Do siení Dávneho desu
Na jar sa z Dračej brány na západ po starej karavánovej ceste vybrala menšia výprava. Nemala namierené ďaleko, len do stepí nad severozápadnými horami Aylatay, obývanými horskými lovcami a pastiermi ľudu Tyvaan, v ktorých pásli svoje stáda kočovníci národa Kurgus. Od Tyvaancov sa dozvedeli o tajomnom mieste v horách. Tajomnom a nebezpečnom. Panovníkovi cestovatelia však vedeli, že ho navštíviť chcú. Toto bolo niečo veľké, bolo to blízko – tri dni cesty na juh – a pre dvadsaťčlennú výpravu vycvičených, dobre pripravených mužov išlo o lákadlo, akému odolať nemohli.
Po jednom dni cesty sa pred cestovateľmi začali na obzore zo stepi v záplave tmavej lesnej zelene týčiť modré strmé horské štíty. Vyzerali byť na dosah ruky, až na tretí deň však výprava vkročila medzi strmé tmavé skalné steny horského údolia, ktorým sa z útrob horského masívu von cez lesy do stepi ponáhľala bystrá riečka. Len špľachot, s akým silný prúd narážal do skál a krik dravých vtákov vysoko nad skalnými útesmi sa miešal s hrkotom štrkom pod kopytami koní na úzkom, nahor sa šplhajúcom skalnom chodníku, po ktorom očividne okrem divej zveri nikto nekráčal už celé generácie. Vyšli na plošinu nad údolím, pod mohutným skalným masívom, tiahnucim sa po oboch stranách údolia na východ i na západ. Na východe bolo v diaľke vidieť dym, ktorý k oblohe stúpal z tyvaanských osád. Na západe okrem pustej divočiny pod horskými štítmi, nad ktorými sa vo vetre krútili zlovestné tmavé chmáry, nebolo vidno nič. Zvečerievalo sa, výprava sa teda utáborila v stanoch. Celé to miesto bolo zvláštne tiché, bolo počuť len tlmený hovor mužov a fŕkanie koní, ktoré akoby sa necítili úplne bezpečne. Cestovatelia v údolí videli stopy medveďov, vlkov i horských leopardov, nič v okolí však nenasvedčovalo tomu, že by sa nejaká šelma mala práve teraz vyrútiť z lesa. Zohnali zvieratá dokopy, založili ohne a pobrali sa do stanov. Postavili stráž, aj keď podľa šamana sa ľudského útoku v týchto končinách báť nemuseli. Vzduch bol ťažký, nabitý čímsi, z čoho zvieratám vstávala srsť a mužom praskalo vo fúzoch. Po polnoci výpravu prebudila jedna z najdivokejších búrok, aké kedy jej členovia zažili. V ťažkých prívaloch vody horko-ťažko pozháňali dokopy vydesené zvieratá a ďakovali prozreteľnosti, že väčšinu toho, čo by mohla voda zničiť, majú zabalené v nepremokavých vakoch. S ohňom sa v tú noc už museli rozlúčiť, bolo to, ako keby im nad každým ohniskom nejaký obor dnom hore otočil veľký kotol vody. V jednom obrovskom bielo-modro-fialovom záblesku, ktorý smerom na sever osvetlil celú horskú krajinu a kusisko stepi za ňou videli, ako sa do strmého údolia odkiaľsi zo skalnej steny nad ním s rachotom zrútil obrovský kus skaly. Akoby tu dnes v noci vládu nad svetom prebrali duchovia hromu a blesku, hovorili si niektorí a túžobne vyčkávali koniec búrky i prvé lúče slnka. Nebeská pohroma sa skončila ešte pred svitaním. Po