Medailón
„Deti nájdu všetko v ničom. Dospelí nájdu nič vo všetkom.“ - Giacomo Leopardi
1.
Pohľad jej padol na zatuchnuté záclony prežraté moľami a naftalínom. Potom na obitú omietku. Potom na popukanú dosku stola. Celá miestnosť sa jej bridila, navonok však pôsobila vyrovnane.
Ema Zábojská sedela vystretá ako pravítko, aj keď ju zo stoličky v kumbále, ktorý bol pridelený triednej učiteľke Kozákovej začínal bolieť chrbát.
Nepoddať sa. Nikdy sa neohnúť. Vždy byť najlepšia!
Opakovala si mantru, ktorú jej často pripomínal otec. Aj triedna učiteľka mala svoje mantry. Rozmýšľala, kam si môže dovoliť zájsť. Vedela, že ďaleko nie. Vážila slová, ktoré tvorili vety. Opatrné vety.
Eme sa chcelo smiať. Všetkým bolo jasné, že jej „papa“ je v škole svätý. Nedotknuteľný. Tak ako ona vo svojej triede. Teda až kým… Naraz zvraštila obočie a nechtami si zaryla do kože.
„Emka? Počúvaš čo ti hovorím? Nechcem ťa obviňovať, ale Veronika bola dnes za mnou, prosila ma aby som ku nej pridelila niekoho iného na ten projekt z prírodovedy… ževraj… no…“
Ema rýchlo zažmurkala a nadvihla obočie v prekvapenom výraze. „Nerozum…“
„Ja ťa neobviňujem. Veď dobre viem,“ rýchlo jej skočila do reči učiteľka a zahľadela sa do papierov na stole, „máš najlepší prospech z triedy! Ukážková študentka, bez pochýb! Ale… Veronika mi povedala, že sa jej vysmievaš. Ak je to pravda…“
Ema si rukou pritlačila hruď a do očí jej vbehli slzy. Plakať na objednávku vedela už dávno. „Ale pani učiteľka… ja…“ sťažka preglgla, „nerozumiem tomu. Chcela som jej len pomôcť. Preto aj ten projekt, mohla som ho robiť s kýmkoľvek z triedy, ale ja… ja sama som si vybrala Veroniku. Dokonca ju plánujem navštíviť. Chcem jej pomôcť,“ znovu preglgla a odlepila uslzené oči od zeme. Zadívala sa do unavenej učiteľkinej tváre a roztraseným hlasom dodala: „A teraz ma ešte vy idete obviňovať? To ako vážne?“
Kozáková sa napriamila a pár sekúnd meravo sedela. Eme pripomenula zviera bystriace nebezpečenstvo. Chvíľu sa nič nedialo, potom vystrelila ruky pred seba a odpovedala: „Ja ťa neobviňujem! Tiež sa mi zdá, že jej chceš pomôcť! Hlas učiteľky razom vyznel pevnejšie. Bezpečne prešla z riskantnej cesty obviňovania na pohodlnú diaľnicu pritakávania. „A je pekné že sa s ňou chceš kamarátiť. Ona chudinka to má teraz ťažké, vieš… nový kolektív, nové mesto a ešte aj… no, to je jedno!“
„Čo? Keby ste mi to povedali…“
„Nó, myslí si, že doma vo svojej izbe nie je sama. Že, nó... že vraj niekedy v noci počuje hlasy vychádzajúce z nábytku a že raz dokonca…,“ učiteľka sa zahriakla. „Nie, nie, to nie sú veci pre detské uši!“
„Ale veď,“ snažila sa ju obmäkčiť Ema. V hlave sa jej rodil plán, ako princeznej zo sedlákova zasadiť posledný úder. „Ale veď by to ostalo medzi nami.“
Učiteľka len stroho pokývala hlavou. Pohľadom strelila k nástenným hodinám. „Nie, nehnevaj sa Emka. Naozaj nemôžem. A utekaj už, máte po vyučovaní! Tatino sa bude báť o teba. A že ho pozdravujem a ďakujem za tie karafiáty! Sú krásne!“
Ema chcela vytiahnuť eso z rukáva. Spomenúť finančnú podporu školy, no nakoniec si postup rozmyslela. Netreba tlačiť na pílu. Postavila sa a so sladkým úsmevom sľúbila, že odkaz tatinkovi určite odovzdá.
2.
Veronika sa chúlila v kabínke nepoužívaných záchodov na najvyššom poschodí školy. Chlad popraskaných dlaždíc jej presakoval do útleho tela. Fyzickú bolesť však vnímala len okrajovo. Poznala oveľa horšie trápenia. Trápenia spôsobené strachom z neznáma o ktorom mala mimo stretnutí s psychológom hovoriť zakázané.
Cez pootvorené dvere hľadela do úzkeho okna. Sledovala koruny stromov vysadených pri slávnostnom otváraní školy dávno pred tým, ako sa s otcom presťahovali do Bratislavy. O stromoch jej povedala pani učiteľka veľa, o pomeroch v triede už menej. Nevyčítala jej to. Veronika vedela, že ako nová buchta v triede plnej šiestakov, ktorý sa poznajú od malička to nebude mať ľahké.
Poryv vetra rozrazil oblok a vpustil dovnútra nepríjemný nárek meluzíny. Veronika od ľaku zvýskla. S námahou sa postavila a okno pribuchla. Počasie sa zhoršovalo každou minútou. Staré pahýle stromov ohýbal novembrový vietor do nemožných uhlov. Nechceli sa poddať. Hrdinsky vzdorovali ľadovým jazykom, ale možno, možno keby sa mohli schovať na záchodoch v nepoužívanom podlaží budovy tiež by neváhali. Presne ako ona teraz. Utrela si slzu, ktorá sa jej skotúľala na líce. Spomienky na ich starý dom pod horou a hlavne na mamu prichádzali vždy v najťažších chvíľkach. Pravú ruku zovrela tak silno, až jej obeleli hánky. Vzápätí svoje počínanie oľutovala. Roztvorila dlaň a skontrolovala medailónik s fotkou, na ktorej bola spoločne s maminou. Keby ho svojou neopatrnosťou zničila, bol by to možno posledný krok do jej osobnostnej záhuby.
Nevedela koľko ešte znesie, akou silou sa ešte drží reality. Koľko jej chýba k tomu, aby ju ľadový severák zlomil a zhodil do čiernej diery. Medailónik jej darovala mama v nemocnici chvíľu pred smrťou. Povedala jej, že sú len dva na celom svete. Jeden bude mať navždy ona, a druhý mama. Veronika verila, že jej pomáha. Tak inak, pri inom trápení. Horšom. Nepochopiteľnom. Ale rovnako ako ju obrázok nemohol ochrániť pred zimou nevykurovaných priestorov, nemohol ju ani skryť pred Emou Zábojskou.
Veronika sa opatrne postavila a rozhýbala skrehnuté telo. Prešla hodina od skončenia vyučovania.
