“Zdravím, Fred!”

Chlapík sa obzrie. Dlhý šedý plášť, slušácky klobúk, čierne nechty, cigara medzi žltými zubami. Fredovitosť z neho len tak kričí.

Aj otrávený pohľad je čisto fredovitý.

„Čo tu, doriti, chceš, Podrick? Váš klan sa naozaj musí zlietnuť ku každej mrtvole.“

Podricková podrickovitosť je o čosi menšia – bledá, takmer žiarivá pleť, dlhé zlaté vlasy, delikátny, štíhle prsty, ostré očné zuby, to všetko volá skôr po mene ako Mefisto, Draco, Nosferatu. Ale Podrick je zatiaľ len druhoradý poskok, a tak mu meno zatiaľ celkom svedčí. Možno raz, keď si šplhne a oblečie si kápovský plášť, tak si ho zmení. Zatiaľ bude nosiť džíny a bundu z čiernej kože, lebo sa proste nemôže prestať dívať na filmy z osemdesiatych rokov. Ktoré pozerá výhradne cez deň, samozrejme. V noci má iná povinnosti. Napríklad túto.

„To si ma naozaj prišiel skontrolovať?“ vylezie spomedzi Fredových mäsitých pier. „Nestačí ti, že som sa vami beštiami nechal pohrýzť? Naozaj si myslíš, že po tom všetkom by som stále hral na obe strany?“

„A nehráš?“ zašepká Podrick akosi blízko Fredovho ucha. A to len pred chvíľou stále oveľa ďalej, pri prvom stĺpe dlhého, hrdzavého mosta. Teraz stojí spolu s Fredom takmer v jeho strede a obaja hádžu majetnícke pohľady na veľké vrece, ktoré sem Fred dotiahol.

„Isteže, veď vidíš,“ ukáže na neho Fred a odpľuje si.

„Takže tvoj šéfinko je už...“

„Isteže, kde inde by bol.“

A určite je to on.

„Isteže, kto iný by to bol,“ krúti hlavou unavene Fred. Nebaví ho to. Bola to ťažká noc, človek nepchá svojho šéfa do vreca každý deň. V myšlienkach je už dávno doma a kŕmi svoju čivavu.

Ale doternému upírovi to akosi nestačí. „Tak na čo čakáš?“ pýta sa. „Hoď ho tam!“ ukáže na čiernu vodu a založí si ruky vbok.

„Isteže,“ vyfukuje Fred dym z cigary. Akoby sa snažil tú chvíľu, keď zhodí vrece cez kovové zábradlie.

„Mám ti pomôcť?“ Podrick je tiež čoraz nervóznejší. Už sa nevie dočkať, kedy krstnému otcovi potvrdí, že jeho najväčší rival je mŕtvy. Fred mu odprisahal vernosť len nedávno, ešte nepatrí k spoľahlivým.

Chlap ako hora si premeria chudorľavého upíra. „Dik, zvládnem to aj sám.“

Vyloží si vrece na plecia a urobí pár krokov vpred. Potom zrazu zastane a otočí sa. „Nejdeš?“

„Toľko snáď už vydržím!“ kontroluje si blondiak dlhé nechty.

Fred sa vykloní ponad zábradlie. Nozdry sa mu priam trepocú, keď vdýchne svieži nočný vzduch. Chvíľu sa díva na hviezdy.

„To dnes máme ale peknú noc...“ začne, akoby si to naozaj užíval. Dokonca sa mu na zarastenej tvári roztiahne zubatý úsmev. Vytiahne z neho zvyšok cigary a hodí do vody miesto vreca, ktoré si stále jednou ruky pridržiava na chrbte.

„Ale mária nech ťa dokáre, však to tam už...!“ Upír je znova nesmierne rýchly. V okamihu stojí Fredovi za chrbtom a silným štuchnutím dopomôže vrecu, aby sa prevalilo Fredovi cez hlavu.

Šplechnutie sa ozýva doďaleka.

Podrickov úsmev sa vyrovná Fredovmu.

„Povedal si mu?“ opýta sa po chvíli. „Že sme to boli my, kto si kúpil jeho smrť?“

Fred prikývne. „Hej, aj keď tušil, že čosi také vystojí len od vášho klanu. Ale neboj nič, všetkých som mu vás vymenoval, do jedného.“

Podrick spokojne pokyvkáva hlavou. „Je to úžasné. Bez teba by sa to nepodarilo. Vieš, že nikto z našich nevedel ani len, ako vyzerá, povrávalo sa len, že je to malý chlapík vládnuci veľkej časti mesta.“

Fred znova prikývne. Vo vode čosi zabuble. Podrick tomu nevenuje veľa pozornosti.

„Čo boli jeho posledné slová?“ neodolá ešte opýtať sa.

„To neviem, aké budú,“ prehodí Fred, kým si zapaľuje ďalšiu vigaru. „Ale posledné slová predtým, ako vliezol do vreca, boli: s Gremlinom sa tie svine nebudú ťahať za prsty. Dobrú noc, Podrick!“