Na Dne
„Haló, počuje ma niekto?“ Skúsil som komunikáciu už asi po desiatykrát. Ticho. Hmm. Som zvedavý ako dlho ma tu nechajú, kým sa rozhodnú vytiahnuť ma naspäť. Tí idioti ani len netušia, že ešte nie som na dne.
Lano opäť prudko trhlo a ja som klesol o dva metre a opäť sa zastavil .
Na dne
1.
Nie je jednoduché prežiť medzi bandou tupcov. Tak sa aspoň cítil každý deň. Už na základnej škole vedel, že niečo nie je v poriadku buď s ním, alebo so všetkými naokolo. Tešil sa, že to bola možnosť číslo dva. Kým ostatní dreli a bezcieľne pchali do svojho mozgu a žalúdka zbytočnosti, on už dávno vedel, kde je jeho cieľ. Počítače, kódy, skripty, matice, algoritmy. Za dokonalý softvér môže človek zarobiť obrovské peniaze, možno aj...
„... päťdesiat eur? Robíte si srandu?!“
„Vôbec nie, mladý pán...“ odpovedal majiteľ záložne pokojne, ale pulzujúca žila na boku jeho tváre prezrádzala, že tento stav nemusí byť trvalý.
„Celá kolekcia stopäťdesiatich pokémonov prvej generácie! A vy mi za to ponúkate päťdesiat eur?“
„Bohužiaľ pre vás nemôžem nič viac urobiť.“
„Ale veď...“ povedal som a hlas sa mi mierne zasekol, „veď tam je aj zlatá kartička pikaču...“ povedal som šepky.
„Päťdesiat. Berte alebo nechajte tak!“
„Dobre teda,“ povedal som a na jeho tvári sa mihlo niečo ako úsmev, „nechám tak! Strčte si svojich päťdesiat eur do... do... dovidenia!“ Pri slove dovidenia som jemne, opakujem jemne - a kto bude tvrdiť niečo iné tak klame - buchol mojou zbierkou po pulte.
„Hej čo si to dovoľuješ ty ko...“ Ding - dong. Posledné slovo prerušil automatický zvonček pri dverách a mne do tváre udrel studený decembrový vzduch.
2.
Jeho monitory neblikali a nikde naokolo nebol žiadny zelený matrixový kód. Sedel v koženom kresle, z gramofónu mu na jeho jedinej platni hralo Bathory. Kódenie je umenie a umelci k svojmu pracovnému prostrediu potrebujú pohodu. Ich myseľ musí byť čistá a spojenia otvorené pohľadom mimo boxu. Díval sa na jediný obrovský monitor a riešil, ako by mohol opraviť riadok 441. Ozvalo sa zvonenie telefónu. Bez toho aby odtrhol zrak z monitora sa len jemne dotkol sošky havajskej tanečnie.
„Filip, počúvam...“
„Filip Kramár?“
„Áno, čo by ste potrebovali?“
„Dobrý deň, som zástupca riaditeľa tajnej služby a...“ Filipovi sa v tej chvíli zúžil svet okolo seba. Prišli mu na to? Skončí v base. Ale nie, keby ho chceli prísť zatknúť, už by to urobili dávno a nevyvolávali by mu.
„...myslíte? Mali by ste na nás čas?“
„Prepáčte, mohli by ste mi to zopakovať?“
„Pán Kramár, potrebovali by sme vašu pomoc, ste jednotka vo svojom obore.“
„O akú pomoc ide?“
„To by som rád riešil mimo telefónu, určite viete, že je to...“
„Tajné?“
„Áno, tajné.“
„Dobre teda. A aká je za to odmena?“
„O tom sa porozprávame na stretnutí.“
„Kedy a kde?“
„Auto vás čaká dolu.“
„Počkajte ale...“
„Teraz alebo nikdy pán Kramár.“
3.
Prechádzal som sa vianočnými trhmi ako bez duše. Potreboval som prachy. Urgentne. Včera. Tritisíc. Cenil som si svoj život a najmä svoje nohy, ktoré mohli byť dolámané už včera, ale našťastie sa mi podarilo vyprosiť si ešte týždeň. Že ja som do tej debilnej herne vošiel. Začínalo sa stmievať a vtedy varené víno vonia viac ako cez deň. Prechádzal som stánkami a dúfal som, že sa dokážem opiť aj z vône. Ozvalo sa zvonenie telefónu.
„Miloš čau...“
„Čau kámo, ešte stále potrebuješ zohnať tie tri litre?“
„Áno,“ odpovedal som skratkovito.