Vzduch by mal byť čistý. Pomyslela si a nesmelo vyzrela z kabínky. Ema so svojimi kumpánkami je už určite doma a spoločne spriadajú plány ako sa pomstiť novému bláznivému dievčaťu, ktoré sa dopustilo najväčšieho hriechu. Dovolilo si žalovať na najlepšie, najskromnejšie a najmilšie stvorenie na svete – Emku Zábojskú.
Z myšlienok ju vytrhlo vrznutie pántov nasledované pomalým otváraním dverí. Veronika zadržala dych a cúvla. Ľavá noha strnutá z dlhého sedenia ju zradila. Podlomilo sa jej koleno a Veronika bolestivo zjojkla. Oblial ju studený pot.
Prezradila sa.
3.
Eme zhasol milý úsmev presne v momente, ako zavrela dvere kabinetu. S odporom sa zahľadela na prasklinu ťahajúcu sa od kľučky po horný okraj. Keby mala raz dopadnúť ako ich triedna - bojazlivá, tlstá a večne strapatá žena schovaná v malej kobke, radšej by sa zabila. Myklo jej kútikom úst. Veru zabila. Stará krava čo jej ide dávať rozumy!
Poobzerala sa po chodbe. Lenu zbadala na samom konci. Tvárila sa, že číta oznamy na nástenke, ale Ema dobre vedela, že zavalité dievča prezývané kvôli svojej robustnej postave Vrestlerka len hrá podľa inštrukcií.
„Hej!“ prišla ku nej a ukázala na schody. „Ideme!“
„No konečne si aj vyšla! A kam ideme?“
„Na návštevu. Za našou princeznou čo nevie, že žalovať sa nemá!“
„Hah, my tu máme nejakú princeznú?“
Ema prevrátila oči a pozrela na kamarátku. „Myslím Veronu asi, nie?“
„Veronu? Ona je princezná?“
Hej, z rodu Pállfy ty krava, Emma prevrátila oči a prehltla horkú pachuť slov, ktoré mala na jazyku.
„Nechaj to tak a poď!“ Vrestlerku ani nemala rada. Jeden dôvod priateľstva spočíval v Leninej muskulatúre. Báli sa jej dokonca aj niektorí chalani z triedy. A druhý, ešte podstatnejší - z Emy bola Lena absolútne pobláznená. Uznávala ju ako svoju Bohyňu. Pokojne by za ňu skočila do studne.
„A takých ľudí si treba držať pri sebe!“ hovorieval jej otec vždy, keď si v zrkadle kontroloval frizúru. „Nezáleží, či majú dobré srdiečko, vieš? Dôležité sú schopnosti, ktoré ti môžu ponúknuť!“
Ema s Lenou vyšli na najvyššie poschodie. Zastali pred toaletami.
Ema stisla kľučku a potlačila. Dvere pri otváraní nepríjemne zavŕzgali. Zo záchodov k nim doľahlo tiché zjojknutie. Ema sa víťazoslávne pozrela na Vrestlerku: „Vedela som to! Naša princeznička je tu!“
4.
Vzrušené šepkanie dievčat sa ozývalo z miestnosti s umývadlami. Veronika zacúvala do kabínky a schúlila sa do klbka. Čakala, čo sa bude diať.
Zlovestné ticho naraz preťal hlboký hlas: „Hu - húú! Tu je duch domový…“ Vyrieknuté slová so sebou niesli detskú škodoradosť pretkanú mládežníckou zákernosťou. Nasledoval hlasný smiech. Miestnosť sa otriasla po dvoch silných buchnutiach na prvú kabínku.
„Počuješ, tu duch domový! Hľadám princeznú zo Sedlákova!“
Smiech prešiel do hlasnejších tónin. Nedal sa pomýliť. Zadúšavé híkanie patrilo Lene. Eminej podržtaške.
Opäť tresknutie. Rozleteli sa druhé dvere.
Veronike v hlave vírili poplašené myšlienky. Strach jej obliekal ťažký kabát. Roztrasenými rukami otvorila medailón a zašepkala: „Pomôž mi prosím, mamička ak tu niekde si, pomôž mi!“
„Hm, tak princezná je už asi v blázninci!“ pokračovala Ema. Jej hlas počula Veronika oveľa výraznejšie ako pred chvíľou. Prichádzal spoza dverí poslednej kabínky. Nechápala, odkiaľ sa Ema dozvedela, že chodí na sedenia ku psychiatrovi. Otec ju na sťahovanie sa do veľkomesta presvedčil práve pre novonadobudnutú intimitu.
„Neboj Veri. V meste sa rany zahoja. Ľudia sa tam ledva stíhajú starať samy o seba, nieto ešte o problémy iných. Zmena nám len pomôže!“
Len pomôže, smutne pokývala hlavou. Možno by sa aj zasmiala, keby jej nebolo do plaču. Zrazu si uvedomila, že ozveny krokov spoza dverí strácajú na intenzite. Srdce jej poskočilo nádejou. Žeby mala predsa šťastie? Možno si dievčatá všimli koľko je hodín, tak sa na ňu vykašlali a odišli. S úľavou si vydýchla. Ukazovákom prešla po medailóniku. „Ďaku...“
V tom okamihu sa dvere rozleteli a buchli Veroniku do boku. V šoku rozhodila rukami, medailón sa jej vyšmykol a s hlasným cinknutím dopadol na podlahu. Veronika sa po ňom vrhla no opäť utŕžila tvrdú ranu. Tentoraz nie od dverí, ale od Vrestlerky, ktorá ju trafila presne pod ľavé koleno. Tupá bolesť jej nachvíľu rozostrila videnie, no aj tak si všimla, ako sa Lena sklonila k medailónu a zobrala ho.
„Vráť mi ho! P… prosím ťa Lenka,“ zaúpela Veronika a s bolesťou v tvári sa postavila.
„Že p…prosím ťa. Tak kam chodíš vlastne? Logopedičke alebo psychiatričke princezná?“ Veronika sa otočila za hlasom. Ema sa ku nej pomaly približovala. Náročky išla ku vchodovým dverám, otvorila ich a zavrela aby dala Veronike pocit vykúpenia, ktorý jej za krátky okamih s radosťou zobrala.
„Tak kam? Logopedičke alebo psychiatričke princezná?“ zopakovala otázku a natiahla ku Veronike ruku. Pohladila ju po tvári. „Ty si zabudla rozprávať? Lebo pri Kozákovej ti to išlo pekne, keď si jej opisovala príbehy ako ti robíme zle! Júj, Naše chúdiatko!“
Veronika si vzdychla. Ak existovala šanca na útek, práve pred ňou stála. Hodila hlavou, zbavila sa dotieravej ruky a celou silou skočila Eme na nohu. Tá zvýskla od bolesti no neuhla sa. Lakťom pritlačila Veroniku ku stene a druhou rukou jej stisla krk. „Žiadne prudké pohyby,“ zasyčala Ema. Tón hlasu sa jej zmenil, po hranej milosti nastúpila autentická nenávisť. „Ešte jeden pokus o útek a uvidíš!“
Veronike sa podlomili kolená. Odvaha odišla rovnako rýchlo ako prišla. „Čo... čo odo mňa chceš?“
„Hm, napríklad aby si nerobila sprostosti. A projektík robíme spolu, aby ti to bolo jasné!