rozodnení premočení cestovatelia naložili náklad na mokré kone a vydali sa na západ popri skalnom masíve v úzkom pruhu medzi bralami a lesom modrých jedlí, límb a cédrov. Ešte predpoludním uvideli trhlinu v skalách, ktorou sa navrch, asi dvesto stôp nad cestu, tiahol sutinou zasypaný svah k viacerým otvorom hore v skalách. Niekoľkí muži vystúpili hore a zistili, že sa ocitli pri niekoľkých štôlňach, kedysi dávno vysekaných do skalného masívu. Za svetla pochodní sa dostali dovnútra. Banské chodby mierne klesali smerom nadol, niekoľko z nich malo dĺžku asi štyristo stôp. Jedna z nich, tá najširšia, sa zhruba v rovnakej vzdialenosti končila závalom, okolo ktorého sa ešte váľali zhrdzavené banské špičiaky a železné kliny. Na stenách baní videli neumelo nakreslené výstražné symboly lebiek a zvislé nápisy v akomsi starom písme, zrejme tyvaanskom znakovom. *Asi pamiatka nešťastia a varovanie pre krajanov.* Prospektori ešte objavili pomerne výnosné medené, strieborné a olovené žily a kolónie netopierov, stonožiek, ale aj samotárske svetlé, žltohnedé škorpióny. Zatiaľ vlastne nič, čo by sa nedalo vidieť v hocakých iných horách, kde ľudia ťažia rudy, kovy i vzácne kamene. Až podvečer objavili ďalší chodník hlbšie do skalných útesov, a v nich štrbinu, cez ktorú by sa dokázali pretiahnuť muži v rade jeden za druhým, kone však už nie. Končila sa v zvláštnej kotline medzi skalami, a v skalnej stene sa v zapadajúcom slnku černel veľký, podľa všetkého prirodzený otvor, akási živlami do skalného masívu vytesaná sieň alebo previs, a na jej konci tunel do čierneho neznáma, z ktorého vial chladný vzduch bez pachu niečoho živého. V sieni bolo niekoľko ohnísk, zvyšky dreveného i kovového banského náradia, spráchnivených povrazov, a po jej stenách zmesou tuku a čierneho popola napísané ďalšie nápisy, ktoré muži nevedeli prečítať, a aj hrubo nakreslená jednoduchá mapa skalných chodieb. Videli na nej, že z tunela bočí niekoľko vetiev aj so zakreslenými podzemnými sálami a hlavná je zďaleka najdlhšia, ukončená akousi závorou a neumelou kresbou záhadného obrazca či čudesnej postavy. *Dnes už neprídeme na to, čo to je, musíme sa vrátiť do tábora, stmieva sa a chodník dole sutinou potme nebude bezpečný.* V tábore sa poradili, čo budú robiť, a pobrali sa spať. V celom okolí panovalo stiesňujúce ticho, len vietor občas zašumel v korunách stromov. V noci sa na čiernej oblohe chladne a ľahostajne mihotalo žiarivé svetlo ďalekých hviezd a okrem zurčania neďalekého prameňa bolo opäť počuť len odfukovanie cestovateľov a fŕkanie ich koní. Občas sa niektorý z mužov strhol zo sna s pocitom, že niekto alebo niečo chodí okolo tábora, šuští v neďalekých krovinách a vysokej tráve. Vodca výpravy sa tým smerom aj vybral s pochodňou v ruke. Nikde nikoho. Zaspával a v polosne mu v hlave zneli zvláštne, znepokojujúce zvuky či neznáme slová a jeho snový zrak videl obrazy, ktoré nedokázal nikam zaradiť.