„Niečo pre teba mám. Ak by si chcel. Je za to odmena päť tisíc!“
„Za čo?“
„Dám ti kontakt a zisti si to sám dobre? Nebudem ti to celé rozprávať.“
„Tak mi aspoň povedz, je to legálne?“
„Úplne!“
„Dobre, pošli mi kontakt.“
Zložil som telefón a už o pár sekúnd mi esemeskou prišlo telefónne číslo. Bez váhania som vytočil číslo.
4.
Uprostred beztvárnej krajiny sa tiahla dlhá prasklina. Mohla mať aj niekoľko kilometrov. Jej šírka bola rôzna. Na krajoch to bolo iba zopár metrov, no uprostred mohla mať aj tristo. Tí, ktorí v jej blízkosti bývali, si ju nikdy predtým nevšimli. Zjavila sa náhle. Ako blesk z jasného neba. Akoby sa Zem rozhodla roztrhnúť na dve polovice.
To prečo sa v jej okolí pohybovali desiatky vojakov nebola náhoda. Provizórne stany ukrývali vrčiace počítače a ďalšiu ťažkú aj ľahkú techniku. No to najzaujímavejšie bolo na samotnom dne praskliny. Oslnivá modrá žiara. Bol to malý bod, podobný hviezde, ktorý nemenil svoju intenzitu.
5.
„To ste tam nemohli poslať drona?“
„Myslíte si, že by sme vás volali, ak by sme neskúsili už všetko ostatné? Žiadny prenos odtiaľ proste nefunguje!“
„Tak prečo potrebujete mňa? Veď ja viem pracovať iba s technikou!“
Muž v obleku sa zamračil a postavil od stola a pošúchal si ruky. Pri praskline zvyklo byť chladnejšie ako v jej okolí. Bol to ďalší nezvyčajný efekt, ktorý sa s ňou spájal.
„Pozrite, pán Kramár. Proste napíšte ten kód a vezmite si prachy. Prečo sa zaťažujete riešením otázok, ktoré už niekto iný vyriešil za vás?“
„Je to len číra zvedavosť. Proste mi to príde, ako škrabať sa zauchom popod koleno.“
„Možno,“ odpovedal muž v obleku a opäť si sadol. „Ale teraz prosím, napíšte ten kód!“
„Dobre!“ odpovedal Filip. „Napíšem, len už mi to prosím neopakujte dokola!“
„Kedy to bude hotové?“
„Cca dve hodinky, plus mínus.“
„Donesiem vám čaj,“ povedal muž v obleku a rýchlo z miestnosti odišiel.
6.
To že ma navliekli do skafandra mi až tak nevadilo. Ani to, keď mi povedali, že nejaký ušiak napísal celý program pre komunikáciu a spúšťanie. Ale keď mi začali obliekať popruhy, tak mi už nebolo všetko jedno.
„Ste pripravený?“
„Ja neviem, som?“ odpovedal som a po tisíci raz som si dal otázku, či to za tých päťtisíc vlastne stojí. A vždy som si povedal, že ak mám skapať, radšej nech umriem ako hrdina, než by ma mali o dvadsať rokov nájsť na dne jazera s kameňom okolo krku.
„Popruhy sú zapnuté a komunikácia funguje...“
Zhlboka som si vzdychol a potom vystrel nad hlavu ruku s palcom hore. Tak poďme na to.
„Výborne,“ pokračoval hlas, ktorý sa do mojej mysle dostával cez skafander. „Zhlboka dýchajte a prosím, komentujte všetko neobvyklé, čo uvidíte.“
Meter po metri som sa spúšťal do bezodnej rozdžavenej papule praskliny. Na jej dne sa ako návnada hlbokomorských rýb skvelo malé modré svetielko. Svet zrazu oťažel. Aj napriek skafandru som cítil zimu na rukách a nohách.
„Zatiaľ všetko v poriadku!“
„Rozumieme,“ prišla mi rýchla odpoveď.
„Ako hlboko to je?“
„Ešte pár sto metrov.“
„Pár sto metrov? Viete mi to povedať aj presne?“ odpovedal som a snažil som sa, aby som neznel vyľakane.
„To bohužiaľ nevieme,“
„To si rob...“ začal som, ale nestlačil som komunikačný gombík. „To si robíte srandu!“ zopakoval som. Ostalo ticho.
Klesal som tak pomaly. Miestami sa mi zdalo akoby som zastal úplne. Modrá žiara na dne sa zväčšovala a jej chlad pôsobil viac a viac. Cítil som sa ako keby som sa ponáral do studeného bazéna a vždy, keď som si už na chlad mierne zvykol, tak teplota vody prudko klesla. Tá odporná modrá, oči vypaľujúca sviňa na dne. Ako som už hlboko? Nado mnou bola iba čierňava. Ak by som k sebe nemal pripevnený kábel, ktorý mi ukazoval smer hore, zdalo by sa mi, že som otočený dolu hlavou.