„Prepáč, dobre. Budeme ho spolu robiť!“
Ema vyvrátila hlavu a žmurkla na Lenu. „To sa mi teda uľavilo,“ povedala a obidve vyprskli do smiechu. „Jasné, že ho budeme spolu robiť princezná! Nepýtam sa ťa na súhlas. A u teba doma! V tej tvojej strašidelnej izbičke!“ povedala a dvakrát posmešne nadvihla obočie.
„Čo? T…to…“ Veronike sa zahmlilo pred očami. Predstava spoločného večera s Emou v jej izbe. S Emou a tým…niečím.
Ema kývla hlavou smerom ku dverám. Lena pochopila naučený signál a pohla sa.
„Lenka, Lenka!“ ozvala sa zrazu Veronika. „Prosím ťa, vráť mi ten... ten medailón.
„Aký medailón? O čom hovorí?“ zbystrila pozornosť Ema.
„Ale hen… toto,“ Vrestlerka otvorila dlaň s okrúhlym predmetom na zlatej retiazke.
„Ale čo!“ Ema zobrala medailón a vyhodila ho do výšky. Veronika úzkostne zastenala a rýchlo si pretrela tvár aby nevideli, že sa jej chce plakať. Ema medailón chytila a opäť vyhodila. Utrápený spolužiačkin výraz jej robil dobre. „Záleží ti na ňom? Vrátim ti ho! Neboj sa, princezná! Vrátim! Ale až u teba na návšteve!“ ironicky cmukla perami a otočila sa na päte. „Sí jú lejtr aligejtr! Uži si ešte spoločnosť záchodov!“
Veronika nemala viac síl na odpor. Zviezla sa späť na dlažbu a ostala nečinne sedieť. Vonku zadul vietor, nasledovalo silné prasknutie a jeden z pahýľov stromu sa zlomil a padol do čiernej priepasti.
5.
Kostol zasvätený Panne Márie snežnej našiel bez problémov. Vedel sa orientovať aj v zložitejších terénoch. Nájsť budovu v meste bola malina. Kedysi, keď ešte žila Zuzka, chodili spolu po horách. Objavovali jaskyne, rokliny a všetky skryté krásy našich hôr. Myšlienka na ňu ho zabolela rovnako ako pohľad na veľký obraz s ukrižovaným Ježišom. Boží chrám nenavštívil pridlho nato, aby vydržal pozerať do očí spasiteľa, ktorý sa aj zaňho obetoval.
Kostol zíval prázdnotou. Nečudoval sa, práve preto si vybral večer pracovného dňa. Čím menej zvedavých pohľadov, tým lepšie.
Kňaz si odkašľal, zodvihol ruky a začal odriekať poslednú modlitbu.
„Nech Vás žehná Všemohúci boh, otec i syn i duch svätý!“
Rozozvučal sa orgán a pár prítomných sa postavilo a zborovo odpovedalo: „Ámen!“
„Choďte v mene božom!“
Keď organista druhýkrát udrel do kláves, Ondrej sa pohol. Rýchlo prešiel okolo lavíc a uklonil sa pred sochou Ježiša Krista. Do zadnej časti kostola vošiel v tesnom závese za samotným farárom.
„Pochválený buď Ježiš Kristus!“ pozdravil Ondrej. Všimol si, ako starého pána myklo, ale nebral ohľady. Nemohol. Išlo o vážnu vec. „Dôstojný pán, potrebujem s vami hovoriť… ja… teda nie ja, ale moja…“
„Kto ťa poslal synak?“ starec podozrievavo pokrčil obočie a stisol pery. Na tvári už síce boli vidieť prežité roky, ale hlas mal pevný a rozhodný. „Do kostola si prišiel až tesne pred koncom. Ver mi, že mám prehľad. Moje ovečky poznám po mene. Ako si mohol vidieť, nie je ich veľa. Ak za mnou chlapče ideš vo veciach nevysvetliteľných… Ani nezačínaj! Neviem kto ťa poslal, ale…“
Ondrej cítil, že sa mu do tváre nahrnula červeň. Prestúpil z nohy na nohu. Keby nebol v úzkych, dávno by sa na celé divadlo vykašlal. No situácia s jeho dcérou neprijímala žiadne kompromisy.
„Poslala ma za Vami pani doktorka Vetrná. Ona…prezradila mi, že ste jej v mladosti pomohli.“
Farárove črty mierne zmäkli, no nechuť púšťať sa do hlbšieho rozhovoru zostala. „Vetrná, Vetrná,“
„Ľudmila,“ rýchlo doplnil Ondrej.
Farár hodil rukou, akoby zaháňal dotieravú muchu. „Viem, že Ľudmila! Nerozmýšľal som nad jej menom, ale nad ľudskou dôverou. Celá jej rodina mi sľúbila, že o tých veciach nikdy nebude hovoriť.“
„Ani nehovorila. Ani slovo! Povedala mi len, že ak mi ešte niekto môže pomôcť, ste to vy!“
„Čo vlastne teraz robí? Ľudmilka? Zlaté dieťa to bolo, aj keď ju diab... osud skúšal. Nepoddala sa.“
Ondrej sa nadýchol na odpoveď. No farár zdvihol prst. „Prejdeme ku mne na faru, kúsok cez záhradu. Pre istotu. Vieš chlapče, aj kostolné steny môžu mať uši.“ Starý farár sa zadíval na kríž a zamumlal niečo o odpustení pre hriešnikov.
Interér fary bol zariadený starosvetsky.
„Máte to tu pekné,“ vyslovil nahlas myšlienku Peter.
Farár na kompliment nereagoval, ukázal na žlté kreslo a vyzval hosťa aby si sadol. O chvíľku zazvonili v kuchyni poháre a scenériu zvukov doplnili šuchtavé kroky prichádzajúce z kuchyne.
„Pochválen buď Ježiš Kristus!“ hlesla Margita a na stolík položila tácku s dvomi šálkami.
„Videla som Vás, ako idete cez záhradu, zima je tam jak v ruskom filme, tak reku Vám nachystám niečo na zahriatie. Čajík čo máte radi pán farár. Snáď bude chutiť aj Vám… nadvihla obočie a počkala, či sa cudzinec predstaví.
Peter sa poďakoval za čaj a sklopil zrak.
„Margitka, potrebujeme byť sami. Nechaj nás prosím!“
Pani domáca vo veku Ondrejovej mamy s porozumením prikývla a odišla.
