„Okamžite vstaň, ty božie hovädo!“ kričala mamka, keď zočila ten ohavný výjav.

Jej jediný syn, všetko, čo jej po manželovi zostalo, sa bezvládne váľal v kozom chlieve, mumlajúc si pod nos čosi nezrozumiteľné: akési večné tajomstvo, ktoré spája všetkých korheľov na tomto svete.

Nestačil krik, nepomohli vyhrážky; mamka musela siahnuť po krajnom riešení a chrstla na syna za kýbeľ dažďovej vody.

„Nóó, čo sa to... Som sa myl v nedeľu predsa,“ dal Tadeáš konečne dohromady zopár navzájom súvislých slov.

Mamka medzitým zmizla v chatrči. Vrátila sa s modrou tunikou, opaskom z kozej usne, vlnenými hnedými gaťami. Položila ich na suché miesto pred ohradou a založila si ruky v bok.

„Tvoj nebohý otec nebol žiaden zázrak, ale dokázal nás troch uživiť a ešte ťa aj poslať na univerzitu. Takto sa mu odvďačuješ? Ožratá pľuha, čo je týždeň dlhý!“ neodpustila si dodať.

„Nebudem ja toto trpieť!“ pokračovala mamka neústupne, „richtár sa včera večer vrátil z mesta - osadu za Planým kopcom vraj gniavia akési temné čary a ich starší odmenu nemalú ponúkajú. No pováž, sedem zlatých nie je málo! Nebudeš si riť váľať a rentu mi prežierať! Umyješ sa, oblečieš sa, sadneš na somára a pôjdeš mi z očí! Bohovia nech ťa varujú, ak prídeš s prázdnou!“

Tadeáš nerozumel úplne každému slovu, ale základ pochopil – má ísť kamsi ďaleko pomôcť ľuďom, o ktorých prd vie a dúfať, že vyrieši čosi, na čo sú sedliacke mozgy krátke.

„Mamó...“ zatiahol ešte, no bez zmeny v mamkinej tvári.

Ťažko si vzdychol a tackavo prešiel k sudu, aby zo seba opláchol kozince a omyl si uslintané gamby. Obliekol sa, obišiel chatrč, neprestávajúc pri tom povzdychávať a gúľať očami a v maličkej maštali konečne našiel starého šedého somárika. Ten mal v nemej tvári momentálne viac inteligencie, než dosiaľ podnapitý učenec.

„P-p-p-p“ začal sa zvieratku prihovárať.

„Percival“, vzdychla mamka nad tou scénou, „Percival a pecivál, to bude dvojka...“

***

Čutora s vodou zívala prázdnotou, nedbajúc na suché hrdlo jej majiteľa. Na Tadeáša prišlo nešťastné štádium na pomedzí opitosti a triezvosti, očistec plný hlavybôlu a spytovania svedomia. Oslík Percival na tom nebol o moc lepšie.

Najlepšie roky už mal dávno za sebou a v svojich predstavách videl skôr dostatok spánku, minimum pohybu a keď už, tak s iným nákladom, než je zapáchajúci obuch s červeným baňatým nosom. Podchvíľou na Tadeáša zlostne frkol, no svoj osud znášal statočne a bez sťažností. Ostatne, nič iné mu ani nezostávalo.

Slnko nad putujúcou dvojicou už vystúpilo povážlivo vysoko a Tadeáš len ďakoval bohom, že prítomnosťou okolitých lesov je hladkanie jeho lúčov ako-tak znesiteľné. A hoci sa to obom zdalo ako celá večnosť, konečne došli na rázcestie.

Bol to už nejaký ten rôčik, čo sa Tadeášova okrúhla plešivejúca hlava sklonila nad mapami a tak učenec nečakane zaváhal. Moc mu nepomohol ani fakt, že o smerovú tabuľu sa opierali mrzký severan, ešte škaredší polelf a nízky gnóm vo vyšívanej kazajke v popredí. Nemal však na výber a tak popohnal oslíka bližšie k čudesnej skupinke.

„Pekný deň sa vinšuje, drahé panstvo,“ zvolal premotivovaný Tadeáš a hlavou naznačil úklon, „a či budú milosťpáni toľkej vôle a poodídu, nakoľko máme s kolegom pred sebou ešte dlhý pochod...“

„On práve povedal, že som kokot?!“ zamračil sa polelf a siahol po zbrani po boku.

