Cesta bola ako detské otázky. Nekonečná a po krátkych kilometroch nadšenia prešla do fázy vysloveného otrávenia. Patrika to prekvapilo. Čakal všeličo, ale že na jazde za smrťou bude pociťovať nechuť a nudu, to rozhodne nie. Oprel sa do sedadla, ruku položil na operadlo a presunul svoj zrak z displejov na prístrojovej doske na Terezu. Kým grafy a čísla neustále pretekajúce po malých displejoch mu nehovorili veľa, až na ten jeden, čo odpočítaval kilometre, snažiť sa čítať v jej tvári bola aspoň zábava. Ktovie, zamyslel sa, či sa aj ona nudí.

„Prestaň na mňa tak civieť,“ precedila cez zuby Tereza.

„Nudím sa,“ povedal popravde Patrik.

Tereze zovrela volant až jej prsty zbeleli.

Dobre, nenudí sa, odpovedal si v duchu Patrik. Je naštvaná. Veď, prečo by aj nebola. Bol to jeho nápad ukradnúť toto prekliate auto. Zdalo sa mu to také dobrodružné, vzrušujúce, vytrhnuté zo stereotypu. Skrátka čin, ktorý od neho Tereza v poslednej dobe chcela.

Začínam sa s tebou trochu nudiť, povedala mu raz, mám pocit, že si si mnou až príliš istý, poznamenala inokedy, zomrieš a ja si to vlastne ani nevšimnem, kričala na neho raz počas hádky. To ho zaskočilo, vždy si myslel, že toto je ona, žena života, ktorá s ním bude, až kým on nebude. Bez námahy a úzkostí, ktoré tak často prežíval vo vzťahoch so živými ženami.

Iste, keď platil za tohto ryšavého androida, varovali ho, že je to prototyp, môže ešte precitnúť. Vraj sa to nestáva, ale istá šanca tam je. A Tereze sa to stalo, potvrdili to aj v obchode, ale márna snaha, mrzí nás to, zmluvu ste podpísali, tam v tých malých písmenkách to bolo, nárok na vrátenie peňazí nemáte, musíte s ňou ostať žiť. Alebo ju dať zrecyklovať, ale s precitnutými androidmi to je oštara, tam treba veľa pečiatok, viete, zviera nie je vec, ani robot s citmi už nejaký ten čas nie je vec.

A tak naštvaný šiel z reklamačného oddelenia, Tereza cupitala za ním, v tvári simulovala, nie, mala žiaľ, vedela, že sa ju pokúsil vrátiť. To ho vlastne zarmútilo, a tá zmes hnevu a smútku nad sebou samým, nad faktom, že nedokáže vyhovieť ani len blbému robotovi, mu zatemnila mozog.

Inak si nevedel teraz v aute vysvetliť, prečo povedal: „Tak vieš čo, poďme, začneme odznova a pekne zhurta, vidíš tamten modrý cadillac? Prevezieme sa v ňom.“

Auto malo dvere otvorené, sadol rovno za volant, Tereza poslušne za ním, naštartoval a hoci mal chvíľu pocit, že miesto auta sa ocitol v kokpite stíhačky, akýmsi zázrakom sa dokázal rozbehnúť. A po prvýkrát v živote pocítil tú eufóriu z porušenia pravidiel, zamenil si adrenalín so slobodou. Aj Tereza sa usmievala, dokonca sama prihodila polienko, keď Patrika na diaľnici požiadala, aby sa vymenili. Počas jazdy.

Ibaže adrenalín po čase opadol a s ním začal Patrik viac skúmať, čo to vlastne ukoristili. Zaujalo ho to množstvo displejov, skúmal jeden za druhým, no pri tom, čo odpočítaval kilometre sa zarazil. Prečo kilometre odpočítava? Nazrel do priečinku a našiel tam manuál. A tam si prečítal svoj a Terezin rozsudok smrti.

„V prípade, že sa Váš automobil bude odcudzený, máte možnosť nastaviť jeho deštrukciu aj s páchateľmi. Stačí navoliť počet kilometrov, po ktorých sa automobil uzamkne a bez autorizácie DNA ho už nebude možné zvnútra odomknúť. Po uplynutí navolených kilometrov automobil exploduje.“

A tak sa Patrik s Terezou rútili diaľnicou, on sa nudil, ona hnevala a pred nimi bolo už len červené zore a ešte 679 kilometrov života.