Ráno sa výskumná skupina vrátila k jaskynnej sieni. Zo trikrát sa otočila, potrebovala totiž nahor vynosiť veľkú zásobu zápalných pochodní, olejových lám, povrazy a klbká dlhých spletených šnúr. Muži vedeli, že jaskynné systémy bývajú rozvetvené, ľahko v nich možno zablúdiť a najlepšie je značiť si cestu pomocou šnúr vedených od vstupu do chodby až tam, kam objaviteľa pustí terén. Dúfali, že nebudú potrebovať liezť po lanách, aj tak so sebou nemali kovové skoby alebo kliny, ktoré by nabili do skál. Len do hliny a štrku v tuneli pri vchodoch do jednotlivých chodieb zarazili pevné drevené koly, o ktoré priviazali voľné konce vlnených šnúr a pustili sa najprv do rozvetvených podzemných ciest a skalných siení. Prvá viedla miernym stúpaním nahor a muži po asi sto krokoch prišli do sústavy niekoľkých skalných dutín, dosť priestorných na to, aby v nich mohlo byť niekoľko ohnísk. Našli starobylo vyzerajúce hlinené nádoby, rozbité i celé, zabudnuté nástroje z kameňa i parohov, hlinené figúrky zvierat i schematických ľudských postáv, prevŕtané mušle a podobné veci. Na stenách boli hnedou a červenou linkou nakreslené obrazy jeleňov, kozorožcov a medveďov, ktoré ako keby sa v mihotavom svetle pochodní pohybovali. Bočnou chodbou prišli po niekoľkých desiatkach krokov na miesto, ktoré vyzeralo ako zamurovaný vchod. Rozobrali jednoduché murivo z kameňov a hliny a objavili veľkú sálu, obohnanú akousi prirodzenou rímsou. Boli na nej poukladané lebky jeleňov, divých horských oviec, vlkov i medveďov. Na stenách boli zvláštne výjavy, na ktorých skupiny ľudí nad hlavami niesli akési balíky, akoby skrčené ľudské postavy. Nad nimi boli tmavé siluety dravých šeliem, orlov a symboly slnka i mesiaca. Miesto vyzeralo slávnostne, pokojne a tajomne. Potom sa zraky mužov obrátili ku kamennej podlahe a po celom obvode podzemného dómu uvideli desiatky, možno stovky kamenných hroblí. Cestovatelia tušili, čo to asi je, aj tak však jednu začali rozoberať. Našli v nej prastaré, ako drevo a kosť zoschnuté ľudské telo v skrčenej polohe, zabalené do rozpadávajúcej sa kože. V hrobovej výbave malo i medenú sekerku, prevŕtané leopardie zuby, hroty šípov zo sopečného skla a misku so zvyškami kostí. Muži hrob opäť zavreli a s dohasínajúcim ohňom sa vrátili do veľkej siene. Kedysi dávno tu bývali ľudia a asi odtiaľ odišli naozaj náhle, keď na ohni nechali ešte aj hrnce s jedlom.
Druhá časť výpravy preskúmala systém chodieb klesajúci hlbšie pod úroveň predsiene. Aj tam objavili obydlia a ohniská. Okolo nich však už neležal hlinený riad, len dolámané kamenné čepele a odštepy, kusy parohov so zárezmi, akoby na nich dávni ľudia niečo počítali či zaznačovali, zvieracie lopatky s vyrytými podobizňami horských zvierat i rýb, hlinené sošky akýchsi levov, turov a žien objemných tvarov. Niektoré figúrky boli vyrezané zo slonovej kosti, z takej slonoviny, akú doviezla výprava na severovýchod z krajiny *indrikov*. Obytných miestností bolo niekoľko a chodba za nimi hľadačov tajomstiev zaviedla do ďalšieho dómu. Tam narazili na vskutku zaujímavé veci. V stvrdnutej zemi boli stovky odtlačkov bosých nôh, mužských i ženských. Obrazce, ktoré v skamenenom íle vytvárali, svedčili o pradávnych tancoch. Svetlo pochodní na stenách