.“

„Nedávno mi niečo podobné hovoril jeden kamarát. Myslím, že sa tým začínam riadiť.“

Onedlho sa reč preniesla na inú tému. Rozprávali sme sa o trinástej komnate a jej tajomstvách.

Keď odchádzal, bola už tma. Mal som stráviť noc v dome a vedel som, že nie som sám. Ale nebál som sa. Necítil som nič zlovestné, nič nepriateľské. Pred spaním som ešte pootvoril dvierka na skrinke, aby som počul tú clivú uspávanku, aby som zaspal v náručí melanchólie. A zistil som, že naspodku je maličká zásuvka. Keby som ju náhodou nenahmatal, nebol by som si ju ani všimol. Nečudujem sa, že som ju sprvu prehliadol. Takže skrinka má dvojité dno! Opatrne som povytiahol ten zamaskovaný miniatúrny „šuflíček“, a v nedočkavých prstoch sa mi ocitol poskladaný hárok papiera. Jemne som ho rozložil. Bál som sa, že ho poškodím a tak som s ním manipuloval akoby to bola ampulka nitroglycerínu. Takže skrinka mi vydala svoj hlavný obsah... Ak bolo pierko zlatom tak tento list je drahokam. Ukrytý pred nepovolanými. Môžem? Som ja ten pravý? Nechcem byť zvedavec, nejaký nízky špeh. Chcem byť priateľ, ktorému by si zveril tajomstvo. Človek, ktorému otvoríš svoje vnútro roztvorením dvojstránky v denníku. Stráženom, ukrytom a zamknutom na zámok. Mohol by som byť tvojím priateľom? Môžem byť tvojím priateľom?

Čakal som na odpoveď. Na nejaké znamenie. Zavytie vetra, buchnutie okna... na nadprirodzené prejavujúce sa v prirodzenosti. Namiesto toho som ucítil istotu, že môžem. Odrazu mi bolo dovolené. Mal som súhlas. Ako som to vedel? Počul som nejaký vnútorný hlas? Nič také, zrazu som to tak skrátka cítil a nepochádzalo to zo mňa. Nebol to produkt môjho vedomia ani nevedomia. To som cítil rovnako jasne.

Čítal som:

---

Prečo toto píšem? Nechcem, aby to niekto čítal a predsa to chcem. Píšem to preto, lebo neviem čo mám robiť. Som tak smutný. Nechcem byť takýto, ale neviem sa zmeniť. Anna ma má rada, aj mama, ale otec sa na mňa hnevá. Myslím si, že ma nemá rád. Ani ja ho nemám rád, prečo je ku mne taký zlý? Hovorí, že som ako dievča a chce, aby bol zo mňa chlap. Bojím sa ho. Včera ma našiel ako sa hrám so sestrinými bábikami na školu. Dostal som zase palicou. Prečo som taký? Často plačem. Aj teraz som plakal. Nenávidím sa pre to. Chcel by som byť ako ten môj holúbok. Odletel by som odtiaľto preč. On neplače. Nemá také starosti. Dnes ma bol pozrieť. Nasypal som mu omrvinky. Nechal mi pierko. Odložím si ho s listom do skrinky. Viem, že otcovi sa nepáči, ale dostal som ju ako dar od strýka, tak mi ju nemôže vziať.

---

Po prečítaní som sedel bez pohnutia možno päť, možno desať minúť. Nedokázal som odložiť list, nevedel som sa prinútiť ísť si ľahnúť, nemohol som vzdorovať tomu žiaľu, čo ma opantal, bol som bezmocný, obklopený nedozernou temnotou smútku. Len súcit s utrpením druhého nás robí človekom. Sme jedným. A keď trpíš ty, trpím aj ja. Bolo mi ťažko. Prevaľoval som sa v posteli a nie a nie zaspať. Plynuli minúty a uplývali hodiny.