Farár si priložil čaj k ústam a odfúkol stúpajúcu paru. „Kamilkový – zdravý aj chutný. Vyskúšajte!“ Vyzval hosťa, odpil si sám a dodal: „A spustite!“
Peter čakal len nato. Prešiel si po vlasoch, odkašlal si a začal rozprávať. Ako sa so Zuzkou spoznali, zobrali sa a priviedli na svet dcéru Veroniku. O nešťastnom pošmyknutí na skale aj o trojdňovom hľadaní jeho manželky až po pohreb a terajšie problémy Veroniky.
„Viete… ona stále hovorí že cíti mamu, že je s ňou, ale je tam aj niečo iné. Akoby to nebola Zuzka, teda mama, ale len niečo, čo sa za ňu vydáva. A vraj to na ňu hovorí v noci z nábytku.
Farár pri opise hlavného problému podvedomky zaškúlil do knižnice a pošúchal si čelo. Keď Peter skončil, vzoprel sa na lakťoch a sadol si hlbšie do kresla. Ruky si položil na stehná a prehovoril: „Viete Pane, za svoj život som Vám podobných stretol stovky, možno dokonca tisíce. Osudy ako vystrihnuté z toho istého papiera – autonehody, aj vraždy, samovraždy, rôzne zlé veci čo postretli dobrých ľudí. Nech im je zem ľahká a Pán milosrdní.“ Prežehnal sa a pokračoval, „keď odíde milovaná osoba, ostáva v srdci diera. Diera ktorá tam pred stratou nebola. A niekedy, hlavne u detí, je tá diera zhubná. Privoláva si všetko obyčajné k sebe a mení to na neobyčajné. Zafučí vietor cez okennú škáru, mozog počuje vietor, diera hlas strateného rodiča. Pukne stará skriňa, mozog počuje prasknutie dreva, diera znamenie zo záhrobia. Treba tú dierku vyplniť. A viete čím Peter? Láskou! Láskou k sebe, blížnemu, Bohu. Buďte dcére oporou. Ako ste mi spomenuli - teraz ste sa prisťahovali. Pomôžte jej nájsť si nové kamarátky, záľuby a uvidíte… keď sa diera zacelí, prestanú aj hlasy, aj znamenia. Všetko bude v poriadku.
6.
„A kam ťa to veziem?“
„Neviem bože, už som ti tú adresu raz hovorila!“
Otec sa za volantom čierneho Mercedesa napriamil. „Pozor na tón mladá pani, aby si na tú Turbínovú nešla autobusom.“
Ema chcela niečo odvrknúť, ale radšej si zahryzla do jazyka. Spomenula si, že nedebatuje so svojou triednou alebo spolužiačkami. Jej otec bol jediný, na ktorého si nedovolila. „Prepáč. Áno je to Turbinová, dvanásť myslím,“ potvrdila a skontrolovala si telefón. Batéria plne nabitá. Aplikácia zmeny hlasu a nočného snímania stiahnutá.
Čierny mercedes zastal na sídlisku. Šedé činžiaky obkľučovali staré detské ihrisko, ktoré pomaly zahlcovali odpadky a burina. Eme prišlo zle. Pretrpieť noc s lúzou bude náročné, snáď nedostane blchy alebo niečo podobné. S dlhým výdychom vystúpila z auta a rozlúčila sa s otcom.
7.
Veronika práve doupratovala izbu, keď sa rozozvučal zvonček. Vedela kto ide. Najradšej by Emu nevpustila, ale mala jej medailón. Jej jedinú spomienku na milovanú mamu.
No a nakoniec, aspoň poteší otca. Už tretí deň rozprával o potrebe nájsť si nové kamarátky a vyplniť nejaké diery v srdci. Oznámeniu, že ku ním príde spať Ema a že spolu strávia noc sa úprimne tešil.
„Zlato, otvoríš prosím?“ zakričal otec z kuchyne.
„Jasné, s radosťou“ zahundrala Veronika a neochotne stlačila modré tlačidlo. Zámok sa otvoril a v reproduktore sa ozvalo sladké „ďakujem.“
Ema prišla s úsmevom talentovanej herečky. Pozdravila sa s Veronikou, zoznámila sa s jej otcom. Veronike podarovala bonboniéru a sýtočervený rúž na pery – „to je od mejblin,“ povedala pyšne a vtisla darček Veronike do rúk. Zdvorilostné reči skončili dohodou, že otec dievčatám objedná pizzu a zaklope na dvere, keď ju dovezú. Inak ich nechá nerušene pracovať.
Všetci súhlasili. Keď Ema vstúpila do Veronikinej izby, všetko podrobne preskúmala. Najviac ju upútala stará čierna skriňa v rohu. Telom jej prešli zimomriavky. Možno pocítila aj strach, ale oveľa viac v nej žila predstava, ako ukazuje spolužiačkam video uplakanej Veroniky u nej doma.
„Haló, Ema! Počúvaš ma?“
Ema sa strhla. „Prepáč! Už som tu, len ma zaujala tvoja izba. Pekná. Naozaj!“
„Medailón?“ rozhodne povedala Veronika a nastrčila ruku.
Ema siahla do zadného vrecka nohavíc. Chvíľu sa v ňom prehrabávala, no nakoniec našla čo hľadala. Zlatý medailón s retiazkou vložila Veronike do dlane. „Veronika, ja… chcem sa ti naozaj ospravedlniť za všetko v škole, aj to na… na záchodoch.“
Veronika skontrolovala medailón. Keď videla, že je nepoškodený, veľmi sa jej uľavilo. Kútiky úst sa samovoľne predĺžili do úsmevu. „Ďakujem! A už neriešme minulosť. Poďme sa venovať projektu.“
Veronika sa zrazu cítila lepšie. Možno si Ema naozaj vstúpila do svedomia. Začali spolupracovať. Jedna vystrihovala, druhá lepila. Pri úlohách prehodili pár slov, dokonca sa raz aj spoločne zasmiali. Po večeri si pozreli film a pobrali sa do postelí.
„Ema,“ šepla Veronika keď už obe ležali v posteliach. „Ema spíš?“
„Nie, prečo? Deje sa niečo?“
„Ja len… ešte stále môžeš ísť domov. Bojím sa že… bojím sa že sa zase niečo stane a…
Eme skrivilo kútiky úst do škodoradostného úsmevu. Konečne prichádza divadlo. Konečne začal trápny večer s debilkou a jej debilným tatkom prinášať ovocie. „Budem tu a pomôžem ti, ak bude treba. Sľubujem!“ zahlaholila dobrácky.
„Ď… ďakujem,“ hlesla Veronika, pomodlila sa a zavrela oči.
Ema ležala na chrbte a pozerala do plafónu. V duchu si nadávala, ako mohla byť taká hlúpa. Celý plán stál na náhode. Ak Veronika nepôjde na toaletu, strávila večer u sedlákov úplne zbytočne.
Bolo pár minút pred polnocou, Ema už skoro zaspávala, keď sa Veronika začala prehadzovať. Posadila sa, posteľ nepríjemne zavŕzgala a Emu úplne prebrala. Do krvi sa jej vyplavilo celé more adrenalínu. Žeby predsa?