Tadeáš pochopil svoj omyl a ponáhľal sa ospravedlniť. Zosadol z Percivala - tomu sa viditeľne uľavilo. Gnóm nakrčil jedno holé obočie.

„Teda, pochod nie je to správne slovo, ehm. Povedal by som skôr, nooo...“

To už sa nasrdený polelf s taseným scimitarom pohol k nemu. Severan i gnóm skrížili paže na prsiach a pobavene sledovali bizarnú scénu.

Tadeáš sa na nepekného miešanca idiotsky usmial a odhrnul si z čela neposlušný prameň rednúcich svetlých vlasov. Belasé oči mu priateľsky žiarili.

Pomätenec, pomyslel si polelf a pozdvihol scimitar, pripravený ťať. Než však zbraň dopadla na vysoké čelo neozbrojeného muža, ten blbec vystrúhal neohrabaný pukerlík. Polelf stratil rovnováhu, upustil zbraň a prepadol cez Tadeášove ramená tak nešťastne, že spočítal šišky v garáde. To už severan siahal po kuši, ktorá mu visela na dômyselnej konštrukcii na chrbte. Gnóm spustil paže a zasyčal.

Mohol to byť krátky a neľútostný boj, ktorý by akiste skončil hrotom šípu v niektorej alebo hneď niekoľkých Tadeášových častiach tela. To by sa ale do neho nesmel pripliesť Percival.

Hrdinský oslík vytušil blížiace sa nebezpečenstvo a než severan stihol nabiť samostrel, nakopol ho s nevídaným (a nevideným) zadosťučinením z celej sily do brucha. Severan odletel ako vetrom odfúknuté mračná.

Tadeáš nestratil duchaprítomnosť a prizrel sa smerníku bližšie. Potvrdil si tak čo už vedel - Planý kopec sa nachádza už len štyri míle cesty doprava, čiže na severovýchod. Gnóm medzitým zrejme vzal nohy na plecia; každopádne ho nebolo. Polelf sa ešte neprebral z bezvedomia a severanovi trčali z papradia len okopané čižmiská. Tadeáš teda učinil rozhodnutie a zohol sa pre elfský scimitar. Cesty veru nie sú najbezpečnejšie, pomyslel si.

***

Pred neveľkú drevenú bránu, ktorá uzatvárala podkovu zo špicatých kolov, dorazili Tadeáš a Percival už za súmraku, obaja už značne hladný. Za oslíkovo hrdinstvo bol Tadeáš ochotný upustiť mincu a kúpiť mu v osade nejaký obrok, alebo čo to osly vlastne žerú. Len ako sa dostať cez tú bránu.

Odpoveď za neho vyriešila druhá strana.

„Čo je, čo tu strašíš s tým somárom?“ zachrapčal vráskavý kmeť spoza priezoru a zagúľal očami.

„Prišiel som skrz vašu ohlášku,“ riekol Tadeáš, no vzápätí zrozpačitel.

Mamka mu síce povedala, že za Planým kopcom sa čosi deje, ale nedostali sa ani k tomu kde a čo - tak ho hnala preč.

„Ja som sa pýtal jeho,“ snažil sa kmeť o legráciu, ukázal štrbavé zuby a zahíkal.

Neprišlo to vtipné ani Percivalovi, tak sa Tadeáš na starého aspoň zhovievavo usmial.

„Mohol by som hovoriť s richtárom?“

Otvorček sa hlučne zabuchol a bolo počuť šomranie a kliatby, ale tiež vzďaľujúce sa kroky. Nad dvojicou sa na oblohe mihol blesk, ktorý zakrátko nasledovalo zadunenie hromu. Dusné počasie malo vyvrcholiť dažďom.

Konečne spozoroval medzerami v kolovej ohrade mihotať sa plameň fakle. Priezor sa znovu odklopil, no tentoraz spoza neho vyhliadol mocný muž v najlepších rokoch. Mrdol hnedými fúziskami a s dešpektom si obzrel učencovu jednoduchú sedliacku tvár. Zrak mu podchvíľou zastal na modrej tunike. Nebolo zvykom, že by si sedliaci mohli dovoliť farebný odev.

