„Kontakt,“ ozvalo sa v bojových slúchadlách Vasquezovi i celému zvyšku jeho čaty.

Výsadkový čln z MDF Platón pristál so slabým žuchnutím na povrch Titanu a vo výstupovej komore sa rozblikalo červené svetlo. Chvíľu na to sa otvorili dvere a z nich vyskackali zo dva tucty mužov a žien odetých v bojových skafandroch.

„Pohyb, pohyb, pohyb,“ zreval Vasqez na svoju čatu a spolu s ďalšou asi dvadsiatkou mariňákov vybehol na povrch skalnatého sveta.

Pred nimi sa týčili vysoké budovy výskumného centra.

„Terrence, Goldberg, Novak, vy tu ostaňte a chráňte čln. Hlásenie každých päť minút! Zvyšok so mnou! Viete čo máte robiť,“ zreval do mikrofónu a spolu s ďalšími ozbrojencami sa rozbehol po povrchu k najbližšej budove.

V hlave si premieľal poznámky z rannej inštruktáže. Mala to byť rýchla akcia. Skontrolovať, prečo sa výskumná stanica, kde sa pracovalo na bohviečom, pred niekoľkými týždňami odmlčala. Kápom vo vedení M-Corpu to nedalo a na Titán, vyslali bojový tím. Predsa len, Mars sa už celé desaťročia snažil osamostatniť spod zemského vplyvu a nech sa tu pracovalo na čomkoľvek, musia to pred blatošľapmi ochrániť.

„Sme pri hlavnej budove,“ zapraskalo hlásenie rušené statickou elektrinou.

„Počkajte na zvyšok,“ vydal povel Vasquez a behom pár sekúnd doskackal v nízkej gravitácii k zvyšku roty. Tá už čakala na svojich pozíciách pred dverami k najväčšej budove a skúšala ich otvoriť.

„Ako to vyzerá?“

„Skúšali sme ich volať na chránenej šifrovanej frekvencii, ktorú sme dostali k dispozícii. Neodpovedajú,“ ozval sa hlas Garciu.

„Čo dvere?“

„Sú zablokované a kód nefunguje.“

„Hm,“ zašomral si pre seba čatár. Vedel, že neostáva nič iné. „Odpáliť!“ vydal napokon rozkaz.

Podľa informácií malo centrum niekoľko automatických ochranných atmosférických prepážok, ktoré sa spúšťali, ak náhodou došlo k úniku vzduchu. To by malo zabrániť dekompresii celého objektu.

Garcia pokýval hlavou a behom pár minút už pripevňoval rozbušku na ťažké pancierové dvere.

Chvíľu na to sa riedkou atmosférou saturnského mesiaca ozvalo slabé buchnutie, a vo vstupných dverách sa objavil asi meter a pol široký otvor.

„Garcia, ty a Jacksonová tu ostanete, zvyšok dovnútra.“

Ani to nestihol dopovedať a behom okamihu sa už výsadok súkal skrz temnú dieru do budovy.

***

Vo vnútri bola hustá tma, ktorú behom okamihu pretrhli svetlá bateriek zo skafandrov.

„Žiadna elektrina,“ konštatoval očividné niekto z mužov.

„Poďme ďalej. Kde je centrum?“

„Dvesto metrov rovno a potom doprava ďalších päťdesiat. Tam by mali byť už ubikácie a leboratória,“ odvetil ženský hlas.

Presne ako predpokladal, narazili cestou na automatické prepážky, ktoré sa uzavreli hneď po výbuchu. Skvelý systém rotačných dverí umožňoval zadržať vzduch v budovách aj keď bolo všade naokolo vákuum.

„Helmy si nechajte,“ rozkázal Vasqez keď prešli prvých ochranným systémom. „Podľa údajov je tu síce dýchateľný vzduch, ale ktovie na čom pracovali. Možno nejaká biologická zbraň alebo vírus.“

Ďalší postup bol bezproblémový. Od druhej prepážky už fungovalo aj osvetlenie, takže videli pred seba úplne bez problémov.

„Teraz doprava,“ zašeptala im v slúchadlách Kowalská. Vasqez prikývol a skackavo si to zamieril k posledným bezpečnostným dverám. Za nimi sa mali už nachádzať obytné a výskumné časti. Brnkačka.

Ozvalo sa slabé „ššššš“ ako rotačné dvere zmenili pozíciu a za nimi...

„Kurva,“ zanadával ktosi.

„Bože,“ ozval sa niekto.

Vasqez spolu s ostatnými ohromene pozerali na výjav ako z nejakého hororu. Okolo nich sa nachádzali zvyšky ľudských tiel, všetky roztrhané na nepoznanie.

Toto je zlé, pomyslel si čatár. Niekto začal zvracať. Idiot! Našťastie prilby s týmto počítali. Pokoj. Nádych. Výdych.

„Ok, toto sme už videli. Viete prečo sme tu. Smer hlavný počítač!"

„Korolev, Parkins a Friedrich! Vy traja choďte do hlavnej budovy! Tam by mali byť labáky. Nájdite počítač a videozáznamy a zistite, čo sa stalo! Dávajte bacha, či niekto neostal nažive! Zvyšok so mnou! Ideme hľadať preživších. Hlásenie každých päť minút,“ vydal rozkazy a spolu so zvyškom ozbrojencov sa začal brodiť zvyškami tiel.

Trvalo im celých dvadsať minút, kým prešli civilnú časť budovy. Nazreli do každej miestnosti, do každej skrine, či zavretých dverí. Ešte vo vedľajšej miestnosti našli zvyšky azda dvoch tiel, no okrem toho nič. Žiaden preživší.

Ako prvá prehovorila Kowalská.

„Ehm, šéfe, je to márne. Nikto nikde. Počkajme na Koroleva, vezmime záznamy a vypadnime. Nech už to spravil ktokoľvek, mám z toho blbý pocit..!

„To máš z tých hororov, čo na ne stále čumíš,“ zarehotal sa do mikrofónu niekto ďalší.

„Držte zobáky,“ napomenul ich Vasqez. Chcel ešte niečo dodať, keď sa ozval Korolevov hlas.

„Čatár, poďte sem. Toto by ste mali vidieť.“

***

Ocitli sa uprostred asi ako hangár veľkej miestnosti. Hlavná budova prepchaná labákmi a špičkového výskumného zariadenia. Uprostred stála trojica mužov a nebolo treba a dívali sa na obrovskú guľatú vec pred sebou.

Tá mala na výšku aspoň tri metre.

„Si kurva robíš prdel,“ vypadlo z úst Vasqezovi. „Vajce?“

„No,“ ozval sa Korolov hlas.

„Vajce na Titáne,“ zasmiala sa Kowalská. „Titánske vajce.“

„Ale čie?“ zapremýšľal nahlas čatár.

Zrazu mu napadla nepríjemná predtucha. Parkins, našiel si ten počítač?“

„Hej šéfe. Ale videozáznamy som ešte nemal čas...“

„Ser na záznamy. Aký výskum tu robili?“

„Nejaký projekt G4LLU5. Podľa denníkov niečo s potravinovou samostatnosťou Marsu a zväčšovaním buniek v nízkej gravitácii.“

„Zväčšovanie buniek,“ opakoval si popod nos čatár. Mal nepríjemný pocit, že...

V momente, keď mu to docvaklo, bolo už neskoro a na čatu mariňákov sa zúrivo vyrútila pätnásťmetrová sliepka.