„Trochu sa tej zmeny bojím, ale viem, že ju chcem podstúpiť,“ priznal malý trpaslík s úprimným pohľadom. Ruky mal veľké ako taniere a dlane zhrubnuté od krompáča. „Trpaslíci u nás žijú okolo 150 rokov. Ja mám 127. Aj keby som sa premenil na muchu a prežil už len tri dni, nebudem ľutovať. Aspoň by som si zalietal.“

„Aj keď by si prelietal len z kôpky na kôpku?“ naklonila ryšavú hlavu líška.

„Aj tak,“ zadumane prisvedčil trpaslík.

„No neviem, myslím, že taký život by bol dosť na ho...“

„Vnor sa do mojich vôd!“ zažblnkotalo spoza hustého krovinatého porastu. Trpaslík, líška a pár ďalších čakateľov spozornelo. „Och, čo je toto?! Chcel som byť bojovník za ľudské práva! Nechcel som byť afro-američan v obleku! Akú zmenu už takto prinesiem do sveta? Veď to je...“

PUF! zaznelo odrazu a všetkých čakajúcich jemne cuklo, lebo hoci nič nevideli, vedeli, že dotyčný nespokojný premenenec zmizol späť, odkiaľ prišiel.

„Nech sa páči, ďalší,“ zašveholil slávik a previedol cez krovie trpaslíka.

„Držím ti palce, ehm – labky,“ stihla ho povzbudiť líška, kým sa trpaslík ocitol pred kamennou fontánou uprostred pralesa. Do jednoduchého kruhového bazénika vtekala voda úzkymi kaskádovitými vodopádmi po terasách okolo stredového stĺpa. Najbežnejšia fontána, akú si vedel predstaviť. Slávik sa postavil celkom navrch a vyzval trpaslíka.

„Povedz fontáne, ako sa chceš zmeniť.“

„Ja by som už len chcel byť na dennom svetle. Život som strávil vo tme v bani. Čokoľvek na svetle a na vzduchu bude dobré a budem za to vďačný.“

„Vnor sa do mojich vôd,“ zazurčala voda vo fontáne. Trpaslík vkročil do studenej vody, zhlboka sa nadýchol, zapchal si nos a ponoril sa. Líška klopila čumák až k zemi, aby popod zeleň čosi zazrela, no takmer od ľaku spravila spomínanú kôpku, keď ponad ňu preletel obrovský oslnivý pegas, zaerdžal jej na pozdrav a vzniesol sa do vytúžených výšok.

„Nech sa páči, ďalší,“ vyzval ju slávik. „Povedz fontáne, ako sa chceš zmeniť.“

„Milá, milučká fontánka, vieš, že žijem v lese a vieš, že som na zajačikov. Les je môj milovaný domov, ale tí zajkovia sú stále rýchlejší... alebo ja som stále pomalšia... Nemohla by si mi s tým nejako pomôcť?“

„Vnor sa do mojich vôd,“ vyzvala líšku fontána. Líška obratne vyskočila a ladným oblúkom vhupla do vody. Rovnakom ladným pohybom z nej vystúpila nádherná ryšavá víla, bludička.

„Zostaneš v lese. Odteraz budú mladí zajačikovia behať za tebou.“

„Tá je krásna! – Aj chcem vidieť. – Stúpil si mi na nohu. – Prepáčte, už môžeme? – My sme prišli ako skupina. Môžeme aj skupinovo? – Vypadni, už si ju videl.“

„Ešte som vás nevolal,“ odvrkol slávik.

„Nevadí,“ chlácholila fontána. „O akú skupinu sa jedná?“

„Sto čertov.“

„Prosím?“

„Prosím, my sme ušli z pekla. - Už sa to tam nedá vydržať. - Je to tam každý deň na jedno kopyto. – Rozumiete? – Netlač sa na mňa. – Určite rozumiete. - Hriechy, síra... - Takže, viete. - Chce to zmenu.“

„Vážení čerti, ale vy už predsa nepodliehate nijakej zmene. Vy ste už navždy čerti. A vždy skončíte v pekle.“

„No a nedá sa s nami spraviť nejaká zmena, aby sme v tom pekle skončiť nemuseli?“

„Nuž, možno vám môžem dať šancu...“

„Áno. – Dajte nám šancu. - Urobte zmenu. – My sa zmeníme. – My už nechceme ísť do pekla. – DO neba... no neviem... – Ale aspoň do očistca!“

„Dobre, zmenu vykonám, dostanete príležitosť vykročiť celkom inou cestou. A bude len na vás, ako s touto príležitosťou naložíte. Vnorte sa do mojich vôd!“

Ani z pekla neutekalo tých sto čertov tak rýchlo, ako naskákali do fontány. Keď zmizol pod hladinou posledný, zavládlo na moment úplné ticho. A potom sa vynoril on. Človek. Človek, s možnosťou žiť celkom nový život.

„Človek? Som človééék! – Zbohom peklo! – Prečo človek, do pekla? – Ľudia sú strašní. – Nechcem byť človek. – Nie si človek, si len jeho ukazovák. – Ja som pazucha. – Smrdíš. – Ty smrdíš. – Ja nie, ja som oko. – Riť smrdí. – Čo so mnou chcete? – Svrbí ma nos. – Nová šanca! - Z tej studenej vody mi potečú sople. – Do tých fúzov na dva prsty? Tam sa raz-dva stratia. – Nová príležitosť! - Nemôžete byť chvíľu ticho? – Začína sa nám nový život! – Tá ofina je hrozná. – Celkom nový život! – Padá mi do oka, toto mi pôjde strašne na nervy. – Celkom nový... – Budem si ju musieť česať nabok... – Nový človek! - Nervy...“