Richtár sa ho už-už chystal odpísať, keď si povšimol elfský scimitar, ktorý svetlovlasý čudák len tak ledabolo držal v pravej ruke.

„Vitaj, udatný pane,“ zahrmel statný muž a gestom naznačil strážnemu, nech otvorí bránu.

„Vidím, že cesta bola neľahká. A či si trúfaš pomôcť mne a môjmu ľudu?“

Tadeášovi sa uľavilo. Na lysejúcu hlavu mu už začalo jemne mrholiť.

„Ba, dôstojný pane. Len by som rád zvedieť, čoho sa ponuka týka,“ povedal s jemným úklonom.

Už vedel, že je na dobrom mieste. Takéto móresy sa mu náramne ľúbili.

***

Richtár bol večne zaneprázdnený a tak mu len pridelil chyžu v miestnom pohostinstve a dohodol sa s ním, že sa stretnú vo výčape len čo si čosi zariadi. Tadeáš sa krátkou cestou vyzvedel, že osada sa volá Zuby, nad Zubmi že je zámok a za zámkom že je zámocké mestečko rovnakého mena - Pilcburk. Do mestečka že sa dá len cez zámocké nádvorie prejsť a čo je za mestečkom vedia len jeho páni; richtár sa jakživ nepozrel východnejšie, než je jeho osada. Ostatné podrobnosti že sa dozvie pri večeri, na ktorú ho v mene Zubov richtár zve.

Sedliakov cestou moc nepostretali. Tých neveľa sa oslíkovi podivilo, no ničím nevkusným ho nepočastovali. Pred vrátami šenku sa Tadeáš a Percival museli rozlúčiť. Oslík z toho spočiatku nebol dvakrát nadšený, no keď mu richtár pridelil vnadnú pannu s nošou štiavu a žihľavy, krištáľovo čistú vodu zo studne a v deviných rúčkach postrehol kefu ani čo pre závodného tátoša, jeho srdce zázračne pookrialo. Veselo zahíkal a na svojho spoluputujúceho sa viac neohliadol.

Tadeáš si pri studni naplnil čutoru, zhlboka sa napil chutnej vody a v pridelenej chyži po niekoľkých chvíľach ustatý zavrel oko. Lepšiu slamu ani doma nemali.

***

Prebudil ho buchot na vratké drevené vráta.

„Poďte, majstre!“ zachripel opäť starý strážny, „dole vás už čakajú!“

Tadeáš si pretrel oči, zazíval a ponaťahoval si údy. Po takmer celodňovej ceste na somárovi a ešte bez sedla bol prekvapivo príjemne oddýchnutý, hoci spánok nemohol trvať viac, než hodinu. Poďakoval starcovi, zhrnul si vlasy za ľavé ucho, zo dva razy sa poškriabal na riti a vydal sa schodíkmi dolu do spoločenskej miestnosti. Scimitar si prepásal opaskom tak, aby ostrie neprešlo usňou a napravil si brašnu.

Keby mal jeho zrak dych, množstvo farieb a svetiel by mu ho vyrazilo. Naproti tomu, zvuková stránka výčapu za veľa nestála. Niekde bzučal tlmený rozhovor, inde vzdychy chlapov, ktorý sa lomili na páku, z kúta sa nesmelo ozývala lutna a všetkému dávali korunu rôzne telesné prejavy z rôznych telesných otvorov. Priamoúmerne tomu zodpovedal aj nápor na čuchové vnemy. Stoly boli poloprázdne, atmosféra ponurá. A to, čo pokladal Tadeáš za kaleidoskop farieb, boli v skutočnosti plamene smoleníc, ktoré sa odrážali od skla nad samotným šenkom. Za ním stál pán richtár, ktorý neprekvapivo zastával aj úlohu majiteľa pohostinstva. Zbadal Tadeáša, obišiel výdajný pult a zakašlaním, či skôr zaručaním vyzval kunčaftov, aby stíchli a venovali mu pozornosť.

