Sedeli na zadnom dvore starec a malý chlapec, starý otec a jeho vnuk. Sedeli na neumelej lavičke zo suchého, popraskaného trámu. Zopár kameňov to celé istilo. Lavička nebola pekná, ale urobili ju spolu. Z pohľadu vnuka veľmi dávno, z pohľadu starého otca – včera.

„Dajme tam niečo zelené!“ odhodlane zvolal chlapec. Odtrhol trs trávy a spýtavo hodil očami po starom otcovi.

„Zelené to je, uškodiť nemá ako. Hoď to tam,“ súhlasil.

Trs trávy neusporiadane padal do kotlíka pred nimi. Dotkol sa hladiny bublajúcej tekutiny v ňom a zbĺkol v sprievode malých farebných iskier. Chlapec sa zasmial.

„Čo to bude teraz?“ zisťoval napäto.

„Stále odvar pre dobrý spánok,“ odpovedal s ťažko skrývaným úsmevom. „Musel by si zmeniť viac, trochu trávy, ba ani jablko alebo trs hrozna len tak ľahko receptom nezakýva. Len možno trochu, ale celkom málo, zmení chuť.“

Starec sa vo svojom umení vyznal a veľmi dobre vedel, že budúcnosť jeho mágie visí v nadšení, ktoré vzbudí práve u tohto chlapca. Niekedy cit pre kúzla preskočí generáciu a jemu neostávalo iné, než tomu veriť. Len na to musí ísť opatrne.

„A to nie je na škodu!“ dodal hneď, keď zbadal ako v tvári jeho učňa radosť hasne akosi prirýchlo. „Dokonca aj farba je dôležitá. Veď uznaj – pil by si niečo, čo vyzerá ako čerstvý hnis?“

Zasmiali sa a mlčali.

„A čo tam ešte pridáme?“ pýtal sa chlapec nesmierne potichu.

„Čo len chceš,“ pokýval starec hlavou. „Ak to vieš opísať, môžeme to pridať,“ upresnil ešte.

Sedeli ďalej, nehybne. Aj bez celkom tichých otázok.

„Aj odvahu?“ ozval sa chlapec po chvíli.

„Hm, to bude ťažké,“ uznal starý otec a vnútri rástol pýchou – pochopil!

„Odkiaľ by si vzal kúsok odvahy? Tá je cenná, neváľa sa len tak pod nohami. A ak ti niekto tvrdí, že váľa, tak klame!“ vysvetľoval šedovlasý druid. Nechcel mu odpovedať priamo, tento krok musí prekonať sám. Ak by dostal presný návod, nikdy ho neočarí závan ozajstnej mágie. Musí zažiť radosť z jej objavovania! Inak sa nebude nijako líšiť od pečenia podľa kuchárskej knihy.

Starec zamiešal obsah kotlíka. „Už-už to bude,“ povedal akoby len tak do priestoru po tom, čo trochu ochutnal z obrovskej naberačky. „Len trochu odvahy by to chcelo…“ vzdychol.

Odrazu chlapec odhodlane vyskočil na nohy. Nešikovne si vzal naberačku a rozbehol sa kamsi k domu. Bol ešte celkom malý, nepoznal všetky jeho tajomstvá, ale z celej duše ho desila pivnica.

Dvere do nej otváral pomaly, aby nevŕzgali.

„Vŕzg,“ zavŕzgali dvere lenivo, neberúc ohľad na hrôzu lezúcu mu po nohách. Vedel, že nemá veľa času. Vedel, že strach sa mu po chrbte vyšplhá na plecia a po krku až do uší. A keď zašepká, on utečie.

Jeden rýchly krok na prvý schod. Možno by to stačilo? Stále si videl pod nohy až tma o dva-tri schody ďalej vyzerala nepreniknuteľne.

Zaťal zuby, zavrtel hlavou. „Nestačí!“

Dva rýchle kroky. Stál na treťom schode. Ľadová kvapka potu vyrazila na svoju púť po čele. Keby mohol, zavrel by oči. „...ale to by sa nepočítalo!“ vydýchol.

Ale to by sa nepočítalo a preto radšej zadržal dych.

Stál v pivnici. Obklopovali ho vône jedla, korenín a ťaživá, omamná tma. V takej hustej hmote ešte vôbec nikdy nestál. Vlasy sa mu ježili, strach mu tlačil na hruď.

„Už nikdy neodídeš,“ zašepkalo čosi úplne potichu kdesi za ním. Chlapec sa bojovne zahnal naberačkou, cítil ako jej kovové telo zavadilo o niečo živé, zložené z tisícky kúskov. Zahnal sa ešte raz, hoci tušil, že už zbytočne a so svojou zbraňou pritisnutou na hruď vyletel po schodoch. Dvere nestihli ani pípnuť.

„Máš?“ napäto ho vítal starý otec.

Chlapec už s pevnou rukou vylial neviditeľný obsah naberačky do kotlíka.

„Mám,“ odpovedal.