Veronika sa postavila a pomaly odišla z izby. Keď Ema počula, ako sa niekde na chodbe otvorili dvere, rýchlo vstala a docupkala ku skrini. Opatrne otvorila pravé krídlo a nazrela do tmy vo vnútri. Na krátku chvíľu zaváhala. Jej svedomie sa jej spýtalo čo to stvára, ale jemný hlások poľahky sfúkla nenávisť k spolužiačke, ktorá jej nevedomky vyfúkla všetku pozornosť triedy.
Nepoddať sa. Nikdy sa neohnúť. Vždy byť najlepšia!
Ema si zopakovala mantru a vhupla do skrine. Sadla si do stredu a dvere privrela tak, aby mohla sledovať dianie v izbe. Z vrecka pyžamovej blúzy vytiahla telefón a čakala. Započula splachovanie záchodu a pomalé približujúce sa kroky. Veronika zastala pri skrini. Ruku natiahla ku dverám a pošepla: „Prosím, ostaňte dnes ticho.“
Emu pri vypočutých slovách striaslo hrôzou. Poobzerala sa vôkol seba, no bolo to márne. Obklopovala ju čierno čierna tma.
Nepoddať sa!
Choď si ľahnúť! Chod si ľahnúť! hypnotizovala Ema myšlienkami spolužiačku. Veronika sa nakoniec rozhýbala. Ruku stiahla a zamierila rovno ku svojej posteli. Ľahla si a otočila sa tvárou k stene.
„Ideálne!“ zašepkala Ema. Zapla na telefóne nočné videnie a natáčanie. Na displeji sa zobrazila celá izba v svetlo šedých tónoch.
„Ideálne!“ šepla ešte raz a plánovala sa prisunúť bližšie ku škáre. Pravou rukou sa chcela odraziť od dna skrine, ale oblapila niečo kostnaté a chlpaté. Strhla sa a nachvíľu stratila rovnováhu. Jednou rukou si prikryla ústa a nemo vykríkla.
Nidky sa neohnúť!
Pokoj! Pokoj! Určite sa to dá normálne vysvetliť. Presviedčala samú seba. Pravdepodobne sa dotkla len nejakej starej baranice. Verona mala aj tak hrozný štýl obliekania, sedelo by to na ňu. Do nosa jej udrel zápach. Nevedela ho charakterizovať. Niečo podobné cítila, keď sa im stratila mačka. Po troch dňoch ju našli zaseknutú vo vetraní. Otec hovoril, že musela byť mŕtva už dlhšie, preto ten hrozný smrad. Teraz ho po rokoch ucítila zase.
„Ona si snáď to oblečenie ani neperie,“ zahundrala, aby si dodala odvahy a konečne sa prisunula ku škáre. Objektív telefónu namierila na spiacu Veroniku a spustila nahrávku: „Húú, Veronika… poď ku mne… Veronika!“
Digitálne zmenený hlas pretekal do ticha izby ako toxický jed do bystriny. Postupne trhal nočný pokoj, menil sny na nočné mory. Menil realitu na nechutnú fikciu.
Veronika sa zobudila, no nehýbala sa. Ležala ako prikovaná. Chcela vyskočiť, zobudiť Emu a utekať do obývačky, alebo do kuchyne, proste kdekoľvek! Chcela, ale nemohla. Nohy mala drevené, telo stuhnuté. Podarilo sa jej ledva precediť pár slov: „Prosím, prosím nechaj ma tak!“
Ema sa v skrini už krčila smiechom. Pach mŕtvej mačky bol čoraz intenzívnejší, ale vôbec ho nevnímala. Sledovala časovač videa a Veronikine roztrasené prosbičky.
Vždy byť najlepšia!
Znovu pustila nahrávku, znovu volala spolužiačku do skrine. Veronika znovu odprosila.
Ema sa opatrne postavila. Položila ruku na dvere skrine, chcela ich začať pomaly otvárať a konečne sa nahlas zasmiať, keď pocítila na krku cudzí dych. Zreničky sa jej rozšírili. Telefón natočila vedľa svojej hlavy a prehodila kameru na režim "selfie". Obraz sa rozostril, no po chvíli nabehol vo svetlo šedých farbách. Za Emou stála vysoká chudá postava. Vlasy jej zakrývali tvár, siahali po rozďavené ústa v ktorých sa kývali neforemné zuby. Ema sa chcela rozkričať no okolo krku sa jej obopli slizké prsty a stiahli ju hlbšie do skrine. Z posledných síl kopla do dverí. Počula ako Veronika zase prosí, no vedela, že sa bojí čo i len otočiť. Na pravom uchu pocítila mäsitý chlpatý jazyk.
Ema cítila, ako jej povolili zvierače. Po vnútornej strane stehien sa jej rozlial teplý prúd moču. Začalo sa jej zahmlievať pred očami. Jazyk dvakrát mľaskol a neznáma vec sa chrapľavo rozhovorila: „Ty ju nepočuješ? Ona sa dnes nechce hrať! Koľkokrát ti to má zopakovať?“
Vec priložila Eme na hrdlo aj druhú ruku. Pod silným tlakom čosi zapukalo. Krčné stavce povolili, Emina hlava padla na bok. Posledné, čo zahliadla bol malý medailón, ktorý mala obtočený okolo kostnatého zápästia.
BaconBacon
Som kto som
Diskusia
MartinB
Dobre sa to čítalo, výborne zapracovaná aktuálna téma šikany medzi deťmi. Trocha sa mi nepozdávala tá.. naivita? učiteľky, keď jej Veronika povedala, že sa jej Ema vysmieva a ona ešte dá Eme "zbraň", ktorou môže Veronike urobiť FINISH HIM jak z Mortal Kombatu - prezradí jej, že si myslí, že vo svojej izbe nie je sama a počuje hlasy z nábytku. Inak to bolo dobre vybudované, výborne napísané. Na konci by sa mi ale možno hodilo niečo "viac" ako len zlomenie väzu, ale je to tvoja poviedka :) Celkovo super, adept na víťazstvo podľa mňa.
10.03.2023
Dobre sa to čítalo, výborne zapracovaná aktuálna téma šikany medzi deťmi. Trocha sa mi nepozdávala tá.. naivita? učiteľky, keď jej Veronika povedala, že sa jej Ema vysmieva a ona ešte dá Eme "zbraň", ktorou môže Veronike urobiť FINISH HIM jak z Mortal Kombatu - prezradí jej, že si myslí, že vo svojej izbe nie je sama a počuje hlasy z nábytku. Inak to bolo dobre vybudované, výborne napísané. Na konci by sa mi ale možno hodilo niečo "viac" ako len zlomenie väzu, ale je to tvoja poviedka :) Celkovo super, adept na víťazstvo podľa mňa.