„Ehm, ehm, ehm. Privítajte prosím medzi nami ctihodného Tadeáša...“ riekol richtár a stíšil hlas, „ako ti hovoria prídomkom?“

„Burgyňa“, šepol Tadeáš a guľaté líca sa mu začervenali pred toľkým publikom.

Richtár zagúľal očami.

„Za to by ma upálili,“ šepkal naspäť richtár, „Tadeáš z...“

Štuchol učenca lakťom pod rebrá.

„Odkiaľ si?“ precedil medzi zuby, sledujúc kalné pohľady podnapitých hostí.

„Volá sa to Svinie...“

„To snáď nie... Kde to preboha je?“ sykol richtár.

„Tuto, hen... Za kopcom...“

Richtár sa odmlčal, buchol Tadeáša s hrdým výrazom do hrude, až ho takmer vyvalilo a zvolal jasným hlasom:

„Udatný Tadeáš z Postmontem sa uvolil, že nám s našou situáciou za úplatu rád pomôže!“

Pár ľudí k brunátnemu učencovi pozdvihlo čaše, niektorí sa dovolávali jeho mena a zvyšok sťažka vzdychol a vrátil sa k svojmu pitiu.

Richtár so zdvihnutým obočím pokrútil hlavu nad všeobecným nadšením a vrátil sa na svoje miesto.

„Za sedem zlatých, ak sa nemýlim, ale stále netuším...“ začal Tadeáš, no richtár ho gestom umlčal.

„Šesť,“ odtušil.

„Sedem,“ trval na svojom Tadeáš.

„Šesť.“

„Osem!“

„Dobre, sedem,“ hlesol richtár znechutene a napľul si do dlane, „poď, učený pane, to budeš valiť buľvy!“

Vzal Tadeáša pod pažu a cestou kývol na jedného z kompánie, ktorá sa zhŕkla okolo igrica s lutnou, nech mu postráži zdroj obživy.

Von už padla čiernočierna tma a lialo ako z krhly, no richtára to nijak neodradilo. Ťahal so sebou svojho domnelého záchrancu s takým odhodlaním, ani keby to bola deva po slávnosti hodokvasu, s ktorou si ide užiť do slamníku. Tadeáš, žmúriac do tmavej noci sa podchvíľou bál, že ukĺzne na mokrej pôde, či zakopne o neviditeľnú prekážku. Nechal sa však vliecť ďalej, vkladajúc dôveru do svojho budúceho chlebodarcu. Podľa nosa ľahko vytušil, že ho vedie buď k chlievom, alebo k spoločným latrínam.

Prvé sa ukázalo byť pravdou.

Tadeáš za kvapkami dažďa, ktoré zmáčali zem pod nohami počul aj niečo iné, zlovestnejšie. Akési tlmené vrčanie, vzlyky, lamentácie. Richtár zrazu škrtol kresadlom, čo Tadeášovi privodilo bielu tmu. Zažmurkal, privykol si opäť na svetlo a zočil v jeho pravici smolenicu. Osvetľoval ňou akési mihajúce sa siluety. Akoby sa snažili, no nemohli hnúť z miesta.

„Na, bohatieru, sám sa prizri,“ podal mu richtár pochodeň.

Tadeášovi by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Na neveľkom dvorčeku pred svinským chlievom stáli priviazaní štyria ľudia lapení povrazmi, ktoré držali v zemi len nahrubo opracovanými železnými kolíkmi. Gamby mali ulepené slinami, v očiach neľudské beľmá, vydávali neuveriteľné zvuky plné hnevu i agónie. Mokré rapavé tváre pripomínali umrlcov. Posvietil si bližšie. Reťazami ovinutý sa hrozil utrhnúť tiež tlstý ork. Tadeáš naprázdno preglgol. Akosi sa mu zatočila hlava. Mlčky podal fakľu naspäť richtárovi.

„Starejší hlásili na celý týždeň dažde, čochvíľa sa utrhnú. Prišiel si na poslednú chvíľu, majstre.“

***

Nasledujúceho rána Tadeášovi opäť nebolo bohoviavediajak k svetu. Po hrôzostrašnom odhalení podstaty jeho hrdinského úkolu sa učenec nehrdinsky a so značnou richtárovou nevôľou, s ním dohodol na preddavku dvoch zlatých. Tými zaraz spláchol nekonečný smäd a pod chvíľou i strach z vykonania činov budúcich.

