Prečo sa to stalo? No preto, lebo jej otec radšej čistil kone, ako sa s ňou hral. Vtedy mala desať rokov, štvrtú mamu, ktorá ako všetky pred ňou nemala Banduliu rada a snažila sa z nej spraviť svoju otrokyňu. Ja sa ani nečudujem, že to dievča ušlo do lesa, kto by neušiel. Jej otec stál za hovno, tie jeho štetky stáli za hovno. Skrátka rodina na hovno. Tak ušla. Síce ju hľadali, ale veľmi sa pritom nepretrhli. Možno sa starému uľavilo, že ušla. Jeho prvá žena, zomrela, keď privádzala Banduliu na svet. Nechcem toho bastarda obhajovať, ale tiež to nemal ťažké.

Potom sa na dievča zabudlo, vraj zomrelo v lese, lebo v lese predsa malé dievča neprežije. O polroka našli dievčinho otca roztrhaného v jeho dome aj s tou jeho štrbavou šľapkou. Mlynárov syn vtedy išiel okolo a videl štyroch kastarov ako vychádzajú z domu. Ako to, že nevieš, kto je kastar? To sú tí drevení z hĺbky lesa, najmenší majú dva metre a silný sú, že roztrhajú kravu holými rukami ako papier. Občas na nich niekto natrafil, ale nikdy sa nič nestalo. Teraz sa rozhodli, že roztrhajú ľudí, krásne nie? Svinsky krásne. No ale to som nechcel. Vieš koho jeden kastar niesol na ramenách? Banduliu. Dievča sa žiarivo smialo. Tá jej oranžová hriva sa len tak vlnila a červené oči jej blýskali. Takto chceš, aby sa tvoje deti tvárili, keď im donesieš darček. Všetci pochopili, že sa prišla pomstiť, ale ako presvedčila kastarov, aby jej s tým pomohli, to nevedel nikto.

A vieš čo? Jej otec nikdy nebol veľmi obľúbený, tá jeho už vôbec nie. Nikto necítil neodbytnú povinnosť dievča hľadať a vykonať spravodlivosť. Nikomu inému sa nič nestalo. Tak sme to nechali tak. Kastari aj tak žili ďaleko a nechceli od nikoho nič. Ak s nimi bude šťastná, tak dobre. Nie každý súhlasil, ale ani sa každému nechcelo ísť do lesa. Veď sme na nich ani nemali dobré zbrane, ktoré by im naozaj ublížili.

A všetko by bolo v poriadku nebyť tých pútnikov...

Už si o tom počul, tak sa netvár tupo. Prichádzali z juhu, možno päťdesiat ich bolo dokopy. Tú spúšť som videl, zavolali nás tam. Vozy polámané, stany roztrhané, kone dohryzené. A všetko horelo, taký plameň som dlho nevidel. Ale kvôli niečomu takému by som obed nevracal na tento svet. Keby si videl, čo spravili ľuďom. Všetkých dôkladne roztrhali, nikto nemal hnáty svojom mieste, obtrhali ich ako, keď obtrháš lupene z kvetov. Masaker, neušetrila deti, neušetrila nikoho. Zvracal som a pochovával. Hodiny. Ten obraz nikdy nevymažem z pamäte. Nikdy a pr...

„Prečo mám byť dobrá a milá. Bola som taká a trpela som.“ ozvalo sa spoza stromu na okraji lúky a muž, ktorý doteraz rozprával sa strhol.

Ostatní muži okolo ohňa sa otočili za hlasom a uvideli dievča s červenými očami sediace na poldruhametrovom kastarovi. Oči je blčali, kastar ceril svoje drevené zuby.

„Neurobili ste nič.“ povedala Bandulia.

„A ty si zabila nevinných ľudí,“ povedal mladý muž v dlhom plášti. Postavil sa. „tvojho otca sme ti odpustili, dokonca aj jeho ženu.“

„Odpustili?! Vy mi nemáte, čo odpúšťať! Ja mám moc, ja vám poviem, čo budete robiť.“ Kričala a za kastarom, na ktorom sedela sa objavilo ďalších desať podobnej výšky.

Muž v plášti vytasil meč a to isté urobili ostatní muži.

„Mohla si zmiznúť v lese, mohla si všetko nechať za sebou. Namiesto toho si nám dala niečo, čo sme dlho hľadali.“ muž zdvihol meč, plameň sa na čepeli odrážal do modra. „ten oheň v tábore, ktorý si vyzabíjala, zmiešal veľa kovov a vytvoril niečo, čo tu nebolo sto rokov. Dala si nám Čepeľ a my sme ti vďační. Teraz zlez dolu.“

Bandulia vykríkla a kastarovia vyrazili dopredu. Muži okolo ohňa vyrazili dopredu. Dve skupiny sa zrazili a tam, kde predtým bežne kované čepele neprenikli drevom kastarieho tela sa teraz ozvalo len hvizdnutie a končatina odpadla. Ozývali sa výkriky, kastarie vrčanie a Baduliin hlas, ktorý stále hnal kastarov do útoku.

Napokon to skončilo. Traja muži z desiatich zostali stáť.

Bandulia sťažka dýchala na zemi privalená kastarom, na ktorom sedela. Nenávistne hľadela na mužov až vydýchla naposledy.

Chlapi zasunuli svoje meče a neistí si tým, či bola dosiahnutá spravodlivosť sa vydali naspäť do dediny.