Slnko zlatisté

rozlieva sa po krajine.

Motor hučí,

rútime sa vpred.

Strach a neistota

sa prisali ako pijavice.

Chcú nás vysať

ako upíri doby.

Sedíš vedľa mňa,

tvoja ruka pristane

na mojom kolene.

Pokoj sa rozleje

V mojej duši.

A ja viem,

Že sme sa rozhodli správne.

Spravili sme ťažké rozhodnutie. Zostať na mieste, ktoré sme ešte donedávna volali domovom a dúfať, že sa raz dačo zmení alebo utiecť preč. Preč do neznáma a dúfať v lepší život.

Keď prišli prvé výstrahy, nikto im neveril. To, že sa začala invázia v najväčších mestách ešte nemuselo znamenať, že sa to dotkne aj nás. Veď o takú malú dedinu učupenú v kopcoch nemali záujem ani naši, tak prečo by ju chceli tí druhí?

Ale potom sa začali diať veci. Ich spôsob infiltrovania bol premyslený do detailov. Nebolo pochýb, že nás a naše spôsoby sledovali už dlho. Divadlo s vesmírnymi loďami bolo naozaj veľkolepé. Ale, ako sme zistili, bohužiaľ až príliš neskoro, slúžilo len na odpútanie pozornosti. Ozajstné veci sa diali v zákulisí. Postupne a potichu.

Zmeny prichádzali v malom. Nechali nás myslieť si, že sme vyhrali. Chvíľu bolo ticho, ale bolo to ako ticho pred búrkou. Keď prišli blesky, vedeli sme, že je zle.

Vkradli sa do našich životov, ovládli našu myseľ cez televíziu a sociálne siete. Vedeli, že na nich lipneme. Závislosť má rôzne podoby. Vlny, ktoré vysielali, sa pohybovali na frekvencii necelých štyridsať hertzov. Spolu s podsúvaním obrazov, ktoré v nás vyvolávali negatívne emócie, to spôsobilo, že sme boli podráždenejší a agresívnejší.

A čo je najlepšie na ovládanie nás ľudí? No predsa strach.

Bolo to také jednoduché. Zlo rozprestrelo svoje krídla a pokrylo celú planétu. Vpilo sa do každého z nás a pošpinilo našu myseľ.

Sledovali nás z pohodlia svojich úkrytov a my sme za nich spravili všetku robotu. Ľudia boli odjakživa závistliví a nevraživí.

Stačilo len malé postrčenie.

Nám sa to však podarilo. Vymaniť sa z ich pazúrov. Sama neviem, čím to bolo. Vedela som len, že život, ktorý sme poznali sa stratil v čiernej diere nenávratna.

Dozvedeli sme sa, že existuje tábor. V podzemí. Tam vraj na nás nemajú taký dosah.

Vytratili sme sa tesne pred západom Slnka. Aj keď sme nevedeli, čo nás postretne cestou, oranžové odtiene zlatej hodinky v nás vyvolávali pocit nádeje.