Percival sa híkaním dožadoval svojho nedobrovoľne zvoleného pána a tak Tadeášovi neostalo nič iné, než oslíka odviazať a ísť na výzvedy pospolu. Takto sa spovedaním miestnych sedliakov, šustra a jeho syna, ako aj zdĺhavým nahluchlým rozhovorom so starejšími osady Zuby dozvedel, že obete nepeknej kliatby sú traja miestni, jeden cudzinec a, očividne, jeden cudzí nečlovek.

Anna Lisa Schmidtová, slobodná mať zo Západu, tridsať a šesť zím. Miestna.

Lotgar Rasmusson, vdovec, kováč, štyridsať a dve zimy, pôvodom severan. Miestny.

Radúz zvaný Straka, dlhoprstý a korheľ, vek neznámy a ťažko uhádnuteľný. Miestny.

Kallo z juhu, podľa zložitosti účesu a jaziev príslušník kočovného národa Havranovlasých, bývalý otrok. Vek neznámy, v Zuboch sa zdržal na štyri noci dobrovoľne, ďalšie štyri ako kreatúra na dvorčeku svinčieho chlieva. Predával zajačie kožky. Cudzinec.

Ork Didrik, prechádzajúci ďalej cez Pilcburk, sa v richtárovej krčmičke zdržal pri pitke s miestnymi a karbane s nimi, čakajúc, podľa vlastných slov, na svojich kumpánov. Ďalšieho rána už doplňoval panorámu chlieviku a jeho najbližšieho okolia, priviazaný o jeho nevysokú striešku, ktorú hrozil čochvíľa vytrhnúť. Cudzinec, pochopiteľne.

Veľa rozumu z toho nemal odpočinutý Percival, nieto ešte jeho podgurážený pán Tadeáš, po novom premenovaný na Tadeáša z Postmontem. Zamyslene chodil prostriedkom osady, zavše chlípal vodu zo studničky a pľuval všade naokolo kalne zelený hlien, až po ňom miestne dievky škaredo zazerali. On si ich však nevšímal; bol tuho zamyslený. A navyše zapálený dvomi zlatými u ramenatého richtára, ktorý nevyzeral, že by pozdĺžnosti zvykol odpúšťať.

***

„Nad osadou máte zámok,“ riekol Tadeáš.

„Tak je, majstre, sám vidíš,“ prisvedčil richtár.

„A zámok, ak nie je opustený, musí mať pána.“

„Ako hovoríš.“

„A pán aspoň jedného dobrého radcu,“ usmial sa učenec prihlúplo.

Zas z neho tiahlo ako z capa.

Richtár sa na chvíľu zamyslel.

„Pravdu máš...“, začal pomaličky, „a to mi teraz vystalo na rozum - nehnevaj sa, majstre - že aj ten radca mal kohosi u nás.“

„Nuž? A koho?“

„Živko sme ho volali, blázon bohmi ľúbený. Magistrovi alchymistovi, ktorý zároveň kastelánom jest, začas bylinky rôzne zbieral.“

„No dobre,“ riekol Tadeáš, nervózne si olizujúc vyschnuté gamby, „a čo s ním, dačo v neporiadku?“

„To práve neviem, majstre,“ ošíval sa richtár, „za bohov si neviem spomenúť, kedy som ho naposledy videl...“

***

Netrvalo dlho zistiť, že Živka niet viac než štyri noci - jeho mater to, ostatne, potvrdili. Bolo preto nevyhnutnosťou navštíviť pána kastelána zámku Pilcburk. K tomu viedlo niekoľko stoviek, ba až tisícov kamenných schodov. Len sa na ne zadíval, už Tadeáša obchádzali mdloby.

Čosi vlhké sa mu otrelo o ľavú dlaň. Nato ho niečo potiahlo za rukáv tuniky. Ľaľa, hovoril Percivalov pohľad, ty si si ma všimol!

Tadeáš rozhodil rukami. Nemienil sa vypravovať so zvieraťom; možno bol podivín, ale nie až taký.