odhalilo množstvo veľmi živých podobizní koní, oslov, turov, jeleňov i sobov, a nad nimi figúry desivých medveďov, mačkovitých šeliem, obrovských chlpatých slonov s veľkými klami, nosorožcov, nie takých, ako tie na obrázkoch v starých knihách o južných krajinách, skôr tých, o ktorých hovorili správy cestovateľov na sever. Tu ich ale videli tak, ako ich videli ľudia, ktorí s nimi zdieľali priestor a čas. Videli i podobizne šamanov v zvieracích kožiach, s bubienkami a hrkálkami v rukách a s lebkami šeliem alebo jeleňov na hlavách. A pod skalnou stenou našli zvláštne ílové sochy a reliéfy – páriace sa kone, býky, vlky, a takisto výjavy, na ktorých sa týmto aktom venovali ľudia. Objaviteľom pod nohami zarachotili kosti obetovaných i zjedených zvierat a kusy parohov, niektoré vyrezané do podoby mužských údov. Kresliči výpravy v mihotavom svetle smolných lúčov a jasnejšie svietiacich lámp nakreslili čo sa dalo a pobrali sa von z útrob skaly. Vonku s prekvapením zistili, že slnko už načalo poslednú tretinu cesty k západnému obzoru. V tábore sa obe skupiny stretli s ďalšími troma. Jedna z nich v kratšej chodbe našla len zvláštny oltár, vyzdobený kosťami a lebkami koní, turov a jeleňov, veľkú skalnú mohylu, ktorá vyzerala ako hrob náčelníka, a na stene výjav, na ktorom skupina jazdcov na koňoch s kopijami útočila na oddiel lukostrelcov a nad mŕtvymi mužmi stáli vlky a vznášali sa supy. Tú druhú zvažujúca sa chodba zaviedla k podzemnému jazierku s priesvitnými rybami a zvláštnymi bielo-ružovými mlokmi s očami ako drobné zrnká a červenými vetvičkovými žiabrami. Z jazera ďalej do skalnej štrbiny tiekla riečka strácajúca sa v tme a jeden z mužov tam takmer zostal, keď sa mu na mokrom íle pošmykli nohy, zrútil sa štyridsať stôp dole úšustom a takmer vletel do úzkej trhliny, z ktorej by sa už možno nedostal. Jeho spoločníci našťastie zviazali kožené povrazy, vyššie od mokrade sa zapreli do suchého štrku a zablateného a dotlčeného nešťastníka vytiahli. Stálo ich to dosť času a keď sa pri svetle poslednej pochodne dostali na svetlo pred skalný masív, bol už takmer večer. Tretia sa vrátila z cesty krivolakými vetvami, smerujúcimi mierne nahor, až do miest, kade sa ledva dalo prejsť, niekedy iba po bruchu, a nakoniec tam po veľkej námahe našli len netopiere, ich trus, pavúky, šváby a jamu, do ktorej len – len že nespadli. Keď zasvietili na jej dno, uvideli tam, v hĺbke asi troch siah, kostru nešťastníka, ktorý tu možno kedysi hľadal poklady a miesto nich našiel smrť na mieste, z ktorého nedokázal vyliezť. Dnes sme toho videli dosť, zajtra nás čaká dlhá hlavná chodba. Pri ohni si navzájom povedali, čo kto videl, a rozhodli sa, že zajtra pôjdu k jaskyniam všetci okrem stráže. Dvaja muži na tábor budú stačiť, cez deň tu zatiaľ nebol ani náznak nebezpečenstva.
V noci strážcov z driemania zobudil len zvuk štrku, ktorý sa na kratučký okamih zosunul zo svahu. *Asi irbis. Alebo horská ovca, ktorá pred ním uteká.* A o nejaký čas akýsi divný, kvílivý zvuk, neľudský nápev v priestore medzi ďalekými hviezdami a prastarou skalou, siahajúcou až do útrob Zeme. *To sa len vietor krúti v skalných štrbinách. Spime, zajtra budeme potrebovať všetky sily.* Šum vetra v korunách stromov ich opäť uspal.
