Hon

PNP
Podporte scifi.sk
Chladné, strieborné záblesky mesačného svetla doháňali jeho kroky. Intenzívna živočíšna radosť mu pumpovala v žilách miesto krvi, poháňala ho vpred. Vďaka adrenalínu si nevšímal pichľavé konáre, zabodávajúceho sa mu do kože, keď prebiehal krovím. Utekal ako o život. Ale nebál sa. Nemal sa čoho báť, aj keď mal v pätách toho jediného tvora, ktorý ho dokázal dobehnúť.
Zuby. Zuby a pazúry. Zježená srsť na mohutnom krku vlkolaka. Takýto pohľad sa zaskvel niekde v rohu jeho zorného poľa. Zrýchlil, ak to bolo ešte vôbec možné. Zdalo sa mu, že lieta. Kedysi si ľudia mysleli, že naozaj lietame, spomenul si, že sa meníme na netopiere. A dnes si myslia, že neexistujeme. Ľudia sú hlúpi.
Vlkolakove nozdry sa zachveli vzrušením, keď nasali upírsky pach. Konečne korisť, ktorú sa oplatí naháňať, konečne hra, ktorá neskončí skôr, ako začne. Akonáhle zavetril stopu, nezaváhal ani na okamih – prebehol diaľnicou, šoféri si ho sotva stihli všimnúť, vyštveral sa do hory a prešiel lesom až dolu do dediny a znovu do lesa, kde ho konečne zbadal. Jeho lesklá, biela pleť mu priam klala oči. A to si myslia, že sú nenápadní upíri sú takí hlúpi.
Pri vlkolakovom zavití mu naskočila husia koža. Usmial sa. Takže je to tu, kto z koho. Nevidel ho síce, ale vedel, čo sa mu odohráva za chrbtom – mohutné zviera sa napriahlo k skoku, laby sa mu odrazili od zeme. Teraz načahuje pazúry, aby svoju korisť pri páde strhol a prevalil na zem.
Mesačné svetlo skutočne ožiarilo vlkolakovu siluetu, plavne sa nesúcu priestorom.
A potom ho zahalili mračná.
Karol sa zvalil vedľa Roba ako vrece zemiakov.
„Au, čo ti práši? Dorici! Kurňafix to akože fakt?“ otieral si hlavu, ktorú si pri páde otrieskal o zem. „Ako fakt, dúfam, že to nebude otras mozgu.
Robo na neho klamane gánil a jazykom si otrávene prechádzal po ostrých zuboch. „To nemyslíš vážne! Vy ste fakt celá rasa, ako ste, total nekompletní! To žiadna sranda s vami!“
„Sorry, ale ja som si fakt jedného dňa nepovedal, že hm, čo keby ma tak dnes pohrýzol vlkolak, proste sa to stalo!“
„Hej, hej, jasne, však v pohode, ja som bol len fakt v ráži, som sa tešil, že aký parádny hon si dnes dáme. Lebo ako išlo ti to, fakt!“ uznal a podal Karolovi ruku, aby mohol vstať.
„Ďakujem, ďakujem, mal som zo seba dosť dobrý pocit, fakt. Však snáď nebude zamračené celú noc.“
„No veď hej,“ súhlasil Robo.
Les šumel, niekde v diaľke bolo počuť diskotéku a ruch z hlavnej cesty. Zahúkala sova.
„A doma všetko okej?“ opýtal sa Robo.
„Hej, hej. Dcéra zmaturovala.“
„Joj, super! A kde ide teraz?“
„Neviem, chcela žurnalistiku, ale aj matika jej ide, tak som taký, že nech skúsi aspoň dve prihlášky podať.“
Robo prikývol a jeho bledú pokožku ožiarilo mesačné svetlo. Zreničky sa mu od vzrušenia rozšírili, keď mu pri uchu zavil vlkolak a les znovu ožil pretekom s nemŕtvym.

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

YaYa
Pekne sa hráš s očakávaniami. Ani neviem, čo napísať do komentára, aby som nespoilerovala.
28.10.2023
nenasytnik
Kratke, jednoduche, nie je kde sa stratit, "clever" :)
29.10.2023
Lucika
Toto bolo super :D temny zaciatok a potom… parada :)
29.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.