Percival hodil hlavou k zámku, žmurkol na schody a vyzývavo hrabol kopýtkom do zeme. Správa bola doručená, učenec pochopil. Zdá sa, že ten somár má viac pary, než sa zdá.

Percival veselo zahíkal, nabral prekvapeného učenca ako býk na rohy a už sa s ním hnal k zámockej bránke. V závere síce musel ubrať na tempe, no predsa bol na svoj výkon hrdý. A právom - koniec-koncov, už mu ťahalo na trinásť krížikov. Kamzíka by najskôr nepokoril, ale mladší jeho vlastného druhu boli častokrát v horšej kondícii.

Pri bránke Tadeáš nestačil pozdvihnúť klopadlo a už ho s tajomným úsmevom privítal bledý mladík odetý v čomsi, čo najväčšmi pripomínalo čierny rubáš s indigovou podšívkou. Predstavil sa ako magister alchýmie Vigo a pozval ich do svojich komnát. Tie sa, ako inak, nachádzali na najvyššom poschodí najvyššej veže. Vigo totiž, podľa vlastných slov, bol tiež veľkým nadšencom do náuky o hviezdach.

Magister vzácnych hostí usadil a na drobnú chvíľu sa odporúčal, aby sa vrátil s lahodným mokom jantárovej farby pre Tadeáša a striebornou miskou priezračnej vody ustatému oslíkovi.

„Medzi sedľačou nevídať často modrú tuniku,“ uklonil sa magister, „smiem dúfať, že moju maličkosť poctil návštevou kolega vzdelanec?“

„Tak jest,“ opätoval Tadeáš mierne neúprimný úsmev, „pár zím na Harualdovej akadémii, žiaľ, bez titulu.“

Magister sa usmial o čosi vrelejšie a rozhovor sa bez meškania stočil na predmet záujmov celej osady - totiž, kedy videl Vigo Živka naposledy a čo za kliatbu nivočí životy podzámockých.

„Živko, ach, viem... Milý mládenec,“ rozpomenul sa alchymista neochotne, „naposledy šiel na moju prosbu natrhať lector stultus, ktoré rastú na planine severne od Zubov.“

Tadeáš, potúžený výbornou medovinou s orechovým chvostom, si zatiaľ prezeral magistrove v koži viazané zväzky kníh. Zavše v niektorej zalistoval, inú len poťažkal, na titul ďalšej vyvalil oči, prípadne sa pousmial.

„Načo slúži taká byľ, magistre?“ zaujímal sa.

Vigo mykol plecom a žoviálne sa zaškľabil.

„Rád si ňou dochutím čaj,“ odvetil.

Percival za ten čas úspešne usnul a veru sa mu nechcelo hneď sa dvíhať. Ale cesta dolu je vždy ľahšia, než tá hore a keď si oslík predstavil láskavú opateru vnadnej devy z hostinskej maštale, bolo mu razom o čosi veselšie. Cikcakovito si vykračoval na päť krokov pred zamysleným Tadeášom a začas mu uniklo i veselé zahíkanie.

***

Richtár mal toho akurát tak dosť. Zatiaľčo sa Tadeáš večer čo večer zádumčivo spíjal, na dvorček svinčieho chlieviku pribúdali ďalšie živé mŕtvoly. Čo ho však trápilo ako podnikateľa o nič menej, bola skutočnosť, že dlh sa pomaly šplhal na tretí zlatiak.

Obišiel preto výčap, schmatol červeného Tadeáša, od ktorého sa somárik v posledných dňoch už nehol ani na krok, a prudko ním zatriasol. Bez efektu.

Gániac sa od neho odvrátil a cestou naspäť prijal ďalšiu objednávku. Zaujatý tým, aby nenalial pálenky pod rysku, si nevšimol, kedy sa k nemu Tadeáš doterigal. Percival ostal sedieť pri lavici s vyčítavým pohľadom namiereným na richtára - hostinského, ktorý si dovolil byť hrubý k jeho pánovi.

Tadeáš zaostril najprv na richtára, potom na lysého muža, ktorý si žajdlík pálenky objednal.

„Eeee... Zámku odvádzate desiatok, tak je?“ dostal zo seba napokon.

„Tak,“ precedil cez zuby richtár.