10.03.2023
Olex
Ahoj,
výborne napísané, dobre sa to čítalo. Čo sa týka príbehu samotného je dosť čiernobiely. Ema je tá zlá, Veronika je tá dobrá. Takže keď Ema v závere dopadne ako dopadne, chýba čitateľovi nejaká emócia, si hovorí, ktovie čo by ešte tej úbohej dievčinke porobila.
10.03.2023
Ahoj,
výborne napísané, dobre sa to čítalo. Čo sa týka príbehu samotného je dosť čiernobiely. Ema je tá zlá, Veronika je tá dobrá. Takže keď Ema v závere dopadne ako dopadne, chýba čitateľovi nejaká emócia, si hovorí, ktovie čo by ešte tej úbohej dievčinke porobila.
10.03.2023
Veles
Dobre napísané, dobre sa to čítalo, dobrý príbeh. Ale aby som len nechválil, skúsim si aj trochu rypnúť :D
Napríklad tá pasáž s otcom a farárom. Ak by si ju vynechal, veľa by sa nezmenilo podľa mňa. Pokojne to mohol byť aj napríklad flashback s Veronikou a jej otcom, ako strávili prvý deň v novom byte. Tam by sa dalo podľa mňa pekne pohrať s tým "monštrom" v skrini.
Tá naivita u tej učiteľky mi až tak nevadila, pripomenulo mi to začiatok Sicaria 2, kde je tiež rozmaznaná dcéra a vystrašený učiteľ/riaditeľ. Skôr by ma zaujímalo, čo robí jej otec (Emin)
Celkovo mi to inak dosť pripomenulo jeden príbeh z Verte Neverte. Tam sa tiež posmievali jednému chlapcovi, ktorý mal pocit že má strašidlo v skrini a tak jeden z tých čo ho šikanovali vliezol dnu a zostalo po ňom len oblečenie. Zaujímalo by ma ale, prečo sa Veronike nejako neprihovorila tá jej matka? Možno keby spomenie niečo z jej detstva, tak by sa nebála? Viem, že potom by zase nebol horor :D
A ten koniec je dobre morbídny, páči sa mi to. Ale viac by ma zaujímalo, čo sa stalo potom :D Ak chúďa Veronika musela už teraz chodiť psychológovi, čo ešte len po tomto bude robiť? Budú ju obviňovať že zabila spolužiačku, Emin otec im nedá pokoja... Čiže podľa mňa je to dosť temný a krutý koniec pre všetky zúčastnené strany :D Alebo nad tým len priveľmi premýšľam :D
10.03.2023
Dobre napísané, dobre sa to čítalo, dobrý príbeh. Ale aby som len nechválil, skúsim si aj trochu rypnúť :D
Napríklad tá pasáž s otcom a farárom. Ak by si ju vynechal, veľa by sa nezmenilo podľa mňa. Pokojne to mohol byť aj napríklad flashback s Veronikou a jej otcom, ako strávili prvý deň v novom byte. Tam by sa dalo podľa mňa pekne pohrať s tým "monštrom" v skrini.
Tá naivita u tej učiteľky mi až tak nevadila, pripomenulo mi to začiatok Sicaria 2, kde je tiež rozmaznaná dcéra a vystrašený učiteľ/riaditeľ. Skôr by ma zaujímalo, čo robí jej otec (Emin)
Celkovo mi to inak dosť pripomenulo jeden príbeh z Verte Neverte. Tam sa tiež posmievali jednému chlapcovi, ktorý mal pocit že má strašidlo v skrini a tak jeden z tých čo ho šikanovali vliezol dnu a zostalo po ňom len oblečenie. Zaujímalo by ma ale, prečo sa Veronike nejako neprihovorila tá jej matka? Možno keby spomenie niečo z jej detstva, tak by sa nebála? Viem, že potom by zase nebol horor :D
A ten koniec je dobre morbídny, páči sa mi to. Ale viac by ma zaujímalo, čo sa stalo potom :D Ak chúďa Veronika musela už teraz chodiť psychológovi, čo ešte len po tomto bude robiť? Budú ju obviňovať že zabila spolužiačku, Emin otec im nedá pokoja... Čiže podľa mňa je to dosť temný a krutý koniec pre všetky zúčastnené strany :D Alebo nad tým len priveľmi premýšľam :D
10.03.2023
kadas97
Velmi prijemny maly hororik...vobec mi nevadi ze clovek od zaciatku vie ako dopadne Ema...lebo stale mi v hlave slapalo, ze ci nie je Veronika psychopat a nevyvrbi sa to uplne "neparanormalne." Pasaz v kostole bola aj podla mna naviac, ale bola to taka povinna racionalna pasaz ako v kazdom horore.
10.03.2023
Velmi prijemny maly hororik...vobec mi nevadi ze clovek od zaciatku vie ako dopadne Ema...lebo stale mi v hlave slapalo, ze ci nie je Veronika psychopat a nevyvrbi sa to uplne "neparanormalne." Pasaz v kostole bola aj podla mna naviac, ale bola to taka povinna racionalna pasaz ako v kazdom horore.
10.03.2023
BaconBacon
Čaute! V prvom rade ďakujem za super komentáre! Poviedku som dokončil posledný deň o 23 : 40 :D Hneď pár vecí by som tam z fleku zmenil, takže o to viac sa teším že sa páčila. Pôjdem odpovedať po jednom:
MartinB - Čo sa týka tej učiteľky, dosť dlho som sa s tým hral - prezradiť, neprezradiť. Nakoniec som si vybral cestu prezradiť tak na polovicu, potom sa teda učiteľka zháčila. Chcel som ju vykresliť ako osobu, ktorá sa naozaj bojí jej otca, resp. si ho "veľmi váži" za určité výhody ktoré od neho dostáva, a teda nie len ona ale aj škola samotná. Na konci som zvolil jednoduchú smrť, nechcel som to nejak hrotiť hlavne preto, lebo bola noc a v byte bolo ticho. Takže aj tichá, pomerne jednoduchá smrť.
Olex - Ach, to ma mrzí, zrovna tej čiernobielosti som sa chcel vyhnúť, ale asi to nevyšlo. Preto som tam Eme vsunul prísneho otca ktorý jej od malička štepoval mantru byť najlepšia, tým pádom ona prakticky ani nemohla zato, že bola taká, aká bola. Proste život s otcom ju naučil byť sa za to, na čom jej záleží. A to všetkými spôsobmi. Veronča, tá bola chúďa len, to je pravda. Ale myslím, že žiaľ veľa detí je v podobnom rozpoložení ako ona.
Veles - tá pasáž s farárom mi bola vytknutá aj u betareadera :D Takže neprotestujem, v každom prípade nechcel som skôr ako na konci pripomínať Vec v skrini. Chcel som u čitateľa navodiť atmosféru, že naozaj ide len o detskú fantáziu a potom na konci udrieť opakom.