Hneď ráno sa po dôkladných prípravách objavitelia, naložení ďalšou zásobou pochodní a oleja do lámp, vybrali do hlavnej chodby. Asi po dvesto krokoch strop skalného tunela poklesol až tak, že muži, v zástupe po dvoch, asi pol stovky krokov prešli v skrčenom postoji. Potom sa strop náhle opäť dvihol do výšky, až tak, že sa strácal v tme, a v tej svetlo smolných lúčov odhalilo len odblesky trepotajúcich sa krídel veľkých netopierov. A chodba začala mierne klesať kdesi do vzdialených hĺbok. Na hrboľaté, štrkom, kusmi uvoľnených skál a prachom pokryté dno zo stien tunela stekala vlhkosť a z trhlín v skale v diaľke do tmy svetielkovali huby a riasy. Nebolo počuť nič, len dych mužov, ich kroky a šušťanie štrku, ktorý sa zosúval dolu cestou. Narazili na skalný prah, našťastie nevysoký, a pomocou povrazov po ňom zliezli. Na tomto mieste zanechali dvoch mužov, aby ich na ceste späť vytiahli hore veľkým skokom. Ďalšia cesta do tmavej hĺbky ich zaviedla do veľkej siene. Na jej stenách v zábleskoch lámp a pochodní uvideli zvláštne maľby. Určite ich namaľovali iní ľudia než tí, čo žili v jaskyniach, ktoré cestovatelia videli predtým. Boli na nich paláce, panovníci, bojovníci a ľud, zhromaždený okolo podivných oltárov a obetných hraníc. Postavy v nadživotnej veľkosti, napoly zotreté časom, ale stále so stopami dávnej farebnej nádhery, za ktorou v tomto podzemnom prírodnom chráme museli byť roky práce, držali v rukách kopije, sekery a meče, iné zase hrali na trúbach a rohoch alebo dvíhali do výšky zástavy so záhadnými symbolmi. Nad nimi sa ako na oblohe vznášali postavy čiastočne ľudských a čiastočne vtáčích, prípadne zvieracích božstiev a démonov a symboly nebeských telies. Po oboch stranách podzemného priestoru pod kresbami boli desiatky stĺpcov textu neznámym písmom, nepodobným tomu, ktoré tu muži videli doteraz, a na akomsi oltári uprostred, ozdobenom reliéfmi ľudských božstiev, ženských i mužských, s rukami pozdvihnutými v žehnajúcom geste, a chimérickými figúrami akýchsi tvorov, akoby poskladaných z častí rôznych zvierat, ležali zhrdzavené, starodávne vyzerajúce meče, dýky, hroty kopijí, zlaté a strieborné nákrčníky a náramky i veľké kameninové misy s vnútrom tmavým od niečoho, čo mohla byť dávno sadnutá krv. Nasvedčovala tomu kopa kostí zvierat, prevažne kopytníkov. *Asi nejaké obradné miesto. A chodba z neho vedie ďalej do hlbín.*
Pokračovali ďalej. Ďalší schod na ceste do neznáma, ďalší dvaja muži ako poistka na ceste naspäť. Dvaja muži, svetlo lampy a znepokojujúce myšlienky. Skupina sa dostala do ďalšej miestnosti. Tentokrát s maľbami, na ktorých bojovníci, ale aj roľníci a postavy vznešených ľudí hľadeli na Slnko, Mesiac a záhadné symboly vysoko na oblohe. Na opačnej strane vyblednutý, kedysi krvavočervený obraz obrovskej figúry nejakého panovníka alebo boha nad stovkami mŕtvych ľudí, ležiacich na zemi ako snopy obilia. A nový oltár, podobní bohovia, ale miesto zbraní a zvieracej krvi na ňom cerilo zuby niekoľko ľudských lebiek a vzadu pod stenou v rozbitých sarkofágoch plamene pochodní našli bezhlavé ľudské kostry v platničkových brneniach, s mečmi a štítmi. Bezhlaví strážcovia pradávneho tajomstva?