„Zo všetkého?“

„Zo všetkého, tak.“

„Aj z pálenky?“ neprestal vyzvedať učenec.

Richtár sa znovu dopálil.

„Aj!“ zaručal, „a žiadne kšefty nebudú, ak ti ide o toto! Dnes sa vyspíš a zajtra potiahneš do riti, rozumeno?!“

Tadeáš sa idiotsky usmial, akoby bol zas myšlienkami inde.

„Ráno je múdrejšie večerať,“ predniesol slávnostne a hneď sa aj zamračil, „alebo tak nejak...“

Pred pádom ho zachránil len ostražitý oslík. Vedno odišli zo šenku, každý do svojej cimry.

***

„Vstávaj, smraďoch!“ uvítali ho hneď z rána dva veliké chlapiská a richtár, ktorý svojimi rozmermi za nimi nijak nezaostával.

Tadeáš sa omámene zdvihol a posadil sa na zadok.

„Násilie nie je potrebné,“ riekol, keď zočil ako si muži praskajú kĺby na hánkach rúk veľkých ako hlávky kapusty, „váš problém som vyriešil,“ dodal.

Richtár podvihol jedno obočie. Nakázal neplatiacemu hosťovi pobaliť si caky-paky a že sa teda zídu, až si opláchne obličaj a urobí niečo so svojim vražedným dychom.

Tadeáš sa dal do pucu a zašiel do maštale pre svojho kolegu, ktorého našiel, ako inak, v láskavej opatere dievčiny. Trpezlivo mu vysvetlil, o čo ide a somárik sa bez meškania rozlúčil so svojou opatrovníčkou. Chápal vážnosť situácie.

Richtár a muži už boli vera zvedavý, čo má učený korheľ na srdci. Tadeáš oprel svoj nový scimitar o lavicu a brašnu si položil na stôl.

„Magister Vigo z Pilcburku je zaujímavý muž,“ začal zoširoka, „a ako každý vzdelanec tiež náramne opatrný. Nuž, nenechal som ho v opatrnosti samého a dúfal som, že v ostražitosti poľaví. A stalo sa. Presvedčil som ho, že som študoval na Harualde, kde sa alchýmia a bylinárstvo neučia, hoci je moja alma mater Kornelova a z týchto oborov som zložil skúšky.“

„Mne je jedno, koho je tvoja mater. K veci,“ prerušil ho richtár.

„Richtáru, čo je na sever od osady?“ nenechal sa Tadeáš z miery vyviesť.

„Močiare,“ zamračil sa richtár, „a čo má byť?“

„Takže vlhko, ktorému huby tak rady holdujú. V tomto teda neklamal; Živko tam bol na jeho žiadosť hľadať vzácnu lector stultus, ktorá sa používa najmä pri výrobe jedného veľmi konkrétneho odvaru.“

„Neviem, kam tým mieriš, ale Živko poznal severné blatá ako vlastnú chajdu. A aj keby sa mu tam voľačo prihodilo, predsa-len mi záleží viac na obecnom blahu, než na jednom pomätenom, hoci milom junáčikovi...“

„Dočkaj času, pane, vysvetlím,“ pokračoval Tadeáš, pretierajúc si pysky, „kde máš nádrž s destilátom?“

„Ách, šľak ťa…“ povzdychol si richtár, no na nič sa nepýtal. Kývol na chlapov a spoločne prešli osadou až k jeho vlastnej chalupe, najväčšej a najkrajšie zdobenej. Bočnými dvierkami vošli k zariadeniu na pálenie alkoholu. Priesvitná nádrž z tvrdeného skla, ničím výnimočná.

„A teraz tú druhú,“ riekol Tadeáš, „tú, ktorú pred zámockými schovávaš a z ktorej odčrpkávaš do šenku.“

Richtár sa zamračil a poslal chlapov preč. Do vyschnutej studne za chalupou spustil padací rebrík. Percival musel ostať vartovať. Po jednom zišli do studenej chodby pod osadou, kde sa nachádzal väčší destilačný prístroj a raz taká nádrž zakrytá ľanovými plachtami

„Nože ju odkry, richtáru,“ vyzval ho Tadeáš.

Po odkrytí si richtár prikryl ústa prekvapením. V nádrži plávalo mŕtve telo s velikou vlnenou taškou, akiste Živkovo.