Lano prudko trhlo a zastavilo sa.
„Haló, počuje ma niekto?“ Skúsil som komunikáciu už asi po desiatykrát. Ticho. Hmm. Som zvedavý ako dlho ma tu nechajú, kým sa rozhodnú vytiahnuť ma naspäť. Tí idioti ani len netušia, že ešte nie som na dne.
Lano opäť prudko trhlo a ja som klesol o dva metre a opäť sa zastavil .
„Tak čo tam do riti robíte?! Halóóó!“ opäť žiadna odozva. Iba ticho. Lano prudko trhlo po tretí raz a to bol moment, keď som si uvedomil, že je koniec. Žalúdok mi vyletel do krku a kolená sa pritlačili k bruchu. Začal som padať. Bože, prečo som ja len liezol do tej debilnej herňe.
7.
„Výborná práca Filip. Naozaj! Vidím, že ste mysleli naozaj na všetko!“
„Ďakujem, ako ste už raz povedali som predsa najlepší.“
„To ste!“
Po pár sekundách pochvaľovania prišiel tichý pískaví zvuk. Nasledoval ho cinkavý zvuk nábojnice, ktorá dopadla na tvrdú podlahu.
„Zbavte sa tela a zahlaďte stopy!“
„Rozkaz pane!“
8.
Koľko som padal? Po niekoľkých minútach to už začalo byť čudné. Ako hlboko ešte? Chvíľu som si myslel, že sa mi to celé vlastne iba sníva. Modré svetielko bol jediný pevný bod v mojom okolí. Všetko ostatné bolo rozmazané a mihalo sa okolo mňa. Potom prišiel pocit akoby som dopadol do bazéna z vodou a následne sa moje nohy veľmi pomaly dotkli zeme.
„Haló! Počuje ma niekto?!“ zareval som. Ticho. „Asi budete musieť vyprať celý tento skafander! Haló!“
Kráčal som dnom praskliny. Nohy sa mi zabárali do suchého piesku. To modré svetlo. Už bolo iba pár krokov odo mňa. Jeho žiara ma vábila. Nedokázal som sa na neho nepozerať. Vystrel som pred seba ruku. Jemne som sa ho dotkol a ono nadskočilo. Akoby sa zľaklo. Potom v pomalých kruhoch začalo ustupovať.
„Hej počkaj! Stoj!“ zakričal som na neho. Modré svetielko ustupovalo viac a viac až kým...
Hlavou som prudko narazil do steny. Nie, to nebola stena, boli to dvere.
„Čo tu do riti robia dvere?“ povedal som si nahlas sám pre seba a prstami prechádzal po opracovanom dreve. Žiara prichádzala spoza nich. Oprel som sa do nich a ony sa otvorili.
7.
Mŕtve telo dopadlo na dno praskliny. Ak ho tam niekto niekedy nájde, bude to zázrak. Tesne vedľa neho ležal aj monitor, klávesnica a myš.
8.
„Haló? Je tu niekto?“
Muž v trenkách a čiernom tielku poskočil, keď započul môj hlas. Vylial pohár s tekutinou, ktorý držal a rozkašľal sa.
„Ty už si tu?“
„Ja som tu? Som! Kto ste a čo tu preboha robíte?“
„Som tvorca.“
„Tvorca?“
„Tvorca!“
„A čo tu robím ja?“
„Ty si môj nástupca.“
„Nástupca?“
„Nástupca!“ odpovedal muž v tielku.
„To znamená, že tu musím ostať žiť v tielku na dne priepasti, kým sem nepríde niekto iný?“ Po mojej otázke sa muž schuti zasmial.
„Nie, vôbec nie. Ty odteraz môžeš všetko!“
„Som tvorca!“
„Si tvorca a môžeš všetko!“ zopakoval muž a dopil posledné zvyšky tekutiny zo skoro prázdneho pohára. „Poď, poď sadni si a ja ti všetko porozprávam...“
Fefe
Hrdinovia umierajú.
Diskusia
Olex
Ahoj,
postava programátora má zaujímavý charakter – opilec, hráč a arogant, z toho sa rysujú dobré vyhliadky na zaujímavý príbeh. Aj zápletka s trhlinou a „tajnými službami,“ či čo to bolo, sú pútavé. Problém vidím len v uzavretí príbehu. Keby mohol tvorca všetko, prečo tá trhlina, mávne rukou a následník v tej chvíli stojí vedľa neho. Ešte sa ti v jednom odseku mení priamy rozprávač na vševidiaceho a to pôsobí dosť chaoticky. Chcelo by to ešte na príbehu dosť popracovať.