Muži sa poradili, či budú pokračovať. *Ešte dva takéto „schody“, a bude sa treba vrátiť. Možno sme videli dosť. A možno chceme vidieť všetko.*
Vybrali sa ďalej do hlbiny. Ďalšie skalné prahy už boli nízke, na ich zlezenie nebolo treba istenie. Vlneného vlákna, ktoré výpravu sprevádzalo, bolo ešte dosť. Vzduch v jaskyni bol chladný a ozývalo sa v ňom čosi ako vzdialené hvízdanie vetra v skalných puklinách a občasné cinknutie skalky, ktorá sa odtrhla od steny. Niekedy to znelo ako niečie vzdialené kroky... nie, nikto iný tu nemohol byť. Netopiere celkom zmizli. Tretia sieň. V nej zástupy ľudí sledovali akési podivné veci na oblohe. Veľké veci. Božstvá, démoni, obludy? Čudesné postavy, kombinácie krídel, končatín, chvostov, hláv, očí, klepiet, chápadiel, hákovitých čeľustí, prinajmenšom na miestach, kde to odvážlivcom aspoň niečo pripomínalo. A skoro polovica z tých obrazov a symbolov nepripomínala nič, čo ktokoľvek z nich doteraz videl. Boli už vyše míle v hlbinách skaly a polovica pochodní i oleja na svietenie bola preč. Cestou naspäť budú musieť šetriť, ak nechcú ísť potme. Zostúpili do ďalšej siene, menšej a s oveľa nižším stropom. Nevideli v nej žiadne rozoznateľné maľby okrem strašidelných, primitívne, ale zlovestne namaľovaných čiernych umrlčích hláv a nápisov čudesným hranatým písmom v zhlukoch. Všetko bolo zastriekané tmavými škvrnami. Tam hlboko pod zemou v dávnych časoch na skalných stenách zaschla krv. Iste na počesť príšerného idolu týčiaceho sa nad kopou ľudských kostí a lebiek. Ohavnosť, postavená z hliny, parohov, zubov dravcov, niečo, čo akoby nenavrhol ľudský um, pretože démonické božstvo ani nevyzeralo pozemsky. Muži, teraz už so srdcami rozochvenými ťažko pomenovateľným strachom, po prirodzených skalných schodoch zostúpili ešte hlbšie. Všimli si dve polorozpadnuté kostry, ktoré padli na ceste opačným smerom. Akoby nejakí dávni opovážlivci utekali z hĺbky pred niečím príšerným, čo ich dostihlo, roztrhlo a rozdrvilo. A na konci tohto schodiska sa ocitli v obrovskom podzemnom dóme, v ktorom sa ich žlté, biele a oranžové svetlo lámp a pochodní stretlo s mátožným bledým a zelenkastým prísvitom z hrubého koberca húb a rias, ktoré sa, hoci živené len vlhkosťou hlbín, ktorá rozrušila minerálne podlažie, za tisíce a možno milióny rokov vyšplhali po stenách až do výšky dómu, tam, kde ožiarili nové, hrôzostrašné maľby. Toto už určite nebolo dielo ľudí, stvorili ich myšlienky niekoho, kto mal zmysel pre veľkú zvrátenosť, ešte väčšiu dokonalosť, nádheru a pompu. Bytosti z predošlej siene tu videli v celej ich príšernej podobe. Vedeli, že tu nebudú tak dlho, aby zobrazenia nepomenovateľných stvorení z neznámych svetov alebo bájí vedeli odkresliť, veď ani nevedeli, kde má ktoré svoj koniec a začiatok. Len si zapamätali, že ich videli vznášať sa na oblohe i šíriť pravekú hrôzu na zemi i vo vode. Zapamätali si, že na týchto obrazoch neboli ľudia ani nič zo sveta ľudského rodu. Bytosti – alebo čo to bolo – sa stretávali len s tvormi vzdialene podobnými