„Môžem len hádať,“ odkašľal si Tadeáš, „ale v tej kapse bude mať akiste veľké množstvo lector stultus a nepochybne tiež momordicu, ktorú mu predal kožkár Kallo, keďže rastie len v južných oblastiach, a mačací pazúr. To sú základné prírodné zložky odvaru Marionetimastria, ktorý slúži na ovládnutie mysli a zotročenie človeka. Štvrtou zložkou je alkohol, v ktorom sa tieto zložky lúhujú. A piatou, najdôležitejšou, biologická zložka - niečo z človeka, ktorý má udávať obeti rozkazy. Mal to byť Vigo; žiaľ, Živko si rád uhol, všakže? Mŕtvy mozog nemôže udeliť rozkazy, preto vám v prasačinci strašia nemŕtve - neživé bytosti.“

Richtár úžasom onemel. Opäť sa vyšplhali na svetlo sveta a Tadeáš pokračoval so svojimi poznatkami.

„Ako naložíš s kastelánom je na tebe. Avšak postihnutým stačí len podať extrakt z lastovičníka. Keď prestanú zvracať, budú v poriadku. Ak sa rozpomenieš, zaiste to-“

„No vieš,“ poškriabal sa richtár rozpačito na hlave, „my sme ich nad ránom všetkých pobili... Spať sa pri tých zvukoch nedalo a nikto už nedúfal, že ty niečo zmôžeš... Nič v zlom, majstre.“

Tadeáš mrdol plecom a mrkol na svojho spoločníka, udatného a vitálneho somárika Percivala.

„Nič to, richtáru, aspoň vieš, koho strestati. Ak sa nemýlim, náležia mi ešte štyri zlaté. Drobné si nechaj za trpezlivosť,“ polial učencovu tvár rumenec.

Medzitým ich dobehli dvaja muži s modrinami na tvárach.

„Za bohov toho orka nemožno zabiť!“ volali už z diaľky.

„Didrik!“ vyhŕkli richtár a Tadeáš súčasne.

***

Lastovičník našťastie rástol všade a tak sa už na večer prebudil ork z jedového opojenia. Hneď si vyžiadal od richtára v šenku zabudnutý meč. Keď však uvidel Tadeášov elfský scimitar, len si čosi zamrmlal a napriek márnym protestom zbrane zamenil. Tadeáša si obdivne premeral, pokrútil sťa demižón veľkou hlavou, venoval mu k šaške ešte pošvu, upustil pár mincí a vykročil do tmy.

Tadeáš a Percival boli taktiež pripravený na odchod. Richtár dal upiecť prasiatko, takže tentokrát sa s prázdnym bachorom učenec nikam terigať nemusel. Vo všeobecnom veselí však viazla jedna dôležitá otázka.

„Vrav, richtáru,“ vyzval ho Tadeáš.

„Nuž, vlastne dve veci ma trápia,“ začal muž, zatiaľ-čo sa Tadeáš neúspešne snažil vysadnúť na Percivala, „za prvé - ktorejsi noci som aj teba videl so žajdlíkom v ruke...“

Tadeáš sa od srdca zasmial.

„Keď som pil naposledy cudziu pálenku, čosi mi do nej namiešali. Tak som si z vlastných zásob vzal na cestu. Ale u teba som len piva a vína okoštoval, nemal som chuť na tuhô... To len trochu pohostiť, pochváliť sa, “ riekol a ukázal mu na dôkaz zaštoplovaný flakónik s čírou tekutinou.

„Tá druhá,“ prehovoril už o kus vrelejšie richtár, „magistrovi už veriť nemôžeme... Neostal by si nejaký čas u nás, kým nájdeme nového?“

Tadeáš dlho nepremýšľal.

„Doneste mamke do Svinieho tri zlatky,“ požiadal. Potom šibalsky hodil očko po vyjavenom somárikovi.

„Čo ty nato, priateľu?“

Percivalove oči v úsmevoch, ktoré sa na neho upierali z davu dedinčanov rýchlo našiel ten, ktorý patril spanilej deve. Vyceril zažltnuté zuby a nadšene zahíkal. Bolo rozhodnuté.