„Ako mu len muselo byť. A prečo vlastne? Že bol viac dievčenský? Veď sme rôzni. Bože! Čo je na tom?“ Ja som mal bezstarostné detstvo. A akosi som automaticky predpokladal, že aj iní ho mali podobné. Nikdy som nad tým dlhšie neuvažoval. Nikdy som sa neoddával takýmto úvahám. Nikdy som sa do nikoho natoľko nevžil. Pichlo ma pri srdci a kŕčovito som zvieral okraje periny. Keď je to takéto pre mňa, muža, ktorý už všeličo zažil a videl, aké to muselo byť pre citlivého chlapca?

Nadránom ma konečne vykúpil spánok. Ale nepriniesol mi veľkú úľavu a prebral som sa neodpočinutý. Akiste za to mohol sen, ktorý ma navštívil. Bol viac než živý a aj som ho náležite prežíval. A pritom nebol o mne, nebol som aktérom, len divákom. Pozerajúci, pozorujúci, nezúčastnený na deji, ale účastný v emóciách. Ako film, ktorý vás natoľko zaujme a vtiahne, že sa spolu s hlavnými hrdinami nahneváte, že si s nimi i poplačete. Chlapec bol hlavnou postavou a ja som sa s ním v sne hneval i plakal. A napriek tomu, že „film“ bol nemý, mal iné a účinnejšie výrazové a komunikačné prostriedky než je reč. City a pocity. A poviem vám, nikdy predtým som nevidel realistickejší film. Možno preto, že to nebol hraný film, ale dokument. Prirovnal by som ho ku kamerovému záznamu. Bolo to tak neuveriteľne vierohodné! Takéto niečo nedokáže vyprodukovať ani veľká fantázia, ktorou disponujem. Je možné, že sen spustil silný zážitok, ktorý mu predchádzal, ale moja myseľ určite nestvorila ani nerežírovala tú nočnú moru. Áno, bola to nočná mora a to nepreháňam. Vidieť niekoho ako trpí, ako sa trápi a nemôcť mu pomôcť... Bol to skôr len výjav s minimálnym dejom a netrval dlho, no vyčerpal ma viac než nejaký športový výkon.

Chlapec sa díval z okna, smutný vyzeral svojho opereného kamaráta. Ten napokon priletel. Osamelý, krásne sfarbený holúbok. Zobal odrobinky a potom, keď opäť vzlietal k diaľavám, upustil pierko, čo sa zachytilo na okennom parapete.

To bol celý sen. Ale ten smútok, Bože, ten smútok!

Nasledujúce dni boli hrozné. Chodil som po dome ako nervózny tiger v klietke. V nijakej z miestností som nevydržal dlho a v 13. komnate už vôbec nie. Neskôr som tam radšej ani nechodil. Najviac času som trávil na záhrade. A preto som aspoň nechal pokosiť trávu. Iné úpravy som však nerobil. Bola tu jeseň a s ňou som začal byť depresívny. No radšej som trávil čo najviac času vonku než by som mal byť dnu. Listy prísavníka sa sfarbili do krvava až to naozaj vyzeralo akoby izba vo veži krvácala. Samozrejme niečo také som musel zvečniť vo farbe a pre jeden raz som upustil od svojej preferencie čiernobielych fotografií. Jasné, fotil som, ale všetky fotografie, je jedno či farebné alebo nie, akoby odrážali moje vnútro a boli také znepokojivo smutné, až som sa toho naľakal a zanechal som fotenia. Zvláštne bolo, že na nijakej z fotografií, a to ani na tých zhotovených vo vnútri izby, sa neobjavilo už nič nepatričné, nič zvláštne. No a keď som teda prišiel o svoje záchranné koleso, reálne mi hrozilo, že zase spadnem do pitia. A tentokrát už vážne bezuzdného a bezodného. Nohami som sa brodil v listoch a pohyboval som sa ako v ťaživom sne, lenže počas dňa. A v noci? Noci boli ešte horšie. Sen sa vracal s železnou pravidelnosťou. Bál som sa zaspať a nemysliac do budúcnosti a neuvažujúc do dôsledkov som sa sprvu nalieval kávou v ohromných množstvách, len preto, aby som ten moment čo najviac oddialil. Vydržal som takmer štyridsaťosem hodín a skoro ma porazilo. Nakoniec som odkväcol priamo za kuchynským stolom. A nemusím ani hovoriť, že sen ma neobišiel. Jedinou a veľmi slabou útechou mi bolo, že som sa delil s chlapcom o jeho utrpenie. Mal som totiž pocit, že mu ho v tých krátkych chvíľach pomáham uniesť. Akoby sa sen sprítomnil, už to nebol len výsek toho, čo sa kedysi v dome odohralo. Zdalo sa mi, že keď vyviniem veľké úsilie, dokážem k nemu v sne prehovoriť. A napokon, asi po dvoch týždňoch, sa mi to podarilo. Keď odlietal holub, zaznel môj hlas, bolo to plechové echo nesené z nepredstaviteľnej diaľky: „Nebuď smutný.“ A chlapec sa otočil po hlase. Mal som odrazu pocit, že ma vidí alebo nejakým iným spôsobom dokáže vnímať moju prítomnosť. „Ja ťa mám rád. Mám ťa rád, mám ťa rád,“ opakoval som ozvenou. A vtedy som sa prebudil. Prvýkrát odvtedy, čo sa mi sen prisnil som sa nezobúdzal so zlým pocitom. Bolo mi ľahšie a podstatne lepšie. Dokonca som si ani nepripadal ako vyžmýkaná a zhúžvaná handra. A to bolo čo povedať!