náčrtom, ktoré priniesla výprava z Dračej pustatiny. Žili s nimi, bojovali s nimi, víťazili nad nimi. A na konci siene výprava konečne uvidela veľký zamurovaný vchod, ten múr zo starej mapy na začiatku jaskynnej siete. Podišli k nemu. Zdalo sa im, že vzduch je tu zrazu teplejší než hocikde inde v jaskyni a že spoza muriva akoby presakoval zvláštny, ťažký, omamujúci zápach. Vodca výpravy obuchom sekerky zabúchal na kameň. V jednom okamihu podzemný svet akoby zamrzol v desivom tichu. A potom muži pocítili, ako sa k nim spoza múru a celého skalného masívu valí ohromná vlna divokého hnevu a zúrivosti neznámej moci, prebudenej z večného spánku. Akoby začuli rev, hromový ryk a v ňom burácajúce slová v neznámej, strašnej, neľudskej reči, plné hlások, akých ľudské hrdlá schopné nie sú. Kliatby zarezávajúce sa do mozgov a sŕdc, obrovský dupot, škrípanie obludných pazúrov, plieskanie ohromných blanitých krídel, syčanie, chrapot, burácajúce drmolenie zla väčšieho, než aké by si kto vedel predstaviť. Mužom sa zazdalo, že celá sieň akoby sa rozochvela, ani čo by ju malo roztrhnúť napätie, ktoré ju zrazu naplnilo. V mihotavom svetle pochodní sa na seba pozreli a bez slova sa dohodli na jednom – útek, teraz, hneď, neobzerať sa. S vydeseným krikom bežali cez schody i siene, div im nezhasli pochodne a lampy, kĺzali sa na vlhkom podloží, padali, odretí a dobití opäť vstávali a s revom utekali. Cestu, ktorá im trvala celé hodiny, teraz prebehli za zlomok času. S pomocou záloh sa vyšplhali naspäť skalnými prahmi. Spoločníkom veľa nevysvetľovali, len im ukázali dopredu, k východu z podzemného nekonečna. Domlátení, s dotrhanými šatami a krvácajúcimi odreninami zastali pod skalným previsom, s úľavou zistiac, že slnko je ešte len za polovicou svojej dennej dráhy. A videli, že niekoľkým z nich počas úteku plného desu zbeleli vlasy. Pomaly, aby stihli polapiť dych a upokojiť tep srdca, zišli dolu sutinovým svahom do tábora. Tam ich čakal len jeden zo strážcov, značne vydesený. Vraj sa pred asi hodinou vybral dolu k neveľkej riečke, keď začul spoločníkov vydesený krik a potom bolestný rev. Kým vybehol naspäť, nenašiel už nič, len splašené zvieratá, pováľané stany a veľké striekance krvi na zemi. Žiadne telo, a čo je horšie, ani žiadne stopy. Nevedel čo sa stalo, ale po zemi to neprišlo. Muži obrátili zrak k oblohe. Na ľahostajnom bezmračnom modrom nebi bezstarostne žiarilo slnko a v korunách lesných stromov vietor spieval zvláštnu divokú pieseň. A možno ju spievalo tmavé šero medzi kmeňmi, medzi ktoré cez husté koruny preniklo len málo slnečných lúčov a v zlovestne tajomnom živicovom prítmí sa kdesi ďalej v lese mohlo ukrývať čokoľvek. Cestovatelia do pol hodiny zbalili tábor a pustili sa dolu divokým horským údolím. Ešte pred polnocou boli v stepi a svoje stany postavili vchodmi smerom na východ, k Dračej bráne. Veľa toho v tú noc nenaspali ani nenahovorili, ale potichu sa tešili z toho, že spln a hviezdy nad stepnou šíravou žiaria nečakane priateľským, známym svetlom.