22.12.2022
Ahoj,
postava programátora má zaujímavý charakter – opilec, hráč a arogant, z toho sa rysujú dobré vyhliadky na zaujímavý príbeh. Aj zápletka s trhlinou a „tajnými službami,“ či čo to bolo, sú pútavé. Problém vidím len v uzavretí príbehu. Keby mohol tvorca všetko, prečo tá trhlina, mávne rukou a následník v tej chvíli stojí vedľa neho. Ešte sa ti v jednom odseku mení priamy rozprávač na vševidiaceho a to pôsobí dosť chaoticky. Chcelo by to ešte na príbehu dosť popracovať.
22.12.2022
Fefe
Ahoj Olex, ďakujem za komentár. Máš pravdu, chce to ešte veľa popracovať na tejto poviedke. Na obhajobu chcem len povedať, že bola naozaj celá od začiatku do konca vymyslená a napísaná za hodinu. V scéne pri otváraní dverí bolo 20:10 a záver som veľmi premyslený nemal, teda okrem toho, že tam bude muž v tielku a kraťasoch.
Čo sa týka zmeny rozprávača, to bol úmysel. Arogantný kóder je podaný cez vševediaceho rozprávača a zadlžený týpek bez mena hovorí z prvej osoby.
Ďakujem za koment aj za prečítanie.
22.12.2022
Ahoj Olex, ďakujem za komentár. Máš pravdu, chce to ešte veľa popracovať na tejto poviedke. Na obhajobu chcem len povedať, že bola naozaj celá od začiatku do konca vymyslená a napísaná za hodinu. V scéne pri otváraní dverí bolo 20:10 a záver som veľmi premyslený nemal, teda okrem toho, že tam bude muž v tielku a kraťasoch.
Čo sa týka zmeny rozprávača, to bol úmysel. Arogantný kóder je podaný cez vševediaceho rozprávača a zadlžený týpek bez mena hovorí z prvej osoby.
Ďakujem za koment aj za prečítanie.
22.12.2022
Veles
Ten koniec je taký nemastný-neslaný, ale ten nebudem riešiť. Skôr by ma zaujímalo ako mohol kráčať, keď mal polámané nohy? :D Ale čo ma najviac zaujalo je rozsah, klobúk dole pred ním. Mne trvalo plus mínus dvanásť mesiacov, kým som dokázal vyprodukovať poviedku ktorá mala okolo 9 000 znakov, tebe sa to podarilo na prvý pokus :D Dúfam že sa zapojíš opäť, alebo že ťa uvidíme aj v Fantastickej poviedke :)
22.12.2022
Ten koniec je taký nemastný-neslaný, ale ten nebudem riešiť. Skôr by ma zaujímalo ako mohol kráčať, keď mal polámané nohy? :D Ale čo ma najviac zaujalo je rozsah, klobúk dole pred ním. Mne trvalo plus mínus dvanásť mesiacov, kým som dokázal vyprodukovať poviedku ktorá mala okolo 9 000 znakov, tebe sa to podarilo na prvý pokus :D Dúfam že sa zapojíš opäť, alebo že ťa uvidíme aj v Fantastickej poviedke :)
22.12.2022
Arcey
Úctyhodný rozsah, ale plno otázok a nejasností. To skákanie s typu rozrprávača sa mi vôbec nepáčilo. Aj tu som videl pár čiarok, ktoré chýbali a nejaké chyby. Za hodinu ale toto napísať, klobúk dolu.
22.12.2022
Úctyhodný rozsah, ale plno otázok a nejasností. To skákanie s typu rozrprávača sa mi vôbec nepáčilo. Aj tu som videl pár čiarok, ktoré chýbali a nejaké chyby. Za hodinu ale toto napísať, klobúk dolu.
22.12.2022
Martin Chabada
Námet super, spracovanie samozrejme utrpelo tým, že ide o PnP.
Pripájam sa k tým, čo obdivujú rozsah. Nedávno som posielal do Fantastickej poviedky vec, ktorú som písal asi mesiac a mala menej znakov.
22.12.2022
Námet super, spracovanie samozrejme utrpelo tým, že ide o PnP.
Pripájam sa k tým, čo obdivujú rozsah. Nedávno som posielal do Fantastickej poviedky vec, ktorú som písal asi mesiac a mala menej znakov.
22.12.2022
Martin Hlavňa
Bol som dosť zmetený zo skákania medzi dvoma postavami. Až neskôr som si uvedomil, že nejde o toho istého človeka a práve forma rozprávača mi má naznačiť, kto je kto.
23.12.2022
Bol som dosť zmetený zo skákania medzi dvoma postavami. Až neskôr som si uvedomil, že nejde o toho istého človeka a práve forma rozprávača mi má naznačiť, kto je kto.
23.12.2022