Pamätám si, že presne ten deň sa za mnou zastavila moja všetečná susedka, ktorú som láskyplne prezýval slečna Marplová, referovať mi o výsledkoch svojho súkromného vyšetrovania.

„Ježiš, vy vyzeráte hrozne!“ bola jej prvá veta po tom, čo som jej otvoril a moja strhaná tvár sa ocitla zoči voči jej zvráskavenej. Až mi napadlo, že sa jej začínam podobať. Ohromné, po dvoch týždňoch je zo mňa tridsaťročný starec.

„Ďakujem. Ale to ste ma nevideli včera!“

„Pijete?“ spýtala sa so starosťou v hlase.

„Nestrašte, vykašľal som sa na to. To je pre niečo iné.“

„Keď už spomínate to strašenie...“

„Nie, mňa nestraší. Chápem ho a mám ho rád. Nemá ma prečo strašiť. A ani pri iných nájomníkoch neverím, že by to bol úmysel. Možno skôr volanie o pomoc, snaha upútať pozornosť. Poukázať na to, čo sa mu stalo. Možno len hľadal niekoho, kto by mu rozumel. Ale áno, bezpochyby bol za tým ten chlapec. Za tým, čo sa tu dialo, za tie nadprirodzené javy, za to „strašenie“, čo spomínali moji predchodcovia. Svojím spôsobom tu doposiaľ prebýva.“

„Jonatán.“

Pokrčil som obočie do vlnovky a natočil som sa k nej jedným uchom ako človek, ktorý dobre nepočul.

„Jonatán,“ opakovala, „ten chlapec sa volal Jonatán.“

„Takže ste niečo zistili...“

„Nie veľa, ale dosť na to, aby vám to prinieslo odpoveď na vaše otázky.“

Čakala a mlčala. „No?“ popohnal som ju.

„Najprv ma ale hádam pozvete dnu, nie?“

„Och, jasné, samozrejme, rád, pardon, pardóóón,“ ospravedlňoval som sa.

Sedeli sme v podkrovnej izbe, ktorá bola kedysi dámskym salónikom. Usadil som ju za kruhový stôl a nalial nám čierny čaj. Ozvláštnil som ho troškou mlieka.

„Výborný,“ chválila si, „pravý anglický.“

Než sa nenapila, neprezradila už ani jedno slovko a ja som bol napätý na prasknutie.

