„Ahoj mačiatko,“ prihovorila som sa malému chlpatému klbku, ktoré sa prestrašene skrývalo v kríkoch.

„Čo to tam máš, Danka?“

„Mami, prosím ťa, podaj mi tie keksíky, čo sme teraz kúpili.“

„Vravela som ti, že si ich dáme až doma, po obede.“

„Ja viem, nie sú pre mňa,“ prstom som ukázala na mačičku, ktorá sa teraz zvedavo vykukla.

„Aká je maličká,“ uznala mama a podala mi otvorený balíček maslových keksov.

„Na,“ lákala som ju.

„Danka? Buď prosím opatrná. Keď mačičky niekoho nepoznajú, môžu sa cítiť ohrozené. Aby ťa náhodou nepoškriabala.“

„Ja viem mami, už nie som taká malá.“

„No, máš už síce jedenásť, ale pre mňa si stále moja drobka. Chceš ešte chvíľku zostať von?“

„Áno, len si ju chcem obzrieť a potom prídem.“

„Dobre, veď dom je už takmer za rohom.“

Zakývala som mame a natiahla som dlaň s keksíkom. Pomaly som sa k nej blížila. Mačička sa priblížila tiež. Bola celá čierna, ale najviac ma na nej zaujali jej oči. Boli tri. A navyše, vyzerali ako sklenené dúhové guľôčky. Žiadne zreničky. Nikdy v živote som také oči nevidela. Zaváhala som. Čo ak je besná alebo niečo podobné? No vtom mačička ku mne prišla úplne a s ostrým jazýčkom si zobrala z mojej ruky keks. Pozrela sa na mňa a mne sa takmer zdalo, akoby sa usmievala. Tá isto nie je besná, pomyslela som si. Všimla som si, že za sebou ťahá akýsi motúzik. Skúsila som ju pohladkať a až vtedy som jej pod huňatou srsťou nahmatala obojok. Takže musí niekomu patriť.

„Ty si sa len stratila, však?“ prihovorila som sa jej.

Mačička mi oblizla ruku a zapriadla. Poprepletala sa mi pomedzi nohy, dala mi tým najavo, že sme kamarátky.

Vtom sa rozbehla preč. Po pár metroch zastala a čakala ma. Akoby ma tými svojimi očami privolávala. Šla som za ňou. Hádam sa maminka nenahnevá, ak sa trošku zdržím. Mačička počkala a ja som zdvihla zo zeme motúzik. Viedla ma. Vyzeralo to tak, že vie kam má ísť. Ale načo k tomu potrebuje mňa? Prešli sme cez cestu na malé námestie. O tomto čase bolo prázdne, väčšina ľudí sa chystala na nedeľný obed. Ťahala ma priamo ku kamennej fontáne uprostred. Vyskočila na múrik. Napadlo mi, že je asi smädná. Fontána nebola veľká, keby aj skočila do vody, neutopila by sa. Ale, na druhej strane, mačky nemajú veľmi rady vodu. Tak som ju zdvihla na ruky a pomohla som jej napiť sa. Vďačne mi oblizla líce.

„Aká si zlatučká,“ pritúlila som si ju.

Zrazu sa mi vytrhla z rúk a skočila priamo do fontány. Prešla až k soche, ktorú tvorili tri misy rôznych veľkostí a dotkla sa labkou stredového stĺpa. Na moje obrovské začudovanie sa na tom mieste urobil otvor. Celkom maličký, neprešla by ním ani mačka. Čakala som, čo sa bude diať. Uvedomila som si, že na mňa znova hľadí tými čarovnými očami. Vedela som, že chce, aby som šla s ňou. Ako vo sne som vstúpila do fontány, vôbec mi nevadilo, že budem mať mokré nohy. Bolo leto a chladná voda bola celkom príjemná.

Keď som bola pri nej, zdvihla som motúz. Pozrela sa na mňa a na otvor. Chce, aby som sa ho dotkla? Akoby mi podsúvala myšlienky. Zvíťazila moja zvedavosť. Urobila som, ako mi kázala.

Myklo mnou. Cítila som, že ma otvor vťahuje. Kam ma to berie? V tej sekunde som sa veľmi bála.

Zrazu sme sa aj s mačičkou ocitli v úplne inom svete. Vyzeralo to tam ako v džungli. Nikdy predtým som v džungli nebola, no poznala som ju z obrázkov. Uvedomila som si, že stále silno zvieram v ruke motúzik.

„Kde to sme? Čo je to za miesto?“

Začula som šušťanie. Niečo sa k nám blížilo. Chcela som cúvnuť, no otvor zmizol. Ako sa odtiaľto dostanem? Zrazu som zbadala siluetu. Bolo to veľké a prichádzalo to k nám. Veľká oválna bytosť, s bledými očami. A za ňou ďalšia. Srdce mi tĺklo ako opreteky.

„Neboj sa,“ ozval sa vedľa mňa piskľavý hlások a ja som až nadskočila.

Mačička prehovorila!

„Som doma,“ povedala šťastne a rozbehla sa k tým veľkým stvoreniam, ktoré ju čakali s otvorenou náručou. „Ďakujem!“ stihla ešte za mnou zakričať.

Automaticky som im zakývala a neprestala som vychádzať z údivu. Mačička sa s nimi zvítala a radostne priadla tak nahlas, až som to počula aj ja.

„Fffffďakaaa,“ zašušlali tvory hlasmi ako vánok v suchom lístí.

A vtedy som ten vánok pocítila aj naozaj. Vošiel mi do vlasov aj do duše. Cítila som šťastie, ktoré cítila aj mačička. Rozhliadla som sa a zistila som, že je tam prekrásne. Toľko zelene pokope v našom meste nikdy nebude. Cítila som všelijaké vône. Lákalo ma zostať tam a žiť s tvormi a mačiatkom. Chcela som spoznať svet, v ktorom som sa ocitla. Tak veľmi som chcela. Už dávno som zabudla snívať o rozprávkových svetoch. No vedela som, že tam nepatrím. Obzrela som sa a zbadala som otvor, v ktorom presvitalo svetlo zvonka a počula som zurčanie fontány. Videla som, že mačička je doma a môj domov je predsa inde. Maminka ma bude isto hľadať.

A tak som sa radšej vrátila.

No nikdy som na toto miesto, domov zvláštnych tvorov vo fontáne, nezabudla.