Inak tú časť Verte - neverte som videl, teraz si mi oprášil spomienky. Ale nekopíroval som to odtiaľ - Verte , neverte :D
A prečo sa neprihovorila matka? Ona ani nebola jej matka, tá Vec. Ten medailón mohla mať, ale nebola to jej matka, tá by nezabíjala. V mojej hlave to bolo niečo, čo sa hralo na jej matku, ale aj sama Veronika cítila, že to nebude ona. Že to bude niečo zlé. ( neviem čo :D) Proste niečo zlé.
A čo sa týka konca, to máš úplnú pravdu. Končí sa to hrozne pre všetky strany. Nechal som to takto, ale netvrdím, že to niekedy v budúcnosti nedopíšem.
A citát má odkazovať priamo na text - Deti nájdu všetko v ničom - že aj z náznakov si vyfantazírujú konkrétne veci. (aj keď zrovna v mojej poviedke to o fantazírovaní nie je) a druhá časť citátu - Dospelí nájdu nič vo všetkom - to je zase opačný pohľad. Veronika hovorila o zlej veci v jej izbe tatovi, psychológovi a nikto z dospelých jej neveril. Doslova našli nič vo všetkých slovách od Veroniky. Nevideli žiadnu konkrétnu hrozbu.
Taaakže asi takto. Ešte raz veľmi pekne ďakujem za zastavenie a komentáre. Vážim si to.
10.03.2023
Čaute! V prvom rade ďakujem za super komentáre! Poviedku som dokončil posledný deň o 23 : 40 :D Hneď pár vecí by som tam z fleku zmenil, takže o to viac sa teším že sa páčila. Pôjdem odpovedať po jednom:
MartinB - Čo sa týka tej učiteľky, dosť dlho som sa s tým hral - prezradiť, neprezradiť. Nakoniec som si vybral cestu prezradiť tak na polovicu, potom sa teda učiteľka zháčila. Chcel som ju vykresliť ako osobu, ktorá sa naozaj bojí jej otca, resp. si ho "veľmi váži" za určité výhody ktoré od neho dostáva, a teda nie len ona ale aj škola samotná. Na konci som zvolil jednoduchú smrť, nechcel som to nejak hrotiť hlavne preto, lebo bola noc a v byte bolo ticho. Takže aj tichá, pomerne jednoduchá smrť.
Olex - Ach, to ma mrzí, zrovna tej čiernobielosti som sa chcel vyhnúť, ale asi to nevyšlo. Preto som tam Eme vsunul prísneho otca ktorý jej od malička štepoval mantru byť najlepšia, tým pádom ona prakticky ani nemohla zato, že bola taká, aká bola. Proste život s otcom ju naučil byť sa za to, na čom jej záleží. A to všetkými spôsobmi. Veronča, tá bola chúďa len, to je pravda. Ale myslím, že žiaľ veľa detí je v podobnom rozpoložení ako ona.
Veles - tá pasáž s farárom mi bola vytknutá aj u betareadera :D Takže neprotestujem, v každom prípade nechcel som skôr ako na konci pripomínať Vec v skrini. Chcel som u čitateľa navodiť atmosféru, že naozaj ide len o detskú fantáziu a potom na konci udrieť opakom.
Inak tú časť Verte - neverte som videl, teraz si mi oprášil spomienky. Ale nekopíroval som to odtiaľ - Verte , neverte :D
A prečo sa neprihovorila matka? Ona ani nebola jej matka, tá Vec. Ten medailón mohla mať, ale nebola to jej matka, tá by nezabíjala. V mojej hlave to bolo niečo, čo sa hralo na jej matku, ale aj sama Veronika cítila, že to nebude ona. Že to bude niečo zlé. ( neviem čo :D) Proste niečo zlé.
A čo sa týka konca, to máš úplnú pravdu. Končí sa to hrozne pre všetky strany. Nechal som to takto, ale netvrdím, že to niekedy v budúcnosti nedopíšem.
A citát má odkazovať priamo na text - Deti nájdu všetko v ničom - že aj z náznakov si vyfantazírujú konkrétne veci. (aj keď zrovna v mojej poviedke to o fantazírovaní nie je) a druhá časť citátu - Dospelí nájdu nič vo všetkom - to je zase opačný pohľad. Veronika hovorila o zlej veci v jej izbe tatovi, psychológovi a nikto z dospelých jej neveril. Doslova našli nič vo všetkých slovách od Veroniky. Nevideli žiadnu konkrétnu hrozbu.
Taaakže asi takto. Ešte raz veľmi pekne ďakujem za zastavenie a komentáre. Vážim si to.
10.03.2023
Hieronymus
Páčila sa mi atmosféra a ako to bolo napísané. Príbeh je taký klasický, kde hlavný antagonista zažije absolútnu hrôzu pred smrťou a čitateľa to poteší, lebo v to dúfa celý čas. Koncept, ktorý nesklame a tu sa mi páčil. Ema je dokonale zlá postava, trosku až prehnane, ale prečo nie. Škoda pasáže s kňazom, prišla mi nevyužitá. Je tam najprv naznačené vyháňanie diabla, ale skončí to odporúčaním viac ľúbiť dcéru. Kňaz, ktorý musel v minulosti vykonať rituál, aby očistil dušu od zla, zrazu spochybňuje, že to, čo zažíva malé dievča, môže byť reálny problém. Takéto niečo by som čakal od výchovného poradcu. Potom to strašidlo v skrini. Nechápem rozhodnutie dať strašidlu na ruku medailón, lebo to zákonite spraví zo strašidla jej mamu a potom sa človek pýta, že prečo sa jej teda Veronika bojí. V texte síce je, že dievča cíti, že je to jej mama, ale zároveň tam cíti aj niečo iné, lenže to sa dá vysvetliť tým, že jej mama je proste mŕtva a jej prítomnosť v reálnom svete (alebo jej schopnosť doňho vstúpiť), môže vyvolávať zmiešané pocity, že jej dcéra cíti jedno aj druhé. Pokiaľ to nie je jej mama, prečo má ten medailón? Toto by bolo treba vysvetliť.
Ďalším problémom je postava Veroniky. Nehýbe dejom, je tam ako taká bábika, s ktorou si každý robí, čo chce. Keď od Emy rázne vypýtala medailón, tak som si vravel, že možno má nejaký plán, ako sa jej pomocou strašidla zbaviť. Nestalo sa tak. Ema sa vlastne zabila sama a Veronika medzitým zmeravená ležala na posteli. Keby využila strašidlo, tak by to síce bolo klišé, ale aspoň by potešilo, že sa konečne niekomu postavila.
Škoda, že príbeh nebol viac prepracovaný, ale atmosféra to pekne potiahla. Pekná práca.