„Edelsteinovci mali dve deti: Annu a mladšieho Jonatána. A svojho syna prežili. Zomrel v tomto dome, keď mal dvanásť rokov. Spadol zo schodov a zabil sa. Bola to nehoda. Veľmi to zasiahlo celú rodinu. Netrvalo dlho a rozpadla sa. Pani odišla s dcérou do Ameriky ku príbuzným, pán Edelstein skončil vo Švajčiarsku. O pár rokov neskôr sa obesil. Vzhľadom k tomu, čo sa stalo, to mohlo byť len fatálne, no bohužiaľ logické vyústenie celej tej tragédie. Ale podarilo sa mi dozvedieť, že prísny a patriarchálny otec nemal k rane nikdy ďaleko a zrejme aj vtedy chcel chlapca potrestať, ten sa ale vzbúril a utekal. A pošmykol sa na schodoch...“

„Bože! Tušil som niečo také,“ zašepkal som, „ten bastard!“

„Nebol to zlý človek, ale bol obeťou doby a vtedajších metód. Vychovával tak ako bol vychovávaný. A zrejme si nikdy neodpustil, že zavinil synovu smrť.“

Povedať: „Bože,“ bolo jediné na čo som sa zmohol. Zložil som hlavu do dlaní.

Akonáhle odišla, utiahol som sa s hracou skrinkou a tromi fľašami vína do izby vo veži. Hlasno som nariekal, nevládal som to uniesť. Keď som sa trochu utíšil, otvoril som šperkovničku a tesklivú melódiu som doprevádzal svojím tichým plačom. A naposledy za život som sa opil. Spil pod obraz boží aj pod obraz ľudský. A... neviem čo mi to skrslo, no v tej chvíli som to považoval za dobrý nápad. Za symbolické rozlúčenie. Za zatlačenie viečok tragicky zosnulého. Otvoril som okno a pustil holubie pierko po silnom vetre, ktorý vial. Tak ako púšťajú deti lodičky po prúde. Vzďaľovalo sa po nepokojnej vzdušnej rieke. Unášané navždy preč, až mi zmizlo z dohľadu.

Napokon som priamo v izbe zaspal opileckým spánkom. A rovno na podlahe. Sen, ktorý som mal, nebol reprízou minulých. Tento bol celkom iného charakteru. A aj ja som v ňom účinkoval.

Prechádzali sme sa záhradou, ale nemala súčasnú podobu. Tak musela vyzerať kedysi. Čerstvo natretý altánok žiaril novotou. Bola jar. Všetko kvitlo. Kládli sme svoje kroky vedľa seba a rozprávali sa. Nezapamätal som si o čom, len tu zrazu zastal a pritúlil sa ku mne. Objal som ho. „Ty si sa mi nikdy nesmial. Ty ma máš rád takého aký som,“ povedal. Pohladil som ho po vlasoch. Zdvihol ku mne svoju tvár: „Prečo len sme sa nemohli stretnúť skôr? Tak dlho som čakal. Ale nakoniec si prišiel. Ďakujem.“

Potom sa vymanil z môjho náručia, obzrel sa za seba, smerom k ružovému kríku, ktorý sa chvel ako vzduch nad asfaltom počas horúceho leta.

„Už musím ísť.“

A vošiel do fatamorgány, stal sa súčasťou zvláštne rozvlnenej krajiny. A napokon celkom zmizol. Odznel ako odznieva pieseň vtáka vo vetre. Vedel som, že to bola brána do sveta, odkiaľ sa nedá vrátiť. Ale vedel som aj, že došiel pokoja, pretože tá brána bola portálom, ktorou duše vchádzajú do neba.

Namáhavo som roztvoril oči. Telu bolo zle, ale môj duch sa povznášal. Po spánkoch mi stiekli slzy, ale boli to slzy úľavy a radosti. V dome bolo náhle pusto, bol som nateraz jeho jediný obyvateľ. Minulosť zahojila svoje rany a aj jazvy vymizli. „Zbohom,“ zašepkal som do ranného brieždenia.

Na podobločnici zašuchotali perute a zaškrabkali malé pazúriky. Cez sklo na mňa pozeralo zvedavé očko holuba. Usmial som sa. Do izby v tej chvíli nazrelo aj prvé svetlo dňa.