10.03.2023
Páčila sa mi atmosféra a ako to bolo napísané. Príbeh je taký klasický, kde hlavný antagonista zažije absolútnu hrôzu pred smrťou a čitateľa to poteší, lebo v to dúfa celý čas. Koncept, ktorý nesklame a tu sa mi páčil. Ema je dokonale zlá postava, trosku až prehnane, ale prečo nie. Škoda pasáže s kňazom, prišla mi nevyužitá. Je tam najprv naznačené vyháňanie diabla, ale skončí to odporúčaním viac ľúbiť dcéru. Kňaz, ktorý musel v minulosti vykonať rituál, aby očistil dušu od zla, zrazu spochybňuje, že to, čo zažíva malé dievča, môže byť reálny problém. Takéto niečo by som čakal od výchovného poradcu. Potom to strašidlo v skrini. Nechápem rozhodnutie dať strašidlu na ruku medailón, lebo to zákonite spraví zo strašidla jej mamu a potom sa človek pýta, že prečo sa jej teda Veronika bojí. V texte síce je, že dievča cíti, že je to jej mama, ale zároveň tam cíti aj niečo iné, lenže to sa dá vysvetliť tým, že jej mama je proste mŕtva a jej prítomnosť v reálnom svete (alebo jej schopnosť doňho vstúpiť), môže vyvolávať zmiešané pocity, že jej dcéra cíti jedno aj druhé. Pokiaľ to nie je jej mama, prečo má ten medailón? Toto by bolo treba vysvetliť.
Ďalším problémom je postava Veroniky. Nehýbe dejom, je tam ako taká bábika, s ktorou si každý robí, čo chce. Keď od Emy rázne vypýtala medailón, tak som si vravel, že možno má nejaký plán, ako sa jej pomocou strašidla zbaviť. Nestalo sa tak. Ema sa vlastne zabila sama a Veronika medzitým zmeravená ležala na posteli. Keby využila strašidlo, tak by to síce bolo klišé, ale aspoň by potešilo, že sa konečne niekomu postavila.
Škoda, že príbeh nebol viac prepracovaný, ale atmosféra to pekne potiahla. Pekná práca.
10.03.2023
ama_rilla
Poviedka sa dobre čítala, bola napísaná pútavo. Škoda toho, že sme sa o zlých silách vo Veronikinej izbe nedozvedeli nejakým šikovnejším spôsobom (napr. scénou, kde by sa to dialo). Veronika je taká pomerne plochá postava, nezaujimavá,čo je škoda. Dialógy dievčat mi prišli trochu ťažko uveriteľné, šiestačky sa podľa mňa takto sofistikovane nebavia. Mne sa práve páčila scéna s farárom, škoda, že nemala väčšie využitie. Ale inak je to určite jedna z lepších poviedok tohto kola a tipujem ju do prvej 3ky.
11.03.2023
Poviedka sa dobre čítala, bola napísaná pútavo. Škoda toho, že sme sa o zlých silách vo Veronikinej izbe nedozvedeli nejakým šikovnejším spôsobom (napr. scénou, kde by sa to dialo). Veronika je taká pomerne plochá postava, nezaujimavá,čo je škoda. Dialógy dievčat mi prišli trochu ťažko uveriteľné, šiestačky sa podľa mňa takto sofistikovane nebavia. Mne sa práve páčila scéna s farárom, škoda, že nemala väčšie využitie. Ale inak je to určite jedna z lepších poviedok tohto kola a tipujem ju do prvej 3ky.
11.03.2023
Kasiopejka
Poviedka sa mi páčila, dobre sa čítala. Pasáž o diere v srdci bola pekne napísaná, ako aj celá poviedka. Určite do prvej trojky.
13.03.2023
Poviedka sa mi páčila, dobre sa čítala. Pasáž o diere v srdci bola pekne napísaná, ako aj celá poviedka. Určite do prvej trojky.
13.03.2023
Lucika
Mne sa to tiež páčilo, Ema mi šla pekne na nervy :D inak, ako spomínali aj vyššie, Veronikinu postavu by to chcelo ešte nejako ozvláštniť, ale inak super :)
14.03.2023
Mne sa to tiež páčilo, Ema mi šla pekne na nervy :D inak, ako spomínali aj vyššie, Veronikinu postavu by to chcelo ešte nejako ozvláštniť, ale inak super :)
14.03.2023
Ray Janonoff
Poviedka sa mi čítala dobre, aj keď sem-tam sa jazyk zdal až príliš umelecký - napr. "strach jej obliekol kabát". Hodilo sa to do celkového štýlu, ale mne do záchodovej scény nie. Dievčatá medzi sebou nepotrebovali toľko spisovnosti, pri rozhovore s dospelými to nevadilo, tam je pochopiteľné, že sa snažia hovoriť inak.
Ostatné veci mi v podstate dávali zmysel - farár po xy prípadoch zistil, že skutočný diabol sa objaví málokedy, preto najprv odporúča lásku, ktorá väčšinou pomôže. Veronike dospelí príliš neveria, dievčatá ju šikanujú - kto čaká, že z nej bude za desať minút superhrdina? Ja nie.
Plus Ema mohla prežiť, to by sa ešte len zosypala zakaždým, keď uvidí Veronikin medailón...:D
15.03.2023
Poviedka sa mi čítala dobre, aj keď sem-tam sa jazyk zdal až príliš umelecký - napr. "strach jej obliekol kabát". Hodilo sa to do celkového štýlu, ale mne do záchodovej scény nie. Dievčatá medzi sebou nepotrebovali toľko spisovnosti, pri rozhovore s dospelými to nevadilo, tam je pochopiteľné, že sa snažia hovoriť inak.
Ostatné veci mi v podstate dávali zmysel - farár po xy prípadoch zistil, že skutočný diabol sa objaví málokedy, preto najprv odporúča lásku, ktorá väčšinou pomôže. Veronike dospelí príliš neveria, dievčatá ju šikanujú - kto čaká, že z nej bude za desať minút superhrdina? Ja nie.
Plus Ema mohla prežiť, to by sa ešte len zosypala zakaždým, keď uvidí Veronikin medailón...:D
15.03.2023
Arcey
Páčila sa mi atmosféra v poviedke, tá bola skvelá. Aj spracovanie témy šikanovania a pomsta nenásytnej Emy. Trochu by som čakal viac od učiteľky, že si nedá len tak brnkať po nose a tiež pasáž s farárom by sa dalo skrátiť a zakomponovať lepšie. Záver hoci bol skvele napísaný, nedával zmysel. Čo potom, čo s mŕtvolou dievčaťa? To mi prišlo ako nedomyslené. Čítalo sa to fajn, aj keď miestami slovosled bolo treba prehodiť. Moje hodnotenie: 7/10
28.03.2023
Páčila sa mi atmosféra v poviedke, tá bola skvelá. Aj spracovanie témy šikanovania a pomsta nenásytnej Emy. Trochu by som čakal viac od učiteľky, že si nedá len tak brnkať po nose a tiež pasáž s farárom by sa dalo skrátiť a zakomponovať lepšie. Záver hoci bol skvele napísaný, nedával zmysel. Čo potom, čo s mŕtvolou dievčaťa? To mi prišlo ako nedomyslené. Čítalo sa to fajn, aj keď miestami slovosled bolo treba prehodiť. Moje hodnotenie: 7/10
28.03.2023